OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 14.



Gambit bohov - Kapitola 14.Nový problém a nová schopnosť na obzore

 

Kapitola 14.

Zara

V sídle cechu nakoniec nemuseli čakať dlho. Nasledujúce dva dni po rozhovore s ostatnými sestrami z ich úzkeho kruhu strávili balením. Kým zvážili, čo všetko budú potrebovať, pripravila sa na vyrazenie ďalšia skupina. Zamiešať sa medzi nich bolo to najjednoduchšie, čo kedy urobili.

Zara sa celý čas udržovala mimo očí ostatných. Splynula so vzduchom, no to neznamenalo, že nič a nikoho nevnímala. Ak niečo, tak rozhovory ostatných počula ešte hlasnejšie. Pálilo ju v hrudi. Nie hnev, ale smútok. Ešte pred nejakým časom ona takto ševelila s ostatnými, vymieňala si s nimi trápne aj napäté historky. Spoločne sa smiali, ale niekedy aj bojovali.

Lenže to všetko parilo k ich životu.

Naučili sa prežívať svoje dni naplno, pretože to bolo jednoduchšie ako premýšľať o tom, či ten ďalší nebude posledný. Nebolo to tak, že by každý deň prišli o niektorú zo sestier, ale vnímali prípadnú stratu ako veľmi reálnu možnosť. Vychutnávali si preto každý okamih. A Zara si uvedomovala, že už toho nie je súčasťou.

Jej sestry, jej súdržná nedokonalá jednotka – tí všetci budú plniť svoje úlohy. Neskôr si vymenia skúsenosti. Zasmejú sa na tom. Ponadávajú si. Budú plánovať. Zabávať sa. Trpieť. Pre Zaru táto cesta znamenala viac. Nehľadala len svoje telo. Snažila sa nájsť spôsob, ako dať všetkému zbohom. Videlo sa jej kruté, že to všetko musí vidieť predtým, než sa bude môcť vrátiť do Ọchiri. Akoby potrebovala pripomienku toho, o čo všetko prišla, keď sa nechala zabiť.

Jej vlastný život však predstavoval len najmenšiu položku. Už nikdy neuvidí svoju rodinu. Zástup sestier pripravených obetovať sa za ňu život. Stačilo jediné pokynutie rukou a zrazu mala okolo seba ženy, ktorým mohla bezbreho dôverovať. V smrti nič také nejestvovalo. Tam bol len žiaľ a temnota, smútok a osamelosť. Kňažky, ktoré nikdy nemali čas.

Nahovárala si, že tá osamelosť jej vyhovuje. No nedokázala samu seba oklamať na príliš dlho. V tomto svete tkvela jej podstata. Ak nenájde svoje telo, nebude sa doň môcť nikdy vrátiť. Naveky ostane v Ọchiri, kde časom zabudne na to, kým bola a čo bolo pre ňu dôležité. Premení sa na prázdnu schránku spiacu v kamennom výklenku. A možno z nej ostane ešte menej.

Aj pre to ju táto misia zarmucovala.

Striedavo sa to snažila zakrývať hnevom a nevšímavosťou. Bez väčšieho úspechu. Stačilo málo, aby ostatné zistili, ako ju to všetko desí. Tak sa pred nimi zbabelo skrývala. Pretože sa aspoň na krátku chvíľu snažila chrániť nielen seba, ale hlavne to, čo ostalo z jej podstaty. Každou uplynutou minútou to bolo náročnejšie.

Nakoniec sa od skupiny vzdialila. Nebolo to tak, že by si ju niekto všímal. Cítila len, že Femi na ňu prechodne myslela. Dokázala by sa dostať do jej mysle. Pre niekoho takého ako ona to nebol problém. Smrť jej otvorila dvere k mnohým nadaniam. No odmietala ich prijať. Zubami-nechtami sa držala spomienky na to, akou bola kedysi. Bolo to však zbytočné. A nielen to. Pôsobila kvôli tomu ako zbabelec. Lenže ani to ju momentálne nedokázalo motivovať.

Usadila sa v korune jedného zo stromov. Vedela, že skupina sestier sa na noc utáborí pri ohybe rieky Imiri. Pretože to bolo najbezpečnejšie miesto. Ponúkalo hneď niekoľko výhod, na jednej z nich Zara sedela. Vysoké stromy dovoľovali lukostrelkyniam sledovať okolie. Vďaka rieke mali vodu, dokonca sa mohli aj okúpať. Navyše bolo koryto dostatočne široké a hlboké na to, aby okamžite začuli kohokoľvek, kto by sa ho snažil prebrodiť.

Mnoho vojen by bolo vyhraných rýchlejšie, ak by bojové pole malo podobne veľa výhod.

Zara sa zadívala po krajine. Len ojedinele sa túlala v povodí riek. Nikto dôležitý tam nežil a pre prípadných nepriateľov to miesto bolo len o niečo viac bezpečné ako púšť N’Efụ. Pretože rieka tiekla vo veľkej blízkosti Mŕtveho lesa. Aspoň jedno jej rameno. Imiri sa rozvetvovalo do naozaj spletitej siete vytvárajúcej mokraď a desiatky maličkých ostrovčekov. jeden im veľkosťou dominoval a ten na severozápade uzatvárala Osmiri, alebo tiež cisárska rieka, ktorá privádzala vlahu do Alụrinu, pod ktorým sa strácala do podzemia.

Podľa plánu sa malo päť sestier oddeliť od zvyšku utáboreného pri Imiri. Mali počkať, kým sa nad ránom všetky zbalia a vydajú sa na cestu. Ony sa však oddelia a zamieria k mokradiam. Pretože v ich strede stála mala osada a v jej srdci hostinec. V ňom sa mali stretnúť s Accaiom. Plánovali tam nakúpiť zásoby, prebrodiť rieku a nasledovať jej koryto až k veľkému mostu, od ktorého by zamierili k hore Edet. Zbytočne to obchádzali a strácali čas, ale museli sa uistiť, že nenarazia na tú istú skupinu cechovníčok smerujúcich k Igbe.

Zara tam sedela väčšinu noci. Nepriblížila sa k táboru sestier ani keď ukuchtili skromnú večeru a ani potom, keď ju Femi volala. Dokonca k nej neprišla ani neskôr v noci, keď sama hliadkovala. Miesto toho sa nakoniec zodvihla a vybrala sa do hostinca. Rozhodla sa, že tam na ostatných prosto počká. Pripadalo jej to jednoduchšie a aj menej bolestivé.

Niekto by povedal, že utiekla.

Najskôr by mal pravdu.

Preletela ponad rozvetvenú rieku. Nevšímala si krajinu. Sústredila sa na cieľ. Čoskoro ho našla. Najväčšia budova, ktorá rozhodne zažila už lepšie časy, trónila v strede. V jej blízkosti stálo do desať malých chájd a dve väčšie budovy, najskôr stajne a sklady. Nevyzeralo to tam živo. Akoby sa tam zastavil čas. Vonku sa nikto neprechádzal, pri žiadnom zo stromov nebol priviazaný kôň. Rovnako naprázdno obišli aj koly pred hostincom.

Prázdno však nepanovalo aj vo vnútri.

V rohu sa rozvaľoval akýsi pupkáč, stôl pri tom používal ako vankúš. Na opačnom konci sa o niečom dohadovala skupinka troch žien. Zara si tým nemohla byť úplne istá, ale predpokladala, že sú to šamanky z Okwụlských ostrovov. Prezrádzali ich nátepníky s vyrytými špirálovými symbolmi, ktoré im vykúkali spod plášťov. Skutočným dôkazom by však boli ich vlasy. Ak boli tmavomodré, nebolo pochybností o ich pôvode. Šamanky si totiž vlasy zafarbovali, ale čím a prečo, to už Zara nevedela.

Pozornosť im však nevenovala dlho. Tú si úplne získal párik mužov hádajúcich sa o niečom s hostinským. Ich slová nezachytila. Ani nemusela. Ihneď vedela, kým sú, neváhala ani chvíľu, ako to bolo pri tých šamankách. Tí dvaja nemali svoje trojčepele. Pravdepodobne ich nechali kdekoľvek, odkiaľ sem prišli. Prezradili ich uniformy, ktoré pred hostinským ani trochu neskrývali. Podľa všetkého mu ich ukazovali náročky.

Voľné nohavice mali zapravené vo vysokých čižmách a namiesto košieľ mali na pravých ramenách čosi ako pancier. Trup si previazali niekoľkými koženými popruhmi. Na čo slúžili, to nevedela. Jediné, čoho sa naozaj vzdali, bola šatka, ktorou si obmotávali tvár. Nepoužívali ju kvôli anonymite, ako to robili bojoví mágovia. Išlo o praktickosť. Veľkú časť Ȧudobského kráľovstva totiž tvorili púšte a oni sa iste nechceli udusiť pieskom.

V hostinci uprostred mokradí preto pôsobili o to nepatričnejšie. Rovno mohli zakričať, že patria k nepriateľskej armáde. Ušetrili by si tým starosti s nie práve zdarným ukrývaním. Avšak ľudia, čo sedeli za nimi, o ničom z toho nevedeli. Ak si niečo všimli, tak dvoch pocestných, ktorí sa o niečo dohadovali. Možno išlo o nocľah. Možno o vysoké ceny. Vedela si predstaviť, že takíto sa tu ponevierali často.

Dvaja ȧudobskí vojaci mohli znamenať jediné – problémy. Hostinský však vyzeral až príliš pokojne. Snažila sa zachytiť niečo z ich rozhovoru, ale zdalo sa, že prišla príliš neskoro. O niekoľko okamihov po tom sa zahalili do dlhých plášťov a pobrali sa na odchod. Akoby boli len obyčajní pocestní. A možno tomu tak skutočne bolo. No Zara sa zdráhala tomu uveriť. Potvrdilo jej to aj spávanie šamaniek.

Kým si lámala hlavu s vojakmi, ony sa zodvihli a nasledovali ich. Samozrejme, snažili sa byť opatrné a nenápadné, takže chvíľu počkali. To vzbudilo jej pozornosť. Zdalo sa, že tie ženy ich tiež sledujú. Vyšla za nimi von. Dvaja jazdci cválali smerom k plytšiemu korytu, ktoré mohli prebrodiť. Mali naponáhlo, žrebcom spod kopýt doslova odfŕkalo blato.

Šamanky neváhali. Vybrali sa k stajniam. No tých dvoch vojakov sledovala len jedna z nich. Podľa všetkého tie dve mali čakať ešte na niekoho ďalšieho. Zara sa sama seba pýtala, na koho by ešte mohli čakať. Mal sa tu snáď ukázať veliteľ ȧudobskej armády, aby boli šťastné?

Zara váhala, či by ich mala nasledovať. Iste, bolo podozrivé, že sa na jednom mieste v tom istom čase našli vojaci armády, ktorá momentálne bojovala s cisárstvom, a niekoľko šamaniek, ktoré sa navonok tvárili neutrálne. Všetci vedeli, že sa neštítili zabíjať kohokoľvek, kto sa im znepáčil.

Nebolo zakázané pohybovať sa po cisárstve. Ktokoľvek mohol prísť a prespať v niektorom z hostincov. Len sa väčšinou snažili neupozorňovať na seba. Aby ich náhodou niekto nechytil a nechcel potrestať. No títo tu... tí sa až prehnane snažili o prezradenie svojej identity. Akoby chceli, aby ich...

Zarazila sa. Tí vojaci nemohli byť takí tĺci. Určite si uvedomili, že ich niekto sleduje. Takýmto spôsobom sa možno rozhodli vylákať prenasledovateľov. Prišlo jej to pravdepodobné. Pretože niečo podobné by urobila aj ona, ak by sa ocitla v podobnej situácii.

Takmer tú šamanku ľutovala.

„Si si istá, že sú to tí dvaja, ktorých hľadáme?“ doľahol k nej zrazu rozhovor zvyšných šamaniek.

Sústredila sa. Možno ony jej povedia, čo tento cirkus znamená.

„Som si tým istá. Na tú tvár by som nikdy nezabudla. Jeden z nich má jazvu na líci. Poškrabal ho jeden z Okwụlov.“ Zara si teraz spomínala na staré zranenie, ktoré jedného z vojakov pripravilo o oko. „Sú to naši zlodeji. To oni ukradli tie vajcia a aj mláďatá. Len ma zaráža, že ich doteraz nechceli predať.“

To Zaru zaujalo. O Okwụloch toho nikto veľa nevedel. Bol to nejaký druh veľkého bojového vtáka, ktorého šamanky z ostrovov využívali namiesto koní. Lietali na nich do vojen, cestovali s nimi po svete. Ako presne vyzerali síce nikto nevedel, ale väčšina si uvedomovala jedno – pre šamanky boli tie stvorenia takmer posvätné. Ich prípadné zranenia trestali smrťou. Len bohovia vedia, čo si pripravili pre zlodejov.

„Čudujem sa, že ich matky nezabili.“ Krvilačnosť druhej šamanky bola očividná.

Jej priateľka to nepovažovala za zábavné. „Jedno z vajec rozbili a to, čo bolo vo vnútri, si potreli po tele. V tme sa potom zakrádali hniezdami a kradli. Matky ich necítili. Mysleli si, že ide o ďalšie mladé.“

Podľa Zarinho úsudku to bol jednoznačne rafinovaný plán.

Ony s tým nesúhlasili.

„Mali by sme ich chytiť a doniesť späť do hniezda. Matky by ich vrelo privítali.“

Druhá pokyvkala hlavou.

Zara čakala, čo sa ešte dozvie, ale šamanky nevyzerali, že sa o tom chcú rozprávať. Podľa všetkého im to bolo nielen nepríjemné, ony doslova trpeli. Netušila, aké majú vzťahy k tým operencom, ale očividne išlo o viac ako len o spôsob dopravy. Keď sa im tí vojaci dostanú do rúk, asi to nebude veľmi príjemné stretnutie. Nerozumela však tomu, prečo za ním išla len jedna. Akoby v odpovedi na jej otázky jedna zo šamaniek potiahla tú druhú za plece.

„Poď, mali by sme ísť.“

Mali ešte iné poslanie? napadlo mimovoľne Zare.

„Ísť? Kam ísť?“

Čiže o tom pláne nevedela ani druhá šamanka.

„Musíme ísť za nimi.“ Keď chcela protestovať, zastavila ju zo dvihnutím ruky. „Tí dvaja sú členovia ȧudobskej armády. Nie sú takí idioti, aby si nevšimli, že ich niekto sleduje. Yonda sa ponúkla ako návnada. Išla hneď za nimi. Ak ju chytia, my sme jej záloha. A teraz už zmĺkni a nasleduj ma!“

Podľa všetkého išlo o veliteľku a jej priamu podriadenú. Zara sledovala, ako si berú kone a vydávajú sa v stopách predošlých pútnikov. Na chvíľku zvažovala, že by sa k nim pridala, no nakoniec sa toho vzdala. Šamanky to mali pod kontrolou. Ȧudobskí vojaci určite od niekoho dostali dobre zaplatené, aby tie vajcia a mláďatá ukradli. Asi netušili, že si tým podpísali rozsudok smrti.

Ich osud ale Zaru netrápil. Skôr sa čudovala, na čo by niekto vôbec chcel vlastniť Okwụla. Muselo za tým byť viac ako len zberateľská vášeň nejakého bohatého zhýralca. So šamankami sa nikto nechcel poťahovať za prsty. Kacia by o tom mohla rozprávať. Jej prastarú mamu z ostrovov vyhnali. Nikdy nepovedala prečo, ale podľa všetkého to nemohlo byť až také závažné, keď ju to aj o niekoľko generácii neskôr stále rozčuľovalo.

Druhou možnosťou bolo, že Kacia bola jednoducho prchá a rýchlo zahorela plameňom hnevu. Zara si uvedomovala, že v tom sa ony dve naozaj podobali. V tom a ešte v čomsi inom – obe mohli viesť ich malú skupinku. Pamätala si, že zo začiatku o to bojovali. Lenže nakoniec vyhrala Zara. Kacia bola skvelý stratég a mala v sebe autoritu, ale svojim ľuďom nedokázala úplne dôverovať.

Generál neschopný spoľahnúť sa na schopnosti svojich pešiakov si svoje postavenie neudrží dlho. Kacia by skončila tak, že by nakoniec úlohy všetkých buď prebrala na seba, alebo by ich neustále kontrolovala. Zara k tomu tiež mala sklony. No naučila sa ich ovládať. Aj to kvôli niečomu inému než sebauvedomeniu – kontrolovať všetko a všetkých sa časom ukázalo byť príliš únavné.

Niekoľko okamihov ešte stála vonku a sledovala vzďaľujúce sa siluety jazdkýň. Zvažovala, či by sa za nimi mala vybrať. Nakoniec to však zamietla. Toto nie je jej boj. Nemá ani silu, ani priestor na pomáhanie skupinke bojachtivých šamaniek, ktoré sa najskôr aj tak hnali do pasce. Ȧudobských vojakov sa im nepodarí oblafnúť. Pravdepodobne skončia s mečom v bruchu. Príznačný koniec, aj keď trochu nešťastný.

Napriek tomu sa odvrátila.

Nedokáže spasiť svet. Veď nezachránila ani ten vlastný.

Vrátila sa späť do hostinca. Za pultom nestál nikto, kto by vítal hostí. Zaru nedokázal vidieť, takže si hostiteľov nezáujem nevšímala. Zaujalo ju však čosi iné. Teda, skôr ktosi. Muž spiaci pri stole v rohu na ňu zrazu pôsobil inak. Okolo jeho tela sa vznášala takmer priehľadná hrejivá žiara hýriaca odleskami tisícky farieb.

Zvedavo k nemu podišla.

Nikdy nič podobné nevidela.

Akoby nejakým spôsobom čaroval, hoci v skutočnosti spal. Chrápal dostatočne nahlas, aby o tom nemohlo byť ani najmenších pochýb. Nedokázal by to predstierať. Väčšina nadaní súvisela so schopnosťou ich nositeľa sústrediť sa. Zara si nástojčivo uvedomovala, že ani tie najnadanejšie Ọnwụine kňažky nedokázali používať svoje nadania kým spali. Do úvahy pripadal ešte zoznam niekoľkých prekliatí, ale tie nepôsobili ako radostné poskakovanie nadšených lúčov slnka.

Natiahla ruku. Hrejivosť starého priateľstva jej otvorila náruč. Hoci nikdy nič podobné predtým nepocítila, upokojila sa. Ako keby po nekonečnej misii konečne dorazila do cechu. Neuvedomovala si, že sa pohybuje. Nepočula sa vydať akýkoľvek zvuk. No predsa si hmkala tichú melódiu hojdajúcu ju na vlnách zabudnutia. Dotkla sa mužovho pleca. Neprebudila ho. Miesto toho mala pocit, akoby sama zaspala.

Keď otvorila oči, nebola v hostinci.

Stála uprostred cesty. Vôkol nej sa rozprestieral rednúci les tvorený vysokými dúhovými stromami. Nachádzala sa pod úpätím Orodských vrchov. Prekvapená vykročila vpred. Po niekoľkých krátkych okamihoch už mierila k domčeku učupenému v ohybe plytkej riečky. Iste jeden z horských prameňov. Počula o ľuďoch, ktorí žili v divočine pod horami, ale nikdy žiadneho z nich nestretla.

Teraz pred ňou jeden utekal.

Mieril k tomu domcu. Pred ním stála žena. Vyzerala ho. No bez ohľadu na to, ako rýchlo prepletal nohami, nepriblížil sa ani o krok. Zamrznutý na jednom mieste. Zara podišla k žene. Stála tam s natiahnutou rukou. Inak sa nehýbala. Oproti príliš horlivému mužovi vyzerala ako skala. A on stále bežal... Nepribližoval sa.

Podišla k nemu. Chcela mu nejako pomôcť. Keď sa ho dotkla, scenéria sa zmenila. Stále videla ten istý dom. Teraz však bol zachvátený plameňmi. V ušiach jej silnej krik. Vreskot zúfalstva. Tekala očami. Našla zdroj toho neľudského zvuku. Žena. Tá istá ako predtým. Hodená na zemi. Sukne vyhrnuté takmer až k hlave. Okolo nej otrhaní vojaci. Špinaví. Chechtajúci sa. Zaschnutá krv na jej stehnách. Tichý plač. Slzy stekajúce po krku.

Jeden z nich sa sklonil. Niečo jej šepol do ucha. Zvuk odniesol vietor. Vlasy im padali do tvárí. No nezakryli všetko. Videla bolesť v ženinej tvári. Šialenú radosť tých vojakov. Zvrhlú potechu valiacu sa ich žilami. Zablesla sa čepeľ. Výkrik. Krvavý rez na krku. Chladnúce červeného jazero. Šelmy bijúce sa o najlepšie kúsky. A ten zápach... Ten neznesiteľný puch.

Zara sa obzrela. Vtedy ten muž konečne našiel svoj cieľ. A jeho skazu. Zahynutú lásku. Rozdupaný domov. Jeho bolesť maľovala besy. Stvorenia z nenávisti. Zuby z hnevu. Zbrane z posadnutosti. Ich krik tvorený hlasmi stovkou zmasakrovaných. Zara si zakryla uši. Ani po tých rokoch... Nie, toto nie. Nebola to jej bolesť! Nechcela ju cítiť. Zatvárala pred ňou oči. Stále tam bola. Jej a predsa patrila inému.

Nie! niesol sa dutým priestorom jej hlas.

Zhorenisko sa vytratilo. Ostala bieloba nekonečnosti. Osamotená, hľadala toho muža. Mŕtvu ženu. Rozbité sny. Našla len seba. A niekoho, kto sa pozeral. Tie oči maľovali príbeh nevraživosti. Zara bola hrdinkou tej tragédie. Začula švihnutie. Obzrela sa. Na jej hlavu sa valila sekera. Lúč zblúdeného slnka sa odrazil od hrany. Chmatla po meči. Nevisel jej na chrbte. Musela ho... niekde... Meč? Mala niekedy nejaký? Sekera padala. Prikrčila sa. Pripravovala sa na bolesť. Zakvílila. Zúfalstvom. Strachom.

Nekričala sama.

Dopad jej vyrazil dych. Telo sa jej triaslo. Zúrivo sa obzerala okolo seba. Bola späť v hostinci. Prítmie jej hladilo tvár. Pri nohách sa jej krútilo telo prebúdzajúceho sa muža. Toho istého, ktorého videla trpieť v tom... Bol to sen? Vízia? Nepoznala odpoveď. Potrebovala sa upokojiť. Nedarilo sa jej.

Zhlboka sa nadýchni. Po prvýkrát je to vždy ťažké, ozval sa jej v hlave mäkký ženský hlas.

Zapôsobil na ňu viac ako sekera, ktorou ju chceli zabiť.

Vystrela sa, očakávajúc svojho nepriateľa.

Nikto sa neukázal.

Kde si?! Ukáž sa! vyzývala ju zanietene. Bola však sama.

Hlavu mala plnú cudzích myšlienok. Znovu a znovu videla, ako neznámi vojaci znásilnili a zavraždili tú ženu. Akoby ju niekto vložil do tela jej druha, ktorý ju našiel. Ich zhorený dom. Jej zdevastované telo. Nikde nekončiaca nočná mora. Nedesila ju však. Bola ňou fascinovaná.

Prebúdzalo to v nej neznámy hlad. Z najväčších hlbín jej vnútra sa vynárala nástojčivosť. Chcela podísť k mužovi. Dotknúť sa ho. Dostať sa späť do jeho podvedomia. Tá lahodná hrôza, ktorá jej rozohriala telo. Ten zmätok, čo živil jej vášeň. Rozochvene dýchala. Neopísateľná slasť sa zmocnila celej jej podstaty. Vydesene otvorila oči.

Toto predsa nie je ona!

Zúrivo sa obzerala okolo seba. Hľadala pôvodcu tých falošných pocitov. Našla opilca váľajúceho sa po zemi. Hostinského, ktorého netrápili starosti jeho hosťa. Tiene boli temné a nepreniknuteľné. Neukrýval sa v nich však nikto. Žeby predsa... Triasla hlavou. Nebola toho pôvodcom! Nemohla byť... Schopnosti jej nedovoľovali s niekým sa hrať. Nie takto.

Aké vlastne boli jej nadania? Mala nejaké? Vycvičili z nej vrahyňu. Bezcitnú, bezohľadnú. Zabíjali v jej vrodenú empatiu. Nerozoznávala pravdu v ústach klamúceho. Spravili z nej sestru z cechu. Cechovníčky sa nezaujímali o sny svojich obetí. Sny... Zodvihla hlavu. Tajomná bohyňa. Nrọ. Známa a predsa vzdialená žena, ktorá jej šepkala do ucha. Musela to byť jej práca. To ona v nej vyvolávala tie pocity. Ten hlad. Ten neukojiteľný hlad.

Pahltne sa dívala na svoju obeť. Stačilo by sa len natiahnuť. Prijať to, čo jej nevedomky tak ochotne ponúkal. Lahodnú hrôzu jeho besov cítila na jazyku. Vystrela ruku. Zovrela ju do päste. Nerozumela, čo sa to s ňou deje. Nemienila sa ale podriadiť tým cudzím pudom. Ovládnuť sa však nevedela. Miesto toho sa otočila. Odišla. Doslova utiekla z hostinca.

Nespozorovaná nikým a ničím.

Netušila, kam vlastne ide. Hlavne, aby to bolo čo najďalej od toho muža a jeho hrôzy. Keby bola živá, srdce by jej teraz divoko bilo v hrudi. V ušiach by počula jeho ozvenu. Ako rytmické bubnovanie ohlasujúce jej pád. Dych z nej prudko vyrážal. Nohy ju takmer neuniesli. Nadávala by si, že je zbabelec. Keby sa nesústreďovala na útek. Jej odhodlanie doslova viselo na vlásku.

Zatínala zuby. No čím ďalej bola, tým ľahšie sa jej odolávalo. Nakoniec predsa len mohla zastať. Zazdalo sa jej, akoby na neďalekom strome zazrela siluetu nejakého zvieraťa. Keď sa mu chcela lepšie prizrieť, našla len temnotu noc. Predstavila si to. Poobzerala sa okolo seba. V zúfalej snahe uniknúť nutkaniu, ktoré nepatrilo jej, sa dostala až ďaleko za rieku. Hádala, že sa vybrala na východ k Mŕtvemu lesu. Istá si tým nebola odhadla to len vďaka čohosi ťaživého, čo si vždy spájala s tieňom Nkọchy.

Jej ozberanie sa prerušil krik. Vybrala sa tým smerom, pretože to bolo jednoduchšie než hľadať odpovede. Rozprestrel sa pred ňou najnepravdepodobnejší výjav. Tri šamanky, ktoré stopovali ȧudobských vojakov, krúžili okolo akéhosi muža. Zara si všimla, že za ním sa váľali telá Ȧudobčanov. Najskôr mŕtve. Šamanky však nezahnali do kúta neznámeho pocestného. Bol to mních. Držal si ich od seba pomocou magického štítu. Jeho tvár by poznala kdekoľvek.

Accai, ich osobný knihovník vydávajúci sa za bojovníka.

Podivná zhoda okolností.

Zara si založila ruky na hrudi. Nemala nutkanie pomôcť mu. Zdalo sa, že skôr šamanky by potrebovali podporiť. Museli byť určite mocné. No ich mágii nikto nerozumel. Nezdalo sa však, že by Accai chcel strácať čas zbytočnosťami. Dotieral na nich. Bránil sa. Útočil. Úskočný ako had. Zara nikdy nič podobné nevidela. Nebol to žiadny slaboch. Nahlas by to nepriznala, no mýlila sa v ňom.

Očakávala, že ho budú musieť strážiť.

A on medzitým úspešne pracuje na tom, aby na zadky posadil tri rozzúrené semetriky.

Zatlieskala by mu, ale nechcela sa prezradiť. Celý boj skončil o niekoľko okamihov neskôr. Výboj nejakého zložitého kúzla zasiahol všetky tri nepripravené. Doslova o seba zakopli. Zrútili sa na zem. No už nevstali. Priklincovala ich tam sila ďalšej kliatby. Ďalšia ich pripravila o vedomie. Prestali sa brániť. Ani neútočili. Len tam ležali. Keď ich kontroloval, rozhodla sa Zara ukázať.

Nebol z jej prítomnosti nadšený.

„Celý čas si tam stála a nepomohla si mi?“

Pochybovala, že by všemocný bojový mág potreboval pomoc cechovníčky.

No jemu išlo očividne o princíp.

Zodvihla obočie. „Vyzeral si, že vieš, čo robíš.“

„Upokojuje ma, že máš dôveru v moje schopnosti.“ Hlas mal takmer povznesený.

Rukou pohodila smerom k mŕtvolám.

„Keď si nechcel problémy, nemal si zabíjať tých dvoch vojakov.“

„Myslíš si, že ja bežne chodím po krajine a uvažujem o tom, koho zabijem najbližšie?“

Áno, presne to chcela povedať.

To uvedomenie si nechala pre seba.

„Si bývalý bojový mág, neviem, aké sú tvoje priority.“

Pokrútil hlavou. „Bezduché zabíjanie medzi ne nepatrí.“ Nohou zavadil o jedného z mŕtvych. „Títo tu ma napadli.“

To nedávalo zmysel. Vedeli síce, že ich prenasledujú tie šamanky, ale nevyzerali, že by ich to až tak veľmi trápilo. Skôr jej pripadalo pravdepodobné, že ho mienili zajať ako rukojemníka. S nimi sa vždy lepšie vyjednáva. Určite si to musel uvedomiť aj Accai.

O stratégii vedel viac ako všetky cechovníčky dokopy.

„Takže to bola samovražda spáchaná náhodným okoloidúcim? Zúfalé.“

Rozhodil rukami. „Keď na mňa útočili, netušili, kým som.“

Vážne sa ich zastával?

„Očividne.“

Pohľadom zhodnotila jeho oblečenie. Nečakala výraznú zmenu, ale predsa by bola šťastnejšia, keby skúsil niečo menej nápadné. Kapucňu mal na hlave, takže mu nikto nevidel do tváre. Lenže na tom nezáležalo. Ešte stále na sebe mal tie mníšske handry. Jasné, že na neho zaútočili. Mysleli si, že je bezmocný. Pretože len ľudia z Ambaru vedeli, kým boli mnísi kedysi.

Povzdychol si, keď pochopil jej výraz.

„Nie je múdre, aby som pobehoval v uniforme bojového mága.“

Prikývla. „Ale tiež by si mal odhodiť ten habit.“

Zasmial sa jej pohotovosti.

„Prečo, si snáď zvedavá na to, ako vyzerám pod ním?“

Pohľadom mu dala najavo, ako veľmi málo oceňuje podobný tip rečí.

Zachmúrila sa. „Nechcem, aby sme boli nápadní.“

„Mníchom nikto nevenuje pozornosť.“

Rukou pohodila k vojakom.                                          

„Na to by sme sa mali spýtať tých dvoch na zemi. Ale počkaj... nemôžeme. Lebo si ich zabil.“

„Vážne mi chceš vyčítať, že som sa bránil?“

Tento ich rozhovor očividne nikam neviedol.. ani jeden z nich nemienil vyslovene ustúpiť. Zara nemala silu hádať sa. Nie po tom, čo zažila v hostinci. Takže to tentoraz nechala tak. Navyše, uvedomovala si, že má Accai pravdu. Tí dvaja na neho zaútočili. To, že sa bránil, bolo logické. Keďže vojaci neboli silnejší, skončili mŕtvi. V skutočnosti to teda bola ich chyba, pretože nesprávne odhadli situáciu. Podcenili protivníka. Neočakávali, že by sa ich brilantne fádny plán mohol skončiť nezdarom.

Bradou ukázala na šamanky.

„Mali by sme ich zviazať.“

S tým bez problémov súhlasil. No nečakal na Zarinu pomoc. Zo sedla svojho koňa, ktorý nehybne stál obďaleč, zobral lano. Skúsenými pohybmi presunul bezvládne telá a zviazal ich dokopy. Tie uzly poznala veľmi dobre a vedela, že keď sa ženy preberú, budú sa musieť veľmi snažiť, aby sa z toho dostali. Efektívny spôsob, ako sa uistiť, že ich nebudú prenasledovať. Získajú náskok.

Accai sa však k ich telám ešte raz sklonil a zadíval sa na jednu z nich.

„Čo presne to tí dvaja vyviedli, že ich prenasledovali šamanky?“

Poznal snáď niektorú z nich? „Niečo ukradli.“

Zachechtal sa. „Tak to museli ukradnúť minimálne polku kmeňa, keď za ním vyslali družku náčelníka.“

To Zaru prekvapilo. Podišla k nemu. Rukou jej pokynul, aby sa sama presvedčila. Žena, na ktorú sa pozerala, mala pod očami a cez nos naznačenú bielu čiaru. Nad ňou medzi očami jedinú machuľu, ktorá pri bližšom skúmaní odhalila, že má v skutočnosti tvar pierka.

Mocenská hierarchia okwụlských ľudí nebola všeobecne známa. Málokto v cisárstve o nej v skutočnosti niečo vedel. Tým pádom Zara nemala na výber a musela mu veriť. Navyše si uvedomovala, že žena musela mať nad zvyšnými dvoma v niečom navrch, keďže ako jediná mala k dlani pripravenú labu nejakého veľkého zvera. Pazúry boli stále ostré a nebezpečné.

„Vykradli okwụlské hniezdo,“ zamumlala Zara, hoci to pôvodne nemala v pláne rozoberať.

Accai pískol. „Tak to môžu byť radi, že sa rozhodli zaútočiť na mňa. Ja som ich aspoň zabil rýchlo. Keby ich dostihli tieto tri? Smrť je pre Okwụlov odmenou. A oni ju nedávajú zradcom a nepriateľom. V ich očiach si aj smrť musíš zaslúžiť.“

Z tých slov ju až zamrazilo. Bola rada, že nie je terčom okwụlskej nenávisti. Preto Accaiovi navrhla, že by sa odtiaľ mali čo najskôr pobrať preč. Skôr, ako sa preberú a stihnúť si ich lepšie prezrieť. Na jej prekvapenie neprotestoval. Len sa vyšvihol do sedla a zamieril k hostincu.

Snáď ich už nečakajú žiadne ťažkosti. 

Kapitola 13. ¦ Kapitola 15.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 14.:

2. LiliDarknight webmaster
22.12.2017 [15:31]

LiliDarknightSunShines, dosť si to vystihla. V tomto príbehu majú všetci skryté motívy a ich odhalenie postavám zaberie naozaj veľa času. Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

1. Sunshines
16.12.2017 [12:46]

Tu má každý nejaké skryté motívy. Emoticon
To s tým snom bola sila. Muselo to byť pre Zaru strašné, ale zas na druhej strane, myslím, že ešte nájdu spôsob ako to využiť.
A Accai sa už očividne úplne rozhodol, že život mnícha v knižnici nie je to, čo bude robiť po zvyšok života.
Som zvedavá, čo bude ďalej.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]


Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!