OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ema - IV. kapitola



Ema - IV. kapitolaStarý motorest, zažltnuté neóny a zmysel života.

Bol to žltý motorest s dreveným posedením a starými závesmi na oknách. Pôsobil pochmúrne, ticho, ale relatívne čisto. Jediný zdroj svetla bolo par tlmených lámp a obrovská neónová reklama na dlhej tyči.

Zaparkovali sme skoro pri vchode, vedľa starých a rodinných áut. Rozhodne tu jeho drahý maybach svietil ako sviečka uprostred noci. Vypol motor, rozopol pás a čosi skontroloval vo vreckách. „Počkaj v aute, za chvíľu som tu.” Nečakal na odpoveď. Proste praskol dverami a tie hlasito cvakli. Zamkol ma.

Prepaľovala som box pred mojimi očami. Vedela som, že tam stále je. Zbraň. Mohla som si ju vziať. Mohla som to všetko skončiť či utiecť do nejakého blízkeho mesta, nasadnúť na najbližší vlak a dostať sa čo najďalej od stredu Európy. Mohla by som začať odznova, mimo Michalov dosah.

Cvak. Zaklopkanie na okno. Trhnem sebou. Samuel. V jednej ruke držal kľúče od izby a naznačoval nech vybehnem von. Svetlo z lampy mu našťastie osvetľovala len tú menej zničenú časť tváre. Poslúchla som ho. Otvorila som dvere, vyskočila na nohy a poriadne sa nadýchla nočného vzduchu. Stále tam bol ten nenápadný pach benzínu a horiacich tiel. Striaslo ma.

Viedol ma k jedným z pár dverí. Rýchlo ich otvoril a s obzretím okolo seba nás zatlačil dnu. Dvere buchli a na stene sa rozsvietila retro béžová lampa. Izba bola staršia, ohlodaná zubom času. Nad oddelenými posteľami visel kreslený obraz motorestu. Nešikovne skrýval obrovskú prasklinu v omietke. Aj tak trocha vytŕčala von. Vedľa stáli nočné stolíky s lampami a oproti sa k stene tlačil malý stolík s televízorom. To bolo všetko. Ideálne tak na jednu noc a potom utekať kade ľahšie.

„Je tu kúpeľňa,” ukázal na pootvorené dvere pri jednej posteli, „možno by si si chcela dať dole tú krv.”

Nenechala som sa dvakrát presviedčať. Vošla som tam, zatvorila sa a ako prvé sa napila vody z vodovodu. Smäd ma mučil celú cestu až sem. Bola hrdzavá a chutila po železe. Vyrovnala som sa, utrela ústa a pozrela na svoj zúfalý odraz v zrkadle. Pod pravým okom mi svietila modrina a na spánku obrovská červená škvrna so zaschnutými kvapkami krvi. Druhú stranu tváre mi zdobila podliatina a čerstvé škrabance. Nehovoriac o ďalších malých modrinkách rozsypaných po každom kúsku kože. Moje vlasy by sa dali priradiť divotvornému hniezdu a pohľad umierajúcemu zvieraťu. Vyzerala som hrozne.

Tvár som si opatrne opláchla a zmyla všetku krv, špinu a zaryté kamienky. Trhala som sebou a zatínala zuby. Vlasy som si skrotila rukami a ústa ešte raz niekoľkokrát vypláchla. Chuť železa bola rozhodne lepšia ako pachuť zvratkov a spálenín.

Vrátila som sa do izby. Samuel sedel na posteli, chrbtom ku mne a čosi si prezeral. Ostala som stáť pri pootvorených dverách a stisla okraj bundy. Kedysi jeho bundy.

„Čo so mnou teraz bude?”

„Neviem, Ema,” odpovedal potichu a úprimne, „čo chceš aby s tebou bolo?”

Sadla som si na svoju posteľ a zapozerala do praskajúcej žiarovky v lampe. Možno som aj vedela odpoveď na jeho otázku. Len to bola vec, čo som možno nedokázala nahlas vysloviť. Zaprela som sa rukami do vŕzgajúcich pružín a posunula sa až k vankúšom. V tento moment táto posteľ vyzerala ako najpohodlnejšie mesto na svete.

„Vieš, nie všetko vyriešiš smrťou,” odpovedal na moju mlčanlivosť. „Stojím si za názorom, že smrť si zaslúžia len dva typy ľudí. Jeden je ten, čo prežili už toho dosť dlhý život plný zážitkov a proste si zaslúžia už nekončiaci odpočinok. Potom je tu ten druhý, čo si ten život nezaslúžia a nemali by narúšať existenciu tej prvej skupiny.”

Kde som patrila ja? A kde on? Nepýtala som sa nahlas. Držala som sa svojho ticha a pomaly vyzula blatové sandále. Spokojne som povzdychla, keď moje nohy pocítili voľnosť.

„Poďme sa vyspať,” dodal a zhasol. Zahalila ma tma a ja som sa natiahla na matrac. Podľa zvuku Samuel urobil to isté. Rozhodne by ma v tom kamióne ani nenapadlo, že ešte tú noc budem spať v pohodlí motorestu s osobou, čo som naposledy videla pred ôsmimi rokmi.

 

Čítala som niekde, že sny sú často kombináciou našich spomienok a túžob. Čo ak ste skoro každú noc mali nočnú moru? Môj život bol nočnou morov tak niet divu. Ale čo potom tie túžby? Po čom som túžila?

Dnešná noc začínala inak. Spala som síce krátko, ale hlboko. Neutekala som pred Michalovými rukami, neutekala som za čiernym autom, kde ležala moja matka vo vreci, neutekala som pred ničím. Len som stála pri poličkách plnej kvetov. Obchod s domácimi potrebami. Spoznávala som ten vysoký biely strop a pozavesované dlhé svetlá. V rukách som držala košík. V pozadí bolo počuť pípanie tovaru a tlmená hudba. Obzrela som sa do druhej strany. Samuel. Teda aspoň jeho chrbát. Nemal na sebe už čierne sako a nohavice s tmavým opaskom. Len klasickú polo košeľu a vyšúchané rifle. Vyzeral tak normálne. Zvyčajne. Pokým sa neobzrel na mňa. Namiesto tváre som videla len zmes jaziev, popálenín a mokvajúce nechutné modriny.

Prudko som sa posadila a zalapala po dychu. Tma. Bola stále noc. A o spánku som už nechcela počuť.

 

Samuel mal nastavený budík. Zazvonil mu chvíľu po východe slnka. Znechutene sa zavrtel, stiahol k sebe mobil a vypol pípanie. Pomaly sa posadil a pozrel na mňa ospalými očami. Ja už som dávno sedela medzi vankúšmi a objímala si kolená. Oplatila som mu nemý pohľad a snažila sa nereagovať na jeho zničenú polku tváre. Jeho biele oko pôsobilo, že dokázalo čítať aj vaše najtajnejšie myšlienky. „Spala si vôbec?”

„Spala. Chvíľu. Nemávam príjemné sny,” riekla som na svoju obhajobu s ľahostajným myknutím ramien.

„Musíme vyraziť skoro,” už sa ďalej nepýtal a začal si obúvať topánky, „choď k autu, ja som hneď pri tebe. Raňajky radšej kúpime po ceste.” Raňajky. Znelo to tak normálne. Ako on v polo košeli.

 

Raňajky pozostávali z balenej bagety a ľadovej kávy v plechovke. Nejedla som viac ako deň, takže som sa do toho pustila ako vyhladovaný vlk. Vedela by som si predstaviť takto každé ráno. Pohodlné kožené sedačky, prázdne cesty a poriadne jedlo.

„Môžem ti zohnať prácu a staršiu garsónku, aspoň dočasne dokým si nenájdeš niečo vlastné. Na východe Slovenska, dostatočne mimo dosah tvojho brata.”

„Nie je môj brat, len môj otec preťahoval jeho matku,” odsekla som drsnejšie ako som možno chcela, „a nájde ma všade. Vždy ma našiel. A vôbec,” zaryla som si ruku do vlasov a snažila sa nabrať čo najviac kyslíku, „tu nejde o prácu a strechu nad hlavou, Samuel. Keby som chcela, už dávno niekde umývam riady. Tu ide skôr o to, že nemám dôvod prečo ich umývať.” Prečo žiť.

„Tak dobre,” odsekol vyrovnane a predbehol pomalú Octaviu, čo nás brzdila. „Tak na to pôjdeme inak.” Ucítila som náznak paniky. To neznelo vôbec dobre. Skôr ako hrozba. Ak to nejde po dobrom, tak po zlom. „Ak nechceš robiť pre seba, budeš robiť pre mňa. Odpracuješ svoj dlh.”

„Dlh?” nechápala som. Tep sa mi zrýchlil.

„Zachránil som ti dva krát… áno dvakrát život. Je načase aby si mi to oplatila.” Jeho hánky zbeleli keď stisol pevnejšie volant. Len jeho profil tváre bol stále uvoľnený.

„Áno, ale ten prvýkrát si ma mal zabiť ty!” trhla som sebou, „to sa moc záchranou nedá nazvať.”

„A dá,” protestoval, „ak by som nešiel ja, pošlú Patrika. A Patrik nemá problém spraviť dieru medzi oči aj batoľati v posteli. Ak mu to je nakázané.

Panika mi bubnovala už v samotnej hlave. Tá predstava ma zamrazila do poslednej bunky. Zahalila som si tvár do dlaní. Nechcela som aby zbadal moju chvejúcu sa peru a vlhnúce oči. Ponúkal mi tu čosi, čo som stratila pred dávnymi rokmi. Čo som naháňala na bicykli v čiernom aute.

„Dobre,” rezignovala som a prehltla vzlyk, „budem robiť pre teba.” Ucítila som na líci čosi vlhkého. „Budem žiť. Žiť pre teba.”

 

Blízko hraníc na Slovensko sme zastavili v menšej ospalej obci. Konkrétne pred autodielňou spojenou so starším rodinným domom. Vo vnútri dvora stáli odparkované dve klasické rodinné autá a zničená motorka. Garážové dvere do dielne boli otvorené len do polovice. Videla som pobehovať dva páry nôh v pracovných topánkach. Samuel zatrúbil. Raz. Potom dvakrát.

Spoza garážových dverí vyšli dvaja mladí muži s v pracovných montérkach. Mali na sebe škvrny od oleja a iných tmavých tekutín. Synchronizovane chytili okraje kovovej brány a otvorili ju dokorán. Samuel stlačil plyn a plynulo sme prešli na ich parkovisko.

„Poď von,” nakázal mi, vypol motor a zobral si len pár vecí do vačku a masku z palubovky.

„Kde to sme?” Poslúchla som jeho rozkaz. Benzín. Cítila som benzín. Naplo ma a bojovala som s čerstvými spomienkami na včerajší večer. Samuel sa neráčil mi ani odpovedať a podal kľúčiky svojho drahého auta jednému z mechanikov. Riekol mu čosi po nemecky. Nie sme náhodou v Česku?

„Je připraven uvnitř. Klíčky jsou v zapalování,” dodal ten druhý.

„Ďakujem chlapci, ako vždy. Postarajte sa o neho dobre.” A šiel rovno do garáží. Ja som sa posledný krát pozrela na ten jeho luxus na štyroch kolesách. Mal nemecké značky. Zvláštny prepaľujúci pohľad mechanikov ma len popohnal dohnať Samuela.

Vo vnútri bol smrad benzínu ešte silnejší. Všade bola kopa kovových strojov, stolíkov s nástrojmi a poodkladanými dielmi pre rôzne autá. Klasické autá, čo vidíte na cestách. Nič drahého a športového. Nesedelo to.

Garážou zaznel zvuk silného motora. Obzrela som sa za seba a pozrela na Samuela čo sedel v starom čiernom v aute s bmw značkou nad klasickým rozdvojeným grilom. Ako zuby žraloka. Ukázal na miesto spolujazdca.

„Nie je to troška menej pohodlné ako hento vonku?” spýtala som sa, keď som si sadla vedľa neho. Rozhodne bolo nižšie a menej priestranné. A menej moderné. A menej čisté. Proste menej.

„Nemáš rada klasiku?” zazubil sa a pohladil volant, „je to bmw tretej rady, ročník deväťdesiatpäť.” Rozprával akoby to bolo nejaké drahé víno. Moc som tomu nechápala.

„Aha,” radšej som sa zapásala. Dvere garáže sa konečne otvorili dokorán a my sme vyleteli von na cestu. Rozhodne to viac triaslo a hučalo.

 

„Vieš,” začal, keď sme akurát prešli tiché hranice Slovenska, „ísť v hentom aute až sem by bolo ako mať napísané na aute: Predávam drogy.”

„A predávaš?” Samozrejme, že predával. Väčšina ľudí ako on predávala alebo vyrábala drogy. Boli to najrýchlejšie peniaze.

„Nie,” odsekol, „drogy nie. Nemám rád drogy.” Bol presvedčivý. Ale čo potom? Chcela som to vôbec vedieť? Vlastne nie. Takto mi to vyhovovalo. Pred očami sa mi mihali prvé Slovenské značky. Michal. Každým metrom som mu bližšie a bližšie. Uvedomoval si Samuel vôbec v akom som nebezpečenstve?

„To je dobre. Ani ja,” kývla som. A pritom som ich predávala a ničila tak už dosť zničené životy. Bolo to ako chodiť medzi dýchajúcimi mŕtvolami túžiace len po jednom. Po zmysle ich života v sáčku. Pár gramov bieleho prášku. Par priesvitných kryštálikov. Par nasiaknutých papierikov s veselými obrázkami. Prešlo mi toho rukami mnoho.

 

Spoznávala som Tatry. Boli sme niekde na vrchu stredného Slovenska. Takže východ sa nekonal. Len na moment zastavil na jednej pumpe, kúpil nám vodu a pokračovali sme bližšie k najvyšším horám tejto krajiny.

„Čo budem pre teba robiť?” Na tú otázku som odvahu zbierala dlho. V rukách som mučila plastovú fľašu od perlivej vody a snažila sa nechtom prebiť skrz tvrdý obal. Bude to podobné ako s Michalom? Nosiť dávky zákazníkom čo už zaplatili? Alebo im ponúkať ešte čosi viac?

„Mám pri Poprade autodielňu,” začal, „a veľa zákaziek. Umývala si už niekedy autá?”

„Umývať auta?” riekla som šokovane. Čakala som čokoľvek. Ale toto?

„Veď uvidíš, za chvíľu sme tam,” kútik úst mu vybehol do náznaku úškrnu.

 

Jeho dielňa rozhodne nevyzerala ako tá na hraniciach. Nebola to maličká budova o dvoch ľuďoch ale veľká priemyselná stavba prerobená na priestrannú autodielňu. Hore nad radom garážových dverí svietilo par lóg známych značiek áut a prekrížené náradie. Aké originálne. Vyzerala snáď ako každá druhá autodielňa.

Samuel zaparkoval na priestrannom parkovisku zakrytú plechovou strechou. Už sa k nám blížila svalnatá osoba v pracovnom odeve. „Trvalo ti to, kamoš!”

Jeho tvár. Určite som ju videla včera v tom množstve ľudí. Snažila som si ho priradiť tej obrovskej mase po nos ozbrojených ľudí. Márne.

„Ahoj Henry,” chytil mu pevne ruku.

Henry. Ten s kanistrom. Zrazu som ho videla v nepriestrelnej bunde a s nemilosrdnými plameňmi za chrbtom. Prezrel si ma od hlavy až po päty. Tiež si ma pamätal, jeho orieškové oči ho prezradili. Nebol nadšený a obočie sa mu zvraštil. Nič neriekol.

„Toto je Ema,” predstavil ma Samuel a chytil za rameno. Jeho dotyk bol pevný, varovný. Varovný Henryho smerom. Niečo, ako keď zviera naznačuje kde začína a končí jeho teritórium. Bolo to zvláštne. Nenávidela som dotyk iných ľudí. Hlavne mužov. Od momentu čo sa Michal rozhodol rozdrviť posledné kúsky mojej detskej naivity som sa desila čo i len podania rúk. „Nová posila pre firmu. Daj ju Bete nech ju priučí.”

„Samuel,” oslovil ho pomaly a varovne. Nechcel ma tu. Hrudník mi stiahlo. Možno to nebol dobrý nápad. Vlastne to nebol vôbec dobrý nápad. Nemala som sa tak rýchlo poddať jeho návrhu. Lenže keď sa človek topí, tak sa chytí aj deravej slamky.

„Dúfam,” Samuel prešiel do tlmeného vrčania, „že ju prijmete medzi seba. Spolieham na teba.”

“Dobre,” rezignoval a jeho mimika sa uvoľnila. Svoju nič hovoriacu tvár usmernil na mňa. “Ahoj Ema, zoznámim ťa s tvojou kolegyňou, s ktorou budeš robiť väčšinu času.” A nechali sme Samuela na parkovisku samého. Otočil sa nám chrbtom a čosi vyťukával do mobilu. Ako sme sa od neho vzďaľovali, tak môj strach získaval na intenzite. Samuel bol pre mňa niečím ako istotou. Pomocné lanko, ktorého som sa držala. Henry bol muž, čo bez mihnutia oka podpálil nevinné ženy. A deti. Blonďavé modrooké deti čo sa ku mne vydesene tisli.

Vo vnútri budovy to pôsobilo monštruózne. Videla som aspoň trojicu áut na zdvihákoch, kopu mužských postáv a moderné vybavenie. Obzerali sa po nás, ale nezastavovali sa. Každý si hľadel svojho. Aj oni boli včera pri tom kamióne?

„Budeš vypomáhať s umývaním áut,” rozrečnil sa až ku koncu cesty. „Tu sa nachádza umyváreň,” prešli sme cez oblúkové dvere a objavili sa oddelenej miestnosti. Videla som rôzne vodné trysky, poličky s chemikáliami, utierkami či kefami. Vyzeralo to tu ako v klasickej autoumyvárne, kde si za päťdesiat centov môžete umyť auto sami. Uprostred toho stále čierna škodovka tretej generácie a jej lak sa dokonale leskol.

„Beta!” zahulákal a spoza auta vyskočila strapatá blonďavá hlava s krivým vrkočom.

„Nehuč Henry, nie som hluchá!” zašvitoril ženský hlas. Obišla celý zadok vozidla a ja som zbadala mladé dievča s chudým šľachovitým telom a premoknutým bielym tričkom obopínajúci jej hrudník v športovej podprsenke.

„Samuel doniesol novú kolegyňu,” ukázal na mňa, „volá sa Ema, vraj ti má vypomôcť.” Vraj. Och bože, do čoho som sa to namočila? Nemala by som radšej utiecť? Možno by sa Michal nesnažil dostať ma pri tejto hustote svalnatých chlapov, ale čo ak? Mihli by vôbec brvou? Nepoznajú ma. Možno by ma nechali vykrvácať na zemi.

„Ty si ale krpatá!” doskočila ku mne a rukou porovnala náš výškový rozdiel. Mohla byť tak o hlavu vyššia, „to aby sme ti zohnali schodíky na SUV autá.” Zasmiala sa na vlastnom vtipe. Rozhodne nebola odmeraná ako zbytok mužskej populácie okolo.

„Na dnes ti ju prenechávam!” Henry zasalutoval a šiel si po svojom.

„Ja som Alžbeta, ale všetci ma proste volajú Beta,” usmiala sa na mňa a podala mi ruku. Úprimný úsmev s kútikmi v líčkach. Kedy sa na mňa ktosi usmial úprimne? Ani si nepamätám. Stisla som jej ruku možno pevnejšie ako by sa žiadalo a pokúsila sa jej úsmev čo najvernejšie oplatiť.

„Ja som Ema, rada ťa poznávam.”

„Ako si sa sem dostala Ema?” pustila ma. Očkom si obzerala moje modriny, ale nič som na sebe nedala vedieť.

„Musím si odpracovať dlh, čo som si spravila u Samuela,” mykla som ramenami. Rozhodne som nemohla povedať, že mi tu dal prácu. Len tak. Tomu by neuveril nikto.

„Čo si mu nabúrala jedno z jeho milovaných autíčok?” hihúňala sa ďalej a šla naspäť k autu, „poď, ukážem ti ako tu fungujeme. Len dopredu ťa varujem, umývanie áut nie je len nejaká práca. Je to umenie!”



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ema - IV. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!