OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 111.

25.10.2019 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 604×

Kapitola 111.

Zara

Hlasy naďalej bzučali.

NO ona ich ignorovala a pokračovala v tupom zízaní do steny. Tvrdé a studené kamene ju omínali, no nevšímala si to. Oveľa viac ako vlastné nepohodlie ju zaujímalo, ako ju opúšťala sila. Úmerne jej únave však aj narastal pocit, že chlpáč bude v poriadku. Čo na tom, že sa odmietal zobudiť. Hlavne, že to všetko prežije. A to všetko aj vďaka Accaiovi, ktorý sa od nej odmietal pohnúť. Inokedy by sa ho pýtala čo presne robí a prečo, ale teraz na to nemala silu a ani chuť. Chcela sa ešte chvíľu ponárať do vlastných obáv. Ale ani to jej nebolo dopriate.

Cítila, ako jej na plece dopadla ruka. Vycítila, že to bola Kacia.

„Prečo odtiaľto Ọnwụ utiekla, akoby jej horelo za pätami?“

Zara sa na ňu odmietala pozrieť. „Možno sa obávala, že jej niečo spadne na hlavu.“

„Ak chceš klamať, aspoň sa pokús znieť presvedčivo.“

Povzdychla si. Práve teraz ju Kaciina úprimnosť nesmierne rozčuľovala.

„Možno sa len vyľakala,“ ponúkla neutrálne.

Na čom sa Kacia zasmiala. Zara tušila, že ak by teraz neobjímala svojho takmer zabitého chlpatého prenasledovateľa, tiež by jej tá predstava prišla zábavná. Takto ju nemohla ani len oceniť a miesto toho len znechutením vykrúcala ústa.

„Čoho už by sa len všemocná bohyňa mohla báť? Tvojho úsmevu?“

Zara niekoľkokrát pomaly pokrútila hlavou.

„Možno som jej len pripomenula jej vlastnú smrteľnosť.“

Čo Kaciu ešte viac rozosmialo. A potom si uvedomila, že Zara skutočne nežartovala.

„Zara,“ začala neveriacky, „hovoríme o bohyni. Tie nie sú smrteľné.“

Na niekoľko okamihov zaborila tvár do teplučkej chlpáčovej srsti.

„Máš pravdu,“ prisvedčila bez toho, aby vôbec zodvihla hlavu, „bohovia sú len zriedkakedy skutočne smrteľní. Ale to neznamená, že sú neporaziteľní. A Ọnwụ už vie, že je zraniteľná.“

Cítila, ako ňou Kacia zatriasla. „Chceš povedať, že vieš, ako zabiť Ọnwụ?“

Na chvíľu zvažovala odpovede. Ale potom sa rozhodla pre tú najjednoduchšiu.

„Áno.“

Doslova sa cez ňu prevalila vlna vzrušenia. Predpokladala, že aj ostatní načúvali ch rozhovoru a predstava porazenej, alebo ešte lepšie zabitej, Ọnwụ všetkých potešila. A ak chcela byť Zara úprimná sama k sebe, musela uznať, že aj ju na istej úrovni tá predstava nesmierne priťahovala. Veď koľkokrát si predstavovala, ako Ọnwụ reže na maličké kúsočky a tie topí v tej najšpinavšej stoke. Lenže ako mnohokrát predtým, aj teraz si bolestne uvedomovala inú pravdu – že niektoré predstavy by mali ostať len predstavami a sila trestať by mala byť v rukách tých, ktorí môžu aj súdiť.

„Takže chceš povedať, že vieš, ako zabiť Ọnwụ? A to mi hovoríš len tak?“

Ostro vydýchla. „To, že viem, ako niekoho zabiť, ešte neznamená, že by som to mala urobiť.“ Začula, ako Kacia začína protestovať, preto ju rýchlo prerušila mierne zdvihnutým hlasom: „Je ťažké rozhodnúť sa, kto si smrť zaslúži a kto nie. Ọnwụ navyše zradila mnohých a sú aj takí, ktorí si svoju pomstu zaslúžia viac ako my. Ver mi, nechcela by si, aby sa z teba stal kat.“

Posledné slová viac-menej len zašepkala, no o to pravdivejšie boli.

Preto sa tak veľmi bála tejto novoobjavenej schopnosti.

Pretože trestať neznamenalo len popravovať a ona netúžila stínať hlavy.

„Ale mohla by si aspoň...“ začala Kacia, no Zara ju opäť prerušila:

„Tým som odpovedala na tvoju otázku. A teraz ma nechaj. Chlpáč ma potrebuje.“

Zara veľmi dobre vedela, že sa práve teraz nespráva rozumne, ale nezáležalo jej na tom. Až príliš dlho na jej pleciach spočíval osud celého sveta. To vyčerpá aj tých najsilnejších – dokonca aj tých mŕtvych. Preto potreboval tento okamih. Viac pre seba ako pre chlpáča, lebo cítila, že ju už nepotrebuje. Stačilo mu len vyspať sa a mal by byť v poriadku. Jej životná sila asi zabrala, možno preto mala chuť sama si ľahnúť a prespať aspoň niekoľko dní. Lenže niečo podobné jej nebolo dopriate.

„Neboj sa, už je v poriadku,“ ozval sa vedľa nej Batuin hlas.

„Ako vieš?“ Jej hlas bol tlmený kožuchom, v ktorom si Zara ukývala tvár.

„Pretože to skrátka cítim. Rovnako ako ty. Vďaka vášmu putu.“

To prinútilo Zaru zodvihnúť hlavu a pozrieť sa na svoju cechovú sestru.

„Povedala si, že nášmu putu ešte niečo chýba. Tvoj druh zase tvrdil, že nikdy nebude také, ako u ostatných, pretože som mŕtva. Tak kde je teda pravda?“

Batu sa usmievala aj na priek tomu, že Zara na ňu takmer vrčala.

„Temujin si len niečo neuvedomil a...“

No Zara ju prerušila: „A čo také si zabudol uvedomiť? Že som len poletujúca duša?“

Batu pokrútila hlavou. „Zabudol na to, že nkity si niekedy privlastnia viac ako len jedného človeka.“

„Čože?“

„Nkity si väčšinou vyberú jediného človeka a spoločne neskôr absolvujú tú istú skúšku, ktorej si čelila ty. A zatiaľ čo sme si zvykli na to, že zviera a človek tvoria pár, občas sa stane, že puto spája viaceré osoby.“

„Chceš povedať, že...“ Zara nedokončila. Pretože ani netušila, na čo presne sa to chce spýtať.

No Batu prikývla, akoby presne vedela, čo si Zara myslí.

„Chlpáč si ťa vybral, o tom niet pochýb. No vtedy nenasledoval len teba. Pretože si vybral dve osoby, ktoré preňho čoskoro začali znamenať celý svet. Len sa nejako stalo, že väčšinou si v ohrození len ty, pretože najčastejšie na ostatných vrčí len kvôli tebe.“

Zara sa otočila sa zadívala sa na Accaia, ktorý sa s nežným úsmevom pozeral na chlpáča.

„Takže preto mal ísť s nami?“

Nezdalo sa však, že by Accai chcel na jej slová nejako reagovať.

Preto odpovedala Batu: „Nielen kvôli tomu. Jeho prítomnosť bola na cestách nesmierne dôležitá, ako si iste spomínaš. To, že je súčasťou tvojho puta s chlpáčom je len vítaná výhoda.“

„Čiže ak chceme mať plnohodnotné puto, musíme sa vrátiť do Nkity a opäť absolvovať tú šialenú skúšku? Pretože ak sa mi chystáš povedať práve toto, asi ťa budem musieť sklamať – na niečo podobné naozaj nemáme čas. Takže na to kúzlo budeme musieť použiť niekoho iného.“

Batu sa však len zasmiala. „Možno ťa to prekvapí, ale moc obyvateľov Nkity sa neviaže výhradne len na územie ich domoviny. Vieme svoju mágiu používať kedykoľvek a kdekoľvek. A súčasťou toho všetkého je aj schopnosť vytvoriť tú šialenú skúšku, ako si to sama nazvala.“

Zazrela na ňu. „Prečo sme potom vôbec išli do Nkity?“

„Pretože každá skúška sa prekonáva ľahšie, keď sa môžeš spoľahnúť na toho, kto ju podstupuje s tebou. Zatiaľ čo sme prekonávali púšť a neskôr aj hory, zvykla si si na chlpáča a podvedome si vnímala jeho prítomnosť. Potom bolo jednoduchšie nájsť ho.“

„Takže čo vlastne hovoríš? Že musím absolvovať tú istú skúšku, ale okrem chlpáča musím nájsť aj... niekoho iného?“ Na konci zaváhala. Nechcela si až príliš domýšľať.

Batu sa usmiala. „Nájdi chlpáča. A potom nájdi Accaia. Tým sa vaše puto zavŕši.“

Skôr, ako sa stihla Zara spýtať na čokoľvek iné, Batu luskla prstami. Svet sa s ňou zakrútil. Privrela oči, aby sa chránila pred prípadnou nevoľnosťou. Keď všetko konečne zastalo a ona bola pripravená, zadívala sa na svet okolo seba. Podvedome očakávala ďalšiu snehovú pustinu. Miesto toho sa stála nachádzala v tej istej väzenskej cele a stále ležala na chlpáčovi. Všetko ostalo rovnaké, len s dvomi rozdielmi – chlpáč a už nespal a okrem ich dvoch tam nikto nebol.

Zara poškrabala chlpáča medzi ušami. „Tak to aby sme začali hľadať.“

Chlpáč nevydal ani hlásku, no začal sa pod Ňou hmýriť, až ju napokon prinútil postaviť sa. Nijako nereagoval na jej slová, neštuchol do nej ňufákom, aby vykročila, dokonca ne ňu ani nevrčal alebo inak očividne dával najavo svoje znechutenie s jej otáľaním. A predsa si ho Zara veľmi dobre uvedomovala. Pretože tentoraz vedela, že to, čo cíti vo svojom vnútri, je len odraz vnútorného rozpoloženia jej chlpatého kamaráta. To bolo to puto, o ktorom hovorila Batu. To, čo ich spájalo. A tiež to, čo ich nakoniec dovedie až k Accaiovi.

Čo bola nádherná predstava, ale už sa ťažko premieňala na skutočnosť. Zámok v tejto predstave bol oveľa väčší a jeho chodby zložitejšie. Vôbec to tam pripomínalo skôr labyrint. Čiže Batu ich síce poslala do nejakej predstavy miesta, na ktorom sa momentálne nachádzali, ale v skutočnosti ho nevidela, čiže sa spoliehala hlavne na vlastnú predstavivosť.

Alebo zlomyseľnosť.

„Keby si bol Accai, kde by si sa skrýval?“ spýtala sa zrazu Zara chlpáča.

Ten na ňu pozeral spôsobom, akoby pochyboval o jej zdravom rozume.

No vnútorne ju povzbudzoval a navádzal ju, aby ho nasledovala.

Pohodila plecom. „Možno budeš mať viac šťastia a Accaia nakoniec vyňucháš.“

Možno ju nakoniec poslúchol a skutočne zachytil jeho pach, alebo mal len skrátka šťastie, no každopádne už čoskoro boli na ceste po schodisku niekam do podzemia. Zacítila vlhký vzduch, zatuchlinu a na tvár jej neustále útočili pavučiny. Znechutene ich oprašovala, pričom nemala ďaleko k tomu, aby jej drkotali zuby. Neznesiteľná zima do nej zahryzla svoje ostré zuby a odmietala ju pustiť.

A tam, na úplnom konci schodiska, v malej a tmavej miestnosti osvetlenej jedinou blikotajúcou sviečočkou, sedel priviazaný k stoličke Accai. Podľa sýteho modrého odtieňu jeho pier usudzovala, že tu sedel už pomerne dlho. Podvedome sa sklonila a za chytila chlpáča tesne predtým, než sa tam stačil rozbehnúť.

„Pravdepodobne je to pasca,“ vysvetlila mu, keď na ňu zakňučal.

Určite to bola pasca. Pretože v miestnosti cítila aj prítomnosť niekoho iného, ale nevidela ho. Pravdepodobne nejaká príšera, ktorá si zamýšľala z Accaia urobiť obed. Lenže čakaním sa to nevyrieš. Čiže zatiaľ čo chlpáča poslala, aby vyslobodil Accaia, sama sa vybrala k miestu, kde cítia najviac nahromadenej energie – dúfajúc, že niekde v tých miestach sa ukrýval ich nepriateľ. Samozrejme, nemala šťastie. Pretože obluda sa vynorila spoza Accaia a chlpáča.

Podvedome tým smerom hodila výboj ľadovej mágie.

Prekvapene zalapala po dychu, keď ich nepriateľa aj zasiahla.

Čiže v tejto predstave mala aj svoje schopnosti.

S potuteľným úsmevom podišla k Accaiovi. Chlpáč sa mu opieral o nohy, akoby sa ho snažil nejako zahriať. Zara na neho kývla. V duchu skúmala pocit, ktorý ju doslova pohltil. Tak, ako dokázala na istej úrovni vnímať chlpáča, teraz počúvala aj Accaia. Nedokázala mu čítať myšlienky, za čo bola nesmierne vďačná, skôr ako by začula to, čo jej Accai sám poslal. Takmer ako puto, ktoré mali medzi sebou cechovníčky, ktoré však fungovalo na základe slov a nie neurčitých obrazov a vnemov. Takže bolo oveľa jasnejšie, čo sa jej snažil povedať.

Len tak-tak sa vyhla blížiacemu sa útoku. Viac sa primkla k svojim spoločníkom. Aby sa navzájom mohli chrániť pred útočníkmi. Tí boli očividne v prevahe. Ale nemala čas zastavovať sa spočítať ich. Mohla sa len pripraviť. Vnímala nielen svoj strach, ale aj Accaiove obavy a chlpáčovu zúrivosť. Dodávali jej silu a pocit istoty. Čo bolo v podobnej situácii takmer smiešne. Skôr by sa jej hodil poriadny meč. Miesto toho sa mala spoľahnúť na vlastné záhadné schopnosti. A tiché rady svojich spoločníkov.

Začali bojovať. Prestala vnímať, kto proti nej strojí. Ďalšie telo predstavovalo len prekážku, ktorú musela prekonať. Videla očami chlpáča a počula Accaiovými očami. Používala ich zmysly, upozorňovala ich a uhýbala im z cesty, ak chceli sami útočiť. Ich boj sa zmenil na tanec s mnohými zložitými figúrami, ktoré poznali len oni traja a nikto iný. Dokonca sa v tom ukrývala istá krása, hoci sa čoskoro unavili. Utŕžili vlastné zranenia. Zatínali zuby a kňučali, vrčali a cvakali zubami. Akoby neboli ničím viac, len jediným telom, ktoré niekto rozdelil na tri samostatné časti.

A keď napokon prišlo vyčerpané víťazstvo, nemohli si ho ani len vychutnať.

Pretože zem pod ich nohami sa opäť roztočila.

Napokon zastali a Zara po otvorení očí zistila, že sa vrátili späť do skutočnosti.

Podľa toho, ako si ich ostatní nevšímali, ani neubehlo veľa času. Pritom oni traja sa nenávratne zmenili. Cítila to v tom, ako si uvedomovala nielen to, ako jej ruku šteklí chlpáčov kožuch, ale aj ako si vychutnáva ten dotyk a ako sa natŕča, aby ju mohla lepšie poškrabkať. Pričom si uvedomovala aj to, ako Accai všetky tieto pocity analyzuje, akoby s nimi prišiel do styku po prvý raz.

Zara sa zadívala na Batu. Pretože očakávala, že budú nasledovať problémy.

Táto ich skúška bola až príliš jednoduchá.

„Vyzeráš akoby si očakávala niečí útok,“ zasmiala sa na jej výraze Batu.

Zamračila sa ešte viac. „Celá tá úloha bola príliš jednoduchá. Čakám prídavok.“

Batu sa zachichotala. „Vaša skúška ale skončila. Momentálne žiadny útok nepríde.“

„Ale...“ začala, no Batu ju prerušila:

„Chápem ale, čo sa mi snažíš povedať,“ prisvedčila. „Vieš, vy traja ste spolu strávili veľa času. Naučili ste sa jeden druhému dôverovať a na nejakej úrovni ste si uvedomovali, že zdieľate nejaký druh puta. No keď ste aj zacítili myšlienku, ktorá nepatrila vám, odbili ste to len ako šialenú predstavu.“

„Takže sme potrebovali niečo, čo by nás prinútilo tú šialenú predstavu prijať ako skutočnosť?“

Batu prikývla. „Vlastne áno.“

„To znie až príliš jednoducho,“ hundrala Zara, zvyknutá na životu nebezpečné skúšky.

„Neboj sa,“ ubezpečila ju Batu, „to náročnejšie na vás ešte čaká. Máte síce svoje puto, ale ešte si naň musíte zvyknúť a naučiť sa ho používať. Preto tá skúška bola taká jednoduchá. Pretože tie pravé prekážky na vás ešte len čakajú.“

„No výborne, naozaj sa teším,“ zabrblala.

Na to Batu reagovala už len smiechom.

Zare by malo teoreticky odľahnúť, ale opak bol pravdou. Pretože toto ich puto bolo posledným dielom skladačky s názvom kúzlo na oslobodenie bohov. Teraz už nemali žiadny výhovorky, ktoré by ich pred tou poslednou cestou mali nejako zdržať. Čo sa jej ani v najmenšom nepozdávalo. Očakávala problémy a bola si istá, že v skutočnosti ich čakalo ešte niečo náročnejšie, čo mnohokrát predbehne akékoľvek jej predpoklady. A Accai niečo z jej rozpoloženia vytušil, pretože jej zrazu položil ruku na plece.

„Nad čím premýšľaš?“ pýtal sa, no jeho výraz jasne hovoril o tom, že to vie.

Zara mu aj napriek tomu odpovedala: „Na to, že nastal ten správny čas.“

„Čas na čo?“ zamiešala sa do ich rozhovoru Kacia, ktorá sa zdržiavala v ich blízkosti.

Cítila, že im pozornosť venujú aj ostatní. Preto sa Zara rozhodla postaviť. Chlpáč pri jej nohách ešte stále oddychoval, ale už nespal. Prebudil ho absolútny pocit triumfu, že jeho tvrdohlaví ľudia si konečne uvedomili to, čo sa im on snažil naznačiť už od samotného začiatku. Zara si predsavzala, že mu vysvetlí, že prosebné a oddané pohľady nie sú očividné úplne pre každého.

Zadívala sa však na Batu. „Zub z úst princeznej hadieho ľudu, ktorého súčasťou bol kedysi aj sám Sachap.“ Bez čakania na reakciu sa otočila k Femi. „Červené srdce stromu rastúceho na Okwụlských ostrovoch, ktoré si musíš zaslúžiť.“ Zrak jej padol aj na Essiena, to jemu nakoniec podala kameň, ktorý jej venoval ȧudobský kráľ. „Modrý krištáľ, ktorý bohovia darovali strážcovi za odmenu a má moc nad dušami smrteľníkov.“ Najviac neochotne sa však dívala na Accaia. „Puto smrteľníka a nkity posvätené ich oddanosťou a preverené bojom.“

Sklonila hlavu a zadívala sa na svoje nohy. „Tým sme nazbierali všetky potrebné prísady.“

Cítila, ako sa v miestnosti zodvihlo vzrušenie a obavy. Cítila ich brnenia na pokožke. Nútilo ju to zvierať ruky do pästí a nepríjemne sa mykať, akoby sa toho snažila neúspešne zbaviť.

„Čo presne tým chceš povedať?“ vyzval ju tentoraz Essien.

Akoby ju chcel ešte naposledy potrápiť a prinútiť ju podusiť sa vo vlastnej nechuti.

Ohrnula jeho smerom pery, aby cerenie zubov získalo na efektívnosti.

On sa len uškŕňal.

„Chcem tým povedať, že nastal čas zobrať túto vojnu a hodiť ju k nohám tých, ktorý stáli pri jej zrode. Chcem tým povedať, že prišiel čas konečne dokončiť túto misiu a vyslobodiť bohov.“ Sklonila pohľad k chlpáčovi, ktorý sa jej práve obtrel o nohu. „Chcem tým povedať, že prišiel čas vybrať sa späť do Nkọchy.“

„A vieme, ako presne to kúzlo funguje?“ zapochybovala Femi.

Zara sa napriamila. „Spoločne sme precestovali polovicu sveta a našli odpovede na zabudnuté otázky. Skrotili sme divokú mágiu a odhalili dávne zrady. Som si istá, že nejaké kúzlo by pre nás malo byť hračkou.“

Ostatní na to reagovali rôznou mierou nadšenia a vzrušenia. Zara však ostávala chladná a čo najviac bez výrazu. Nemohla dať najavo svoju neistotu a strach. Nemohla im povedať, že toto všetko absolvovali len preto, aby zistili, že nevedia, čo s tým. Miesto toho sa pustila do plánovania s ostatnými a veľmi dúfala, že keď konečne dorazia do Nkọchy, aspoň Accai bude mať nejakú predstavu, čo ďalej. Pretože ak im nepomôže on, potom je celý svet odsúdený k záhube. 

Kapitola 110. ¦ Kapitola 112.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 111.: