Gambit bohov - Kapitola 110. • OurStories.cz ~ naše povídky

Nemilosrdná pravda alebo milosrdná nočná mora

18.10.2019 (20:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 659×

Kapitola 110.

Zara

Neuvedomovala si, že kričí. Počula to len ako okrajový zvuk. Ako ozvenu blížiacu sa k nej z nehoráznej diaľky, na ktorú sa aj tak nedokázala sústrediť. Pretože do jej vnútra vtrhlo nevychované stádo nočných môr, ktoré trhalo a kmásalo, dupalo a ničilo. Prebúdzal sa v nej oheň, aby bol vzápätí kruto zahnaný. Mala chuť sa krútiť alebo nariekať, poprípade obe.

Všetko preto, len aby to prestalo.

Pálilo ju to zvnútra. Dych sa jej zadŕhal v hrdle. Chcela kričať, no zároveň nedokázala otvoriť ústa. Len si rukami gniavila vlasy a skuvíňala ako doráňané zviera. Nezraňovalo ju ani tak to, že nepoznala svojho útočníka. Skôr to, že neútočil na ňu. Len cítila ozvena múk niekoho iného. Prežívala ich spolu s nimi.

Chcelo sa jej plakať a vrieskať zároveň.

No pritom sa zmohla len ne tiché vzlykanie. Pretože pri nohách jej ležalo nehybné chlpaté telo. Jej prenasledovateľ bol vytrvalý a neznesiteľne otravný, ale zároveň verný. Zvykla si na jeho spoločnosť. Na jeho tichú a chlácholivú prítomnosť. Utešujúcu vrúcnosť. A zrazu to všetko bolo preč. Umlčané bohyňou, ktorá si o sebe myslela, že by mohla vládnuť celému svetu.

S pevne zovretými päsťami pozrela na ňu.

Mala chuť rozbiť jej ten čarokrásny úsmev.

„Zdá sa, že som si získala tvoju pozornosť.“

Ohrnula nos a vykrivila pery. Ak by mohla, pohrýzla by ju. Akoby sama bola divokým zvieraťom. Miesto toho len zaklonila hlavu a dovolila živej hrôze v jej vnútri, aby sa vyvalila von. Akoby dala hlas najhnusnejšej bolesti. V ušiach sa jej ozýval škrekot a nariekanie. Zdalo sa jej, že dokonca začula aj niečie prosby, ale jej vlastná moc ju príliš pohltila. Hodila za hlavu všetky obavy a zábrany, nevšímala si dotieravé slová, ktoré jej opakovane zneli v mysli.

Pred sebou mala len osobu, ktorá sa odvážila ublížiť niekomu, kto jej bol taký drahý. Aj keby mala kvôli tomu zničiť celý svet, pomstí sa. Preto neprestala, len ešte zintenzívnila... čokoľvek vlastne robila. Nerozumela tomu. Mala len pocit, akoby z nej vychádzali lúče obrovskej moci a kamsi ju ťahali. A ona im to dovolila. Nič iné ani robiť nemohla. Bolo to príliš silné...

Keď nakoniec nastalo ohlušujúce ticho, otvorila oči. Netušila, čo vlastne očakávala. Možno rozbúrané kráľovstvo. Potoky krvi. Nejakú katastrofu, ktorá sa k nim blížila. Určite si však nemyslela, že skončí uprostred pustiny, v ktorej mala ako na dlani nádhernú divokú krajinu, takú plochú a rozľahlú, že nedokázala nájsť začiatok alebo koniec obzoru. Vycítila len, že sa nachádza v ríši snov – nie však v niektorej jej šialenej nočnej more. Nie, táto patrila niekomu úplne inému.

Netušila však, prečo by ju Ọnwụ zobrala na výlet do útrob svojich najtemnejších obáv.

Zara vedela, že niečo podobné nie je v moci bohyni smrti. Jediným možným vysvetlením ostalo, že za tento malý výlet bola zodpovedná Zara. Ten výboj moci, ktorý z nej vytryskol, toto všetko umožnil. A ona ani len netušila, čo to malo znamenať. Ale nemienila sa tým nechať zastrašiť. Táto cesta ju naučila, aby verila svojim inštinktom. Aj keď väčšinou aj tak mlčali.

Vykročila cez krajinu. Nebolo to úplne cisárstvo, a predsa jej pripadalo známe. Ako niečo, čo videla mnohokrát, no nikdy si nezapamätala všetky detaily. Ọnwụ našla až podozrivo jednoducho. Bola jedinou žijúcou bytosťou v celej krajine. Zvyšok bola len ničím neriedená sila predstáv. Možno preto ju prekvapilo, keď zistila, že Ọnwụ nie je ani v najmenšom sama.

Bola obklopená niekoľkými vysokými postavami, v ktorých inštinktívne spoznala niektorých bohov. Aj keď ich nikdy predtým nevidela, no v robustne stavanom polonahom mužovi zahalenom v plameňoch spoznala Aghana. Ďalej Ọsisa vo svojej niekdajšej podobe s Efụ po boku. V ďalších spoznala Egbọ, patrónku vrahov stojacu pri Aghanovi, bohovi vojny a svojom druhovi; a za nimi Agụ, z rodu učencov, a Nsụsụ, strážkyňu pravdy, vďaka ktorej cechovníčky získali svoje plemenné meče.

Zdalo sa jej, že zazrela aj Ezeho a dokonca aj jeho družku, ale jej tvár nedokázala rozoznať. Okrem nich tam postávali ďalšie postavy, avšak pôsobili anonymne. Nakoľko nemali tváre. A ak by to bola skutočnosť, vedela by rozoznať jednotlivé rysy, veď stála dostatočne blízko. Čo jej nakoniec pomohlo uvedomiť si, že sa nepozerá na skutočnosť, ale len na predstavu.

Vlastne skôr sen, najhoršiu nočnú moru, v ktorej srdci tkvela učupená Ọnwụ - navyše uväznená vo svojej detskej podobe. Taká maličká bola svojim spôsobom rozkošná. No pod prísnymi pohľadmi ostaných božstiev vyzerala žalostne. Niektorá časť jej duše ju ľutovala. Pretože podobný výsmech si nezaslúži nikto. Ani jej najhorší nepriateľ.

„Čo presne si si myslela?!“ skríkol práve Eze a Zara sa sústredila na ich očividne dlhšie prebiehajúcu hádku. „Čo presne si si myslela, Ọnwụ? Myslela si si snáď, že môžeš len tak pobehovať po svete ľudí a rozpráva im o veciach, o ktorých by žiadny smrteľník nemal vedieť?!“

Učupená Ọnwụ sa dívala na svojho otca a každým okamihom bola menšia a menšia.

„Len som... len som chcela... chcela byť... ako... ako vy!“ vykoktala zo seba nakoniec.

Bohyňa smrti ale nikdy nekoktala. A nikdy nič nevysvetľovala.

Bola to nočná mora vyvolaná spomienkou? Alebo ju poháňal jej najhlbší strach?

Eze sa zasmial. Nie, vlastne sa jej vysmial do tváre.

Ten malicherný zvuk sa k nej vracal s výraznou ozvenou.

„Chcela si byť ako my?“ ukázal na všetkých zhromaždených bohov, ktorí sa otvorene zabávali na krčiacej sa Ọnwụ. „Prečo predpokladáš, že by si vôbec mohla byť ako my? Že by si sa vôbec mohla priblížiť našej veľkoleposti? Nemáš nič, čo by si smrteľníkom mohla dať!“

„To nie je pravda!“ rozohnila sa teraz Ọnwụ, pripomínajúc tú nafúkanú bohyňu, s ktorou musela neustále zápasiť. „Mám moc a tú môžem ponúknuť smrteľníkom. Budem sa tešiť z ich pozornosti!“

„Nebudeš. Nikdy niečo také nedokážeš,“ vyblafol na ňu niektorý z ostatných bohov, no Zara nevedela, ktorý presne. „Vieš prečo to nedokážeš? Pretože si slabá. Nie si nič. Si len ďalší bezvýznamný božský potomok, na ktorého sa rýchlo zabudne.“

„Nie som! Som dcérou svojho otca! Zdedím po ňom titul! Budem sa starať o mŕtve duše!“ rozkrikovala sa Ọnwụ, ale nezdalo sa, že by to niekoho zo zhromaždených zaujímalo.

„Ty si neboj myslíš, že by si mohla zdediť jeho moc?“

„Jeho moc by ťa zabila! Si slabá!“

„Mala by si sa zmieriť s tým, že z teba nikdy nič nebude.“

„Si vlastne úplne zbytočná a ja neviem, prečo s tebou strácame čas.“

Urážky pokračovali. Vrstvili sa a padali na ustráchanú Ọnwụ ako obrovská vlna. Zara len s naklonenou hlavou všetko sledovala a snažila sa zistiť, čo presne vidí. Prečo to nebola tak úplne fantázia. Nakoniec nevydržala a všetko zastavila – jednoduchým lusknutím prstov všetci zamrzli.

Každučký zvuk utíchol. A keď vykročila vpred, zbadala to. Druhú vrstvu skutočnosti, ktorá tak dôkladne priľnula k tomuto snu, že bolo náročné zbadať hranice jedného či druhého. Len samotná Ọnwụ jej nakoniec nechtiac pomohla. Keď sa v kostýme svojho mladšieho ja pohniezdila a jej pravá tvár vykukla spoza tej detskej. Zazrela ju len na okamih, ale stačilo jej to.

„Našla si, čo si hľadala?“ zasyčala na ňu Ọnwụ a jej hlas akoby prichádzal z veľkej diaľky.

Pretože to tak vlastne bolo. Zara bola v tejto ríši doma. Toto bola jej sféra vplyvu. Kraľovala tu a nikto, ani mocná Ọnwụ so všetkou svojou ukradnutou mágiou, tu nič nezmohla. Bola rovnako bezmocná ako ktorýkoľvek smrteľník. Zara sa veľmi snažila nebyť malicherná, keď jej odpovedala:

„Našla som len to, čo si mi sama chcela ukázať.“

„Si zbabelec. Privedieš ma sem, potom zabezpečíš, aby som sa nemohla brániť a nakoniec ma zničíš. A to máš ešte odvahu sa nado mňa povyšovať.“

A až vtedy si Zara uvedomila, čo sa vlastne stalo. V hlave počula Strážcu snov a jeho lekcie. Ahụhụ bol veľmi striktný vo svojich pravidlách, ale na druhej strane jej nikdy nič nezatajoval. Upozornil ju, že ako bohyňa má väčšiu silu ako on a len silou myšlienky dokáže niečo, čo jemu trvá veľmi dlho a nie vždy sa to podarí – siahnuť do niečieho podvedomia a nájsť tam tie najhlbšie obavy.

To, čo dotyčného najviac desí.

Besy také hrozivé a nenávistné, že si ich existenciu väčšina smrteľníkov ani len nedokáže priznať. A bohovia očividne tiež nie sú výnimkou.

Ahụhụ predsa tvrdil, že z týchto najhlbších strachov dokáže vytvoriť nočné mory. Niečo, čo by strašilo tých, čo si to zaslúžia. Presne to vlastne chcela. Načiahnuť sa a ublížiť Ọnwụ aspoň spolovice tak, ako ona jej. Prinútiť ju cítiť podobnú bolesť, ako kvitla v jej vnútri, odkedy videla chlpáča padnúť. A tak sa podvedome natiahla a uväznila Ọnwụ v predstave jej najhlbšieho strachu – obavy z toho, že nikdy nebude dostatočne mocná.

A teraz sa spolu s Ọnwụ prizerala výsledku. Pričom to bolo viac ako nočná mora alebo obava. Pretože to bola skutočnosť – aspoň do takej miery, do akej jej dovoľovala jej vlastná mágia. Tá jej však našepkávala, že jediné, čo chýba, sú hmotné božské telá.

Čiže toto bola odpoveď na jej otázku ako Ọnwụ čo najväčšmi zraniť. Stačila na to jej vlastné podvedomie. Zaru to na jednej strane potešilo. Na tej druhej sa sama seba pýtala, či by sa nemala podobnej moci obávať. Čo ju zastaví, aby sa z nej po tomto zážitku, po tej opojnej chuti moci na jazyku, nestal podobný tyran, akým sa stala Ọnwụ?

Neschopná ďalej sa prizerať tej scéne mávla rukou. Akoby zaháňala otravný hmyz. A podobne efektívne, aj táto predstava zmizla. Ostala po nej len ostražitá Ọnwụ v celej svojej dospelej a zamaskovanej kráse.

„Ak ma chceš zabiť, urob to aspoň rýchlo. Toto miesto ma začína nudiť,“ vyštekla Ọnwụ.

K uveriteľnej uštipačnosti jej však čosi chýbalo – pevný a netrasúci sa hlas.

„Lenže ja nebojujem tak, ako ty.“

„Očividne,“ odfrkla si Ọnwụ. „Inak by si stále neprehrávala.“

Zara si uvedomovala, že by to čo najskôr mala ukončiť. Vrátiť Ọnwụ do sveta smrteľníkov, kde by mohla pokračovať v ich začatej bitke. Lenže niečo ju zadržalo. Možno vlastná zvedavosť, možno svedomie alebo nejaký tichý hlások v jej podvedomí – nech to bolo čokoľvek, nútilo ju to váhať. A predlžovať ich rozhovor.

„Osobne si sa vybrala nás zastaviť. Nebodaj sme pre veľkú Ọnwụ hrozbou?“

„Vy a hrozba?“ zasmiala sa. „Asi keby vás bolo tisíc, neporazili by ste ma. Všetci skončíte ako to tvoje domáce zvieratko – premožení mojou obrovskou silou.“

To boli tie slová, ktoré Zaru prinútili napriamiť sa a začať si uvedomovať svoju vlastnú moc.

Toto miesto bolo jej palácom. Tu bola najsilnejšia.

„Chlpáča z toho vynechaj,“ upozornila ju.

„Chlpáč?“ dobiedzala ďalej. „Nečudo, že tak ľahko zdochol. Bol to slaboch už podľa mena.“

„Povedala som, že to stačí!“ zvreskla a hodila rukou.

Roztrasená a znechutená sa zabudla na chvíľu ovládať. Ọnwụiným smerom vyslala niekoľko gúľ nabitých ľadovou mágiou. Bolo to malé pošmyknutie, ktoré ju možno bude stáť celý tento rozhovor. Nedostane príležitosť využiť celú vzniknutú situáciu. Nič tým všetkým nezíska. Lenže potom si to všimla. To, ako sa Ọnwụ viditeľne mykla a následne zasyčala. Pretože ju jedna z tých gúľ zasiala do pleca.

Z rany jej začala vytekať krv. Dopadala na dlážku.

Každá ďalšia kvapka akoby bola hlasnejšia.

Snažila sa zakryť vlastné prekvapenie. Ríša snov predsa mala slúžiť ako potrestanie alebo odmena. Smrteľníci, ale aj bohovia, tu mohli nájsť oboje s jedinou zárukou – že im tu fyzicky nič nemôže ublížiť, čo ale neznamenalo, že nebudú cítiť bolesť. Lenže Zara práve zranila Ọnwụ. Urobila niečo, čo vo svete smrteľníkov nikdy nedokázala – v praxi predviedla, že aj bohovia môžu krvácať.

A až vtedy si uvedomila, na čo presne ju Ahụhụ upozorňoval.

Ona nielenže dokázala niekoho vtiahnuť do jeho vlastnej predstavy pekla. Poznala ich strach a dokázala ich použiť proti komukoľvek. Lenže tým, že sem sama prišla, skutočne dokázala, kým je – paňou snov, skutočnou bohyňou vo svojom vlastnom kráľovstve. Pretože si bola úplne istá, že len ona jediná dokázala niekoho fyzicky zraniť vo sfére snov. Vedela totiž premeniť nočné mory na skutočnosť. Dokázala nájsť kohokoľvek slabosť a...

Zarazila sa, keď si pospájala celú tú desivú pravdu. Tak veľmi ju to vydesilo, že podvedome odtiaľ potrebovala ujsť. A presne to urobila. Obe ich priviedla naspäť do pozostatkov väzenia v hrade. Dívala sa na Ọnwụ, ktorá si držala zranené plece. Cítila, ako sa jej telo uzdravuje. Netušila však, čo bohyňa urobí ako ďalšie. Zara bola príliš stuhnutá na to, aby sa zmohla na akúkoľvek obranu.

Lenže nakoniec neprišiel útok. Pretože Ọnwụ sa na ňu len jediný raz pozrela – a vzápätí sa premiestnila kamsi poriadne ďaleko. Skrátka ušla. Bohyňa smrti, ktorá všetkých zradila a väčšinu aj obrala o moc. Dcéra najmocnejšieho z bohov. Žena, ktorá sa neštítila kradnúť budúcnosť vlastným zázračne narodeným deťom. Tá, ktorej sa doteraz podvedome obávali. A ona jednoducho ušla. Dokonca viac ako to. Bola vydesená.

Vystrašená zo Zary a toho, čo dokáže.

„Buď spím a sníval, alebo som naozaj práve videl utekať bohyňu,“ prehovoril váhavo Essien. V skutočnosti ju žiadal o vysvetlenie, ale ona mu žiadne nevedela dať.

Okrajovo počula, ako bzučia hlasy ostatných. Ako sa nadšene radia a ako sa jej striedavo pýtajú, no vlastne ani nečakajú na odpovede. Nevšímala si ich. A v tento jediným moment si ju nikto nevšímal. Možno len Accai, sklonený nad nehybným chlpáčom. V jeho očiach bolo hlboké pochopenie. Neprekvapilo by ju, ak by ako jediný vedel, čo presne sa stalo. Bohovia, určite mal nejakú teóriu už dávno.

Neosopila sa naňho. Len si sadla na zem a do lona si pritiahla chlpáčovu hlavu. Cítila jeho bolesť a zúfalstvo. Videla, ako ho život pomaly opúšťa. A tak sa k nemu sklonila a snažila sa ho nakŕmiť vlastnou životnou silou. Sedela tam, tvár ukrytá v jeho kožuchu, veľmi dúfajúc, že nájsť nejakú odpoveď. Lenže žiadna neprichádzala. Ostávala v nej stále rovnaká prázdnota – v ktorej sa pomaly prebúdzal temný prízrak strachu.

Dokáže načiahnuť do mysle kohokoľvek na svete, či je to boh alebo smrteľník, aby tam našla jeho najtemnejšie obavy. Len mávnutím ruky kohokoľvek uväzní v tej najtemnejšej predstave, najhoršej nočnej more, kde sú všetci bezmocní a zraniteľní. A pritom tam sa jej mágia nezastaví – pretože vďaka nej vie oddeliť aspoň na chvíľu dušu od tela. No a zatiaľ čo telo spokojne spí a odpočíva, ona zaútočí na dušu. Opakovane. Krvilačne. Bez zaváhania.

Len zblúdilá predstava. Tým mali ostať tie obrazy v jej hlave. Bola to však skutočnosť.

Stačilo jej len natiahnuť sa a mohla zabiť kohokoľvek.

Dokonca aj boha. A práve tá pravda prinútila Ọnwụ tak rýchlo utiecť. Tu uvedomenie práve nahlo misku váh v ich prospech. No Zaru to znechucovalo. Desilo a zároveň paralyzovalo. Nikto by nemal mať takú moc. Nikto by nemal vládnuť takou obrovskou silou, že by dokázal nájsť božské slabiny a následne vďaka nich toho boha zabiť. Žiadna bytosť na svete by nemala byť niečoho podobného schopná.

A ona predsa žila. Dýchala a absolútne netušila, čo by s tým odhalením mala robiť.

Kapitola 109. ¦ Kapitola 111.

Venované SunShines.

Ďakujem za podporu.

Lili

(Snáď už nebude dlho trvať a príbeh konečne dokončím.)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování