Forbidden to know - 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

V tejto kapitole bude mať Nicca zvláštne halucinácie a neskôr si užije trochu zábavy s Davidom. Dúfam, že sa Vám kapitola bude páčiť. Kapitolu venujem hlavne Smile :) Príjemné čítanie

23.05.2010 (20:00) • gina • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 644×

4. kapitola (Halucinácie)

Nasledujúce ráno bolo jedno z najhorších. Necítila som sa vôbec dobre, bolela ma hlava a ešte k tomu som mala taký zlý pocit. Akoby som zabudla na niečo, niečo veľmi dôležité. No nevedela som na čo. Snažila som sa spomínať, na všetko čo sa udialo za posledné dni, hodiny, minúty, no mala som čiastočné okno. Spomínala som na rozhovor so strýkom, predtým s Davidom, no niečo bolo aj pred tým. A práve k tomu som sa nevedela dostať. Niečo, sa stalo. Viem to. Niečo, na čo si musím spomenúť. No akokoľvek som sa snažila, nevedela som si na nič spomenúť. Bolo to ako keby som vedela melódiu piesne, no ja som chcela poznať jej slová. Po chvíli som to vzdala. Nemalo to zmysel. Ponaťahovala som si svaly na rukách a chcela som vstať, no nebolo to také jednoduché. Moje nohy ma neposlúchali. Mala som na nich obrovské podliatiny a ledva som sa posadila. Keď sa moje nohy dotkli studenej podlahy, zastonala som a urobila rýchly pohyb ktorým som ich vytiahla naspäť do postele. Aspoň jedna dobrá správa, už môžem poriadne hýbať nohami. Ale prečo je to teraz také ťažké? Veď večer som mohla normálne vstať, i keď tiež to išlo trošku ťažšie. No čo, asi to ešte chvíľku bude trvať, kým budem viac-menej v poriadku. Zatiaľ sa musím šetriť, čo sa strýkovi nebude páčiť, ale nemám na výber. Jeho vinou takto vyzerám. Zrazu som si uvedomila, že David už nie je vedľa mňa. Asi som si to mala skôr všimnúť, no nejako sa mi to vymazalo z hlavy.

„David!“ zvolala som do útrob domu, no hlas sa mi zlomil. Vedela som, že strýko nebude doma. Je sobota, čiže je u niektorého z tých svojich kamošov. Ale kde je David? Nikto sa neozýval, tak som si povedala, že si budem musieť poradiť sama. Prisunula som sa bližšie ku kraji postele, aby som sa mohla chytiť vysokého kovového rámu, zaprela sa do rúk a rýchlym pohybom som sa zdvihla. No asi to nebol dobrý nápad, pretože sa mi zakrútila hlava, pred očami sa mi objavili biele fľaky a nebyť toho, že som sa oprela o nočný stolík, skončila by som na zemi. Chvíľu som počkala, kým sa dostanem do normálu a potom som urobila jeden váhavý krok. Moje nohy však vypovedali službu, podlomili sa mi kolená a ja som sa s tichým výkrikom zrútila k zemi. Oči sa mi zaliali slzami, pretože mi do celého tela vystrelila ohromná bolesť. Zostala by som na zemi dosť dlho, no môj žalúdok bol iného názoru. Asi 2 dni som nič nejedla, mala som sucho v ústach a bola som dosť slabá. Musela som sa dostať do kuchyne, teraz hneď, aby som nabrala síl. Stálo ma to veľa síl, no nejako som sa postavila a veľmi pomaly vyšla na chodbu a pomaly sa došuchotala do kuchyne. Nebolo pre mňa nič prekvapujúce, že sme okrem masla a rožkov nič nemali. Veď aj tak skoro nič iné nejem, kým sa strýko nerozhodne, že mám variť. Zobrala som teda jeden rožok, natrela ho maslom a po malých kúskoch som jedla, aby som si nepodráždila žalúdok, pretože som to nechcela hneď dať von. Pritom som sa celý čas pozerala z okna. Vonku bolo krásne počasie. Na oblohe ani mráčika a svietilo slnko. Naozaj prekvapujúce. Takéto počasie nebýva v Londýne každý deň. Všimla som si, ako na chodníku postávala postrašia dáma, telefón pritláčala k uchu a zúrivo mávala rukami a mračila sa pri tom ako sto čertov. Vedľa nej bol malý chlapček. V jednej ruke držal malého plyšového macíka a palec druhej ruku ma v ústach. Potom sa tá žena otočila k nemu, láskavo sa naňho usmiala, pohladkala ho po hlávke a dala mu do ruky lízanku. Chlapec hneď dal prst preč z úst a vložil doň lízanku.

Spomenula som si na detstvo, na matku, na naše poobedné prechádzky po Londýne a ako mi tiež takto dávala lízanku. Pri tej spomienke som sa usmiala. Povedala som si, že už nebudem plakať pri spomienkach na minulosť. Prišla som bližšie k oknu, trochu odhrnula záclonu a zadívala sa na chlapca. Dlho som sa naňho pozerala, no potom som si niečo všimla. V ušiach mal náušnice a rysy jeho tvare boli jemnejšie, nie také ostré. Vlasy krátke. Oblečené mal rúžové šatôčky, také, ako som mala aj ja, keď som bola malá. No nebol to chlapec, ale dievčatko. V ten moment sa ku mne zvrtli jej oči. Zelené oči. Presne také aké mám ja. Dívalo sa mi do očí a potom niečo povedalo. Nepočula som ju, no videla som, ako sa jej hýbali pery a dokázala som uhádnuť, čo povedala.

„Pomôž. Pomôž.“ Potom sa otočila naspäť k mame na ja som na ňu len nemo hľadela. „Preboha, čo sa to stalo?“ pýtala som sa samej seba. Zatvorila som oči, prudko potriasla hlavou a pozrela opäť na chodník. Stále tam boli, no teraz som si bola istá, že tam nie je dievča, ale chlapec. Určite to bol chlapec. Vlásky ostrihané na krátko, a mal oblečené chlapčenské oblečenie.

„Dopekla, čo sa to so mnou deje?“ zdesene som vykríkla, odstúpila som od okna a do niečoho som narazila. Opäť som vykríkla, otočila som sa a pozrela sa so vystrašených očí Davida.

„David, ach, David,“ rozplakala som sa a vrhla som sa mu okolo krku.

„Preboha Nica, čo sa ti stalo? Si celá bledá, akoby si videla ducha,“ snažil sa zažartovať, no ja som stuhla. Ducha? Čo ak to má niečo spoločné s tým snom? Nemám potuchy o tom, čo sa deje, no musím to zistiť.

„Ja, neviem. David. Ach David, netuším, čo sa to so mnou deje. Sníval sa mi sen... a teraz ten chlapec, to dievča, ... proste všetko ma metie. Niečo sa deje. Viem to.“

„Veronica, o čom to tu melieš? Aký sen? Aký chlapec a dievča?“ skúmavo na mňa pozeral a potom si povzdychol.

„To máš určite z tých liekov čo do teba doktor nahádzal. Možno trošku blúzniš a preháňaš. Neboj sa, nič sa nedeje, potrebuješ trochu času, aby to z teba vyprchalo. Nie som si istý, či teraz dokážeš triezvo uvažovať. Potom mi o všetkom povieš, jasné?“ To akože si myslí, že neviem, o čom hovorím?

„David, viem čo hovorím. Nič mi nie je. Ja, neviem, ako by som ti to mala vysvetliť. Vieš, aby si ma pochopil. Ono, je to celkom jednoduché. Dnes večer...“ No zrazu som sa zarazila a zostala šokovane hľadieť na ulicu. Ten chlapec na mňa kýval. Očividne ma nemohol ani vidieť, náš dom oddeľuje od ulice veľký priestor. No on tam stál a s úsmevom mi kýval.

„Veronica! Hej Nica! Zobuď sa!“ cítila som na tvári jemný dotyk a doliehal ku mne Davidov hlas. Pomaly som otvorila oči a pozrela som sa do Davidovej ustarostenej tváre.

„Dnes si spala už akosi moc, nemyslíš?“ opýtal sa ma a na tvári sa mi zjavil úšklebok, čo mal byť zrejme úsmev.

„Ja... Čo sa stalo?“ pokúsila som sa postaviť a David mi pomohol. Oprela som sa o linku a David mi podal pohár studenej vody. Trochu som sa napila a potom som si ňou pofŕkala tvár.

„Odpadla si. Hovorila si, potom si zrazu skamenela a už si len padala k zemi. Stihol som ťa zachytiť a potom som sa ťa snažil prebrať,“ dal mi vysvetlenie, ktoré som chcela počuť. Áno, už si spomínam. Ten chlapec.

„Myslím, že to bude z tej bolesti hlavy. Nič sa nedeje David, nerob si starosti. Už som v poriadku.“ Snažila som sa znieť presvedčivo, no zjavne mi na to neskočil. Našťastie, že David je ten typ, ktorý sa zbytočne nepýta keď vie, že nechcem hovoriť.

„Dobre. Ale ak sa budeš chcieť zdôveriť, príď za mnou. S hocičím,“ prehovoril a skúmavo na mňa pozrel. Nedala som na sebe zdať žiadne emócie, len som prikývla. Stále však vo mne hlodal pocit, akoby vedel viac. Akoby vedel o všetkom, alebo skôr akoby chcel vedieť o všetkom. No nemohla som mu to povedať. Keď nastane ten správny čas, určite sa všetko dozvie.

„Eh, David, kde si bol?“ snažila som sa trošku odľahčiť situáciu tým, že zmením chod jeho myšlienok. Vedela som totiž, že sú o mne. Skoro som mohla vidieť, ako mu v hlave všetko šrotuje, no našťastie som nepočula, ako mu tam niečo cvaklo. To by totiž znamenalo, že na niečo došiel a to som práve nechcela.

„Čo? Jaj!“ spamätal sa celkom rýchlo, to sa mu musí uznať, „bol som v obchode, veď už skoro nič nemáme. Čo keby si si sadla a poradila mi, čo robiť, aby z toho, čo sa chystám urobiť, vzniklo niečo požívateľné?“ A naozaj nevinne sa usmial. No dalo sa odolať jeho anjelskej tváričke? Nie. Keď sa veľmi snažil, dokázal ma dostať svojím detským úsmevom a psími očami.

„Dobre, pomôžem ti. Najskôr...“ už som chcela vybaliť veci z tašiek, no zastavili ma v tom jeho ruky, ktoré sa mi omotali okolo pása. Ľahučko si ma vydvihol do náruče a ja som tlmene vykríkla. Doniesol ma až ku stolu, posadil na stoličku, uklonil sa mi ako kráľovnej a potom dodal.

„Čakám na vaše rozkazy, madam.“ Snažil sa hovoriť s vážnosťou, no videla som, ako sa mu vyšvihujú kútiky úst hore. Ja som sa však rozosmiala o on to tiež nevydržal.

„Dobre, poviem ti čo máš robiť, ale daj aj mne niečo do rúk, nech sa nenudím.“ Šibalsky sa na mňa usmial, omotal si okolo seba zásteru, zapol rádio a začal sa pohybovať do rytmu hudby a spievať. Ja som sa svojím spevom k nemu pridala, aby sám neznel tak falošne a, musím uznať, bolo to naozaj zábavné. Ešte nikdy pri varení som sa takto necítila. Krájala som zeleninu, spievala a sledovala Davida. Najviac som sa nasmiala keď pri vášnivom tangu zobral do rúk panvicu a začal sa s ňou ladne pohybovať po kuchyni. Bol úžasný tanečník. Nikdy som ho nevidela tancovať, a preto som teraz žasla nad jeho talentom. Netrvalo nám dlho a celá kuchyňa začala voňať po zapečených cestovinách. Na to, že David varil po prvý krát, nepodarilo sa mu pripáliť ani omáčku a ani rozvariť cestoviny. Potom predo mňa položil plný tanier a ja som sa do toho s chuťou pustila. S napätým výrazom ma pozoroval.

„Je to výborné, ty môj kuchársky tanečník,“ musela som ho pochváliť. Po tvári sa mu rozlial šťastný úsmev a tiež do seba začal hádzať svoju porciu. Netrvalo nám to ani pár minút a už sme mali prázdne taniere. Cítila som sa plná a vedela som, že určite sama nevstanem zo stoličky.

„Ďakujem. Za všetko,“ poďakovala som a jedným okom naňho mrkla. Vedel, že mu ďakujem za to, ako ma rozptýlil, no vlastne aj seba. Potom ma však ešte niečo napadlo.

„Hej, môžem ťa poprosiť ešte o niečo? Mám totiž pocit, že sama sa z tej stoličky nezdvihnem a už vôbec nie sa nedostanem na druhé poschodie.“ Na dôkaz som si pohladkala brucho a zhlboka vydýchla. Dnes už po niekoľký krát sa na mňa usmial, vyšvihol si ma do náruče a odniesol až do postele. Tam som sa schovala pod perinu, David si ľahol ku mne a do ucha mi začal tichučko hmkať nejakú pesničku. Čudovala som sa, ako mu to teraz ide, veď predtým spieval tak falošne. No viac času som to nemohla rozoberať. Omámená jeho hlasom som tvrdo zaspala.

Autor: gina, v rubrice: Povídky » Na pokračování