OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Dokonalý Klam - 21. kapitola

03.09.2016 (14:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 630×

Sedela som na lavičke, oči mi tikali po okolí a ruky som nepokojne spínala. Príliš som nespala od stretnutia s Denise. Hlavne kvôli faktu, že mala úplnú pravdu. Dnes bol prvý deň, odkedy som sa stretla s Denise, čo som prišla do školy.

Nepustila som nikoho do izby, bola celá zafajčená a špinavá od popola. Nakoniec sa tam dostala Jane v noci a poriadne ma prefackala. Nie kvôli cigaretám, ale kvôli starostiam, ktoré som jej narobila. Rodinu nespomínajúc. Vytrhla ma z môjho zadumaného módu a vyrevala som sa jej do trička. Potom som jej pomohla dať moju izbu do poriadku, ale cez noc som nespala. Jane tiež nie. Sedela pri mojej posteli, kým ja som sa klepala v horúčkach. Možno to boli tie otvorené okná a ja len v tričku, a spodnom prádle alebo to moje telo začalo kolapsovať.

Dnes ráno si ma matka počkala na raňajkách a pýtala sa ma na Jamesa. Pohľadom som ostala visieť na Aaronovi, ktorý so svojou partiou sedel neďaleko od nás v parku cez obednú prestávku. Už asi tretíkrát som ho prichytila, ako sa na mňa pozrel.

Prehodila som si nohu cez nohu a otočila hlavu ku vchodu. Mali sme sa tu stretnúť s Jamesom a samozrejme, že aj s Monou a Liamom. A nejako nechodili. Oči ma boleli od slnka nedostatku spánku a začala som by nervózna. Začali ma napádať neuveriteľné myšlienky. Niekto uniesol Monu. Niekto sa vyhráža Liamovi. James sa rozhodol, že na mňa serie.

Chytala ma panika.

Bohvie, prečo.

Moje ironické myšlienky tomu nijako nepomáhali. Pomohlo, keď Mona vyšla z dverí aj s papierovými vreckami a za ňou Liam s Jamesom. Zo srdca mi padol kameň a dýchalo sa mi oveľa lepšie. Mona docupitala ku mne, pustila všetko a hodila sa mi okolo krku. Za neustáleho rumázgania a sťažovania ma vybozkávala po tvári a potom si sadla na moje nohy.

„Vyzeráš hrozne, chceš sa zdôveriť?“ hovorila starostlivo, zakladajúc mi prameň ucha za ucho.

Jej dotyk, ktorý som cítila po tých dňoch a jej hlas vo mne spôsobovali emočné otrasy. Chcela som sa jej schúliť na kozy a vysmokliť si dušu. Neviem, ako sa mi podarilo ostať v pokoji.

„Bola som chorá, ale díky za kompliment,“ zaškerila som sa a pohľadom zablúdila k vreckám. „Čo dobrého si doniesla?“

„Boli sme predsa nakúpiť jedlo, keď už si prišla. Musím si ťa poriadne vykŕmiť,“ cukrovala Mona a poťahala ma za líca ako stará teta.

„Ahoj,“ ozval sa James a sadol si vedľa mňa.

Fakt, že ku mne vôbec prehovoril, ma prekvapil. Pretože ja som nereagovala na telefonáty ani na správy, ktoré mi posielal. Videla som v jeho očiach, že mi má čo povedať, ale hlavne popýtať.

Prečo ho ignorujem. Prečo sa od neho na lavičke odsúvam. Dal mi letmý bozk na líce pri ktorom som sa trhla. Videla som v jeho modrých očiach veľa otázok, ale odvrátila som zrak. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že som tu cudzia. Pochybnosti vo vnútri ma nahlodávali. Moje strašiaky v skrini ma mučili posledné noci a ja som sa mu nedokázala pozrieť do očí. A keď som zbadala Liama, ďalšie slová sa mi zarývali do mozgu.

Ako veľmi som ich očakávala, tak rýchlo som sa potrebovala zbaviť ich prítomnosti. Cítila som sa pod veľkým tlakom. Cítila som sa bezpodmienečne vrhnutá k priepasti.

„Oh, Liam poď, musíme zmiznúť,“ ozvala sa Mona a chcela sa postaviť na nohy. „Tu je tichá domácnosť.“

Aaronov pohľad pálil. Jamesov tiež.

Prinútila som Monu, aby ostala sedieť na mojich kolenách. Teraz sa k tomu pridal Liamov.

„Nemáme,“ povedala som jednoducho a začala sa hrabať vo vrecúšku. „Som hladná, mami.“

To, že mi skrúcalo žalúdok, to bola časť nepodstatná. Myslela som si, že celý čas, čo som sa s nimi nevidela, sa mi myšlienky upokoja. Dajú na správne koľaje. Že to prehryznem a pôjdem ďalej. Lenže byť nimi obklopená... Denisine slová ma ubíjali ešte viac.

Mona mi s úsmevom rozbaľovala nejaké jedlo a prinútila som sa, usmievať sa na ňu. Nevšímať si Jamesovej prítomnosti, ktorá ma vykoľajovala. A týrala.

„Už som si myslela, že vás nikdy nenájdem.“

(Ne)známy hlas, ktorý preťal pohodovú situáciu ako blesk sa mi zarezal až do duše. A nie len mne. Všetci traja zamrzli a otočili sa za pôvodcom hlasu. Monina tvár nabrala šesť rôznych odtieňov a minimálne štyridsať výrazov, kým vyskočila na nohy a utekala.

„Môj bože, môj dobrotivný bože!“ výskala, kým určite objímala neznámu osobu.

Jej hlasný smiech sa ozýval po parku, kým Mona začala fňukať. Miesto, kde som ešte pred chvíľou zvierala Monu, zrazu bolo tak prekliato mrazivé. Zdalo sa, že aj keď vonku bolo veľa ľudí v tenkých bundách, nevšimli si, že začalo mrznúť.

Moje končeky prstov zbeleli od chladu, ktoré pohltilo celé moje telo. Nebola som schopná otočiť hlavu k votrelcovi, ktorý všetko prekazil.

 „Tomu sa hovorí prekvapenie,“ vyšlo z Liama prekvapene a očami sprevádzal dve osoby, ktoré sa k nám blížili.

 Trvalo to len stotinu, museli mi stáť za lavičkou. Celú tu dobu som cítila voňavku, ktorá mi dráždila žalúdok. Pretože som ju poznala. Mona sa zjavila znovu v mojom obzore a tento krát však objímala niekoho iného ako mňa. Dievča, ktoré nemalo predkov z našej krajiny. Jej vzhľad vzbudzoval pozornosť. A hlavne jej vzhľad vo mne trhal moju dušu na kúsky.

„Myslím, že toto bude epické,“ vypustil Liam sucho a pozrel na Jamesa, keď Mona začala oduševnene hovoriť o zoznámení.

„Amelle, vieš ako som ti spomínala moju najlepšiu kamarátku z detstva? Toto je Elena. Keby nebolo debilného Liama, už by si ju dávno poznala. Elena, toto je naša nová parťáčka a moje zlatíčko, Amelle,“ kecala Mona absolútne pozdvihnutá nad mrazivou situáciou, ktorá nás obklopovala.

Elena na mňa uprela modré oči s dlhými mihalnicami a uškrnula sa.

„Vyzeráš teda hrozne,“ prehlásila, načo sa vo mne vzbúrila všetka krv. Na jednu stranu bolo vtipné, že zareagovala ako Mona, no na druhej ma to žralo vo všetkých smeroch. Pretože mi to pripomenulo staré časy.

„Vďaka, kompliment vždy poteší, hlavne od teba. Tak, čo už si sa začala nudiť, tak si sa prestala schovávať?“ povedala som ostro a usmiala sa na ňu.

„Prekvapuješ ma,“ uchechtla sa Elena a zavesila sa na Monu. „Dnes si vážne v ráži. Kto ťa nasral?“

Vôbec som si neuvedomila, že nevnímam okolie. Že som zamierená len na ňu. Pretože som mala sto chutí jej zakrútiť krkom.

„Že sa vôbec pýtaš,“ vyštekla som a postavila sa na nohy. „Tieto tvoje vyjebané schovávačky a menenie mien. Vážne si naozaj taká bezcitná kurva, Amy?“

Len sa usmiala na pol kútika ús.

„Bola to sranda, Am. Vážne. Amelle, Amy a Jenna. To bolo trio, čo? Vymetanie barov, vynechávanie školy a následne naše drogové párty. Ach, škoda, že to bolo len tak krátko. Škoda, že som musela odísť preč. Vážne mi to chýba,“ povzdychla si priam s nostalgickým výrazom.

Triasla som sa. Vážne áno. Pretože ma bolelo celé telo. Akoby nestačilo, že toto dievča malo zničiť všetko nové, čo som mala, ale ešte jatriť staré rany. Rozprávať moju minulosť. Veci, na ktoré som nikdy nebola hrdá. Ktoré neboli zábavné. A ona to prednášala s takou ľahkosťou.

„Bože môj,“ vzdychla som si a pretrela si rukami tvár. „Ako rada by som ťa prizabila už len za to, že si nás nechala na tom skurvenom chodníku. Jenna skončila kvôli tebe v umelom spánku a má za sebou sériu operácií! Máš v sebe aspoň trochu súdnosti a svedomia?!“

Neuvedomila som si, že som kričala až kým ma niekto nechytil za rameno. Zbadala som Aarona ako ma potiahol k sebe zatiaľ, čo sa pozeral na Amy. Na Elenu. Alebo ako sa kurva naozaj volala.

„Amelle, myslím, že by sme mali ísť,“ povedal pokojným hlasom a snažil sa ma od nich odtiahnuť.

Ale ja som bojovala. Pretože som bola zúrivá. Pretože ma ničil šok na Moninej tvári aj bledosť v Jamesovej. Neviem či vedeli, že ich dobrá kamarátka bola posledné dva roky v tom istom skurvenom meste, hrajúc sa na moju kamarátku.

„Vy sa poznáte?“ vyšlo konečne z Mony.

Nedivila som sa jej, že sa pýta tak hlúpu otázku hoci som to dosť jasne naznačila.

„Nebola to moja vina, že Jenna skončila tak ako skončila,“ ozval sa jej chladný hlas a zdalo sa, že to nebolo prvý raz, čo vo mne prešiel záchvev pocitu, že sa pozerám na neznámeho človeka.

 Amy bola vždy vulgárna, vtipná a nemala prekážky. Vždy sa s nami smiala a veľmi rýchlo zapadla k nám do party. Priťahovala chlapcov ako magnet pretože bola krásna. Bola iná.

Ale Elena, ktorá sa na mňa teraz pozerala bez výčitky, to bol cudzí človek. Ktorý mi urobil ďalší zárez v srdci. Stáli sme oproti sebe v úplnom tichu a ja som mala tak málo k zrúteniu.

Vtedy som pochopila prečo sa Denise tak uškŕňala, keď spomínala Elenu. Pretože zrejme vedela aj našu históriu. Už viem, prečo ju David nemusel.

„Dávaj si pozor na svoj výber kamarátov,“ povedala som smerom k Mone potichu, zatiaľ čo ma Aaron objal okolo pliec a ťahal preč z celej scény.

Predierali sme sa ľuďmi, čo si okolo nás začali šepkať a zvedavo nás pozorovali. Neuvedomila som si, že sme sa zmenili na nejaký seriál, kde nás obklopili ľudia a sledovali, čo sa bude diať. Niet divu, že zakročil Aaron.

Tisol mi tvár k plecu a vrčal na ľudí pred seba. Nechala som sa ním vliecť. Nemala som silu mu vzdorovať. Nechcela som mu vzdorovať. Naopak, prijala som ten fakt, že tam bol a zobral ma preč. Neviem, čoho všetkého by som bola schopná.

Sedeli sme v aute bez slova a bez pohybu. Zízala som z okna ešte stále neschopná spracovať situáciu, ktorá sa udiala.

„Prečo sme tu?“ spýtala som sa dutým hlasom, keď auto zastalo pri nemocnici..

„Máš dnes prvé posedenie,“ odvetil vyhýbavo a pomohol mi z auta.

Zdalo sa, že nie je príliš nadšený tým, že jeho sestra musí chodiť k psychológovi.

„Nechcem tam ísť,“ šomrala som a začala som spomaľovať na chodbe.

Brat ma však schytil a ťahal k dverám.

„Bee, ktorú som poznal, nebola zbabelec. Tak prehltni svoju pýchu a daj sa dohromady,“ povedal a s tým sa len otočil a nechal ma stáť pri dverách.

Bola som zmätená a prekvapená jeho oslovením. Zbožňoval moje stredné meno. Často ma prezýval Bee. Bolo to naše detstvo. Ani netušil, koľko sily mi dodal k tomu, aby som zaklopala na dvere a po vyzvaní stlačila kľučku. Ani sama som netušila, ako málo stačí k tomu, aby sa človek cítil trochu viac sebaisto. Že niekoho v živote má. Preukázal mi s tým veľkú láskavosť, že mi ukázal, že ma má ešte stále rád.

Vošla som do príjemne zariadenej miestnosti, ktorá sa výrazne líšila od kancelárií v nemocniciach. A najviac ma zarazil fakt, že na kresle sedela stará pani, ktorá vstávala pomocou barle a šla mi naproti. Inštinktívne som zrýchlila krok, aby nemusela chodiť ďaleko.

„Dobrý deň, ja mám dnes sedenie, ale myslím, že až neskôr,“ vyhŕkla som ospravedlňujúco, že túto starú pani vôbec s niečím otravujem.

„Tvoj brat mi predsa volal, či mám teraz voľno. Moje meno je Hanna. Môžem ti tykať, Amelle?“ spýtala sa ma s vrúcnym úsmevom a podala mi ruku.

„Samozrejme,“ prikývla som a pozerala na ruku, ktorú mi stále držala. Dívala sa na mňa. Nie prenikavo ani intenzívne, ale mala som pocit, že hľadí rovno do mňa. Jej oči boli láskavé a jej úsmev hrial.

Možno to bolo celým dneškom a možno ňou, že sa mi slzy začali rinúť z očí a rodilo sa vo mne nutkanie objať ju. Byť ňou upokojovaná. Pustila moju ruku a vytiahla zo svojho svetra balíček vreckoviek.

„Posaď sa, kde ti to je najpohodlnejšie,“ povedala a sama si šla sadnúť.

„Pomôžem vám,“ prehovorila som zachrípnutým hlasom

„S tým si nerob starosti, dievčatko. S vekom sa každý musí popasovať sám,“ zasmiala sa a sadla si na sedačku neďaleko mňa. Sadla som si do pohodlného kresla.

Cítila som sa divne. Čakala som niekoho mladšieho. V bielom plášti a s poznámkovým blokom. Niekoho, kto ma bude skúmať ako objekt a podľa nejakých tabuliek a fráz mi bude odpovedať.

„Si zmätená, že ťa bude počúvať stará striga?“ spýtala sa pobavene a nespúšťala zo mňa oči.

„Popravde sa mi uľavilo,“ vyhŕkla som a vyfúkala si nos.

„Zdá sa, že sa ti v poslednej dobe tvoj život trochu rúca, je to tak?“ spýtala sa príjemne a stále ma sledovala.

Nebola som prekvapená, že to vidí. Videl by to aj slepý. Len som prikývla a hrala sa s pokrkvanou servítkou. Bolo mi v jej spoločnosti príjemne, ale netušila som, čo ma čaká.

„Dnes máme len uvítaciu hodinu. Chcem, sa s tebou len porozprávať. Vieš pre mňa je tiež osviežujúce mať na sedení niekoho normálneho,“ usmiala sa na mňa šibalsky.

„Čo myslíte tým normálnym? Možno som psychicky narušená,“ odfrkla som si mierne ironicky.

Dlho sa na mňa zadívala a nič nepovedala. Na konci jej pohľad bol príliš silný. Vedela som to. Že ma číta tak isto ako Denise. Lenže Denise bola iný človek. Typ osoby, pri ktorej ste si kryli chrbát.

„Vnímala som ťa od momentu zaklopania. Vieš, už som starý človek a vo svojom živote som videla a zažila mnoho vecí. Mojím zlozvykom je všetko pozorovať. Podvedome to analyzujem a pýtam sa sama seba otázky, prečo to tak je? “ hovorila pokojne a založila si ruky na nohy.

„A čo ste pri mne zistili?“ spýtala som sa so záujmom. Vždy ma fascinovali ľudia, ktorí vedeli čítať z druhých ako z otvorených kníh. Preto ma Denise fascinovala hoci som si to nerada pripúšťala.

„Zaklopala si rázne a sebavedome, ale vošla si kruhmi pod očami a ruky sa ti jemne triasli. Z prvého pohľadu dnes na teba človek povie, že si chorá. Máš teplotu alebo horúčku. Aj by vedel povedať, že si plakala. Ale cez to všetko ten moment zaklopania ma dostal. Pretože sa zdáš ako typ človeka, ktorý sa nevzdáva.“

Usmiala som sa sama pre seba.

„Ale vzdáva. Vzdávam sa príliš často a veľmi jednoducho.“ Horkosť v mojom hlase sa nedala prehliadnuť.

„Aj tak sa staviaš stále na nohy. Amelle, maj trochu viac sebavedomia,“ karhala ma materským hlasom, čo mi vykúzlilo úsmev na perách. „Vôbec neveríš v samú seba. A to je veľmi zlé. Si pekné dievča, ale máš málo dôvery v samú seba a v svoje okolie.“

Jej slová narazili na citlivé miesto. Zovrela som ruky v päsť a sklopila zrak. Jasné signály.

„Okrem toho, potrebuješ viac lásky od rodiny. Keď si mi stisla ruku, zdalo sa, že chceš, aby som ťa objala. Nemáš starých rodičov,“ prešla na inú tému bez okolkov. Bola som jej za to vďačná.

„Nemám ani z jednej strany,“ prikývla som. Znovu sa na mňa zadívala. Potom mi pokynula, aby som k nej prišla. Prirodzene som si sadla k nej na sedačku a ona ma objala okolo pliec.

„Dievčatko, vnútri v sebe dusíš toľko bolesti a slov, že sa ti to jedného dňa môže vypomstiť. Zničíš sa. Ľudia v dnešnom svete prehĺtajú slová, dusia v sebe problémy a radi klamú. Ty klameš tiež. Odnauč sa to. Buď k sebe úprimná a povedz si, čo ťa trápi.“

Len pomyslenie na to všetko, čo ma trápilo. Len som začala rozmýšľať nad tým všetkým, čo ma bolelo na srdci a zistila som, že je to beznádejné. Všetko bolo prepletené. Tie veci vo mne boli tak hlboko zakorenené. Vydala som zo seba utrápený ston a v zapätí na to som sa znovu rozplakala.

Plakala som od bolesti, od odlúčenia, od zrady aj od lásky. Plakala som pretože som sa bála, pretože som milovala a pretože som sa cítila zmätená.

„Je to toho tak veľa,“ fňukala som medzi vzlykmi.

Hanna sa na mňa len súcitne usmiala a nechala ma, aby som plakala bez hanby. Bola to tá najkratšia hodina na svete. A zároveň najemotívnejšia. Pretože keď som vyšla von z jej kancelárie, síce som sa neusmievala a nepopiskovala si od šťastia, ale cítila som, že mi je o niečo ľahšie na srdci.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dokonalý Klam - 21. kapitola :