OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 30.



Gambit bohov - Kapitola 30.Napriek všetkému kráčame do pasce

 

Kapitola 30.

Essien

Nadával by, ak by mu to pomohlo. Mal sa vydať na územie ľudí, ktorí ho chceli pri najlepšom rozporciovať a uvariť na večeru a prinajhoršom jednoducho stiahnuť z kože. Netušil, ktorá z tých dvoch možností sa mu pozdávala viac. A akoby toho nebolo málo, zavesili mu na krk dve ženy – ani nie jednu, ale hneď dve –, ktoré v ňom nevzbudzovali veľkú dôveru. Nesprávali sa výstredne a to ho znervózňovalo. Rozprávali sa len medzi sebou. Šepkali si s hlavami pri sebe a tvárili sa, že nejestvuje.

Vyhovovalo mu to.

Vážne áno.

Lenže napriek tomu neustále musel brať do úvahy ich prítomnosť. Napadlo mu toľko úžasných spôsobov, ako sa nepozorovane dostať tam, kam potrebovali. Lenže netušil, či by mal natoľko riskovať. Tie dve nepoznal. Accai mohol tvrdiť, že im môže veriť, ale nemohol si tým byť istý. Nehovoriac o tom, že on a dôvera od istého okamihu v jeho živote nešli práve dokopy.

Takže nakoniec skončili tak, že pomaly cválali po oficiálnych cestách. Riskovali. No potrebovali sa dostať do Igby. Cítil, ako ho k sebe to miesto volalo. Počas dlhej bezsennej noci strávenej na stráži mu spoločnosť robili tiché tóny duší uväznených v tom lese.

Ȧudobčania mali mnoho legiend o svojej bohyni. Nikdy by to nevyslovil nahlas, ale Nȧȧmu mu pripadala ako akási obdoba ambarských božstiev. V očiach Ȧudobčanov však ich bohyňa ostávala jedinečná, mocná a tá jediná na celučičkom svete. Podľa rozprávok, ktoré rozprávali svojim deťom, aby sa slušne správali, mala ich láskavo desivá bohyňa bdieť nad ich činmi. Stačil jediný prešľap neoľutovaný a neodčinený pred smrťou a ich duše mohli naveky poletovať v lese premenenom na bojové pole.

Keď si to vypočul prvýkrát, rozhodne tomu neveril.

Príbehy na dobrú noc v mnohých prípadoch ostali práve tým. Povedačkami určenými na pobavenie, ale aj vydesenie. Nevnímal to ako pravdivú históriu. Až kým to neprežil na vlastnej koži. Keď bol ešte len zelenáčom v ȧudobskej armáde, robili mu jeho spolubojovníci často naprieky. Čo sa nezmenilo ani v momente, keď sa stal ich veliteľom. Rozdiel bol len v tom, že na začiatku nevedel ich zámery uhádnuť tak ľahko a častokrát im uveril.

K ich veľkému pobaveniu a zadosťučineniu.

Jednu noc ho prekabátili a poslali ho do Igby. Spať v lese? Kto by sa niečoho takého bál. Musel však pozbierať všetky pozostatky vlastnej odvahy, aby odtiaľ s krikom neutiekol. Nešlo ani tak o to, čo videl. Priesvitné prízraky s vpadnutými očami boli príjemným spestrením – ak ostávali ticho. A oni nemlčali.

Šepkali mu do ucha. O dávno zabudnutých krivdách. O zrade. O bohyni, ktorá nebola tak celkom bohyňou. Žena so zakrytou tvárou. Raz tu a potom inde. Pochyboval, že tí duchovia boli padlými vojakmi. Nie, neostali by tam. Nech išlo o čokoľvek, navždy ho to poznačilo. Nikdy o tom s nikým nehovoril, no odvtedy si dával pozor na nástrahy ostaných.

V spoločnosti dvoch sestier zo Sachapovho cechu sa utáboril neďaleko brány do Igby. V hlave sa mu ozýval tichý šepot, ale snažil sa ho ignorovať. Miesto toho hľadel do vyhasínajúcich plameňov. Sústreďoval sa na svoje okolie. Ale aj keby to nerobil, určite by si bol všimol zástup niekoľkých vozov plne obsadených zbedačenými ľuďmi. Neboli to vojaci. Vyzerali ako utečenci. No ani to ho neodradilo od obozretnosti. Hlavne keď sa od skupiny oddelilo niekoľko osôb a vybralo sa k nim.

Nijako zvlášť sa síce neskrývali, ale jeden by si bol pomyslel, že asi túžili po súkromí, keď hľadali úkryt riedkeho hájika. Essien bol zase raz vďačný za prehnanú opatrnosť. Nebyť jej, teraz by mohli byť v nebezpečenstve. Našťastie Wen s Rae v dostatočnom predstihu upozornil, aby si začiernili vlasy popolom.

Postavil sa s rukou pripravenou na meči.

Neoklamali ho tí trhani. Hlavne keď sa im pod špinavými handrami rysovali mocné ramená.

„Dobrý večer, pocestní,“ pozdravil ich jeden zo šesťčlennej skupinky.               

Essien im kývol hlavou.

Wen s Rae sa tiež vzdali predstierania spánku.

„Potrebujete pomoc?“ spýtal sa čo najneutrálnejšie.

Z nejakého dôvodu ich vyhľadali. Čoskoro sa ukáže, či pred nimi mali rovno utiecť.

„Zbadali sme váš oheň a boli sme zvedaví, či tu nájdeme pocestných alebo vojakov. Tieto háje sa totiž vojakmi len hemžia a nechceli sme sa dostať do problémov. Ale od vás nám asi nič nehrozí.“ Hlas toho muža bol až prehnane veselý. Niečo skrýval. „Tiež ste na úteku?“

„Na úteku?“ spýtal sa Essien.

Prečo by Ambarčania utekali? A prečo práve do Ȧudobského kráľovstva?

Muž kývol hlavou. „Áno, na úteku. Putujeme už dlhé týždne. Na východe zúri vojna. Nechceli sme sa nechať pozabíjať v bojoch, z ktorých nemáme úžitok. Tak sme sa zbalili a cestujeme. Toto cisárstvo je síce pekné, ale vo vedľajšom kráľovstve sú nám nábožensky bližšie.“

Essien prižmúril oči. No nepovedal nič.

Vedel, že ten muž klame. Rozsah jeho lži však ešte len tušil.

Prezradil ho komentár o náboženstve. Keď niekto uteká pred vojnou, nezaujíma ho, v čo veria jeho susedia, ak mu vedia poskytnúť bezpečie a dostatok jedla. Títo ľudia však zámerne mierili do kráľovstva. Možno niekto z nich plnil nejakú misiu. Možno ich cisárovná odmietla. Tak či onak, veľa mu to ho zamlčiavali.

Čo len živilo už tak dosť rozmernú nedôverčivosť.

„Ste cudzinci a našou rečou rozprávate veľmi dobre.“

Chvíľu mlčali. Akoby ich tou otázkou zaskočil.

„Narodili sme sa v Agbate. Naša zem je roztrúsená a vládnu jej mnohí králi a kráľovné, ale jedno máme spoločné – kedysi dávno sme neboli viac ako len provincie tohto cisárstva. Keď si naši predkovia pred stáročiami vydobyli slobodu, ostali verní tomu, čo ich bývalí páni naučili. Medzi nimi bol aj jazyk. Na naše staré kmeňové nárečia sa dávno zabudlo. Ani tí najmúdrejší učenci už nimi nedokážu rozprávať.“

Essien spozornel. Vedel, že aspoň toto je pravda. O Agbatských kolóniách sa toho učili málo. Pretože tým smerom nemalo cisárstvo žiadne záujmy. Cisárstvo bolo sebestačné a zvyšok obstaral výmenný obchod z druhej strany mora. Cez púšť nikto nechcel cestovať. Moreplavci prisahali, že aj oboplávať ten mŕtvy kus zeme bolo čírim bláznovstvom. Takže majstri nielen v Aghanskej pevnosti dospeli k názoru, že je zbytočné plniť cvičencom hlavy informáciami o krajine, do ktorej najskôr nikdy nezavítajú.

Teraz by si prial byť o niečo lepšie pripravený.

„Prešli ste cez púšť?“

Niekto z nich sa zasmial. „Sme zúfalí, ale nie až tak veľmi, aby sme chceli zomrieť zavalení pieskom.“ Opäť smiech. Ešte o čosi nútenejší ako predtým. „Preplavili sme sa.“

To jediné by mu dokázal uveriť.

„Dúfam, že v kráľovstve nájdete pokoj a šťastie.“

Tým sa snažil ich rozhovor ukončiť.

Nepodarilo sa mu to. Teda, nie, že by to skutočne očakával.

Pravdepodobný vodca prieskumnej skupiny vtedy podišiel o niekoľko krokov dopredu. Essien ho videl aj predtým, ale až teraz si mohol podrobne prezrieť jeho tvár. Nikoho mu nepripomínala. Čo sa ale nedalo povedať o ňom. Snažil sa to síce všemožne zakrývať, ale Essien si uvedomil zmenu v jeho postoji. Vedel, kto pred ním stojí. Čo mohlo znamenať len dve možnosť – nejaký priateľ jeho otca, ktorý ho mal chytiť a skoncovať s jeho bezcenným životom. Alebo to boli muži ȧudobského kráľa. Rozdiel v tých dvoch variantoch bolo len v ich dopadoch na ich misiu.

Ak by sa ukázala byť pravdivá druhá možnosť, zjednodušilo by im to cestovanie.

„Nechcete sa k nám pridať?“

Pomerne dobre zakryl vlastnú dychtivosť.

„Plníme misiu a bude lepšie, ak vás nebudeme ohrozovať.“

V podstate neklamal. Plnili misiu. A keby bol zodpovedným občanom, takto by reagoval na zapletenie každého radového obyvateľa. Snažil sa ich chrániť, hoci ich početnosť im dávala pomerne veľkú výhodu oproti prípadným útokom.

„Je nás mnoho. Ja a moji synovia sme zdatní bojovníci. Pri vozoch sú ďalší. Budete v bezpečí.“

Ten sladký hlas bol až príliš očividný.

„Prečo trváte na to, aby sme s vami išli?“ odvážil sa spýtať.

Muž nadhodil plecami, akoby sa čudoval, že sa tak hlúpo pýta.

„Pretože veríme, že ľudia by si mali navzájom pomáhať.“

Dokonca ani učenci sa neriadili takými ľudomilnými zásadami.

Zodvihol obočie. „Aj vtedy, ak druhá strana o pomoc nestojí?“

„Práve vtedy.“

Neodvetil ihneď. Teraz už bol úplne presvedčení, že ich chceli dosť na územie kráľovstva. Predpokladal, že správy o jeho zrade sa šírili veľmi rýchlo. Určite sa už objavili oznamy o jeho úteku. Kráľ určite stihol vypísať odmenu. Tučná sumička by povzbudila každého, aby sa správal čo i len trochu nedočkavo.

Essien pevnejšie zovrel rukoväť meča.

„Niečo od nás chcete.“

Muži sa zasmiali. Čím sa prezradili ešte viac. „Nemáte nič, čo by sme sami nemali.“ Pravdivé, ale náhodný pocestný by im uveril skôr, ak by tvrdili, že mu chcú pomôcť. „Koní máme dosť, aj zásob. Môžeme sa utáboriť. Miesto toho pokračujeme v ceste. Ak sa k nám pridáte, bude vám o čosi veselšie. Aj cesta vám rýchlejšie ubehne.“

Essien však zabudol na niečo veľmi dôležité. Na skutočnosť, že necestoval sám.

„Vážime si vašu ponuku, ale najskôr sa o nej musíme porozprávať,“ navrhla Wen zmierlivo.

Netrvalo dlho a dvojčatá rozlíšil. Nebolo to až také náročné, hoci musel uznať, že si boli až za zarážajúco podobné. Ich výzor by poplietol kdekoho, ale prezrádzalo ich správanie. Iste, obe veľmi rady vyvolávali rozruch a ten zvyšný čas zase mlčali. Veľmi rozporuplné správanie, ale našiel v ňom maličké odlišnosti.

Konkrétne dve.

Život im ovplyvňoval fakt, že boli dvojčatami. A tým pádom sa úžasne dopĺňali. Jedna z nich nerada rozprávala. Jej tvár odrážala zadumanie a istú spokojnosť. Namiesto odpovedí len kývala hlavou. Tá druhá sa väčšinou zapájala do rozhovorov, aj keď to robila len ojedinele. Hoci z nej doslova prýštila túžba nadväzovať kontakty.

Rozlíšiť ich teda dokázal, no netušil, ktorá je ktorá. Nakoniec sa ale prezradili samy, nemusel sa o to zvláštne pričiniť. Tá urozprávaná neustále oslovovala svoju sestru menom. Wen toto, Wen tamto. Pričom kládla veľký dôraz práve na to meno. Prekuknúť jej fígeľ bolo ako rozlúštiť detskú riekanku. Nadmieru jednoduché. Preto teraz s určitosťou vedel určiť, že prehovorila práve Wen.

Aj keď posledné dni trávila presviedčaním ho o opaku.

„Dáme vám pár minút. Medzitým skontrolujeme ostatných.“

V jeho hlase zaznievalo všetko, len nie trpezlivosť.

Počkali niekoľko uťahaných okamihov, než sa na neho vrhli.

„Neuvažuješ dúfam o tom, že prijmeš ich ponuku,“ hustila doňho Wen.

Rae sa mračila a úslužne kývala hlavou.

Essien si stlačil koreň nosa. Nenávidel, keď musel vysvetľovať svoje činy.

„Nemáme veľmi na výber. Iste, cestu by sme zvládli aj sami, ale tento sprievod nám zaručí ochranu a takisto bezpečie. To by sme sotva získali, keby sme sa tu len tak potulovali. Navyše netušíme, ako to vyzerá v Igbe. Ak tam ešte stále zúria boje, neprešli by sme tadiaľ. Nie bez zranení.“

V jeho hlase bola vecnosť.

V tom jej nesúhlas.

„Tri osoby sa skôr prepletú nebezpečným lesom. Veľká skupina bude nápadnejšia.“

Pohodil hlavou. „Všetko má svoje výhody, ale aj nevýhody.“

„Nemajú dobré úmysly. Mali by sme sa im vyhnúť, kým ešte máme čas,“ poúčala ho Wen.

„Ja viem.“

To sestry na chvíľu zarazilo. Niekoľkokrát na neho prekvapene zažmurkali.

„Chceš povedať, že si uvedomuješ to riziko a vieš, že najskôr kráčame do pasce, ale aj tak zvažuješ, že jeho ponuku prijmeš?“ Zalomila rukami. „Bohovia, pridelili nám blázna.“

Zasmial sa jej ostrosti.

„To vôbec nie je vtipné! Keby sme ťa nepotrebovali, prevŕtala by som ťa šípom. A možno aj dvomi!“ vyhrážala sa mu.

Veril jej, že by to dokázala. Napriek tomu sa jej nebál.

Prstami si pretrel čelo. „Pozri sa, ani mne sa to veľmi nepáči. Nemám rád, keď ľudia rozhodujú o mne bezo mňa. Zažil som to a neodporúčam, ale...“ Zodvihol ruku, by ju zastavil v otázkach alebo pripomienkach. Na nič z toho nemal náladu. „Navid nám povedal, že misiu sa nám budú snažiť prekaziť. Určite nás hľadajú niekoľkí ľudia, možno aj samotná bohyňa. Mňa najskôr v kráľovstve nemajú práve teraz veľmi radi, nakoľko ma považujú za zradcu. Títo muži to vedia, možno ma dokonca hľadajú. Alebo sa len dozvedeli o tom, že za moju hlavu dostanú peknú odmenu.“ Pokrčil plecami. „Máme dve možnosti. Postaviť sa im v boji a riskovať, že nás premôžu. Alebo sa zahráme na hlupákov a budeme predstierať, že sme si ich zámery nedomysleli.“

„Myslíš si, že nás len tak posadia do svojho voza a odvezú tam, kam potrebujeme a to všetko bez toho, aby nás nerozštvrtili? Myslela som si, že máš viac rozumu, ó mocný ȧudobský generál.“

Snažil sa nevnímať jej slová ako osobnú urážku.

Hoci presne tak boli mienené.

„A čo teda navrhuješ? Napadnúť ich?“

V očiach sa jej zalesklo, takže poznal jej odpoveď ešte skôr, ako vyslovila:

„Vyhrali by sme.“

Mykol hlavou „To by sme teda nevyhrali. Teraz za nami prišli šiesti ich bojovníci. Netušíme, kto sedí vo vozoch. Môžu tam byť ženy a deti, môžu tam byť vojaci. Nepoznáme ale rozsah ich schopností. Vieme len, že to nie sú miestni.“

„Mohli klamať v tom, odkiaľ pochádzajú.“

„V tom jedinom najskôr neklamali,“ namietol potichu. Poobzeral sa, hoci ich príchod nezachytil. Opatrnosti však nikdy nebolo dosť. „Nenosia meče bojových mágov a nemajú ani ȧudobské trojčepele. Nie sú veľmi prispôsobení na cestovanie pustatinou a šály nosia skôr na ozdobu, než na ochranu pred pieskom. Nenosia luky, ale na hrudi majú pás s niekoľkými krátkymi dýkami. Na chrbte mali pripevnené po tri meče. Nech sú kýmkoľvek, nie sú miestni.“

Wen zodvihla obočie. „To všetko si si všimol v tej tme?“

„Bez všímavosti by som sotva prežil.“

Čo nebolo vysvetlenie, ale jej najskôr stačilo.

Povzdychla si. „Bez ohľadu na to, čo poviem, tvoj názor aj tak nezmením. Už si sa rozhodol.“

„Nemajú dobré úmysly, ale práve teraz nás nechcú zabiť. Cestovanie vo veľkej skupine nám ušetrí mnoho nepríjemností a ochráni nás pred nástrahami Igby. Za hranicami kráľovstva skôr nájdeme spôsob, ako sa im vyhnúť.“

Sestry sa na seba pozreli, ale nech medzi nimi prebehla akákoľvek komunikácia, nedospeli na jej základe k inému záveru. Krútili hlavami. Takže najskôr nevymysleli nič nové. Proti svojej vôli musel uznať, že lepších vojakov by si nemohol priať. Pokojné a tiché, divoké a nevyspytateľné. Hlavy mali na správnom mieste, ale dokázali uznávať autoritu ostatných. Napriek tomu si ich spoluprácu nedokázal predstaviť v dlhodobom horizonte.

Dôvera nepatrila k jeho prednostiam.

A veliteľ, ktorý nedôveruje svojim pešiakom, nie je dobrým vodcom.

„Tak to by sme sa asi mali pobaliť.“

Pozbierať veci im netrvalo dlho. O niekoľko minút neskôr už pieskom hasili ohnisko. Vzduch okamžite pohltil štipľavý dym. Ku skupine ostatných ich však viedlo ďalšie svetlo. Podľa všetkého sa rozhodli na noc utáboriť. Keď okolo nich prechádzali, nevenovali im veľa pozornosti. Lenže Essien cítil, ako sa mu do chrbta zabára niekoľko párov podozrievavých očí.

Tí pocestní sa síce snažili tváriť nezaujato a pokojne, ale v ich pohyboch bola prílišná strnulosť. Napriek všetkému boli pripravení útočiť. Pravdepodobne za sebou mali istý druh výcviku. Ale nenaučili ich veľmi skrývať svoje zbrane. Dokonca ich nosili s istou hrdosťou. Pýšili sa nimi. Doslova nimi mávali ostatným pred očami. Týchto by naozaj neporazili. Možno niekoľkých z nich, ale riskovať by sa im skutočne nevyplatilo. Najskôr by ich zmasakrovali.

Tí šiesti, ktorí za nimi predtým prišli, stáli takmer až na opačnom konci malého tábora, ktorého hranie tvorili vysoké plachtou pozakrývané vozy a ťažné zvieratá. Neboli to kone. Uvedomil si, že boli omnoho mohutnejšie a podľa všetkého nepokojnejšie, lebo zvláštnym spôsobom chrčali. Avšak vládlo príliš veľké prítmie, aby si ich mohol poriadne obzrieť. Ale iste neboli priateľské. Utvrdzovalo ho v tom správanie koní, ktoré za sebou spolu so sestrami viedli. Pohadzovali hlavami a podchvíľou erdžali.

„Predpokladám, že ste sa rozhodli prijať našu ponuku.“

Essien prikývol. „Máme pred sebou kus spoločnej cesty. Neviem, prečo by sme ju nemohli prekonať bok po boku. Aspoň nám to rýchlejšie ubehne.“

Vtedy si muž pred ním sňal z hlavy kapucňu. Ten pohyb odhalil konce tetovaní zdobiace minimálne chrbty jeho rúk. Mal však tušenie, že mu siahajú aspoň po lakte. Vlasy mal svetlé a rovnako aj pokožku. Bielu, akoby sa bál slnka. Bolo však nepravdepodobné, že by takýto biely ostal dlho. Ak by aspoň deň putoval Ambarom, nemilosrdné slnko by ho určite spálilo.

Čo otvorilo ďalšiu dieru v jeho rozprávaní.

„Ako vodca týchto bojovníkov vás vítam a sľubujem vám ochranu. Volajte ma Nuru.“

Essien si uvedomoval, že to meno odniekiaľ pozná. Takisto vedel, že by si mal dávať pozor na osobu, ktorá to meno nosí. Lenže potom sa tomu mužovi zaleskli oči. Nie, stalo sa čosi viac. Oni vzbĺkli zlatým plameňom. Keď sa žiara vytratila, stál pred nimi iba vysmiaty svetlovlasý muž. Po predchádzajúcich pochybnostiach neostalo ani pamiatky.

Veď prečo by mal z niečoho obviňovať svojho najlepšieho priateľa? 

Kapitola 29. ¦ Kapitola 31.


Ďalšie guľatiny za nami. 

Venované SunShines

Ďakujem za všetko. Lili



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 30.:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!