Forbidden to know - 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Tu už sa toho deje trochu viac. Nica bude počuť niečo, čo nemala a tak sa zapletie do strýkovho "diabolského" plánu.

13.05.2010 (15:00) • gina • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 600×

3.kapitola (Plán)

Keď som sa opäť zobudila, bol už večer. Najradšej by som bola zostala v posteli až do rána, no vedela som, že nemôžem. Aj napriek môjmu stavu. Strýko bude určite znova opitý a bude mu jedno, čo so mnou je. Napriek tomu, že som bola hore, neotvárala som oči. Ešte som stále bola v mojom krásnom, no zároveň trošku desivom sne.

Bola som na prekrásnej lúke, celej posiatej kvetmi a obkolesenou vysokými stromami. Lenivo som ležala som uprostred tej nádhery, lúče slnka ma šteklili po celej tvári a na holej pokožke, ktorú nezakrývalo letné oblečenie, vtáci okolo mňa spievali, fúkal jemný vánok ktorý si pohrával s mojimi vlasmi. Celý čas som mala zatvorené oči a vnímala som len zvuky prírody. Dokonca som počula aj vzdialený šum rieky. No potom som cítila ako mi na tvár dopadol tieň. Zamračila som sa a pomaly otvorila oči. Nado mnou sa nakláňala matka a chcela ma pobozkať na líce. Keď som ju zbadala, vyskočila som a zovrela ju v peknom objatí. Bola som v šoku. Najskôr som sa nezmohla ani na to, aby som sa jej opýtala, čo tu robí. Ale veď predsa snívam, nie? Ona môže byť v mojich snoch kedykoľvek. No tento sen, sa mi zdala akísi skutočný. Dlho som na ňu len nemo pozerala, no zrazu sa odniekiaľ z lesa vynoril môj otec. Obaja boli rovnakí. Ešte stále mladí, ako som ich videla naposledy. Nevedela som sa vynadívať do ich tvári. Otec prišiel k matke, zľahka je objal okolo pása a potom prehovoril.

„Dcérka, aká si krásna. Krajšia, ako som si len predstavoval vo svojich najtajnejších predstavách. Si po matke,“ zažartoval a ja som sa usmiala. Chcela som mu niečo odpovedať, no keď som otvorila ústa, nevyšiel z nich ani hlások. Bola som nemá. Akokoľvek som sa snažila, kričala som, plakala, za celý čas ani slovo, ani jeden zvuk. Otec aj s matkou na mňa nechápavo pozreli, vymenili si ľútostivé pohľady a potom znova otec prehovoril.

„Prepáč dcérka, je to naša vina.“ Ani som nepostrehla, že sa jemný vánok zmenil na silný vietor, ledva som počula otcove slová.

„Musíš. Musíš zistiť, čo sa nám stalo. Nebola to nehoda.“ Ešte niečo kričal, no ja som ho nepočula. Vetrisko bol taký silný a prudký. Potom sa na oblohe zablesklo červené svetlo.

Ocitla som sa naspäť v mojej izbe. Nechcela som tu byť, v tomto dome. Chcela som sa vrátiť naspäť na lúku, za mamou a otcom. Z kútika očí mi vytiekla osamotená slzička. Nechala som ju, aby dopadla na vankúš. V tom som však pocítila na mojej tvári ľahký dotyk, ako niekto zachytil slzu a tak som rýchlo otvorila oči. Skoro som nahlas vykríkla, ako som sa zľakla strýka, ktorý sa nado mnou nakláňal, no jeho ruka mi pohotovo zakryla ústa, hlavou kývol smerom k Davidovi, ktorý ešte stále spal vedľa mňa a prst druhej ruky si priložil na pery, na znamenie, že mám byť ticho. Prikývla som a on stiahol ruku z mojich úst. Sladko sa na mňa usmial.

„Veronica, ak niekomu cekneš o tom, čo sa stalo, nedarujem ti to. Zničím ťa. Zabijem. A ver, že mi je jedno, či sa mi do cesty postaví on,“ zašepkal a kývol hlavou smerom k Davidovi.

„Preto ti radím, ak ho chceš ušetriť, povedz mu, nech sa do toho nepletie. Vieš, že mi je jedno, čo s ním bude. A teraz ma neruš. Mám dôležité stretnutie.“ Zaiskrilo sa mu v očiach, záhadne sa uškrnul a potichu odkráčal preč. Potom som počula, ako sa na chodbe s niekým víta a následné buchnutie dverí do jeho pracovne. Fíha, ako je možné, že nie je opitý? Za tým musí byť niečo viac. A ako ho poznám, určite to nebude nič dobré. Pomaly som vyliezla z postele, tak aby som nezobudila Davida a aby som si spôsobila čo najmenej bolesti, hodila na seba nejaké oblečenie a vyšla som na chodbu. Našľapovala som tak, aby staré dosky podlahy nevŕzgali a došla som k dverám strýkovej pracovne. Hlasy boli tlmené, no aj tak som začula útržky ich rozhovoru.

„Takže Marco, plán je jednoduchý. Paul ťa... oboznámil tým. Jednoduché... nebude. Sú bohatí. Veľmi bohatí, čiže výkupné.... Určite za synáčika dajú aj pol majetku. Prisťahovať... za mesiac. Dovtedy... doladiť detaily. Únos musí prebehnúť hladko. ...vzpieral, nemaznajte... Ale nezabudni, nikto okrem nás troch to nesmie vedieť.“

Nepočula som všetko dokonale, no toto mi stačilo. Keď som si dala všetko dokopy, vedela som, čo chystajú. Únos niekoho syna. Novej rodiny, čo sa má nasťahovať do nášho mesta. Ale prečo to chce strýko urobiť? Veď má všetky moje zdedené peniaze, všetky ich má on a môže si s nimi robiť čo chce. Alebo žeby...? Nie! To nemôže byť pravda. Začala som cúvať, čo najďalej no v tom som do niečoho narazila. Rýchlo som sa otočila, že to chytím, no už bolo neskoro. Veľká, škaredá váza, ktorú tu strýko nechával, ako budúci dar pre niektorú z jeho mileniek sa rútila k zemi. Skôr, než som ju stihla zachytiť sa rozbila na márne kúsky. Vedela som, že som sa prezradila. Strýko o chvíľu vyletí z pracovne a už ma nezachráni ani David. Mala som pravdu, strýko mal na tvári zúrivý výraz, schmatol ma za rameno a skôr než stihol David, ktorý vychádzal z mojej izby pribehnúť ku mne, strýko zavrel dvere, zamkol a strčil ma do sedačky. Naklonil sa ku mne a začal na mňa vrieskať.

„Čo všetko si počula? Bola si za dverami? Počúvala si nás? Čo? Odpovedaj, keď sa ťa na niečo opýtam!“ A začal mnou zúrivo triasť. Počula som, ako David päsťami udiera do dverí a snaží sa k nám dostať, videla som Marca, ako ma so škodoradostným úsmevom pozoruje a potom som sa pozrela na strýka Geralda. Jeho tvár bola zúrivá, z očí mu šľahali blesky a ja som mala pocit, že ak mu nepoviem pravdu, zabijem ma.

„Áno, počúvala som za dverami. Počula som úplne všetko. O únose, o vašom pláne. Ale nepodarí sa ti to. Osud k tebe tentoraz nebude milostivý. Skončíš za to vo väzení.“

„Tak to sa teda mýliš dievčatko,“ odpovedal mi so sebavedomím úsmevom.

„Ak by sa mne malo niečo stať, teba stiahnem so sebou. Ak už vieš plán, nebude ti len tak na škodu. Moja milá, ty nám pomôžeš!“ Sledovala som ho s otvorenými ústami do korán. V jeho tvári som hľadala známky po tom, že si robí srandu, ale nie. Myslel to vážne. On chce so mňa urobiť jeho komplica.

„Dobre. Všetko, čo mi povieš urobím.“ Na tvári sa mu usadil víťazoslávny úsmev, no ja som sa tak usmiala len v duchu. On si myslí, že si ma tak ľahko získa. No to sa teda mýli. Ja mám tiež svoj vlastný plán. A nenechám si ho skaziť.

Autor: gina, v rubrice: Povídky » Na pokračování