OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Dokonalý Klam - 19. kapitola



Dokonalý Klam - 19. kapitola

Poviedka sa umiestnila na druhom mieste o Naj poviedku mesiaca července/júla. Na deň ju umiestňujeme na titulnú stranu. Gratulujeme!


Kontrola, prechádzka, obed.
Ako napísať perex bez vyzradenia zábavných častí deja? Sú vôbec zábavné?

 

Áno, som tu zas a znovu. Dúfam, že tentokrát už znovu v zabehnutom kolobehu. Źiadne kamene, žiadne výčitky, aj ja som len človek. :( A náhodou, všetko, čo ma ťažilo (veľká časť z toho) je preč, môžem ľahšie dýchať a venovať sa tvoreniu. Nech sa vám dobre číta. :*


 

 

Snažila som sa pôsobiť vyrovnane, ale zrak som mala stočený do zeme a ruky položené poslušne na kolenách. Pri tom som si nechty zarývala cez rifle do kolien.

Carla Nortonová ma pozorovala ponad môj slávny spis a ja som nebola schopná jej pozrieť do očí. Keď mi matka oznámila, že cez týždeň ma čaká kontrola, že jej sekretárka to všetko zariadila, dúfala som, že ma dostane nejaký iný lekár.

Ako ma oblial studený pot a srdce sa mi rozbúchalo, keď som zbadala jej meno na dverách, to sa nedá opísať. Mala som sto chutí sa otočiť a utiecť ako vždy, ale mala lepšiu intuíciu a otvorila dvere skôr než som to naozaj urobila.

Posadila ma, nechala mi priniesť ľadový čaj a pustila sa do môjho spisu, ktorý bol trochu hrubší ako som si ho pamätala. Ale koľko času už ubehlo, čo som ho videla.

A tak som teraz už po kontrole sedela za stolom a čakala, kým pridá svoje poznámky do môjho spisu. Bola som nervózna. Kto by nebol. Všetky dôvody mojej nervozity som dávno poznala. Titulky, časté hospitalizovanie...ach bože, nechcela som myslieť, čo tam všetko mám.

Neprehovorili sme toho veľa. Boli to len formality a potom kontrola, ktorú vykonal niekto iný. Teraz však už bolo po tom všetkom, no ešte stále som tu sedela.

Usmievala sa na mňa profesionálne, bez nejakého iného pocitu. Či už hnevu alebo nehy. Len ako lekár. Správala sa ku mne ako k inému pacientovi, hoci som bola s jej synom prepieraná po celom meste. Nehovoriac o tom, čo si bulvárne plátky nenechali pre seba a vyhlásili anketu o naše najobľúbenejšie polohy pri sexe.

Nie, vtedy som toho mala naozaj dosť. Samú ma šokovalo cez všetky tie výmysly, čo dokázali len kvôli publicite urobiť. Na uliciach sa za mnou otáčali neznámi ľudia a niekedy som mala strach z toho, čo vypustia z úst a ja to započujem.

Bolo to iné, keď som bola s Jamesom alebo s celou partiou. Oni všetci raz skončili na titulke kvôli nejakému prúseru. Okrem Jamesa. Zobrala som mu v tomto jeho panictvo.

Vtedy sme boli ako v bubline. V našej vrstve sme to neriešili. O to viac ma to zasiahlo ako úder pod pás, keď sa o mne začali nahlas baviť dve dievčatá v nemocničnej hale. Trepali kraviny, názory, veci, o ktorých ani nemali šajnu. Len ich niekde čítali. Vtedy som skoro zabudla dýchať. Pretože som si uvedomila, že toto mesto si na mňa utvorilo nejaký názor. A kam sa pohnem, tam ma niekto bude súdiť. Niekto sa mi bude smiať. Niekto bude pohoršene krútiť hlavou.

Mohlo by mi to byť na saláme. Lenže žila som v tomto meste od svojho školského veku. Obľúbila som si ho pre jeho veľkosť a nezaujatosť. Ľudia mali iné starosti ako sa starať o životy druhých. Ale spojenie mňa a Jamesa vyvolalo v meste takú senzáciu, až som tomu nechápala.

James raz spomenul medzi rečou s Liamom, že by to mohla byť niekoho práca, držať to tak dlho nad vodou. Robiť ťažkosti. Netušil, že som ich počula.

Bolo mi z toho zle. Na vracanie. Mala som svoju bublinu, ale nebola som z kameňa. Články a debaty na internete ma doháňali niekedy do šialenstva. Jane kvôli tomu všetkému začala vyhadzovať noviny z celého bytu. Zakazovala mi byť na internetových fórach, dokonca sa mi zdalo, že Brian zariadil, aby sa niektoré stránky nedali načítať.

Rodičovská kontrola, alebo tak nejak sa tomu hovorí.

 

„Zdá sa, že mi neostáva nič iné, len ťa mať teraz na starosti,“ ozvala sa po dlhom čase, čo ťukala do klávesnice a zodvihla som k nej zrak.

Stále sa usmievala tým profesionálnym spôsobom a mňa zrazu napadlo, čo si o mne musí naozaj myslieť. Tak ako polovica mesta. Z nejakého dôvodu sa mi do očí nazbierali slzy. Rýchlo som prehltla guču v hrdle a usmiala sa na ňu tiež.

„Verím, že som v najlepších rukách,“ odpovedala som v rámci slušnosti.

Nie, nechcem vedieť, čo si naozaj myslí. Nechcem vedieť, kto si čo o mne myslí. Bola som na to príliš slabá a zbabelec, aby som sa dokázala vyrovnať s kritikou a pravdou. Mala som toho dosť. Myslela som si, že to zvládam. Že keď mi James bude stáť po boku, všetko bude v poriadku. Lenže ani on nedokázal zahnať zblúdilé myšlienky pred spánkom. Pohľady okoloidúcich. Šepkanie spolužiakov.

„Keď sa tak pozerám do tvojho spisu,“ ozvala sa znovu, „vyskytuje sa tu stály vzorec tvojich problémov. Mala si dokonca aj pohovory so psychológmi, ale odmietala si ich prítomnosť. Si si istá, že to bol dobrý nápad?“

V tom celom zamyslení mi toto prišlo ako silná facka. Bolo mi jasné, že minimálne nad tým všetkým pozdvihne obočie, ale netušila som, že vôbec niečo takéto povie.

„Bolo mi už povedané, že by som mohla potrebovať odbornú pomoc,“ vykoktala som zo seba a znovu sklopila oči k zemi.

Ako sa, preboha, o tomto môžem rozprávať s Jamesovou matkou?! Naznačovať, že synova priateľka nemá všetkých päť pohromade. Alebo možno o niečo navyše.

„To, že som Jamesova matka s týmto teraz nemá nič spoločné,“ povedala prvýkrát tvrdo, čím som na ňu vyvalila oči. „Všetky tvoje činy kričia len o pozornosť. Potrebuješ niečiu pozornosť a tým nenaznačujem, že to musí byť pozornosť lekára.“

„Neviem o čom hovoríte,“ zachrapčala som s vysušeným hrdlom. Možno mi niečo z tých slov prišlo známe, ale hlavná myšlienka mi unikala. Možno neunikala len som ju potláčala.

„Nie som psychológ, ale som matka. Vychovala som a viedla som svojich synov správnou cestou,“ povedala, na čo však zmĺkla a trochu odvrátila zrak. „Vychovala som ich tak ako mi to podmienky dovolili, ale cez to všetko z nich nie sú monštrá ani psychicki labilní jedinci.“

Sedela som prikovaná k stoličke a došlo mi o čom hovorí. Vedela, že ja som vedela o ich pozícii. Vtipná veta.

Napadla ma myšlienka, ako dokáže matka dvoch synov, ktorí sú určite zapojení v celej rodinnej činnosti, zvládať pozíciu primárky. Či vôbec bola lekárka pred tým, ako sa zoznámila so svojim budúcim manželom. A ako v tom dokáže žiť. Ako s tým dokáže žiť.

„Takže si myslíte, že to bola chyba v rodine, vo výchove?“ spýtala som sa zaujato.

Bolo mi jasné, že jej postoj ku mne nemám šancu zmeniť. Prvé zoznámenie som presrala, bledá a koktajúca. Ani druhýkrát to nebolo o nič lepšie. Môj lekársky spis. Som psychicky labilná, to si o mne myslí.

A možno má pravdu. Kurva, vsadím na to, že má pravdu.

„Určite áno. Nechcem tým znevažovať tvoju rodinu, ale zjavne si potrebovala rodičovskú pozornosť. Nedostala si ju. Nemala si podporu a tak si o sebe dávala vedieť. Volanie o pomoc nie je vždy zrozumiteľné a jasné ako facka.“

„A oni nereagovali...“ zamrmlala som ironicky.

„Bolo veľa prípadov, kedy ľudia volali o pomoc a keď ju nedostali, siahli si na život. Preto sa chcem vyhnúť tomu, aby si mladé dievča ako ty niečo urobilo,“ povedala jemnejším hlasom.

Keď som si spomenula na Jamesa, ako na mňa mieril zbraňou, chcelo sa mi vybuchnúť do smiechu. Prekvapilo ma to. Po tom zážitku sa držím svojho života zubami nechtami. Nechcem o neho prísť. Som strachopud. Zbabelec. Netuším, ako by som si chcela siahnuť na život a neposrať sa pri tom.

Na tvári sa mi dral úškrn.

„Som psychicky labilná,“ vyhlásila som s pevnou istotou v hlase.

Bola som si toho vedomá. Bola som si tým istá. Nebola som v poriadku. Mala som v hlave všetko ujebané. Z detstva. Z Davida. Z Denise. Z Jamesa. Bolo toho toľko...

Zrazu som mala v hlave jasno a čisto. Bola som chybná. To sa proste stáva. To striedanie nálad, to je čisté psycho.

Carla sa na mňa chvíľu dívala a potom zatvorila môj spis.

„Urobíme to nasledovne. Začneš chodiť na konzultácie so psychológom. Len na debaty. Uľaví sa ti, uvidíš. Nemyslím si, že si psychicky chorá.“

S tými slovami znovu začala klepať do počítača a moje osvietenie znovu pohaslo. Ak by vyhlásili, že som mešuge, mala by som o starosť menej. Nemusela by som sa trápiť s tým, čo mi je. Keď chcem revať, budem revať. Keď chcem do niekoho niečo hodiť, budem mať na to papier.

Zas tie tvoje skurvené výhovorky ako si uľahčiť život.

Posunula som sa po sedačke nižšie a zadívala sa na strop. Ešte nech mi začne do hlavy tlačiť, aby som jej dokonalého syna nechala na pokoji a tento deň bude úžasný.

Nič však nepovedala, len ma uistila, že mi vybavila na klinike na konci týždňa posedenie a podala mi ospravedlnenku do školy.

„Mám na teba jednu prosbu,“ ozvala sa pri dverách, keď som siahala na kľučku.

A je to tu.

„Samozrejme,“ usmiala som sa na ňu v očakávaní, že jej aj tak odkývnem všetko, čo mi povie. Je to lekárka. Jeho matka. Nedokážem niekomu vzdorovať, keď je silnejšia osobnosť ako ja.

„Ak ti toto nejakým nedopatrením spôsobil James a ty budeš mať naozaj psychické problémy, naša rodina za to zoberie zodpovednosť. Počula som od Michaela nejaké kúsky informácií. Ale je len v tvojom najlepšom záujme sa strániť z našej spoločnosti a ostať vo svojom živote. Byť tebou, nehrabem ďalej do zeme. Vykopeš si hrob.“

S tými slovami mi otvorila dvere a vyprevadila ma k recepcii. Kde som ostala len zízať na jej vzďaľujúci sa chrbát. Teraz mi vzala slová úplne. Nevedela som, či to mám brať ako vyhrážku, alebo upozornenie. Jej slová mnou otriasli.

Zabudla som na školu. Zabudla som na oznamovanie výsledku. Vybrala som sa z nemocnice pešo. Len chodiť. Vypustiť všetko z hlavy. Pretože jej posledné slová som mala vypálené v mozgu. V pamäti. V myšlienkach. Netušila som, prečo to mnou toľko otriaslo. Prečo nad tým toľko vyšilujem.

Ale nejaká moja časť to zrejme vedela. Asi tam, kde prebýval môj posledný rozum. Tam, kde sa brali ešte tieto veci vážne. Pretože ja som si stále namýšľala, že byť s Jamesom všetky moje starosti odoženie. Ale zabudla som, že mi to môže priniesť oveľa viac starostí. Možno má jeho matka pravdu. Možno by som mala ostať vo svojom živote. Srať na minulosť. Nenechať sa stiahnuť.

Opustiť ho.

Tá myšlienka ma znepokojovala.

A viac ma znepokojoval fakt, že som netušila, kde sa nachádzam. Pretože som si to uvedomila, keď som zastala pred kvetinárstvom a rozhliadla sa dookola. Prekvapilo ma, že som do ničoho nevrazila ani ma nič nezrazilo, keď som nedávala ani pozor na cestu. Zo zamýšľania ma vytrhlo až keď do mňa niekto vrazil. Trochu som sa zapotácala ani som si nestihla všimnúť, kto to bol. Len som si podráždene odfrkla a zrazu som cítila, že moje plece je ľahšie. So zdesením som zistila, že nemám tašku.

„Hej!“ zvolala som za seba a zočila som osobu, ktorá sa dala na útek. „Stoj ty skurvený zlodej!“

Rozbehla som sa za ním a mala som, čo robiť, aby som ho držala na očiach. Ulice boli plnšie ako som bola zvyknutá. Nachádzala som sa v inej časti mesta. Nebrala som ohľad na okolie a snažila sa toho skurvysyna držať na muške.

Nemala som poňatia, či ho dobehnem, ale nezaujatosť ľudí ku kriminálnemu činu ma vedela vytočiť do nepríčetnosti. Cítila som, že mi dochádza dych, ale nepovolila som tempo a priam za ním letela. Bol obratný, vyhýbal sa ľuďom lepšie ako ja a v tom zmizol v jednom vchode. Bez rozmýšľania som tam zabočila a narazila do niečoho tvrdého. Spadla som na zem a narazila si kostrč. Zjajkla som od bolesti a zaostrovala pohľad pretože v prítmí si moje oči ešte len zvykali.

Zistila som, že tupo civím asi na dvoch chlapov vyšších odo mňa. Stáli pri zábradlí a na schodoch sedel zadychčane ten malý skurvenec, čo mi šlohol kabelku. Bol mladší odo mňa.

„Nejaký problém?“ spýtal sa jeden z nich a pomohol mi na nohy.

„Ten chlapec mi ukradol tašku,“ zadychčane som zo seba vypľula a očami tikala všade okolo seba.

Už to nebola paranoja, čo ma zožierala, že sa mi po chrbte behal mráz. Atmosféra okolo bola nepríjemná. Tí dvaja chlapi určite neboli najmilší ľudia na planéte a ja som s nimi ostala v nejakom vydrbanom, ošarpanom vchode.

Veľa šťastia.

Druhý sa otočil k tomu malému zlodejovi a so zavrčaním mu vytrhol kabelku.

„Nevieš, ako sa treba správať k dámam?“ povedal so silným prízvukom a takú mu plesol po ksichte, až sa chlapec sklátil na schody ako vrece zemiakov.

Zbledla som až som na chvíľu zabudla dýchať. To nebolo pre mňa najlepšie, keďže už tak som lapala po dychu a z nedostatku kyslíka sa mi točila hlava.

Chlapec niečo zaskučal a držal si líce, kde sa vynímal červený otlačok.

Druhý sa ku mne otočil a so strojeným úsmevom mi podával kabelku. „Naša chyba, mladá slečna. Títo mladí dnes už ani nevedia, čo si môžu dovoliť.“

S trasúcou rukou som sa natiahla po kabelku s úmyslom zdrhnúť, len čo ju dostanem do rúk. Moje želania sa nenaplnili. Moje spomalené reflexy si ani neuvedomili, že ma chytil druhou rukou a pritiahol bližšie.

„Moja kabelka,“ habkala som a snažila sa vytrhnúť z jeho zovretia.

„Tá chvíľu počká, zlatko. Rozmýšľal som nad tým, čo by na to povedal tvoj priateľ, keby sme mu poslali nejakú rozkošnú fotku,“ povedal hravým tónom z ktorého som chytala paniku. Keď videl moju zhrozenú tvár, len sa zasmial a jazykom mi prešiel po uchu.

Z hrdla mi vyšiel priškrtený vzlyk a celá som sa roztriasla. Moja hlava šla vybuchnúť od mojich nemých výkrikov o pomoc, no z úst mi nevyšiel ani hlások. Bola som ochromená jeho slovami a v nohách ma úplne opustila sila. Než som sa stihla zosypať alebo ten druhý sa k nám stihol priblížiť, ozvalo sa zaklopanie o zárubňu pričom sme sa trhli. Parchantova tvár vystrelila k dverám zatiaľ, čo moja sa tam len na bezvládnom krku otočila.

„Nerušíme?“ ozval sa muž v obleku, ktorého som nepoznala, no oni zrejme áno.

Obaja sa napli, všimla som si, že ten malý zlodej sa pomaly plazil hore po schodoch s napuchnutým lícom.

„Zmizni, nerobíme žiadne problémy,“ zavrčal ten, čo ma držal a ten druhý si stúpol tesne ku mne.

Muž sa usmial a dal si dole slnečné okuliare.

„V tejto skurvenej diere máte príjemné prítmie,“ usmial sa a pohľadom na chvíľu prebehol cezo mňa kým sa im znovu venoval. „A byť tebou, utrel by som si ústa. Vypúšťaš sračky.“

Než ten, čo ma držal stihol niečo povedať, za mužovým chrbtom sa zjavili ďalší dvaja chlapi. Oveľa väčší ako tí, ktorí stáli v tmavom vchode ako dve krysy. Vôbec som netušila, čo sa deje, ale niekde vo vnútri mnou lomcovala hystéria.

Môže sa len mne podariť, zapliesť sa do dvoch prúserov naraz? Čo ak sa tu začnú nejaké vybavovačky? Prečo tu vlastne som a prečo ma držia?

Kým sa mi všetky tieto myšlienky vyrojili v hlave, muž ma pustil a skĺzla som na zem pretože v nohách som naozaj nemala žiadnu silu. Mala som namále, aby som si nepustila do nohavíc. Žalúdok sa mi búril a celá napätá atmosféra mi trhala telo a myseľ na cucky.

Neznášam konflikty. Vyhýbam sa konfliktom. Nechcem byť ich súčasťou.

Muž v obleku sa ku mne vybral a švihom ma postavil na nohy. Nebola som ďaleko od ďalšieho padnutia na zem tentoraz už v bezvedomí.

„Múdry krok. Pekný deň,“ zaželal tým dvom a ťahal ma von do slnečného svetla v nie práve bezpečnej štvrte. Ťahal ma k veľkému autu s tmavými sklami.

V hlave som mala väčší chaos než som si myslela. Neviem, či som sa snažila rozhliadať naokolo a zapamätať si, čo najviac z miesta odkiaľ ma chceli odviesť neznámi muži alebo si zapamätať evidenčné čísla. Moje oči sa snažili nasať, čo najviac informácií, ale podarilo sa mi opak. Všetko šlo preč. Cítila som sa duto. Nemohla som si spomenúť ani na to, ako použiť ruku a skúsiť ho odstrčiť od seba.

Z jedného prúseru do druhého.

„Vysadíme ťa v reštaurácii na obed, tak už na mňa toľko negúľaj s tými očami, akoby si mala epileptický záchvat,“ povedal mi a strčil ma na sedačku. Potom si znovu nasadil okuliare a sadol si za volant.

Sledovala som ho celú cestu. Ani neviem prečo. Možno sa mi zdal povedomý. Mala som ten pocit, ale bola som príliš vytretá, aby som sa pokúšala rozmýšľať nad tým.

Len som držala hubu a nechala sa doviezť do reštaurácie v centre mesta, kde som to dôverne poznala. To mi pridalo silu, aby som nepadla z dverí rovno na hubu. Stále som nevedela ku komu ma vlečú, ale myslím, že sedieť s niekým na verejnom mieste na obede je lepšia situácia ako byť opretá o špinavé schody v ošarpanom vchode s dvoma chlapmi.

Moja myseľ si asi ešte neuvedomovala možné následky pretože som kráčala potichu s tým chlapom do reštaurácie a bola som schopná dýchať bez papierového vrecka.  

Keď som si sadala k stolu, nemohla som odlepiť oči od môjho prísediaceho.

Ruky sa mi rozklepali či už spomienkami alebo následkami toho nechutného sviniara, ktorý ma chcel znásilniť vo vchode. Mala som problém sedieť vystreto a udržiavať očný kontakt bez toho, aby som nechcela zaliezť pod stôl a schúliť sa do klbka.

V mojej hlave rezonoval pocit bezmocnosti lapenej muchy v pavučine. Stále som netušila, čo sa všetko okolo mňa dialo, ale teraz som cítila, že nemám veľmi na výber a že nemôžem utekať.

„Objednám ti pohár vína, tak sa mi tu nerozteč a objednaj si niečo na jedlo. Po návšteve v nemocnici musíš byť hladná,“ usmiala sa na mňa Denise a podala mi jedálny lístok.

 

Niekde v duchu som vedela, že sa práve niečo začalo. Nemala som potuchy čo, ale jej prítomnosť neveštila nič dobré. Jamesove slová som si stále dobre pamätala.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Dokonalý Klam - 19. kapitola :

7. PrincessCaroline přispěvatel
12.08.2016 [22:02]

PrincessCarolineVal, noo nikto nie je dokonalý rodič ale v jednom má možno pravdu, že aj keď jej synovia sú takí akí sú nie sú to beštie a psychopati, ale ona je mamina všetko si môže prikrášľovať Emoticon
Noo, uvidíme či sa s Denise zamotá alebo bude všetko zas späť Emoticon

6. Valeriee
08.08.2016 [18:51]

Konec "růžového období a zamilovanosti", že? Emoticon Jamesova mám mi teda ale vůbec není příjemná, nemám ráda, když se někdo plácá po rameni za to, jak je skvělý rodič, protože to není nikdo. Neřekla bych, že své syny nějak super duper vychovala. když dělají to, co dělají. Psychologa by si měla naordinovat sama, baba Emoticon Jinak ten incident s kabelkou cosi asi rozehrál, že? Emoticon Emoticon no, uvidíme, jak jim nandáš Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. PrincessCaroline přispěvatel
06.08.2016 [21:48]

PrincessCarolineSun, som rada, že si na mňa nezanevrela a že trpezlivo čakáš Emoticon
Možno ale to, že sa správa normálne nedokáže vykompenzovať všetky tie veci, čo sa dejú v tieni Emoticon A možno zas len kecám Emoticon

Ďakujem za komentár Emoticon Emoticon

4. SunShines
05.08.2016 [17:41]

Skvelá kapitola! Som rada, že je táto poviedka spolu s tebou späť! Emoticon
Am skáče z jedného prúseru do druhého. Emoticon Na jednej strane mala Jamesova mama pravdu, s nimi sa zapletie do väčších problémov, ale km sa James správa normálne, tak mi to príde veľmi ľúto.
A keď sa tam objavila Denise, tak to ani nechcem vedieť, čo ju čaká. Emoticon A zároveň sa teším a veľmi čakám na to, čo bude ďalej! Emoticon Emoticon

3. PrincessCaroline přispěvatel
05.08.2016 [17:17]

PrincessCarolineMillie, už vieš a vidíš, ako málo stačí k tomu, aby sa človek skoro zložil Emoticon Odísť s Jamesom? Čo škola, čo ich rodiny na to? A čo tí, ktorí by im chceli robiť napriek? Neviem či by to bola lepšia voľbaEmoticon Niekedy si sama chcem nafackať za jeho osud, ale stávajú sa aj také veci Emoticon Ježíííš áno, keď si spomeniem koľko nás toho čaká chce sa mi vracať Emoticon

Blacks, nie je to blbosť. Pretože psychicky nátlak predsa nie je nič dobré. Keď sa poraníš, rana sa zacelí, ale čo robiť s jazvou na duši? Emoticon Tak ja myslím, že s Denise to nikdy nie je také jednoduché a ona má vždy ku každej prosbe a láskavosti, ktorú spraví skryté nejaké ALE. Úmysel. Je predsa otrieskaná životom, musí mať vždy zadné dvierka Emoticon

Veľká vďaka za hlasy, ja vám to chcem oplatiť ďalšími kapitolami, že nie som nevďačná špina Emoticon A dúfam, že sa mi vás podarí ešte posadiť na prdel Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 05.08.2016 [8:10]

SAkra, človek s ani neuvedomí, ak môže život zmeniť trošku postavenia a schádzania sa so známimi ľuďmi. Nikdy som nebola na bulvár. Nečítala som články o obľúbených hercoch a spevákoch, práve pre toto. Nevieš čo je pravda a čo lož. Z tejto stránky mi jej j easi ešte viac ľúto ako z toh čo sa deje v reály. Ja viem j eto debilina, že? ale to čo sa deje je niečo s čím teoreticky vie manipulovať. ale to čo píšu? reči a krutsť ľudí? To jej halvu domrdá viac. Útok na psychiku a ľudské právo súkromia.

Nie som si istá, či ide Jamesovej matke skutočne o to, aby ju chránila, alebo si naopak chráni hniezdo. ale slová boli volené fakt zaujímavým spôsobom.

A k denis? Tá malá čierna, mrcha ju pravdepodobne mala na muške celý čas, že? Možno na prosbu Dava? Však mi na ňu dohliadni, tá malá je balíček pohromi, sa je niečo stane. Alebo len od nej zmrdka niečo potrebuje, a tu sa dostávame k bodu, kde sa o pokakynká.

Hádam, že sa to čo chvíľa dozvieme. Že?

ešte nemám celkom ucelený názor, čo by mala alebo nemala byť s Jamesom. V hlave sami tvorí tragédia a nutnosť odlúčenia , nie z popudu čo len jedného, ale pre okolnosti. Neviem, či som už moc preromantizovaná,a le byť sedemnástkou, tak ma asi polloží a zaklincuje,a k by som nemohla byť s chlapcom, ktorého mám rada. ale to azsa zmýšľam ako dievča, čo v živote nemalo viac straostí ako chodiť do školy, mať dobré známky a randiť. Emoticon

Neviem, čo ťa trápilo, ale dúfam, že už bude len dobre. Život si nevyberá vhodnú chvíľu, zhodí ťa na kolená a sleduje či dobojuješ.
To poznáme veru všetci. VEľa sily, elánu a my tu čakáme Emoticon

Inak gratulácia k umiestneniu, dúfam, že ťa to nakope ku kozmickému tvoreniu.

1. MillieFarglot admin
04.08.2016 [22:17]

MillieFarglotMiláčku, netuším, aké problémy si mala, ale som rada, že už je lepšie a si späť. Emoticon
Čo sa to tam sakra stalo? Prečo tam je Denise? Emoticon
Chápem, že sa ju Jamesova matka snaží držať od ich rodiny ďalej... ale namiesto toho, aby jej pomohli, by ju mohli nejako chrániť. Mohla by s Jamesom niekde odísť. Emoticon
Ach, Caroline, keď si spomeniem, ako James nakoniec skončí... a že sa tam ešte niekde objaví Nathaniel... Mala by si si pohnúť a písať o dušu. Emoticon
Kapitola dokonalá, konečne nebola taká kraťučká. Teším sa na ďalšiu. A gratulujem k umiestneniu. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!