OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 29.



Gambit bohov - Kapitola 29.Opatrnosť alebo priamočiarosť

 

Kapitola 29.

Femi

Ich cesta bola vcelku pokojná. Možno aj preto, že v sedle nestrávili ešte ani celý deň. Nerozprávali sa spolu, len keď to bolo nevyhnutné. Femi to vyhovovalo. Pretože hoci sa Kacia snažili tváriť a správať pokojne, opak bol pravdou. Z nejakého dôvodu sa jej nepáčilo, keď za ňu ostatní rozhodovali.

To Femi dokázala rešpektovať.

Lenže nerozumela, prečo mala potrebu vybíjať si zlosť na všetkom živom aj neživom. To, akým spôsobom zabárala päty do konských slabín, muselo byť nepohodlné a bolestivé pre obe zúčastnené strany. Takisto neuveriteľne pevne zvierala opraty. Ak by teraz držala niečí krk, bez problémov by ho prelomila. Ako tenučkú triesku.

Femi ju však poznala dostatočne dobre na to, aby vedela, že hnev bol len čiastočnou príčinou. Kacia zúrila, ale ani to by ju neprinútilo ubližovať zvieraťu alebo sebe samej. Ak by si potrebovala vybiť zlosť, jednoducho by na to použila Femi. Alebo kohokoľvek iného.

Nie, nebol v tom len nepokoj alebo zúrivosť.

Išlo o viac.

Kacia sa bála. Femi nevedela odhadnúť, aký veľký je jej strach, ale rozhodne neplánovala pýtať sa jej na to. Nechcela sa pokúšať upokojiť ju. Ešte nie. V tomto bode by ju Kacia radšej prebodla mečom, než jej čokoľvek vysvetlila. Takže Femi o tom aspoň rozmýšľala. Aj keď odpoveď dávno poznala.

Kacia vždy túžila spoznať svojich predkov. Navštíviť miesta, ktoré jej stará mama nazývala domovom. Ak by sa rozhodla vysadnúť na koňa a odcválať na ostrovy, nikto by jej v tom nedokázal zabrániť. Kacia bola neoblomná, keď naozaj chcela. Lenže tie isté dôvody, ktoré jej bránili vo výlete, ju teraz nútili zvierať opraty silou drviča kamenia.

Bol to strach, ktorý jej teraz prúdil žilami.

Cítila neprávosť a hnev, že jej rodina prišla o zázemie a je nútená prežívať s Ambarčanmi, ktorí jej nikdy neporozumeli. Jej divoký duch nechcel byť spútaný. Kacia neustále bojovala proti svojmu okoliu. No na druhej strane sa obávala. Desila sa to ho, že by bola odmietnutá, ako toľkokrát predtým jej matka i stará matka. Myslela si, že ak sa vydá na cestu, otočia ju na prahu cieľa a pošlú späť do pustiny, ktorá ju nenapĺňala pocitom bezpečia.

Silná a divoká Kacia nevedela zniesť pocit, že by jej snaha vyšla navnivoč. A možno by ju to zlomilo viac, než si bola vôbec ochotná priznať. No a teraz ju nútili čeliť tomu strachu. Bola presvedčená, že ak sa vyberie na ostrovy, nedostane sa ďalej ako na pobrežie. Možno ani tam nie. Femi by ju nedokázala upokojiť. Pretože si uvedomovala reálnosť takej možnosti.

Takže miesto toho mlčala a snažila sa sledovať svoje okolie, pričom vnútorný hlások ju striedavo nabádal raz k ponáhľaniu a neskôr k opatrnosti. Ich cesta viedla až nebezpečne blízko sídla Sachapovho cechu, takže volila skôr obozretnosť. Nikoho však nezazreli. Ani tieň, ani nič podobné. Ak cisárovná ešte stále viedla vojnu v Igbe, cechovníčky teraz bojovali s ȧudobskými vojakmi.

Napriek tomu postupovali pomaly, tak prilákali menej pozornosti. Hoci, stačil by jediný pohľad a každý by vedel, kým sú. Nestačilo prezliecť sa do obyčajnejšieho oblečenia a prehodiť si kapucňu cez neprirodzene biele vlasy. Ich žiarivé oči tiež nikoho nenechávali na pochybách o ich pôvode.

Napriek Feminej opatrnosti a Kaciinej namrzenosti čoskoro zosadali pred hostincom stojacim v povodí dvoch riek. Malý mokrý ostrovček uprostred takmer opusteného kraja bol rovnako tichý ako predtým. Vo vnútri sedelo len veľmi málo pocestných. Väčšinou zaprášených prachom ciest, sotva zodvihli hlavy od svojich pohárikov a večerí.

Nanešťastie ich tam bolo oveľa viac, než by si im bolo milé.

Našťastie tam však nesedela ani jedna cechovníčka.

Zatiaľ čo sa Kacia usadila k najbližšiemu voľnému stolu, Femi sa im išla postarať o večeru. Jedlo nevyzeralo lákalo, ale aspoň bolo teplé. Čo sa nedalo povedať o skromných zásobách, ktoré sa práve váľali pri Kaciiných nohách. Mlčky jej podala misku s večerou. Radšej zamlčala, že spať budú musieť vonku.

Skôr, ako sa stihli pustiť do jedla, objavil sa za Kaciou tieň niečej postavy. Majestátna nasrdená žena so znamením pierka na čele. Femi ju síce nikdy predtým nevidela, ale ak si správne pamätala, práve pred nimi stála najvyššia šamanka Okwụlských ostrovov. Tvár mala zvraštenú a na ruke sa jej ligotali pazúry nejakej šelmy.

Femi spozornela.

„Ako ti pomôžeme?“ spýtala sa čo najpokojnejšie.

Vtedy sa aj Kacia otočila. A ihneď stuhla.

Femi ju pod stolom nakopla.

„Niekoho hľadáme. Muža. Prezlečeného za mnícha.“

Nepáčilo sa jej, akým spôsobom jej rozprávanie začínalo.

Pripomínalo jej to totiž jeden divoký príbeh, ktorý jej vyrozprávala Zara.

„A čo také vykonal, že ho musíš nájsť?“ pokračovala v rozhovore čo najpokojnejšie.

„Zabil mužov, ktorých sme prenasledovali.“

Kacia naklonila hlavu k strane. „Potom vám tým prejavil láskavosť, nie?“

Nesprávne.

Lenže šamanka sa na ňu neoborila, len pomaly pokrútila hlavou, akoby napriek tomu hnevu a rozzúrenosti bola v skutočnosti na smrť unavená.

„Prejavil láskavosť tým dvom vojakom, ktorých sme stopovali. Zabil ich skôr, ako sme sa stihli dozvedieť, čo urobili s tým, čo nám ukradli. Ten mních nás ešte aj omráčil a utiekol. Keď sme sa dostali sem, hostinský nám povedal, že tu na neho čakali cechovníčky. Neboli ste to náhodou vy?“

Femi čítala o priamočiarosti šamaniek. Ale jej otázku ju aj tak prekvapila.

Zhlboka sa nadýchla.

„Máme svoju vlastnú misiu a plníme ju len my dve.“

Nebolo to klamstvo, ale nebola to ani úplná pravda. Femi si bola istá tým, že táto šamanka a ďalšie dve, ktoré jej stáli za chrbtom, tu čakali na Accaia. Chceli ho nájsť, pretože zabil vojakov, ktorých stopovali. Pochybovala, že by prijali jeho vysvetlenie a ospravedlnenie. Veď na neho zaútočili, tak sa len bránil a v tom procese ich zabil.

Pretože bol stále trénovaným bojovým mágom.

Lenže nič z toho nevyslovila nahlas. Nechcela sa dostať do zbytočných problémov. Mali svoju misiu a ak chceli vidieť jej koniec, nemali by sa zdržiavať. Pochybovala totiž, že ak by odhalili svoju identitu, odvliekli by ich šamanky na svoje ostrovy. Skôr by ich zabili alebo mučili, aby sa dozvedeli viac.

Femi si uvedomovala, že o ich národe vedela až žalostne málo.

„Juhovýchodne odtiaľto je Sachapov cech. Ten je plný sestier. Ale tie by s mníchmi nespolupracovali,“ doplnila Kacia. „Si si istá, že ti povedali pravdu?“

„Nemuseli mi nič hovoriť, ja som jednu z nich videla.“

Zaru. Určite videla Zaru.

Ešte šťastie, že teraz sa približovala k púšti

„Potom vieš, že tam nebola ani jedna z nás,“ skonštatovala Kacia a odvrátila sa od šamanky.

Takže nevidela jej podozrievavý pohľad.

„Nie, nebola.“ Zrazu sa zoširoka usmiala. „Užite si svoju večeru. Som si istá, že sa ešte stretneme, kým odtiaľto odídete, sestry.“ Na posledné slovo kládla zvláštny dôraz. Hneď po tom sa otočila na päte a vyšla von z hostinca. Jej dve spoločníčky ju ihneď nasledovali.

Kacia si odfrkla, sotva boli dostatočne ďaleko. „Náčelnícka zberba.“

„Mala by si si dávať pozor na to, čo hovoríš. Aby si nás neprezradila.“

„Myslíš, že mi na tom záleží?“ oborila sa na ňu a rukou ukazovala na svoju tvár.

Až vtedy si Femi uvedomila, čo vlastne šamanka videla, keď sa k nej Kacia otočila. Pomaľovanie na tvári. Nikto nikdy nevedel, aké presné je to, čím sa zdobila. Ktokoľvek sa jej na to pýtal, odmietala mu to bližšie vysvetliť. Vždy to uzatvorila len tým, že ona je na svoj pôvod hrdá a nemieni ho pred nikým skrývať. Okwụlské šamanky si to uvedomili aj bez toho, aby im to musela vysvetľovať.

Femi sa začínala obávať, že z tohto hostinca tak skoro neodídu.

„Nebojíš sa, že od teba budú niečo očakávať?“

Kacia potriasla hlavou. „Nie, nemám na to dôvod. Ja k nim nepatrím, bez ohľadu na to, čo si nakreslím na tvár. A ony nebudú váhať, aby mi to pripomenuli.“ Ruku položenú na stole zatínala do päste, aby ju následne mohla uvoľniť. „Okrem toho, aj keby som k nim patrila, nič by mi nepovedali. Tá žena bola družkou náčelníka celého kmeňa. Ak je tu, znamená to, že tí dvaja, ktorých stopovali, neboli len nejakí zblúdilci. Nevkročili na ich územie bez pozvania alebo niečo podobne jednoduché. Pravdepodobne niekoho zabili. Alebo, čo by bolo ešte horšie, zabili Okwụla. Možno dokonca nejakého ukradli.“

„Ako to vieš?“

Femi si uvedomovala hlúposť svojej otázky.

Ale nechcela, aby teraz Kacia prestala v rozprávaní.

„Tá šamanka bola najvyššia zo všetkých. Dostatočne mocná na to, aby zabila to zviera, ktorého pazúry stále nosí na ruke. Tým si vyslúžila najväčšiu poctu zo všetkých – stala sa z nej ochrankyňa hniezda. Ak niekto ublíži Okwụlom, je jej povinnosťou potrestať vinníka. Keďže niekto zabil tých, koho prenasledovala, uspokojí sa aj s jeho hlavou.“

Podľa všetkého si aj Kacia uvedomovala, že šamanka hovorila o Accaiovi.

„Okwụlčania sa teda riadia dosť primitívnymi zákonmi.“

Kacia sa na ňu zamračila.

Akoby smrteľne urazila jej najlepšiu priateľku.

„Tak to pripadá len ľuďom v Ambare. Okwụlčania sú možno jednoduchý národ, ale nadovšetko si ctia schopnosti a silu. Ak im dokážeš, že si hodna ich pozornosti, budú ťa uctievať do konca života. Keď preukážeš silu, budú od teba každý deň očakávať, že sa podľa toho budeš správať. Tá žena ukázala, že má v sebe dosť vytrvalosti a sily na to, aby porazila ostatných. Takže teraz musí dokázať, že sa nezmýlili, keď jej začali veriť.“

Femi hltala každé slovo.

„To znie veľmi vyčerpávajúco.“

Kacia sa zasmiala. „Len pre teba. Ale tí ľudia... oni milujú súťaživosť. Je v nich hlboko zakorenená. Pre nich je to skôr zábava.“

Ak to bola skutočne pravda, a Femi nemala dôvod pochybovať o tom, vysvetľovalo by to aj Kaciinu povahu. To, ako túžila byť zo všetkých najlepšia a ako veľmi musela bojovať o sebaovládanie, keď jej Zara chcela rozkazovať. Možno sa to napätie medzi nimi dalo vyriešiť oveľa jednoduchšie, než si spočiatku všetci mysleli. Stačilo postaviť ich dve proti sebe v nejakej súťaži. Porazený by sa musel podriadiť víťazovi. A Kacia by to rešpektovala bez ohľadu na výsledok.

Femi to prišlo až príliš jednoduché.

Na druhej strane, Kacia nikdy o národe svojich predkov nehovorila.

Keď sa Kacia pustila do jedla, pochopila do Femi ako znamenie, že sa viac nemá pýtať. V tichosti zjedli svoju chladnúcu večeru, ktorá chutila len o niečo lepšie ako vyzerala. Niekoľko okamihov potom len sedeli na svojich miestach a obzerali sa okolo seba. Femi uvažovala o tom, čo tam tých ľudí priviedlo. Netušila, či plnili nejaké misie, alebo len cestovali a potrebovali si oddýchnuť. Tak či onak, nikto z nich im nevenoval pozornosť. Jeden z nich sa však snažil viac ako ostatní.

Zahalený bol v tmavom plášti a sedel úplne v rohu. To jemu patril pohľad, ktorý predtým na sebe Femi cítila. Nevyzeral, že by bol ozbrojený, ale zdanie mohlo klamať. Kým bol a prečo jej venoval toľko pozornosti, nevedela. A nemienila sa pýtať.

Po úteku z Edetu bolo viac ako len jasné, že cisárovná nie je práve naklonená ich snahe ochrániť cisárstvo. Hocikde mohli naraziť na bojového mága alebo dokonca cechovníčku. Cisárovnine slová boli zákon. Ak by im povedala, že ich mali zabiť, lebo zradili záujmy cisárstva, všetci by s radosťou poslúchli. Bohovia, veď ona a sama by ešte pred niekoľkými týždňami bezducho súhlasila s vykonaním toho príkazu. Pretože by bola presvedčená o tom, že jej cieľ je skutočne zradca.

Z tej slepej oddanosti sa jej dvíhal žalúdok.

Po chrbte jej behal mráz.

Vychovali ju v duchu oddanosti. Mala slúžiť cisárstvu. Slepo a bez otázok. Lenže v poslednom čase toho videla a zažila dosť na to, aby pochybovala. Koľko z tých ľudí, ktorých musela zabiť, v skutočnosti nič neurobili? Možno to bol len učenec, ktorý písal o nesprávnych osobách. Bojový mág pokladajúci nesprávne otázky. Sestra z cechu hľadajúca svoje mŕtve telo.

Všetko sa jej zlievalo to nikde nekončiacej krvavej mozaiky.

Keď hrozilo, že svoju nevábnu večeru uvidí po druhý raz, zarazila sa. To, že o tom bude premýšľať, jej aj tak nič dobré neprinesie. Robila predsa len to, k čomu bola stvorená. A ju otesali ako najkrajšiu sochu. Tu odtĺkli jej vzdorovitosť, tam zase triezve uvažovanie. Dokonalý nástroj čakajúci na použitie.

Snažila sa nepremýšľať veľmi o budúcnosti. Najdôležitejšie bolo prežiť každý deň. Pretože to bolo znamenie, že sa aspoň približovali svojmu cieľu. Dúfala, že Navidovu misiu splnia. A keď sa tak stane... Netušila, čo bude ďalej. Vedela len, že z toho boja vyjde ako zmenená. Neschopná naďalej byť sestrou z cechu. Kedysi to bolo všetkým, dnes ničím. Tá neistota ju ničila.

Celý život chcela niekam patriť.

Najskôr k učencom. Neskôr dokazovala, že ju do cechu zaradili právom. Lenže keď toto všetko skončí, všetko to začne nanovo. To dokazovanie. Hľadanie. Odriekanie. Noci plné plaču. A to ju desilo. Paralyzovalo ju to strachom tak, ako to nič iné nedokázalo. Preto sa na seba hnevala. No ešte väčšmi sa rozzúrila na toho zahaleného muža, ktorý ju sledoval.

Prebúdzala sa v nej chuť postaviť sa a podísť k nemu.

Určite nie per to, aby sa s ním rozprávala.

Zadívala sa na Kaciu, ktorá ju pozorne sledovala.

„Poďme odtiaľto,“ zachripela zhrubnutým hlasom.

Kacia nič nepovedala, len pozbierala ich skromnú batožinu a postavila sa. Bez slova protestu alebo podpichnutia ju nasledovala vonku. Čo veľa vypovedalo o tom, akým človekom bola v skutočnosti Kacia. Napriek všetkému tomu prskaniu jej záležalo na ostatných. Len to nedávala najavo dostatočne často.

Femi predpokladala, že si niekde v okolitých lesoch ustelú na tvrdej zemi a budú pokračovať až ráno. Prekvapilo ju teda, keď Kacia všetky zásoby vrátila späť na ich miesto v sedlových taškách. Nakoniec vysadla na svojho koňa a s očakávaním pozerala na Femi.

„Čo robíš?“ spýtala sa úplne hlúpo Femi, nakoľko si to už domyslela.

Kacia zodvihla obočie. „Mali by sme ihneď vyraziť. V noci máme väčšiu šancu dostať sa nepozorovane okolo Alụrinu. Vyspať sa môžeme aj inokedy.“

Zamračila sa. „Myslela som si, že sa nebudeme k Alụrinu vôbec približovať. Je to dosť nebezpečné. Navrhujem, aby sme radšej zamierili k jazeru. To bude oveľa menej nápadné. Navyše tadiaľ cestuje veľa cechovníčok. Je to najkratšia cesta k pobrežiu. Teda, ak nerátaš prístav v hlavnom meste.“

„Tak či tak sa dostaneme príliš blízko k nepriateľom,“ trvala na svojom.

Femi krútila hlavou. „To máš pravdu. V Alụrine sedí cisárska rodina a je plný bojových mágov a sestier z cechu. Navyše nevieme, na ktorej strane cisárovná stojí, ale nevyzerá byť nadšená našim zámerom pomôcť Navidovi,“ pripomínala jej pomaly. „Pri jazere možno žijú Ọnwụine kňažky, ale predpokladám, že tie budú viac ponorené vo svojom poslaní. V cisárstve aj za jeho hranicami je dostatok duší, o ktoré sa musia postarať. Ọchiri zaberá väčšiu časť ich pozornosti.“

Kacia zosadla z koňa.

Najskôr pochopila, že sa nedohodnú tak rýchlo, ako očakávala.

„Nespoliehala by som sa na to. Ak je Ọnwụ proti nám, pochybujem, že nám budú priaznivo naklonené jej kňažky.“

„Lenže naklonená nám nie je ani cisárovná a jej armáda,“ oponovala jej ihneď.

„Nemôžeme zbytočne strácať čas. Na tom sme sa predsa dohodli. Preto sme sa rozdelili, aby sme našli to, čo máme, oveľa skôr, než keby sme ostali spolu. Pretože netušíme, koľko času nám ostáva!“ vysvetľovala jej horlivo, ale najmä naliehavo.

„Uvedomujem si to. Rovnako dobre ako ty. Ale takisto nemôžeme riskovať. Ak nás chytia, túto misiu nesplníme. A to nám hrozí skôr od strážcov Alụrinu.“ Zodvihla prst, aby Kaciu zastavila skôr, ako jej začne protirečiť. „Ak by sme sa tomu všetkému chceli vyhnúť, mali by sme zamieriť viac na východ, až k Aghanskej pevnosti. Aj v Orodských horách sú prístavy.“

Kacia prikývla. „Máš pravdu, sú tam prístavy, ale nie je tam ani jeden kapitán, ktorý by bol ochotný preplaviť nás až na ostrovy. Ale pri Alụrine alebo aj pri jazere by to nemal byť problém. Navyše tam kotvia lode, ktoré pravidelne preplavujú ľudí aj zásoby na ostrovy.“

Femi sa zarazila. „Nevedela som, že by cisárstvo obchodovalo s ostrovmi.“

„Ani neobchoduje. Tie lode sú tam kvôli ambarskej kolónii.“

„Kolónii? Nikdy som nepočula o žiadnej ambarskej kolónii. A už vôbec nie na ostrovoch. Okwụlčania by im to len sotva dovolili.“

„Dovolili. Pretože Ambarčanov tam žije pomenej a rozhodli sa obývať ostrov, ktorý je skôr pustatinou. Nič tam nerastie, je tam sotva dostatok pitnej vody. Preto tie lode so zásobami. Bez nich by neprežili. Ak by sme sa dostali až do tejto kolónie, mali by sme jednoduchší prístup ku zvyšku ostrovov.“

Prekvapene žmurkala. „Prečo si mi o tom nikdy nepovedala?“

„Nebol na to dôvod. Navyše si sa nikdy nepýtala.“

„Je ťažké tomu uveriť,“ uzatvorila to nakoniec Femi. „Myslela som si, že Okwụlčania nemajú radi Ambarčanov. Je ťažké predstaviť si, že by komukoľvek dokázali dovoliť priblížiť sa k nim, nieto ešte žiť na jednom z ostrovov.“

Kacia neurčito pohadzovala plecami.

Akoby o tom nechcela hovoriť.

Femi začala šípiť, že s tou kolóniou má možno spoločné viac, ako sa na prvý pohľad zdá.

„Nie sú z toho nadšení, ale tí Ambarčania sú mierumilovní a neútočia na nich. Ak ostatnú na tom ostrove a nebudú sa pliesť do okwụlských záležitostí, môžu tam v pokoji nažívať. A to je to, po čom obyvatelia tej kolónie túžia. Aby mohli žiť pokojne a bez hrozieb.“

Nevypytovala sa ďalej. Podľa výrazu v jej tvári totiž pochopila, že by to bolo zbytočné. Viac by jej neprezradila. Nech ju už k tej kolónii viazali akékoľvek väzby, nemienila ich zradiť. Mimovoľne sa však začala pohrávať s teóriou, že by odtiaľ mohol pochádzať niekto z jej príbuzných. Okwụlčania mali pravdepodobne zakázané ku kolónii sa približovať. Otázkou len bolo, či porušenie toho zákazu bolo také závažné, že si zaslúžilo vyhostenie.

„Takže čím bližšie k Alụrinu pôjdeme, tým je väčšia šanca, že sa na ostrov preplavíme bez problémov.“

Kacia stroho prikývla. „Taký bol plán predtým, než si voči nemu začala namietať.“

Femi ju počastovala nasrdeným pohľadom. „Sama musíš uznať, že vkráčať do alụrinského prístavu a očakávať, že nenarazíme na problémy, je číre šialenstvo.“

„Je to nebezpečné, ale takisto výhodné. Prístav je dostatočne veľký na to, aby sme sa mohli stratiť v dave. A takisto je pravdepodobnejšie, že tam nájdeme nejakého úplatného kapitána, ktorý zabudne naše tváre v momente, keď nás vysadí na ostrovoch.“

Nepáčilo sa jej to. Ani v najmenšom sa jej to nepáčilo.

Lenže to neznamenalo, že to bol automaticky zlý plán.

Vyšvihla sa do sedla svojho koňa.

„Nepáči sa mi to. Ale podľa všetkého nemáme na výber.“

Kacia prikývla a tiež vysadla na koňa.

„Nerobila by som to, keby jestvovala iná možnosť.“

Tým sa ich rozhovor skončil, ale nepôsobilo to tak, že Kacia bola spokojná so svojim momentálnych víťazstvom. Veď kto by sa tešil, že dostane príležitosť ohroziť nielen svoj život, ale aj osud celej ich misie. Ak by ich chytili, zmarili by ich šance na úspech. A potom by chytili aj ostatných, pretože by sa postarali o to, aby sa dozvedeli o prípadnom dolapení Femi a Kacie. Pripravili by im pascu a oni by do nej skôr či neskôr aj tak spadli. O stratégii toho síce v cechu neučili veľa, ale aj to málo stačilo na to, aby si Femi domyslela ich osud.

Ale ukázalo sa, že ten ju nemal až tak trápiť.

Skôr si mala všímať ich bezprostredné okolie.

Zrazu sa pred nimi zjavili tie tri šamanky.

Ich veliteľka, tá o ktorej Kacia tvrdila, že bola družkou náčelníka, sa na nich usmievala.

„A teraz mi znovu povedz, že vy nie ste tie sestry, na ktoré tu čakáme.“

Kapitola 28. ¦ Kapitola 30. 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 29.:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!