Gambit bohov - Kapitola 102. • OurStories.cz ~ naše povídky

Načúvať v tieňoch a niečo sa dozvedieť

23.08.2019 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 617×

Kapitola 102.

Zara

Na polceste späť k Batu sa prudko zastavila. Nepotrebovala sa skrývať, nikto ju neprenasledoval. Ani jej nikto nešiel oproti. Všetci ešte hľadali stratené kľúče a chytali väzňov. Hádala, že ich to zabaví ešte aspoň na niekoľko hodín. Ak to pochopila správne podľa všetkého toho kriku, zajatci sa zabarikádovali v strážnici a odmietali sa vzdať.

Predpokladala, že radšej by sa nechali zabiť. Ona by to určite neurobila. Lenže niekde medzi veľmi výrazným hrmotom a zvieravým pocitom v žalúdku zrazu mala pocit, akoby jej nos pošteklilo niečo veľmi známe. Niečo, čo cítila ako prvé, keď otvorila oči do svojho posmrtného života.

Podvedome sa otočila tým smerom a vykročila.

Čoskoro sa ocitla na polceste k trónnej sále. Nejaký hlások v mysli ju upozorňoval, že pravdepodobne kráča do pasce, ale nedokázala sa zastaviť. Miesto toho pretlačila hlavu cez dvere. Nakúkala dnu ako zvedavá klebetnica. Za normálnych okolností by sa asi aj zasmiala. Lenže na ich situácii nebolo nič vtipné.

Zodvihla obočie. Mala svoje podozrenie, no predsa bolo niečo prekvapivé vidieť ju tam stáť v plnej kráse s maskou zakrývajúcou jej tvár. Vyžarovala z nej chladná istota a hoci k nej bola otočená z profilu, predpokladala, že sa spokojne usmieva.

Otázkou ostávalo, čo robila jedna z ambarských bohýň v ȧudobskom paláci.

A prečo sa jej ȧudobský kráľ klaňal, akoby jej snáď preukazoval úctu.

„Dúfam, že máš dobrý dôvod na to, aby si ma sem privolal,“ vybafla naňho Ọnwụ.

On sa uklonil ešte hlbšie. „Prišla tá, na ktorej príchod si nás upozorňovala.“

Bohyňa sa napriamila. Zara si predstavovala, ako sa mračí.

„Necítim jej prítomnosť.“

„Dokáže sa zneviditeľniť.“

Zara nadvihla obočie. Prekvapivo priama odpoveď.

„Je tu aj teraz?“ vybafla naliehavo Ọnwụ.

Vtedy sa Zara prudko trhla dozadu. Problémom bolo, že na druhú stranu dvier nič nepočula, takže mohla len hádať, kedy bude bezpečné vrátiť sa naspäť. Pošúchala si bradu. Prešla niekoľko krokov dole po chodbe a tam prešla cez stenu. Ocitla sa v tej časti trónnej sály, kde nedosiahlo svetlo z jediného poriadneho okna. Dúfala, že prítmie ju lepšie ukryje. Pretože potrebovala poznať aspoň nejaké odpovede.

Ọnwụ ich určite mala niekoľko ukrytých v rukáve, ale dostať ich z nej bude problematické.

„Nikde ju nevidím, čo neznamená, že nie je nablízku,“ priznal trochu zdráhavo kráľ. „Pred chvíľou tu pobehovala a urobila rozruch vo väzení. Neviem, čo všetko videla. Snáď sa nedostala až do katakomb.“

Katakomby. Miesto, kde robia tie zvláštne experimenty.

Viac klišé miesto si naozaj nemohli vybrať.

Bohyňa sa zasmiala. „Aj keby tam zablúdila, nikdy nepochopí, čo sa tu deje.“

V tom mala rozhodne pravdu, ale Zara dokázala byť neoblomná pri získavaní odpovedí.

Možno ju prekvapí, čo všetko sa dozvie z jej úst.

„Nedokážeš vycítiť jej prítomnosť?“ vyzvedal kráľ.

Zara na chvíľu nadobudla pocit, že mu za tú otázku plánovala ublížiť.

Alebo sa len príliš nechala uniesť vlastnou predstavivosťou?

Ọnwụ sa začala prekvapivo prechádzať. „Nedokážem to,“ zamumlala sotva počuteľne. Zara sa podvedome naklonila jej smerom. „Odkedy sa prebudili jej schopnosti, nedokážem to. Ako budúca bohyňa je predo mnou skrytá. Vycítim ju len vtedy, keď používa svoju mágiu a pozabudne na ochranu.“

Od prekvapenia takmer prepadla. No včas sa jej podarilo nájsť rovnováhu.

Netušila, že by sa nejako chránila. Takže čokoľvek zabraňovalo Ọnwụ nájsť ju, muselo ísť o podvedomú reakciu. Niečo, čo jej telo robilo automaticky a bez toho, aby si to skutočne uvedomila. Alebo to mala na svedomí jej mágia. Tak či onak, nútilo ju to spokojne sa usmievať. Ak ju nedokáže väčšinu času vycítiť, nenájde ju. Len si musí dávať pozor na náhodné výbuchy.

Čo bude asi náročnejšie.

„Je ale možné získať jej moc?“

Zare tá otázka pripadala čudná. No Ọnwụ na ňu aj tak odpovedala:

„Už nie. Nakoľko sme mali veriť, že jej moc je spojená s jej telom a jej vlastná duša jej bráni v prístupe k tejto moci. Aspoň tomu sme mali veriť. Pritom v skutočnosti bolo jej telo len obyčajná smrteľná schránka, do ktorej ju ukryli. A keď sme ju oddelili od tejto podstaty, uvoľnili sme jej moc.“ Popudlivo si odfrkla, akoby sa nikdy nestalo, že by ju niekto oklamal. „Ọsisa som za túto lož už potrestala.“

Takže Pán lesa kvôli Zare oklamal Ọnwụ.

Čo mohlo znamenať len jediné – aj on pomáhal Ezemu.

Tušila, že práve táto informácia by neskôr mohla byť prospešná.

„Ak ju ale nedokážeme obrať o moc a ona je už tu... mali by sme sa pripraviť na útok.“

„Je tu, lebo hľadá ten kameň,“ skonštatovala Ọnwụ. Zara sa ešte viac naklonila. Keby sa neopierala o stĺp, určite by čoskoro spadla. „Je možné, že ho už našla. Musíme teda urobiť všetko preto, aby sa jej ho nepodarilo získať. Inak prídeme o všetko.“

Zara opäť napadlo, aké je zvláštne, že Ọnwụ ȧudobskému kráľovi tak veľa prezrádza. Navyše sa s ním rozpráva ako so seberovným. Nie je blahosklonná ani malicherná, nedáva mu pocítiť, že je niečo menej ako jej božská osobnosť. Čo bolo nanajvýš čudné. Preto neustále pátrala po dôvode, no žiadny nenachádzala. Nejako však tušila, že to zistenie by mohlo byť kľúčové.

„Možno by sme im mali dovoliť dokončiť misiu.“

Zara zažmurkala. Naozaj naznačoval, aby...

„Nie,“ zavrčala rozhodne Ọnwụ, „nič také robiť nebudeme. Nesnažila som sa celé roky len preto, aby ma o moc obrala nejaká stará pomsta. Máme na svojej strane dostatok bojovníkov. Temnotu sa nám podarí zastaviť.“

Len to, ako sa jej pri posledných slovách nepatrne zachvel hlas, ju usvedčovalo z neistoty.

„Ale čo ak to stačiť nebude? Nie všetci sú obdarení mágiou.“

„Bojovník nemusí čarovať na to, aby bol smrtiaci.“

Zara len zodvihla obočie. To bola najchatrnejšia výhovorka, akú v poslednom čase počula.

„Ale čo ak predsa....“ začal opatrne kráľ.

Ọnwụ rozhodila rukami. To gesto pôsobilo takmer až príliš ľudsky. Ako niečo, čo sa naučila predvádzať, aby pred ostatnými vyzerala dobre. No jej ruky sa pohybovali príliš rýchlo a príliš výstražne na to, aby išlo o obyčajný prejav neistoty.

„Už nechcem počuť viac!“ zvýšila hlas. „Nezabúdaj, že s každým ďalším mŕtvym budem o čosi slabšia.“ Niekoľkokrát sa nadýchla. Akoby sa nemohla ovládnuť a túžila po ničení a ubližovaní. Bohovia mali naozaj výbušné povahy – sama Zara toho bola dôkazom. „Ešte stále netušia, prečo sa museli odsťahovať?“ dodala Ọnwụ oveľa vyrovnanejším hlasom.

„Väčšina verí, že sa sťahujeme, aby sme boli v bezpečí.“

Prikývla. „Tak to bude najlepšie.“

Kráľ však nebol taký presvedčený. Dokonca si začal žmoliť ruky.

„Nebolo by ale lepšie, ak by poznali pravdu? Aspoň by sa mohli pripraviť.“

„Ak by príliš premýšľali o tom, čo sa na nich valí, mohli by utiecť.“

Zara tú taktiku poznala, praktikovala ich cisárovná, keď cechovníčky posielala na misie.

„Lenže ak ich útok príliš prekvapí, neprežijú to.“

„Neboj sa, mám k dispozícii aj iných spojencov.“

„Sú to ďalší bohovia?“ vyzvedal kráľ s istou nádejou.

Jeho postoj bol jasný – jeho vernosť patrila jeho ľuďom.

Čo bolo chvályhodné. Lenže pri jednaní s bohmi úplne nepraktické.

„Už som ti to hovorila aspoň stokrát – bohovia nie sú dobrí spojenci.“

Zara zodvihla obočie. Uvažovala, či vo svojom prehlásení Ọnwụ myslela aj na seba.

„Pretože vždy pozerajú len na vlastné blaho. Nikdy nič nikomu nedoprajú a radšej sa sami zabijú, než by mali svoju moc obetovať.“ Podľa všetkého kráľ tento predslov počúval často, pretože pri ňom nezabudol prehnane gestikulovať a gúľať očami. Zara sa musela veľmi ovládať, aby sa nezačala chichotať. Zvláštne, ak by tento muž nestál na opačnej strane, možno by sa z nich mohli stať aj priatelia. „Áno, áno, už si mi to vysvetľovala. Napriek tomu si myslím, že mať na svojej strane aspoň trošku božskej moci by mohlo byť prospešné.“

„Preto som chcela získať telo ten prekliatej cechovníčky,“ vysvetlila bohyňa a Zara okamžite zvážnela. Opäť začali hovoriť o nej.

Dychtila po nových odpovediach. Lenže najskôr sa ich dozvie, ak sa sama spýta.

„A pritom si radšej mala dávať pozor na jej dušu.“

Ọnwụ si povzdychla. „Mala som ju zničiť už vtedy v Ọchiri, keď sa prvýkrát prebudila.“

„Prečo si to vlastne neurobila?“

To bola výborná otázka. Zara sa často pýtala na to isté.

„Pretože v tom čase som ešte ani len netušila, ako veľmi to budem ľutovať.“

Ak by si teraz malicherne odfrkla, bolo by to príliš počuť?

„Máme ale podobný cieľ. Myslím si, že bude proti temnote bojovať. Aj keď nie po našom boku.“

Zara nevedela, na čo presne kráľ naráža, ale Ọnwụ to najskôr vedela až príliš presne. Ruky zaťala do pästí a celé jej telo sa naplo od potlačovanej agresie. Akoby ju rozčuľovalo už le pomyslenie, že by mohla bojovať za ten istý cieľ ako niekto, koho považuje za nepriateľa.

Pritom ak by nedychtila po moci a nezničila pri tom toľko životov, Zara by nenamietala proti spojenectvu. Bohovia nech ju zatratia, ona by možno ani nemala žiadne výhrady, len by plnila Ọnwụine rozkazy. Čo bolo patetické – a stále pravdivé, čo ju nútilo škrípať zubami.

„Nesmú oslobodiť bohov,“ vyštekla Ọnwụ.

„Pretože sa bojíš, že by sa postavili proti nám?“

Ọnwụ si pošúchala čelo – alebo aspoň tú časť masky, kde by sa malo nachádzať. „Pretože by som ich už znovu nedokázala spútať.“ Zara mierne kývla hlavou. Niečo podobné si myslela, aspoň sa jej podozrenie potvrdilo. „Bez ohľadu na to, ako sa snažím, v nich ľudia stále veria, čím im prepožičiavajú moc. Takže hoci sú uväznení, moc v nich neustále narastá, nakoľko ju nemôžu používať. Ak by ich tí smiešni blázni, ktorých poslal Eze, uspeli, mali by k dispozícii moc, ktorá by nezničila len temnotu, ale aj mňa a možno aj celý tento svet.“

Zara zažmurkala. Tieto okolnosti vôbec nebrali do úvahy.

Vlastne o tom nepremýšľali. No možno by mali začať.

„Takže nechceš riskovať,“ uzatvoril ich improvizovanú hádku kráľ.

Čo Zaru nútilo vrátiť sa k predchádzajúcej myšlienke – aký je medzi nimi dvoma vzťah?

„Je im lepšie tam, kde sú,“ skonštatovala Ọnwụ. „Netuším, prečo to musím stále opakovať.“

Kráľ na tú očividnú výčitku nereagoval. Miesto toho len ďalej hovoril:

„Máme teda pokračovať v sťahovaní?“

Bohyňa prikývla. „Ostatní áno. Ale ty ju musíš nájsť. Za každú cenu.“

Zara sa žiarivo usmiala. Mala niekoľko spôsobov, ako mu hľadanie sťažiť.

„Aby si ju mohla zabiť.“

„Nie, aby som mohla získať jej moc.“

To by rada vedela, ako to chce Ọnwụ urobiť.

„Zatiaľ sa nám nedarí,“ zhrnul veľmi diplomaticky kráľ.

Zara sa nevedela prestať uškŕňať.

„Neboj sa, poznám aj iné spôsoby.“ Bohynin hlas ju prinútil trochu krotiť svoju škodoradosť. Predsa len, božská moc bola oveľa nebezpečnejšia ako kráľovský vplyv. „Ty ju len musíš nájsť.“

Kráľ sa hlboko uklonil. „Ako si želáš, Matka.“

Z tváre jej zmizol akýkoľvek výraz. Dych sa jej zadrhol v hrdle.

Matka?!

Kapitola 101. | Kapitola 103.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování