OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 35.

07.05.2018 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1088×

Kapitola 35.

Essien

Neputovali dlho. Aspoň jemu to tak pripadalo. Po boku svojho priateľa Nuru sa mu napredovalo naozaj dobre. Cítil sa v bezpečí a vedel, že nech by sa dialo čokoľvek, Nuru by mu pomohol. On jediný poznal najbezpečnejšiu cestu cez Igbu.

Essien si nespomínal, prečo vlastne potreboval prejsť na opačnú stranu toho hája. Bol si istý len tým, že za svoje bezpečie vďačil práve svetlovlasému veliteľovi. Jeho dve spolucestujúce, Wen a Rae, však jeho nadšenie nezdieľali. Netušil, čo sa im nepáčilo. Obyčajné ženy neschopné sa brániť. S fádnymi tmavými vlasmi, ešte aj špinavými a strapatými. Nepríjemný pohľad. Navyše tu boli tie ich oči, ktorými ho prebodávali nie práve najmilším spôsobom.

Rozhodol sa nevšímať si ich.

Hlavne keď boli uprostred malého lesíka a za každým stromom sa mohlo ukrývať nebezpečenstvo. Hoci na neho dorážali nepríjemné spomienky a obrazy bojov, ktoré nikdy nezažil, napredoval. Ostatní z ich sprievodu to vnímali rovnako. Nikto sa nezastavil. Essien nadobudol podozrenie, že o ich bezpečnosť sa opäť raz postaral Nuru.

Prízraky toho miesta, či už mŕtve, prekliate alebo stále nejakým spôsobom živé, vždy dorážali na náhodných pocestných. Bez ohľadu na to, či v Igbe v tej chvíli zúrila nejaká vojna, alebo panovalo nepohodlné prímerie. Šepot sa rozliehal. Do vzduchu prenikala ozvena kriku. Stačilo však, aby sa Nuru poobzeral a zavládlo ticho. Essien si nikdy nebol úplne istý tým, akými silami vlastne jeho priateľ vládol. Predpokladal však, že mali niečo spoločné s ovládaním myslí.

Cez les prešli prekvapivo bez problémov, avšak napriek tomu postupovali vpred len veľmi pomaly. Ubehlo niekoľko dlhých dní, kým opäť videli oblohu. No ani potom sa ich tempo nezmenilo. Čo Essiena začalo znervózňovať. Blížili sa k jazerám a ak si nebudú dávať pozor, doplatia na to. Avšak ostaní sa z jeho obáv vysmievali. Nuru, aby mu dokázal, že sú v absolútnom bezpečí, prikázal, aby si pri jednej z menších vodných plôch rozložili tábor.

Essien sa díval na podivne stálu hladinu, do ktorej sa opieral divoký vietor.

Tam ho našli aj tie dve podivné ženy, ktoré mu odmietali dopriať kúsok súkromia.

„Essien, čo to robíš? Správaš sa ako blázon. Mal by si si dávať väčší pozor na to, komu dovolíš, aby riadil tvoj osud,“ hučala naňho jedna z tých dvoch.

Volala sa Wen. Ako to vedel, netušil.

Poznal sa s nimi vôbec?

„Nuru je môj priateľ, no má vyššiu hodnosť ako ja. Musím počúvať jeho príkazy. Navyše, netuším, prečo by som si mal dávať pozor. Doteraz nás nijako neohrozil a vďaka nemu sme bez problémov prešli cez Igbu. Prejav trochu vďačnosti.“

Jeho obhajobu a s vysvetlenie sa jej však nepáčilo.

Mračila sa na neho. „Teraz žartuješ, však?“

„Nikdy v živote som nebol vážnejší.“

Prikradla sa k nemu. „Na čokoľvek sa hráš, mal by si sa krotiť. Musíme byť ostražití a uniknúť im v momente, keď to budú najmenej očakávať.“

Tentoraz sa na ňu mračil on.

„To, o čom hovoríš, je zrada.“

Netušil, prečo mu niečo také navrhovali. Ak by mal horúcejšiu hlavu, teraz by už tasil meč a vyhrážal sa jej popravením. On sa však rozhodol vyčkať. Tie dve od neho očividne niečo potrebovali. To v nich vyvolávalo pocit, že majú právo diktovať mu, čo môže urobiť a čo nie. Takisto bral do úvahy fakt, že práve niekoľko dní strávili v Igbe. Možno sa im to poplietlo v hlave.

„Ty hovoríš o zrade?“ rozohnila sa nakoniec a sprudka dýchala. „Ty? Práve ty?! Veď to ty si zabudol na svoje povinnosti! Nie sme tu na výlete! Máme svoju vlastnú misiu!“ Podišla k nemu a zovrela prednú časť jeho plášťa do päste. „Vedela som, že ti nemáme veriť. Nie si len zradca. Si aj zbabelec!“

Rozhodne si ho s niekým mýlili.

Tušil, že ich rozhovor nakoniec priláka neželanú pozornosť. Tak sa aj stalo. Krátko po tom, ako sa k nemu Wen priblížila a začala ho smiešne ohrozovať, objavil sa za jej chrbtom jeden z vojakov v ich skupine. Určite ho poslal Nuru. Tváril sa hrozivo. Ale nezaútočil hneď. Najskôr žene položil na plece ruku v snahe upokojiť ju.

„Mala by si sa zhlboka nadýchnuť. Nechceme predsa, aby si si ublížila.“

Neprijala jeho upozornenie. Miesto toho sa natiahla dozadu a jeho ruku prikryla svojou. Skôr, ako ktokoľvek z nich stihol čokoľvek povedať alebo urobiť, vykopla Wen dozadu, čím vojakovi podbila nohy. Potom jeho vlastnú silu použila proti nemu.

Kým hľadal rovnováhu, potiahla ho za ruku. Čím ho v podstate vhodila do neďalekej vody. S čľupnutím zmizol pod hladinou. Essien netušil, či stihol dvakrát žmurknúť, kým to celé skončilo. O celom incidente svedčil len Wenin zrýchlený dych a ozvena jej zaúpenia, keď sa omnoho ťažšieho protivníka snažila prehodiť cez plece ako vrece múky.

Očakával, že strážca sa čochvíľa vynorí a naštvane zaútočí nielen na Wen, ale aj na jej sestru.

No okamihy sa preťahovali a on sa nevynáral. Na hladine sa neobjavila jediná bublinka vypusteného dychu. Nič, čo by nasvedčovalo, že tam pred chvíľou niekto vhodil ľudskú bytosť. Zvraštil obočie a zadíval sa na Wen.

„Čo si to urobila?“

Nestihla však odpovedať. Vlastne ani jeden z nich troch nestihol nijako reagovať. Essien nemohol skočiť do vody, ako to plánoval. Len tam prikovane stáli a ako v tranze pozerali na počiatok čerenia tancujúceho na hladine. Essien si pomyslel, že sa vynára ten vojak. Ale mýlil sa.

Čoskoro sa ukázalo, že hlava nepatrila jemu, ale žene. Bledá a s čiernymi vlasmi pôsobila ako mŕtvy prízrak z nočným môr. Na jej hrôzostrašnom zovňajšku sa podpísali aj červené žiariace oči. Keď si prezrel premenlivé čierne tiene v tvare čiar hyzdiace jej kedysi krásnu tvár, podvedome o krok ustúpil. A potom si všimol, že tam tá bytosť nebola sama.

„Útočia na nás!“

Ešte to ani poriadne nestihol dopovedať, keď sa k nemu žena z jazera vrhla. Okamžite tasil meč a snažil sa odrážať jej útoky, ale bolo to náročné. Tam, kde sa oháňal mečom, ona používala čary. Pod jednoduchým pohybom jej ruky sa roztancovali rastliny z dna tých prekliatych močiarnych jazier.

Stál proti jednej z nich a o niekoľko sekúnd bol zadýchaný námahou. Keď sa k nej pridala ďalšia, vedel, že je len otázkou času, kedy ho porazia. Napriek tomu sa nevzdával. Uhýbal sa, skákal, krčil sa a vystieral. Útočil, ale predovšetkým sa kryl. Do uší mu doliehali vyplašené i rozzúrené výkriky. Niekoľko príkazov. Dokonca snáď zákazov. Akoby sa niekto s niekým hádal.

Pustil to z hlavy.

Sústredil sa len na boj.

Po jeho boku sa objavili dvojčatá. Dovolil im to. Bez ohľadu na ich hádku vytvorili obstojný tím. Vďaka obratnosti dokázali znížiť zásahy nepriateľských rastlín na minimum. Výcvik nad ním prebral kontrolu. Nemusel premýšľať, bránil sa automaticky. Vydával príkazy. Kričal. Nadával. No nezdalo sa, že by to stačilo. Nepriateľov pribúdalo. Neboli schopní ich zasiahnuť.

Netušili ani len to, kým vlastne boli.

Únavne odtínal konce lián. Za tým vždy nasledoval vreskot. A útok. Tentoraz na jeho hlavu. Prikrčil sa, no iný výhonok mu podobral nohy. Okolo členkov sa mu niečo obmotalo. Potiahlo ho to k jazeru. Wen sa zahnala mečom. Žiaril a planul. Planúci meč? Nebola ona... Vyfučalo mu to z hlavy.

V ušiach mu hučalo. Rinčanie zbraní. Výkriky. Syčanie. Špliechanie. Dokonca hádky. Vysoké tóny niečoho, čo musela byť reč. Tie bytosti sa medzi sebou... rozprávali? Nie, hádali sa. Nemal však čas rozjímať nad tým. Ďalšie dve ho zatlačili bližšie k vode.

Ako chorý tanec. Štyri kroky vzad. Dva vpred. Stále dokola. Sem-tam úskok. Otočia. Pirueta. Záklon. Drep. Neustále sa opakujúca choreografia. Končatiny mu kričali na protest. Po ruke mu stekala krv. rukoväť meča sa mu šmýkala v ruke. Prehodil si ju preto do druhej. Stratil niečo na obratnosti.

„Zatlačte ich späť do vody!“ vydával ďalej rozkazy Nuru.

Nikto ho však nepočúval.

Vtedy sa k nemu jedna útočníčka dostala bližšie. Stáli tvárou v tvár. Úsmev špicatých zubov ho desil. Približovala sa k nemu. Zodvihol meč. Nemusel však útočiť. Pretože zmizla. Naraz sa vytratila. Rastlina ju potiahla. Vyvalil oči. Jedna z tých jazerných... ho zachránila? Prižmúril oči. V krátkej chvíli pokoja dostal príležitosť obzrieť si situáciu. A skutočne – boli tam dve skupiny prízrakov. Nelíšili sa od seba veľmi. Ak, tak len farbou očí. Tie ich žiarili zlatom, nie krvou.

Potom na neho opäť zaútočili a chvíľka porozumenia sa vyparila.

Netušil, ako dlho bojovali. Vedel len, že bol doráňaný a sily mu dochádzali. Nepriatelia a spojenci si ho prehadzovali ako horúci kameň. A nielen jeho. Wen a Rae, stále verne po jeho boku, dopadli úplne rovnako. Jedna skupina ich chcela stiahnuť do vody. Druhá ich zachraňovala. Doteraz mali šťastie. Ak sa dajú šťastím nazvať modriny, škrabance a nariekajúce svaly.

Bojovali s presilou.

A prehrávali.

Uvedomoval si to. No nevzdával sa. Odhodlanie však nepomáhalo. Vrhlo sa na nich sedem bojovníčok. Netušil, ako ich dokázal spočítať. Odrezali im cestu. Útočili naraz. Cielene. Vedel, že kým má v ruke meč, môže sa brániť. A ony si to uvedomovali tiež. Preto bojovali nečestne.

Škrípal zubami.

Tie výhonky ho len zabávali. Ak by tak dokázal... Vzduch z neho vyrazil v ostrom výdychu. Ocitol sa vo vzduchu. Zdalo sa mu, akoby svet na chvíľu spomalil. Keď dopadol do vody, všetko sa vrátilo do normálu. Prúd vody mu vyrval meč zo zovretia. Chtivé ruky ho ťahali pod hladinu. Bojoval proti nim. Avšak nemal sa čoho chytiť. Len ďalšej vody.

Vrhli sa k nemu Wen a Rae. Potiahli ho späť. Chcel na ne skríknuť. Aby sa uhli. Skrčili. Čokoľvek. Nestihol. Konce lián, ktoré im viseli za hlavami, do nich strčili. Obrovská sila ho stiahla pod hladinu. Teraz už im nič nebránilo.

Nestihol sa ani poriadne nadýchnuť. Jeho telo putovalo na dno jazera.

Nasledované ďalšími dvomi.

Keď ho hruď začala páliť túžbou nadýchnuť sa, preblesla mu hlavou myšlienka.

Takto si svoju smrť nepredstavoval. 

Kapitola 34. ¦ Kapitola 36.

Venované SunShines. 

Ďakujem za podporu. 

Lili 

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 35.: