Gambit bohov - Kapitola 103. • OurStories.cz ~ naše povídky

Možno je to celé jedna veľká smrtiaca hra

29.08.2019 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 622×

Kapitola 103.

Femi

Bojovať proti obrom bol rozhodne zlý nápad. Najmä ak sa ich nasrdená bohyňa snažila poraziť, ale kamenné monštrum sa len rozpadlo na menšie časti, ktoré čoskoro nadobudli vlastnú slobodnú vôľu. A z jedného obra bolo zrazu aspoň dvadsať jeho neustále rastúcich potomkov. Sadiki sa v nich snažila prebudiť ilúziu, že spia, ale to ich len spomalilo. Bojovať s ospalými monštrami zo štrku a skaliek však bolo rovnako efektívne ako bojovať s tými naplno prebudenými – ak netrafila liany, ktoré im pomáhali držať tvar, akurát tak riskovala, že si otupí meč.

„Bohovia, Sadiki, čo za svinstvo si to na svet poslala?“ zasyčala Kacia, keď sa jej len tak-tak podarilo vyhnúť letiacemu stromu. Tupé kamenné stvorenia totiž pochopili, že keď po svojich nepriateľoch budú niečo hádzať, nemusia sa k nim vôbec priblížiť.

„Sily chaosu!“ zvolala a pobúrene sa zamračila na svojho stále živého nepriateľa. „Sily mágie! Sily živlov! Prakticky čokoľvek, čo v tom čase neovládali bohovia a bolo ochotné ma to počúvať.“

„Očividne si bola presvedčivá!“ zavrešťala Kacia.

Femi by na ne najradšej zazrela, ale musela sa uhýbať kameniu, ktoré padalo z jej obete.

„To sa musíte hádať práve teraz?!“

„A kedy to asi máme robiť, keď túto bitku najskôr ani neprežijeme?“

Chcela na to niečo rýchlo odvetiť, ale momentálne musela zatvoriť ústa a vyhýbať sa šikovným rukám. Škrípala zubami, keď zbadala, ako jej ostrie iskrí. Ešte chvíľu a bude tupé ako cvičné drevené meče. Namosúrene sa prikrčila a švihla pred seba. Tentoraz zasiahla liany na nohách. Monštrum sa zrútilo. No malo dosť sily, aby na ňu cvakalo zubami. Čo bolo desivé aj bez ostňov, ktoré zmizli spolu s pôvodným obrom.

Ešte raz švihla a preťala rastliny na jeho krku. Bolo nielen barbarské útočiť na nepriateľa, ktorý leží. Okrem toho aj zbabelé a nečestné, no bezpochyby efektívne. Vyčítať si to môže aj neskôr.

Cítila, ako sa jej zatriasli kolená.

Bohovia opäť niečo zrovnali so zemou.

„Ešte máme Efụ!“ pripomenula ostatným a rozbehla sa k Zekimu.

On už však svojho oponenta porazil. Bohužiaľ sa k nim blížili ďalší.

Kacia sa zasmiala. Pomedzi ten lomoz to bol sotva počuteľný zvuk.

„Výborne, našu úžasnú bohyňu. Ak nás nezabijú tieto skaly, tak potom ona určite!“

Femi sa zamračila. Teraz jej krivdila.

„Aj ona bojuje proti obrom!“ pripomenula Kacii.

„Hej, náhodou máme spoločného nepriateľa. Ale nie na dlho!“ Zvreskla, keď jej na nohu dopadla časť jej dovtedajšieho protivníka. Niekoľko okamihov skákala. Nezabudla pri tom šťavnato nadávať. „Prekliate kamene! To ich nemôže niekto odpratať?!“

Sadiki sa smiala na Kaciinom nadávaní. „A predstav si, že toto je len predvoj! Len obyčajné živly poskladané do fyzickej podoby. Hociktorý nadaný mág by ich dokázal ovládnuť!“

„Výborne, tak mi takého mága priveď!“ rozkázala jej.

Hneď na to sa s revom hodila na ďalšieho nepriateľa.

O niekoľko sekúnd neskôr už šliapala po jeho pozostatkoch.

„Essien by to dokázal!“ pripomenula im Sadiki.

Femi prevrátila očami. „Ako dobre, že je na opačnom konci sveta!“ vytkla jej.

Zeki ju chytil za ruku. „Aj šamanky by to dokázali!“

Síce to hovoril jej, ale kričal dostatočne hlasno na to, aby ho začuli aj ostatní.

Hlavne Kacia, ktorá na neho ihneď zazrela. „Tie majú dosť vlastných problémov.“ Jej pohľad jasne hovoril o tom, čo mu urobí, ak sa do ich sporov opäť pokúsi zatiahnuť šamanky. Femi vyvrátila pohľad. Kacia ešte ani oficiálna nebola predstavená ako ọkwụlská družka a už cítila povinnosť všetkých chrániť. „Okrem toho nám niekto neukázal, že šamanky majú vlastnú moc.“

Zeki zodvihol ruky. „Nemali sme na to čas.“

Len bohovia vedia, ako dlho by sa ešte hádali, ak by sa zem pod ich nohami opäť nezatriasla. Tentoraz to však Femi, a ani ostatní jej spoločníci, už neustáli. Pri páde si narazila už tak citlivé rebrá. Rozhodla sa však nevstať. Pretože zem ešte stále nenabrala istotu.

„Zdá sa, že naši milí bohovia nás tu chcú pochovať!“ zachrčala Kacia.

Femi sa však začala obávať, že toto asi nebol ďalší výboj božskej mágie.

Skôr akoby k nim opäť niečo kráčalo.

Zodvihla sa na lakti. Žmúrila oči. Akoby jej to mohlo vidieť viac. Nakoniec musela počkať. Búchanie bolo každým okamihom výraznejšie, navyše sa ozývalo do špecifického rytmu. Čoskoro sa Femi mohla presvedčiť na vlastné oči – skutočne k nim niekto kráčal. Niekto obrovský, mohutný a smrtonosný. Niekto, kto k sebe pritiahol zvyšné kamenné príšerky.

Ak mala pocit, že predchádzajúce monštrum bolo obrovské, tak toto pripomínalo horu.

Nemala čas poriadne si ich najnovšieho nepriateľa prezrieť – beztak to bola len oživená hora kamenia popretkávaná dlhými ostňami, lianami a koreňmi –, pretože ju niekto začal ťahať dozadu. Domyslela si, že to bol Zeki, a uvoľnila sa. Chcela namietnuť, že niečo podobné ich aj tak neochráni, ale radšej si to nechala pre seba. Len sa svojím druhom nechala usadiť ku kríkom.

„Ako presne máme bojovať s týmto?“ vyzvedala Kacia.

Femi nad jej uštipačnosťou len prevrátila očami.

Sadiki sa však tvárila nadmieru vážne. „Predpokladám, že my vlastne ani nemôžeme. Nemáme ako. Moje ilúzie sa už ukázali zbytočné a niečo účinnejšie nedokážem vytvoriť len tak na počkanie.“ Vzápätí však pohodila bradou. „Zdá sa, že možno nebudeme musieť urobiť nič.“

Ako na zavolanie sa pred obrom zjavila Efụ so svojom božským druhom po boku. Oboch zdvíhali do výšky až príliš rýchlo sa pohybujúce rastliny. Femi si ešte stále nebola istá, ako veľmi by sa mali spoliehať na pomoc bohov, ale v úcte voči Zare, ako budúcej bohyni, dúfala, že aspoň natoľko, aby to neskôr nemuseli ľutovať.

„Keby som vedela, že na naklonenie si bohyne bude stačiť oživiť horu, možno by som o pomoc poprosila Zaru,“ zabrblala Kacia.

„Nevieme, či to bude stačiť,“ pripomenula Femi.

„Urobili sme, čo sme mohli. Ak Efụ nezískame ani teraz, možno by sme sa o to mali prestať pokúšať.“

Femi vytreštila na Sadiki oči.

„Trvala si na tom, že ju musíme získať. Že musíme získať aspoň nejakých bohov.“

Sadiki prikývla. „Áno, ale to bolo predtým, ako sa Ọnwụ dala na pochod.“

„Ty vieš vycítiť, kde sa Ọnwụ nachádza?“ uisťovala sa Femi.

„Nie,“ odmietla prvotne, „ju sledovať nedokážem. Nanešťastie v nej však ešte stále prebýva kúsok moci, ktorý mi pred vekmi ukradla. Len vďaka tomu viem, že sa priblížila k vašim priateľom.“

Femi zaškrípala zubami. Skôr ako sa Zara pokúsi urobiť niečo naozaj hlúpe.

„Ak je to tvoja moc, nemôžeš si ju zobrať späť?“

Na chvíľu medzi nimi zavládlo ticho – také to hlasné, vyplnené ozvenou úderov, výkrikmi a čímsi, čo až príliš pripomínalo zvuk lámania. Podozrievavo sa zadívala na oblohu. Lenže tam nič nevidela. Pravdepodobne to bola len ozvena. Napriek tomu neustále sledovala ich okolie. Ak by sa objavil nejaký ďalší nepriateľ.

Čakanie však bolo ešte nepríjemnejšie ako samotný boj.

Teraz sa jej len triasli ruky a zvieralo vnútro.

„Nie je to také jednoduché,“ zaševelila napokon Sadiki. „Ukradnúť inému bohu moc je takmer nemožné. Vždy totiž zoberieš len určitú časť. Teda za predpokladu, že daného boha nezabiješ, to si potom môžeš privlastniť všetku jeho mágiu.“ Femi sa zakrútila hlava, keď sa do vzduchu vzniesla omamná vôňa rozkvitnutých rastlín. Dúfala snáď Efụ, že kamenného obra uspí? „Ọnwụ dúfala, že ma zabila, ale nepodarilo sa jej to. Odišla len s časťou mojej mágie. Dostatočne veľkou na to, aby vedela používať moje triky a ja som vďaka tomu zraniteľná.“

„Ak ťa nezabila, prečo ti trvalo tak dlho zotaviť sa?“ Femi na Kaciu zazrela, no ona sa tvárila nevinne. „Nemrač sa. Aj tak vás to tiež zaujíma, len sa nechcete pýtať.“ Nemala náladu sa s ňou hádať, tak len mlčala.

Sadiki sa za smiala. „Ale ona ma zabila. Svojim spôsobom. Pretože zničila moje telo.“

„To by väčšinu bytostí, ktoré poznám, skutočne zabilo.“

„Byť bohom má svoje výhody,“ skonštatovala sucho Sadiki.

Opäť sa k nim donieslo to zlovestné lámanie.

Nech to bola predzvesť čohokoľvek, nebude to príjemné.

„Zabiť boha nie je také jednoduché, nakoľko každý z nás má inú slabinu a tým pádom na zabitie každého boha jestvuje väčšinou len jeden zaručený dôvod. A každý boh si toto tajomstvo stráži. Preto Ọnwụ radšej bohov uväznila, než by sa mala pokúsiť ich zabiť.“ Sadiki pokyvkala hlavou. „Teda, aj kvôli tomu. Mala na to aj iné dôvody.“

„Prečo sa potom Ọnwụ podarilo tak rýchlo zabiť Zaru?“

Femi uznanlivo kývla hlavou na Kaciu. Veľmi dobrá otázka.

„Zara je jedinečný prípad, nakoľko len jej duša je božského pôvodu. Telo samotné ale bolo smrteľná, vlastne len schránka, v ktorej sa jej moc mohla skrývať.“ Zasmiala sa ich prekvapeným výrazom. „Zara je možno mocná, ale predovšetkým je to len zbraň. Nástroj vytvorený s jediným zámerom.“

Kacia si šúchala bradu. „Zaujímalo by ma, či si to uvedomuje.“

„Niečo už vie. Niečo tuší.“

„Nuž, nechcela by som byť v prvej línii, keď sa dozvie úplnú pravdu.“

Femi chcela niečo odpovedať. Veď Zara nebola taká výbušná ako predtým. Áno, stále bola divoká, ale oveľa lepšie sa ovládala. Čo možno súviselo s jej novými schopnosťami. Alebo strachom, že sa niečo stane. Lenže nič z toho im nemohla povedať. Pretože vtedy sa opäť ozval ten lámavý zvuk. Avšak tentoraz už Femi vedela, odkiaľ pochádzal.

Efụ zviazala obra hrubými lianami a tými potom len silou vôle hádzala v priestore. Z monštra sa snažila urobiť kamennú placku, vďaka čomu sa všetko okolo nich otriasalo. A vďaka čomu tiež začal praskať strop. Bol to najpodivnejší úkaz, aký sa jej kedy naskytol. Pretože v malých i väčších štrbinách sa objavovala zamračená obloha, hoci tu svietilo slnko. Práve našli hranice tohto božského väzenia. A čoskoro im aj spadne na hlavy.

„Mali by sme sa ukryť!“ zavrešťala na ostatných.

Lenže nebolo kam. Široko-ďaleko bol len jeden väčší kamenný previs a k tomu už mierili. Utekali, potkýnali sa a navzájom sa podopierali. No už v momente, keď dorazili do toho biedneho prístrešku, si bola Femi istá, že to skrátka nebude stačiť. Zazrela, ako sa v diaľke oddeľovali stále väčšie kusy nielen stropu, ale aj stien. Pravdepodobne sa nachádzali pod akousi magickou kupolou.

„Nemali by sme ju zastaviť?!“ kričala Kacia.

Sadiki krútila hlavou. „A ako presne chceš zastaviť bohyňu?“

Nikto už nestihol nič povedať. S ohlušujúcou ranou sa utrhol zvyšok stropu. Femi sklonila hlavu. Cítila, ako ju Zeki k sebe mocne pritiahol a snažil sa ju čo najlepšie kryť. Počula, ako okolo nich padajú kamene, ako sa sype štrk a trieštia sa ďalšie steny. Počula, ako niekto kričí, niekto ďalší vrieska a niekto stene. Možno to bola ona. Možno všetci dokopy.

Vedela len, že bez ujmy z toho nevyjdú. Padali na nich menšie i väčšie kusy previsu. Jeden obzvlášť veľký ju zasiahol do nechráneného temena. Cítila, ako sa s ňou všetko rozknísalo. Zdvíhal sa jej žalúdok. Vedomie jej unikalo pomedzi prsty. Až nakoniec, visiac na poslednom vlákne nad priepasťou temnoty, keď jej už začínalo byť ukradnuté, čo to vôbec prežijú, začula takmer až sladký hlas:

„Och, sloboda chutí tak prekliato dobre.“

Potom sa nad ňou zavrela hladina a ona sa prepadla do temnoty.

Kapitola 102. | Kapitola 104.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování