Gambit bohov - Kapitola 112. • OurStories.cz ~ naše povídky

Prekážky na ceste - ešte stále

02.11.2019 (18:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 602×

Kapitola 112.

Femi

„Podľa mňa sa snami jednoducho hrá,“ skonštatovala bez výrazu Kacia.

Femi bola naklonená jej veriť.

Počas pomerne dlhého putovania z Ȧudobského kráľovstva až do Nkọchy sa takmer nerozprávali. Možno aj preto, že vďaka Zare, ktorej už nezáležalo na tom, že ju niekto vystopuje kvôli používaniu schopností, ich cesta trvala niekoľko krátkych okamihov. Napriek tomu si Femi až žalostne uvedomovala, že z bojovníkov ochotných obetovať sa, aby ochránili celý svet, sa premenili na nie práve šikovných turistov. Zo všetkého najviac si však priala, aby to všetko konečne skončilo. Ale to im očividne nikdy nemalo byť dopriate.

V okolí Nkọchy sa nachádzala skôr pustina. Opustený kus zeme, ktorý bol predzvesťou mŕtveho lesa, kedysi srdce celej krajiny a rozkvitnutý raj. Lenže na ich počudovanie tam nevládlo ticho – zovšadiaľ sa ozýval lomoz, hukot nerozpoznateľných slov a výskot detí. Možno dokonca aj niečí krik. Keď sa na to pozreli, pochopili. Ọnwụ im totiž vo svojej nesmiernej prezieravosti do cesty postavila ďalšiu prekážku – všetkých obyvateľov susedného kráľovstva. A ak ich nechceli upozorniť na svoju prítomnosť tým, že by prechádzali priamo cez ich tábor, museli by ich obísť. Okľukou, ktorá by ich stála najmenej dva dni času, ktorý pravdepodobne aj tak nemali.

„Všetko preto, aby nám čo najviac strpčila cestu,“ súhlasila napokon Zara.

„Nemohla by si nás skrátka preniesť priamo k Nkọche?“ vyzvedala Femi, neochotná otvorene sa spýtať, prečo to neurobila odrazu a dovliekla ich sem, takto ďaleko od Mŕtveho lesa.

Cítila, ako ju Zara počastovala až nepríjemne ostrým pohľadom.

„Ak by som toho bola schopná, urobila by som to hneď a dokonca rada. Ale dokonca ani ja sa nemôžem vzoprieť úplne všetkému a všetkým. A ako sa zdá, Mŕtvy les je voči božskej mágii imúnny. Bariéra ma nepustí ďalej, len sem. Takže ďalej musíme ísť po svojich.“

Femi si v duchu hovorila, že niečo podobné jej malo napadnúť.

Všetci už chceli, aby to skončilo.

Nikto by sa vedome nerozhodol pre čokoľvek, čo by ich utrpenie predĺžilo.

„Takže na nás čaká minimálne dvojdňová obchádzka,“ zabrblala Kacia.

Dokonca ani ona nemienila riskovať životy nevinných ľudí.

„Ty to chceš obchádzať?“ začudoval sa ostro Essien.

Femi si ich hádku všímala len okrajovo. Bude to určite príklad toho, keď si Kacia a Essien pôjdu navzájom po krku. Všetci ich budú chvíľku sledovať a neskôr niekto zasiahne. Ak nie Zara alebo Accai, tak možno aj Femi. Dúfala, že ostatní ju v tejto dôležitej funkcii zastúpia. Pretože ona bola príliš zaneprázdnená sledovaním obyvateľov rozľahlého tábora. Žili si svojim životom, neuvedomujúc si, aké nebezpečenstvo im hrozilo. Najviac ju ale mrazilo z pohľadu na veselo džavotajúce deti. Hrali sa, také nevinné a bezbranné.

Ọnwụ naozaj nemala ani kúštik svedomia, že do toho miešala tých najmenších.

„Nemôžem len tak prejsť cez ich tábor. Všimli by si nás.“

„Neboj sa veľká a mocná bohyňa obáva niekoľkých smrteľníčkov?“

„Ešte raz povedz niečo podobné a ja ti ukážem ako presne sa bojím takých, ako ty.“

„Očividne dosť na to, aby si radšej strácala čas zbytočnými obchádzkami.“

„A čo navrhuješ ty? Aby som ich všetkých zabila? Len tak? Len preto, že môžem?“

To prinútilo Femi otočiť sa k prebiehajúcej hádke. Niečo podobné povedala Zara už predtým, no až teraz sa nad tým Femi skutočne zamyslela. Nazdávala sa však, že má pravdu. Ak by niekoho zabili len preto, že na to majú prostriedky a aj príležitosť, len sotva by boli lepší ako tí, proti ktorým bojujú. Čo si Essien možno neuvedomoval – alebo to len nechcel videl. Pre Femi to bola ako nepríjemne silná rada do brucha. Pretože mala neustále na pamäti, aké monštrum sa z nej už stalo.

„Ja som predsa nepovedal, že tých ľudí chcem zabiť,“ ukončil nakoniec hádku dosť prekvapivo Essien. „Len som hovoril, že by sme sa nemali tak ľahko vzdávať priamej cesty k cieľu.“

„A čo teda navrhuješ, o múdry a nekonečne zhovievavý?“ vysmievala sa mu Zara.

Femi sa nenápadne usmiala. Akoby sa ocitla v dávno zabudnutých časoch.

Lenže vtedy sa Zara hádala s Kaciou a väčšinou to nemalo nič spoločné s osudom sveta.

„Možno by bolo zaujímavé, keby si ich... ja neviem... uspala?“

Zara rozhodila rukami. „Myslíš si, že som sa o to nepokúšala?

„Ja neviem – pokúšala?“

Povzdychla si. „Pokúšam sa o to odkedy sme sem prišli. Ale nedarí sa mi to. Akoby boli títo ľudia imúnni – alebo len toto miesto nie je naklonené božskej mágii. Zatiaľ som nemala čas pátrať po príčinách. Poznám len výsledok. A kvôli nemu budeme musieť ten tábor skrátka obísť.“

No Essien sa len usmial. „Možno by sme im teda mali dopriať niečo, čo ich zaujme.“

Nikto nedostal možnosť spýtať sa ho, ako presne to myslel. Pretože vtedy sa Essien skrátka odvrátil a zadíval sa na vzdialený horizont. Femi len prijímala začudovanie ostatných a pridala k nemu aj svoje vlastné. Ale nedostala príležitosť nič sa spýtať. Obzor sa zavlnil, akoby sa odtiaľ šírilo obrovské neznesiteľné teplo. A naozaj – čoskoro sa zjavili plamene. Ale nie preto, aby pohltili celý tábor a zabili každého v ňom. Miesto toho sa z prebúdzajúcich sa plameňov vytvorili obrazce. Malé i veľké, krásne i hrozivé a všetky sa začali hýbať naraz. Akoby hrali nejaké divadlo.

Netrvalo dlho a ľudia si to začali všímať. Najskôr sa ozývali vydesené výkriky a plač. Veď kto by bol rád, keby sa mu na prahu zjavila stena plameňov. Ona osobne by začala utekať. A niektorí sa o to aj pokúsili – ale zastavili ich v tom ostatní, ktorí sa zadívali na divadlo odohrávajúce sa pred nimi. Nakoniec sa prizerali všetci. A Femi musela uznať, že aj ona chcela urobiť to isté. Pretože to bolo fascinujúce. Predpokladala totiž, že sa pozerá na nejaký dračí príbeh alebo niečo podobné a pristihla sa pri tom, že ju úprimne zaujíma, ako to bude pokračovať.

Prinútila sa odvrátiť zrak a následne ho sklopiť k zemi.

Jej zvedavosť nikomu nerozumie.

„Som očarená,“ zahundrala Kacia. „Aspoň sa pred smrťou môžeme zabaviť.“

„Alebo by sme sa mohli pokúsiť prejsť cez ich tábor?“ navrhol Essien.

Vtedy sa Femi sústredila na to, čo nevidel asi nikto iný okrem Essiena – to, ako sa tábor prekvapivo vyprázdnil. Jeho obyvatelia sa presunuli na jednu jeho stranu, čím im odhalili takmer priamu cestu za najbližší kopec, za ktorým, ak si Femi dobre spomínala, by sa mal nachádzať Mŕtvy les. Problémom však bolo, že akokoľvek zaujatí ľudia si všimnú, keď poza nich niekto bude prechádzať. Určite pri tom vydajú nejaký zvuk.

„Chytia nás.“

Femi zovrela pery a niekoľkokrát pokyvkala hlavou. „Alebo by ich niekto mohol presvedčiť, že v skutočnosti vidia niečo iné, než na čo sa pozerajú.“

Videla, ako sa ostatní zarazili. Niektorí pozdvihli obočia, iní krútili hlavami.

No Femi sa dívala len na Sadiki. Tá prikývla. „Myslím, že s tým by som mohla pomôcť.“

Nestrácali čas a skutočne vyrazili. Sadiki išla povedľa, akoby tvorila poslednú hranicu medzi nimi a stovkami Ȧudobčanov. Možno to tak aj naozaj bolo. Femi sama o tom mohla len sotva pochybovať, keďže o schopnostiach bývalej Ọnwụinej kňažky nevedela veľa. Len toľko, čo Kacia, ktorá sa to rozhodla prezradiť Zare a zároveň komukoľvek, kto akurát počúval. Podľa toho, ako Sadiki vykrivila ústa, z toho nebola nadšená, ale tiež nepovedala nič, aby ich zastavila.

Femi pokračovala vpred. Ich skupina bola pomerne veľká a nebolo možné, že by si jej presun nikto nevšimol. Ich smerom pozeralo dokonca hneď niekoľko osadníkov, ale nikto z nich nevykrikoval a neupozorňoval ostatných, že by mali tasiť meče. Miesto toho tam len tak postávali a čosi uprene sledovali. Niektorí mali dokonca pootvorené ústa. Nech ich Sadiki prinútila vidieť čokoľvek, muselo to byť fascinujúce. Femi prepadla zvedavosť.

Možno Sadiki požiada, aby jej to ukázala.

Keď sa stratili z dohľadu posledných stanov, Femi mala chuť vydýchnuť si. Lenže potom do niekoho vrazila. Zrazila sa a zadívala sa na Accaiov chrbát. Očakávala, že sa k nej bojový mág otočí alebo nejako inak dá najavo, že sa mu jej nepozornosť nepozdáva. Miesto toho tam však len tak stál a nebol pri tom sám. So zvrašteným obočím ho obišla, rozhodnutá ostatným pripomenúť, že by na seba nemali pútať zbytočnú pozornosť.

Lenže potom jej zrak padol na to, čo jej spoločníci obzerali už niekoľko okamihov.

Tak sa pridala k radu sôch stojacich vedľa seba, ktoré boli schopné len nemo hľadieť pred seba.

„Keby nás to na každom kroku nezdržiavalo, asi by som bola ohúrená,“ zahučala nakoniec Zara, čím prerušila ich prvotný šok.

Kacia jej ihneď oponovala: „A predstav si, že toto nás naháňalo až kým nás nezavreli do cely.“

V údolí pred nimi, kde sa kedysi rozprestieral len Mŕtvy les, o ktorom sa neskôr dozvedeli, že je to vlastne telo mŕtvej korytnačky, ktorá ho kedysi za života nosila na chrbte, sa to hemžilo obrovskými stvoreniami. Femi v nich okamžite spoznala nositeľky živých lesov, avšak nerozumela tomu, ako sa tam dostali. Podľa Ezeho mali byť všetky vyhubené, Nkọcha bola posledná, ktorej telo sa uchovalo.

Keď sa im však lepšie prizrela, všimla si isté nedostatky.

Telá, ktorá sa pohybovali až príliš rýchlo. Presúvajúce sa kamene. A závany vzduchu.

Toto neboli veľkolepé lesné korytnačky. Toto boli živlové príšery.

„Predpokladám, že toto sú ďalšie z tvojich malých výtvorov,“ štekla Kacia na Sadiki, keď si uvedomila to isté, čo Femi.

„Týchto tvorov som nevytvorila,“ snažila sa brániť Sadiki.

No bola príliš málo presvedčivá. Príliš málo ostrá na to, aby mohla čeliť Kacii.

A Kacia to veľmi dobre vedela, lebo pokračovala: „Ale vznikli z tvojej moci. Z tvojej kliatby.“

„Myslím, že teraz nie je vhodná chvíľa na hádky,“ pripomenula im Zara.

Sadiki jej venovala vďačný pohľad, no Zara jej bola otočená chrbtom.

Femi podišla k Zare. „Možno si nás nevšimli?“

„Aj keby boli slepé, budeme musieť cez ne nejako prejsť. Musíme nájsť Nkọchu a tá bude určite na opačnom konci.“ Zara pokrútila hlavou. „Už ma to začína rozčuľovať. Všade, kam sa pohneme, nejaká prekážka. A čo robia tí, čo nás sem poslali? Len trvajú na tom, že musíme pokračovať.“

Zdalo sa, že s ňou všetci potichu súhlasia. A ak chcel aj niekto niečo povedať, nedostal k tomu príležitosť. Pretože vo svojom zaujatí preplneným údolím sa zabudli pozrieť pod seba. Pretože ak by tak urobili, všimli by si vražednú korytnačku, ktorá sa k nim blížila po úbočí kopca. Ale nikto z nich to neurobil. Takže keď sa pred nimi zrazu zjavila obrovská revúca šupinatá hlava, väčšina z nich sa zmohla len na prekvapené výkriky. Femi to ešte zavŕšila tým, že sa zvalila na chrbát a popritom len mierne nechápavo žmurkala.

Našťastie Essien zareagoval najprudkejšie. Vyslal zverovým smerom prúd silného vzduchu. Femi do tváre hodil vlasy a niekoho ďalšieho zhodil z nôh, ak mala niečo vyvodiť z náhleho ostrého nadávania. Vzápätí sa ozvala rada, akoby na nich padla polovica hory. Keď však necítila žiadnu bolesť, otvorila oči a vyštverala sa na nohy.

Pod nimi, v údolí a obklopená zvyškom korytnačieho stáda, ležala na chrbte tá, ktorá sa k nim priblížila. Nedopadla na pancier, pretože ju zastavili kamenné výčnelky imitujúce stromy. Tie poslúžili ako stĺpy k podstavcu. Femi sa nakoniec tomu výjavu zasmiala – a nebola jediná. Pretože korytnačka, neuvedomujúc si, že jej to nijako nepomohlo, totiž ležala uprostred lúky na chrbte a kopala nohami.

Niekto zatlieskal.

Niekto iný skonštatoval: „Tak toto sa nevidí každý deň.“

Ale Femi počula len Zaru, keď vyhŕkla: „Mám nápad, ako sa dostaneme do Nkọchy.“

Kapitola 111. ¦ Kapitola 113.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování