OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 20.



Gambit bohov - Kapitola 20.Napriek všetkému musíme pokračovať

 

Kapitola 20.

Accai

Prebudenie bolo prekvapivo rýchle. V jeden moment poletoval v ríši snov a čudoval sa, čo to vidí a počuje, a v ten druhý žmurkal proti temnote vôkol a snažil sa pozrieť skrz ňu. Teraz si už pamätal svoje dobrodružstvo vo vnútri hory. Vyzeralo to tam stále rovnako a predsa inak. Tentoraz mal pocit, akoby ho to miesto k sebe volalo. Alebo skôr niekto, kto to miesto ovládal.

Pohľadom skontroloval svoje spoločníčky. S nie veľkým potešením si uvedomil, že majú o jedného člena navyše. Essien. Zdalo sa mu, že keď prepadli cez bránu, nespôsobilo to len niečie zakopnutie. Nemýlil sa. K cti mu slúžilo, že hoci bol zradca a zbabelec, stále vedel rozmýšľať. Obkľúčilo ho šesť cechovníčok a jeden takmer bojový mág.

So založenými rukami čakal na svoj ortieľ.

Accai nútil svoju myseľ pracovať. Nemohli ho tu predsa len tak nechať. Nie preto, že by sa bál o jeho osud. Čo sa jeho týkalo, za svoje prehrešky z minulosti mal dávno zaplatiť vlastnou hlavou. Lenže nemohli si dovoliť priviazať ho niekde ku skale a dúfať, že ho nikto nenájde. Najjednoduchšie bude mať ho na očiach. Najlepšie spútaného. Vo svojej prozreteľnosti pri balení však zabudol na lano navyše. Mal len jedno, ktoré momentálne viselo Batu z pásu. Plytvať ním ich mohlo obrať o vytúženú výhodu.

Okrem toho, netušili, kam vlastne pôjdu.

Možno budú musieť zliezať skaly.

Nútil sa vmyslieť inú alternatívu. Nech sa snažil akokoľvek, veľa toho nenašiel. Tepalo mu z toho v spánkoch. Za posledných niekoľko minút niekoľkokrát preklial svoju analytickú myseľ. Vždy až príliš do dôsledkov domýšľal svoje kroky. Netušil, kedy začal byť taký opatrný. Ak by však niekto tvrdil, že to súviselo s tým, ako takmer zomrel pri Essienovej mizerne naplánovanej misii, nebol by sa hádal o opaku.

Zadíval sa bývalému bojovému mágovi do očí. „Prečo si nás sem sledoval? Veď ťa pokojne môžeme zabiť a tvoje telo pohodiť do jeden z ciel.“

Videl, ako jeho slová potešili cechovníčky.

Tie ho zabijú bez váhania.

Essien nevyzeral znepokojene. „Som veliteľ, ktorého poverili obranou hory. Nemal do nej nikto vstúpiť. Na druhej strane, niekedy sa ukáže príležitosť, ktorú nemôžem odmietnuť.“

Accai sa na neho zamračil.

„Takže si sa rozhodol správať tak, ako je zvykom. Využil si situáciu a nezaujímalo ťa, ako to dopadne pre ostatných. Sleduješ len vlastné ciele. Potreboval si sa dostať do hory a my sme poslúžili ako dokonalé ospravedlnenie.“ Podišiel k nemu, aby mu neunikla jediná nepatrná zmena v jeho výraze. „Takže sa pýtam znovu – prečo si nás sledoval?“

„Pozrime sa, vojačik nám vyrástol,“ podpichol ho Essien.

Odmietal sa ním nechať vyprovokovať.

„Tak veľmi ťa to prekvapuje?“ Prezrel si ho od hlavy po päty. „Keby to bolo na tebe, teraz by môj popol hnojil niečiu záhradu.“

Pri tom obvinení konečne reagoval spontánne. Zaškrípal zubami.

„Nech by som povedal čokoľvek, aj tak by si tomu neuveril. Aj keby si videl rozkazy, ktoré som si prečítal ja, na vlastné oči, podozrieval by si ma z klamstva. Ja som bol vyhostený a ten, kto má všetku tú smrť na svedomí, si veselo zastáva najvyšší z postov v armáde.“ Accai sa nechcel nechať oklamať jeho slovami. No bez ohľadu na to, čo sám prežil, ich musel brať do úvahy. Aspoň čiastočne. „Ale prečo sa snažím,“ povzdychol si Essien nakoniec, „teba to aj tak nezaujíma. Ako mních by si tomu aj tak nerozumel. Si len ďalší domnelý zbabelec.“

Tie slová neslúžili ako urážka. Predstavovali porazenecký povzdych niekoho, kto vyčerpal všetky možnosti vlastnej obrany a aj tak ho nikto nepočúval. Keby boli kdekoľvek inde ako vo vnútri hory, ktorá má potenciál minimálne ich pripraviť o rozum, chcel by o tom vedieť viac.

„Mníchom som sa nestal za trest. Ja som si to vybral.“

Accai ho svojimi slovami nechcel presvedčiť, aby zmenil názor. Čo sa jeho týkalo, každý si mohol myslieť čo len chcel. To jednoduché priznanie použil ako súčasť výmenného obchodu. Rozhodol sa ho zdieľať s Essienom, aby mu ukázal, že sám sa nebojí obetovať čosi zo svojich tajomstiev. Nabádal ho, aby urobil to isté.

Essien najskôr mlčal, neskôr začal pokyvkávať hlavou.

Nakoniec sa na neho zadíval s istou mierou porážky v očiach.

„Možno som tu preto, aby som niekoho zachránil. Táto hora je predsa plná väzňov. Takisto som sem mohol prísť, aby som toto miesto zničil, pretože je temné a zlé a nemalo by jestvovať.“ Hoci sa uškrnul, v pohľade mu blčala obava. „A čo ak som tu preto, lebo som prijal nebezpečnú úlohu od niekoho, kto by mi nemal rozkazovať a zradil som svojich domnelých spolubojovníkov, pretože som chcel vidieť toto prekliate miesto a nájsť zdroj snov, ktoré mi v noci nedajú spať.“

V hlase sa mu ozývala istá dávka uštipačnosti, napriek tomu nepochyboval o tom, že mu Essien prezradil pravdu. Alebo aspoň jej časť. Usudzoval tak aj kvôli tónu, ktorý použil. Najskôr nadnesený a posmešný, neskôr rozčúlený a temný. Výraz jeho tvári mu takisto napovedal viac, než najskôr zamýšľal.

Táto hora bola podivná a mocnejšia, než by mala byť. Na jej vrchole sa celoročne držala vrstva snehu. Akoby ten biely poprašok mal okoloidúcich ešte viac znepokojiť a upozorniť ich na to, že Edet nie je v nijakom prípade prirodzeným miestom, ktoré stvoril čas sám. Zlovestnosť jaskynného väzenia mu aj teraz tancovala po pokožke. Cítil, ako sa snaží nájsť štrbinu v jeho obrane.

Preto mu neprišlo až také nemožné, žeby na diaľku toľkých míľ dokázala siahnuť až do niečej mysle a prebudiť v nej desivé sny. Pre niekoho bol Edet len vrchom uprostred pustiny. Jeho to pripadalo, akoby tá hora mala vlastné vedomie.

Nakoniec nepovedal nič. Len kývol na Essiena hlavou. Následne pokynul cechovníčkam, aby ustúpili. Nekontroloval, či ho poslúchli. Dal im rozkaz. Očakával, že bude splnený.

Otočil sa k Batu. „Vieš, kam máme teraz ísť?“

Ako jediná pôsobila, že to miesto naozaj dôverne pozná. Len bohovia vedia, ako dlho tam bola zatvorená predtým, než ju jej ľudia zachránili. Členovia toho neznámeho kmeňa, ktorí tvrdili, že na nich ľudia v cisárstve zabudli.

„Musím sa dostať k bráne.“

Vykročili.

On s Batu viedli celú skupinu. V jej strede sa potĺkal Essien. Neprehovoril ani slovo, no hlavu držal vysoko, akoby sa ho nedôverčivé pohľady sestier nemohli nijako dotknúť. Ostatné štyri cechovníčky mu išli v pätách a počítali každý jeho krok. Tak to bolo správne. Hoci Accai uveril jeho slovám, neznamenalo to, že mu začnú dôverovať. Čo sa jeho týkalo, stále to bol jeho nepriateľ. Čas ukáže, či im bude nejako prospešný.

Ak im neposkytne vhodnú informáciu, vždy mohol ostať ich rukojemníkom.

Len Zara ticho a bez protestov poletovala asi dva kroky vedľa Accaia. Správala sa zvláštne. Neobvinila Essiena zo zrady, ako očakával. Dokonca na neho ani nekričala. Nevyjadrila, čo si myslí o jeho rozhodnutí veriť mu. Len tam postávala a dívala sa na nejaký vzdialený bod v kamennej stene.

Nech v sne, ktorý ich zachváti po príchode do hory, videla čokoľvek, zapôsobilo to na ňu viac, než by jej bolo milé. Určite o tom premýšľala. Niečo mu však nahováralo, že predmetom jej záujmu nebola rozprávka o Svetle a Tme. Pochyboval však, že by mu dobrovoľne prezradila čokoľvek zo svojich myšlienok.

Sústredil sa radšej na svoje okolie. Nikto z nich neprehovoril. Najskôr ich umlčala ponurá atmosféra, ktorá tam vládla. Hoci mal nutkanie neustále sa nervózne obzerať po tieňoch ktoré sa po ňom načahovali, bol vďačný za relatívny pokoj. Tým miesto neotriasali výkriky, ako tomu bolo predtým. Teraz sa v ňom plazilo až dotieravé ticho.

Batu ich viedla širokými i úzkymi chodbami. Nepoužívala žiadnu mapu, akoby cestu poznala spamäti. Určite po nej nikdy nekráčala. Možno sa o nej dozvedela, keď toto miesto obývala. Keď sa pred nimi otvoril vchod do veľkého priestoru, očakával ponurosť, tiene a ťaživý vzduch, ktorý by mu gniavil hruď. Miesto toho takmer zalapal po dychu prekvapením. Podľa zhíknutí ozývajúcich sa spoza neho, nie každý sa včas zastavil.

Jaskyňa pred nimi bola ešte väčšia, než by sa nazdával. Tam, kde vo zvyšku väzenia panovala tma a nehostinnosť, tu prekvital pokoj a žiarili farby. Hýrilo to tam životom, aký naposledy videl na starých rytinách a maľbách. Majestátnosť toho priestranstva mu vyrážala dych.

Steny obrastal podivný mach farby polnočnej oblohy, v ktorom miesto hviezd žiarili drobné biele kvietočky. Zo stropu viseli girlandy popretkávané veselou pestrofarebnosťou. Vlahu im dodávala plytká riečka. Tá ako cesta pretínala jaskyňu na dve súmerné časti a svojou mdlou žiarou osvetľovala priestor. Accai sledoval, odkiaľ pramení. Na jej samotnom začiatku však nenašiel prasklinu v zemi. Voda kaskádovito padala dolu schodmi. Tie viedli k akejsi mohyle tvorenej štyrmi stĺpmi.

Batu im dopriala dostatok času na obdivovanie. No jej trpezlivosť nebola nekonečná.

Po niekoľkých nečinných minútach si odkašlala.

„Poďte, mali by sme ísť. Nemáme času nazvyš.“

Bez ďalšieho vyzvania vykročila vpred. Rovno do vody. Potom nasledovala tok až k tomu podivnému miestu, z ktorého pramenila, a pripomínalo hrobku. Voda síce bola studená, no to ho neprekvapovalo. Zarážal ho šepot, ktorý sa mu začal ozývať v ušiach. Každým ďalším krokom bol hlasnejší. Jednotlivé slová však nerozoznal, pretože boli vylovené jazykom, ktorý nepoznal.

V mysli sa mu mihali obrazy nádherných i desivých stvorení, ktoré sa tade brodili pred nimi. Operené a chlpaté; maličké i ozrutné. Zvery všetkých veľkostí a rozmerov. Niektoré z nich by si nikdy nedokázal predstaviť, ak by ich nevidel na vlastné oči. Čím viac sa približovali schodisku, tým hustejší bol zástup tých tvorov. Tok obrazov sa prerušil až v momente, keď nohu položil na prvý schod. Vtedy sa jeho myseľ zaostrila, sprevádzaná ostrý zvukom ponášajúcim sa na rozbíjanie skla.

Poobzeral sa okolo seba, no nezbadal nič rozbité.

Kráčali po schodoch a sprevádzal ich len šplechot vody. Keď stáli na vrchole schodiska, Accai si uvedomil, že tie štyri stĺpy vôbec neboli stĺpmi, ale sochami. Dva páry bojovníkov. Tí v prvom rade pripomínali bojových mágov, pravú ruku mali zodvihnutú a v dlani im žiaril modrastý plameň. Druhý pár však nepripomínal žiadnych súčasných ani minulých bojovníkov. Pôsobili majestátne a nepremožiteľne. Takmer ako bohovia. Neboli to však oni, kto ho zaujal. Za nimi na malom podstavci sa krčila korytnačka.

Miesto, z ktorého pochádzajú korytnačky, spomenul si zrazu na svoje vlastné slová.

„Ale tu nič nie je. Len nejaká hrobka. Ako tu máme nájsť toho pisára?“ začudovala sa Zara. Konečne sa začínala správať tak, ako boli všetci zvyknutí. Hoci jej hlasu chýbala obvyklá ostrosť. Zaznievala v ňom skôr únava.

Nikto nestihol odpovedať. Pretože vtedy sa znovu ozval zvuk trieštiaceho sa skla. Tentoraz však už vedeli, odkiaľ to prichádza. Sochy v zadnom rade, tie pripomínajúce bohov, sa začali hýbať. V očiach im ožil divý plameň. Ich pohyby boli najskôr stuhnuté a neisté. Nie však nadlho. Kým zoskočili zo svojich podstavcov a vykročili k nim, ladne tasili po dva obrovské meče.

Obry zastali kúsok od nich a premeriavali si ich pohľadom. Keď stáli na mieste, nepripadali mu takí obrovskí. No teraz, ak by sa postavil vedľa nich, dosiahol by im sotva po kolená. Tváre mali zvraštené hnevom. Kútikom oka zbadal, ako sa vedľa neho čosi hýbe. Zara opatrne postupovala dopredu. Nie však preto, aby sa im postavila v boji. Ich zbrane mala ešte stále na chrbte. Ak majú mať šancu aspoň na dôstojnú smrť, mali by mať v rukách svoje meče.

Čo najopatrnejšie podišiel k nej. Do ruky uchopil jeden z mečov. Nepamätal si, že by ho tam vložil. Možno ho Zara ukradla, keď prehľadávala tábor. Takto obišla všetkých. Tie ozruty tam stále len postávali, nehýbali sa. Meče síce mali tasené, no nezdalo sa, že by plánovali útočiť. Pôsobili takmer zamyslene. Ak kameň vôbec dokáže myslieť, hoci aj ten oživený. Boli to predsa strážcovia. Možno počúvali rozkazy kohokoľvek, kto ich tam postavil a nechal čakať na votrelcov.

Keď sa konečne sústredili na nich, doslova tŕpli očakávaním. Telá mali stuhnuté v predzvesti útoku. Nikto sa však nehýbal. Dokonca ani vtedy nie, keď tí dvaja začali kričať. Slová boli v tom istom neznámom jazyku, ktorý im šepkala riečka. Pôsobilo to ako bojový pokrik.

Zodvihol meč. Vysoko pred seba. Na obranu. Vtedy sa jeden z nich skutočne napriahol. Akoby celý čas čakal len na to. Accai videl ten pohyb. A vedel, že mu nepomôže brániť sa. Pretože ten meč ho rozmliaždi, až na neho dopadne. V momente kontaktu nepocítil bolesť. Videl svetlo. Oslepilo ho. Potom už len letel. Dlho. Voľne. A nie sám.

 

***

 

Niekto ho zobudil. To bola jeho prvá myšlienka po tom, ako sa posadil na nie veľmi pohodlnom a pravdepodobne provizórnom lôžku, ktoré vlastne tvorila len hrubá kožušina. Nachádzal sa v priestrannom stane, dokonca tam stál aj stôl, na ktorom práve vysoký muž v uniforme bojového mága zapaľoval sviečku. Accai sa mimovoľne začudoval, čo presne tam robí. Ale čoskoro sa tá myšlienka vytratila.

Kde inde by mal predsa byť?

Rozkazy jeho aj celú jeho jednotku poslali do boja.

Očakával predsa najnovšie výzvedné správy.

Rýchlo sa preto postavil a podišiel k jednému zo svojich najvernejších mágov. Tento viedol malú misiu výzvedného oddielu. Mal mu priniesť nové informácie o postupe nepriateľskej jednotky. Tá ich prenasledovala už niekoľko dní, snažiac sa im odrezať cestu, aby ich mohli jednoduchšie zmasakrovať. Čakali síce na posily, ale ukazovala sa, že nebudú mať dostatok času na príchod.

„Aké správy mi nesieš?“ súril ho k odpovedi Accai.

Vojak sa zamračil. „Nie príliš dobré, pane. Nepriateľ sa utáboril príliš blízko nášho tábora. Má nad nami značnú prevahu a takisto výhodu lepšej polohy. Ak dôjde k boju, úplne nám odrežú cestu a priestor na manévrovanie.“

Pošúchal si bradu. „Mapu.“

Priestor vyplnilo šuchotanie, kým vojak hľadal ten správny zvitok. Našiel ho pri ostatných a správne vybral mapu, ktorá sa zameriavala len a oblasť, v ktorej s momentálne nachádzali. Rozprestrel ju na stole medzi nimi.

Accai sa na ňu zadíval. Zobral do ruky jeden z hracích kameňov, ktoré nosieval so sebou skôr pre šťastie než pre skutočné krátenie si času. Bez zaváhania ním označil presné miesto, kde sa rozkladal ich maličký tábor.

„Kde sa utáborili oni?“

Jeho pobočník druhým kameňom označil nepriateľa. Accai sa na to dlho len mlčky pozeral. Vybrali si skutočne výhodnú polohu. Neďaleko od nich sa nachádzala stará zrúcanina strážnej veže. Netýčila sa už do výšky, avšak zborené múry im nielenže poskytovali dostatok priestoru na úkryt, ale takisto ich chránili pred vetrom. Navyše sa im snáď nedopatrením podarilo odrezať ich od priamej cesty k pitnej vode.

Accai svoj vlastný tábor rozložil takisto na pomerne dobrom mieste, avšak nerátal s tým, že ich nepriateľ dobehne tak skoro. Nevešal však hlavu. Ešte nebol koniec. Nachádzali sa blízko útesu, čo ich za daných okolností chránilo aspoň z jednej strany pred útokmi a vďaka bujnému porastu stromov sa im tam prebývalo viac-menej pohodlne. Predpokladal, že aj nepriatelia vyslali svojich zvedov, aby preskúmali situáciu.

Ich veliteľ najskôr dúfal, že ten útes bude môcť použiť proti nim. Pravdepodobne by sa nemýlil, lenže sám podcenil miesto, ktoré sa rozhodol pre túto noc nazvať domovom. Strážna veža neslúžila len na ochranu, ale aj na nutný nepostrehnutý únik. Jej podzemie a okolie križovalo niekoľko podzemných chodieb. Tie Accai preskúmal ešte v čase, keď bol bojovým mágom vo výcviku. V tejto oblasti totiž vyrástol. Aj keď jeho rodná dedina ležala zhruba jeden deň rýchlym cvalom odtiaľ.

Rukou prechádzal po mape. V mysli sa mu kryštalizoval plán.

„Koľko máme lukostrelcov?“

„Asi dvadsiatku bojaschopných, pane.“

Prikývol. „Výborne, to bude stačiť.“

V hlave ešte dolaďoval posledné detaily. Lenže ani jeho pobočník, ktorý ho poznal naozaj dlho a dobre, nevedel čítať jeho myšlienky. Len na neho meno pozeral a určite sa rozhodoval, či náhodou neprišiel o rozum. Nevydával predsa rozkazy ani nijako danú situáciu neriešil. Len tam stál.

Ukázal na miesto, v ktorom sa utáboril nepriateľ.

„Toto miesto si vybral naozaj strategicky. Poskytuje mu dostatok priestoru na manévrovanie, vďaka pozostatkom stien je chránený pred pohľadmi ostatných. Navyše nás odrezal od prístupu k rieke a ak budeme potrebovať vodu, cesta sa nám predĺži. Okrem toho nám tiež ukázal, že túto oblasť aspoň trochu pozná. Alebo že ju poznajú aspoň jeho zvedovia. Vie, že sme dosť blízko útesu. Pravdepodobne sa nás pokúsi vytlačiť za okraj. Na čo by bojoval, ak nás môže jednoducho hodiť do priepasti.“

Jeho pobočník sa zamračil. „Ale to je zbabelé.“

Accai sa zasmial. „V tejto vojne už dávno nejde o odvahu a česť. Záleží len na tom, aby niekto získal výhodu a toho druhého porazil. Akýmkoľvek spôsobom.“

„Predpokladám ale, že sa nemienime len tak vzdať.“

„Nie, nemienime.“ Bližšie sa naklonil k mape. „Využijeme proti nim to, čo oni sami považovali za výhodu. Toto miesto nepoznajú tak dobre, ako si mysleli. Neďaleko ich tábora, sa nachádza vchod do jednej z únikových chodieb. Vďaka nej sa nepozorovane dostaneme prakticky až k nim.“

Pobočník kýval hlavou a zamyslene sa díval na svojho veliteľa.

„Vy toto miesto naozaj poznáte.“

„Preto som si ho vybral.“

„Nie, myslel som to tak, že ho poznáte ešte lepšie. Akoby ste tu žili.“

Na to mu už neodpovedal. Len sa usmial. Stroho mu vysvetlil svoj plán. Avšak nemali času nazvyš. Zatiaľ čo sa rozprávali, ich nepriateľ sa pokojne mohol pripravovať na útok. Keby on velil jednotke ukrývajúcej sa v rozvalinách strážnej veže, rozhodne by využil aj relatívnu tmu, ktorá stále panovala ich svetu.

Jeho pobočník mu privolal všetkých bojaschopných lukostrelcov. Ich počty sa stenčili, nakoľko len o chlp vyviazli z predchádzajúceho útoku. Mnoho jeho bojovníkov ležalo zranených v provizórnych liečiteľských stanoch. Potrebovali aspoň deň, aby sa mohli dať dostatočne dokopy a pokračovať v misii, na ktorú ich vyslala cisárovná. Lenže to sa im nepodarí, ak na nich medzitým zaútočí ȧudobská armáda.

Vybral si desiatich najschopnejších a najoddýchnutejších lukostrelcov. Nevysvetľoval im celý plán. Vedel, že ho poslúchnu, nech by im prikázal čokoľvek. Tábor nechal na povel pobočníkovi s presnými pokynmi, čo robiť v prípade útoku. On sám sa vybral na tajnú misiu proti táboru v rozvalinách. Na páse sa mu hompáľali jeho obľúbené dýky a sám v ruke zvieral luk. Šípy mal na chrbte.

Ostatným pokynul, aby ho nasledovali.

Vchod do jednej z chodieb bol v lese neďaleko jeho vlastného stanu. V tme sa v poraste orientovalo naozaj náročne. Dokonca aj jemu, hoci terén veľmi dobre poznal. Vchod takmer minul. Nebol by si ho všimol, keby jeden z lukostrelcov nezakopol o haluz, ktorá ho sčasti zakrývala.

Čo najtichšie odstránili zátarasu a vošli dnu. Keď bol aj posledný dnu, zatarasili vchod. Accai pokynul jednému mužovi za sebou. Ten za pomoci kresadla podpálil fakľu. Riskovali, keď vytvárali oheň, hoci aj v podzemí. Nikdy si nemohli byť istí tým, kto sa pozeral. Lenže aj oni sami potrebovali vidieť na cestu.

Fakľu držali pri zemi, aby im osvetľovala nohy. Pomalým a opatrným krokom postupovali vpred. Cesta im nezabrala viac ako niekoľko krátkych minút. Accai vykukol z východu na druhej strane. Ten bol taktiež ukrytý v poraste a doprial mu naozaj nečakanú výhodu. Asi päťdesiat krokov od nich sa rozprestieral tábor. Veža bola naozaj mohutná v čase, keď stála, takže vo svojich rozbúraných základoch ukryla asi sedemdesiat mužov.

Pri každej stene stálo niekoľko strážcov. Osvetľovali ich oheň, ktorý plápolal za ich chrbtami. Perfektné na odlákanie divej zveri. Už nie rovnako prospešné pre prípadne skrývanie. Vďaka kruhovitému pôdorysu videl značnú časť ich zásob i spiacich spolubojovníkov. Nevyzerali ako vojaci, ktorí sa pripravujú na neočakávaný útok. Pravdepodobne si boli naozaj istí svojou prevahou a výhodou, ktorú voči nim mali.

Čo najrýchlejšie všetko zanalyzoval. Vykročil von z úkrytu chodby. Piatich svojich mužov odvelil k rieke. Už vedeli, čo mali robiť. Dvom pokynul na najbližších strážcov. Tých v niekoľkých okamihoch zasiahli malé šípky s uspávacím kúzlom. Nemohli riskovať ich zabitie. V návale agónie by pokojne mohli vykríknuť a tým by sa prezradili. Takto sa nepriatelia len sklátili na zem, akoby zaspali po naozaj namáhavom dni. Pre istotu svojim mužom prikázal uspať aj ďalších dvoch, ktorí stáli takmer na stranách pozostatkov stien. Aby ich nemohli zazrieť ani kútikom oka.

Zakrádali sa podrastom ďalej. Dostali sa až k náprotivnej strane veže. Za chrbtami mali už len rieku a pred sebou miesto, kde mali uložené zásoby. Tie strážili ďalší traja strážcovia, ktorí sa čoskoro sklátili na zem v driemotách. Zvyšok táboru tiež spal. Takisto ten, kto mal strážiť oheň. Spal opretý o rukoväť vlastného meča. Veliteľ najskôr svojich mužov úplne vyčerpal, keďže v sebe nemali ani toľko sily, aby si plnili určené povinnosti. To im nahrávalo do plánu.

Vtedy konečne pokynul, aby si lukostrelci zapálili plátnom obmotané šípy. Tesne nad ostrým zaplápolali drobné ohníky. Niektoré z nich skončili v zemi, čím podpálili suchú trávu v ich okolí. Iné pohltili zásoby. V čo najkratšom čase potrebovali vytvoriť naozaj širokú hranicu ohňa, ktorá by im zabránila vybrať sa k rieke po vodu.

Accai sa nechcel spoliehať na náhodu, no predpokladal, že pri vypuknutí požiaru a prebudení celej posádky si najskôr nikto z nich nespomenie na to, že v ich pomerne blízkom okolí preteká riečka. Jeho lukostrelci rýchlo vystrelili ešte niekoľko šípov. Accai sa sústredil na preskakujúce iskry a silou vlastných kúziel ich rozdúchaval. Len veľmi opatrne, nakoľko Ȧudobčania boli pomerne citliví na prítomnosť bojovej mágie. Netušil, prečo tomu tak bolo a teraz to rozhodne neplánoval zisťovať.

Väčšinu práce za nich aj tak odviedol les sám, nakoľko po niekoľkých naozaj dlhých slnečných dňoch bol preschnutý. Požiar sa rýchlo rozrastal. Accai cítil jeho pálenie v tvári. O niekoľko minút neskôr sa ozvali prvé varovné výkriky. Neboli podfarbené bolesťou. Takže nikto z nich zatiaľ nehorel. Teda, ak nerátal uspaných strážcov, ktorí sa momentálne menili na popol. Mohutná stena plameňov dobiedzala na ich skromný tábor. Polmesačný tvar zabezpečoval, že budú utekať presne tým smerom, ktorým Accai chcel.

Dokonca ho prekvapili tým, ako rýchlo sa dali na útek.

Takmer nič si so sebou nezobrali a ich kone panicky erdžali priviazané o stromy. Accai sa vybral k plameňom. Teraz už nebolo podstatné, že niekto zacíti jeho kúzla. Mávnutím rúk prinútil plamene rozostúpiť sa. Jeho muži ho nasledovali. Hoci nechcel, aby sa ich útok premenil na masaker, nemohol im zabrániť, aby niekoho predsa len nezabili. Tých, ktorí za sebou vojaci nechali, boli poväčšine napol pohltení plameňmi. Takže šíp do srdca bol skôr milosrdenstvom než zákernosťou.

Vytvoriť ilúziu plameňov nebolo náročné. Vlastne len zrkadlil oheň, ktorý nechali za sebou. Ten o chvíľu začnú hasiť zvyšní lukostrelci. Accai chcel vyhnať nepriateľa, no nemal v úmysle spáliť celý les. Tým by utrpeli hlavne oni, nakoľko by prišli o všetky výhody a navyše by tým ohrozili obyvateľov priľahlých dedín.

Pomaly postupoval vpred. Nemusel sa ponáhľať. Nepriatelia pred ním utekali, nakoľko sa nazdávali, že plamene sa ta rýchlo šíria. Neuvažovali logicky. Prepadli panike. Pretože keby sa zastavili a aspoň chvíľu by premýšľali, určite by si uvedomili, že žiadny požiar sa nemôže šíriť až tak rýchlo.

Ich to ale nezaujímalo, chceli sa len dostať čo najďalej. A v zajatí vlastného strachu sa dostali až na okraj útesu, z ktorého ich plánovali zhodiť. Zráz nebol strmý, avšak vysoký a cesta dolu by bola naozaj nebezpečná. Jediné pošmyknutie a skončila by veľmi rýchlo a bolestivo. Vojaci neboli v stave, v ktorom by dokázali skalnú stenu bezpečne zliezť až na dno rokliny.

Zastavil sa.

Ruky, ktoré mal dovtedy vystreté pred seba, pripažil.

V ten moment zmizla ilúzia ohňa a pred vystrašenou jednotkou nepriateľských vojakov a otvoril obraz pokojnej krajiny a šiestich mágov. Accai pohľadom prešiel ich ustrašenú skupinu. Zdecimovali takmer polovicu. Ak by sa teraz stretli v boji, sily by boli vyrovnané. Na potvrdenie hrozby, ktorú pre nich stále predstavovali, pokynul jednému z lukostrelcov, aby vyslal šíp. Ten sa zabodol k nohám jednému z vojakov.

Automaticky ustúpil, čím z okraja zrázu takmer zhodil jedného zo svojich spolubojovníkov.

„Ak nás chceš zhodiť dolu, budeš potrebovať viac ako len malý ohník a jeden šíp.“

Dopredu sa predral jeden vojak. Podľa toho, ako mu ostatní ustupovali z cesty, to bol ich veliteľ. A takisto bol na čele skupiny, ktorá utekala pred plameňmi. Jeho miesto v skupine napovedalo, akým bol pánom. Pokojne by obetoval svojich vojakov, ak by mu to zachránilo život.

„Nevolím zbabelosť pred otvoreným bojom. Ak by som vás chcel zabiť, zaútočil by som na vás, ale neplánoval by som to, čo ty. Tento útes by moju vojnu nevyhral.“

„Silné slová od niekoho, kto mi upálil a povraždil polovicu jednotky.“

Accai sa uškrnul. „Moji lukostrelci len ukončili ich utrpenie, keď si ich ty nechal napospas plameňom. Nestaral si sa o to, koľkí ostali za tebou. Chcel si si zachrániť vlastnú kožu.“

„Mám úlohu,“ namietol veliteľ, akoby sa tým vysvetľovala jeho zbabelosť.

„Ja viem,“ prisvedčil Accai. „Niečo si sem prišiel hľadať. No nechal si sa oklamať. Zatiaľ čo si sledoval nás a pripravoval smrť nielen mňa, ale celej mojej jednotky, tvoj skutočný cieľ sa ti vzdialil. Predpokladám, že najneskôr zajtra na obed odovzdá zvyšok mojich vojakov cisárovnej to, po čo ťa sem poslal tvoj kráľ.“

„A ty si tu ostal prečo? Aby si mohol vypáliť les?“

Zasmial sa. Pretože malicherný hnev toho veliteľa ho skutočne bavil.

„Ostal som tu, aby som svojim mužom dal lepšiu šancu na úspech. Teba som napadol, aby som ich ochránil.“

„Dal som ti priestor na útek.“

Accaiovi tie slová pripadali zvláštne, no napriek tomu odpovedal:

„Len zbabelec by utiekol a nechal svojich mužov trpieť. Nie všetci sú v kondícii na to, aby mohli odísť. Tým, že som ťa priamo napadol, som sa zbavil hrozby a navyše som ich ochránil.“

Veliteľ pokýval hlavou. Accaiovi sa zdalo, akoby sa jeho tvár menila.

„Naplánoval si rafinovaný útok. No nemusel si sa ho zúčastňovať. Mohol si poslať svojich mužov. Som si istý, že by ťa poslúchli. Určite sú ti oddaní.“

„Som ich veliteľ. Je mojou povinnosťou viesť ich do boja.“

„Aj keby ťa to malo stáť život?“

Pokrútil hlavou. Prečo by mu pokladal takú podivnú otázku... „Vojna je nebezpečná. Nikto niky nevie, kedy a či vôbec sa z nej vráti. Ja som ale veliteľom týchto mužov. Kto iný ako ja by mal pre nich zomrieť?“

Vtedy sa tvár veliteľa úplne premenila. Muži za jeho chrbtom sa vytratili ako dym nad plameňom. Akoby nikdy nejestvovali. Lukostrelci, ktorí sprevádzali Accaia, takisto zmizli. Nikto z nich tam nebol. Čoskoro nestáli ani ne okraji útesu. Privítal ho pohľad na pestrofarebnú bránu, obrovitánsky strom a jeho korene, ktoré rástli v naozaj podivnom tvare.

No Accai sa snažil dívať len na toho podivného muža.

„Správna odpoveď, veliteľ.“

Nestihol ho opraviť. Pretože v ten moment sa všetko prepadlo do temnoty. 

Kapitola 19. ¦ Kapitola 21. 


Venované SunShines

Ďakujem za všetko. 

Lili 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 20.:

2. LiliDarknight webmaster
31.01.2018 [12:24]

LiliDarknightSunShines, som rada, že ťa čítanie stále baví. Čo sa týka tej nepredvídateľnosti - nuž, poviem k tomu len toľko, že ani ja neviem, čo sa tam stane nabudúce. Emoticon

1. Sunshines
27.01.2018 [16:45]

Celý čas som rozmýšľala nad tým, či to bola nejaká z jeho spomienok alebo čo. A ak som to teda správne pochopila, bola to vlastne skúška, aby sa dostal ďalej? Emoticon
Neskutočné.
Teda celý ten svet ma dostáva, keďže som úplne išla cez tú jaskyňu a rieku s nimi. Ale stále ma tam dokáže neskutočne veľa vecí prekvapiť. Ako vždy v tvojich príbehoch. A to je asi práve to, čo na nich milujem. Že sú pre mňa absolútne nepredvídateľné, aj keď si vždy robím nejaké pravdepodobné scenáre, domnienky a tak, ale stále príde niečo lepšie, čo vôbec nečakám. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!