OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Dokonalý Klam - 16. kapitola

05.06.2016 (17:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 687×

Bol to neuveriteľný sen. Ja a James v tme, v ktorej sa naše telá preplietali. Mala som pocit, že som jeho dotyky stále cítila a hlavu som mala plnú jeho vône.

„Ty sa vážne usmievaš,“ ozval sa vedľa mňa hlas a prisahám, že srdce mi vynechalo dva údery od ľaku. Otvorila som oči dokorán a zočila jednu neuveriteľnú halucináciu. James, ktorý ležal vedľa mňa na boku a podopieral si hlavu rukou. Prikrývku mal len od pása nižšie takže som mala problém udržať oči na jeho tvári a pobavene si ma meral.

„Prečo si v mojom sne?“ spýtala som sa vykoľajene a štuchla som do neho prstom. Nebol v sne, bol skutočný.

„Spokojná?“ spýtal sa a znovu sa zvalil do perín.

Pritiahla som si perinu až k nosu a len som na neho zízala. Spala som s ním. Urobila som to znovu. A keby len to. Ostal so mnou celú noc a dokonca nezdrhol z postele. Tomu teda hovorím pokrok.

Pokrok čoho?

„Som vážne blbá,“ zaskučala som napoly zahanbene a napoly nahnevane sama na seba. Snažila som sa zahrabať pod perinu a nechať sa umučiť pocitom studu, no nenechal ma. Strhol zo mňa perinu a nedbal na to, že som pod ňou nahá.

„Vážne ťa to tak štve, že sa to znovu stalo?“ spýtal sa ma pokojne.

Prestala som vyvádzať a pozrela na neho. Akú odpoveď čaká, že mu dám?

„Mal si ma zastaviť,“ odsekla som mu a postavila sa z postele, aby som si pozbierala svoje veci rozhádzané po izbe. Všetok stud sa premenil na hnev a penila som, zatiaľčo som sa navliekala do šiat. Ako málo stačilo, aby som po ňom skočila? To naozaj nemám žiadny zvyškový rozum? Mám predsa nejakú hrdosť a pud sebazáchovy, no nie?

Pri tom všetkom som si ani nevšimla, kedy sa postavil z postele a prešiel ku mne. Odohnal moje netrpezlivé ruky, keď sa mi zasekol zips a pomohol mi s tým.

Celé moje telo stuhlo, keď som zacítila teplo, ktoré vychádzalo z jeho tela. Bol tak blízko.

„A čo ak som ťa nechcel zastaviť?“ spýtal sa ma do ticha a jeho ruky mi prešli po ramenách.

Naskočila mi husia koža a okamžite som sa odtiahla. Až príliš som sa prestávala ovládať v jeho blízkosti. Neznášala som svoje hormóny, ktoré so mnou trieskali na každú stranu. Nenávidela som svoju divokosť kvôli ktorej som končila v takýchto situáciách. Pred očami sa mi premietal každý okamžik, odkedy som sa na neho vrhla.

„Musím ísť. Sľúbila som mame, že prídem domov a taktiež mi nie je dobre zo všetkého toho alkoholu,“ zamrmlala som otočená chrbtom k nemu a opustila izbu tak rýchlo, že som ledva počula, ako povedal, že sa uvidíme v škole.

Nevedela som, koľko je hodín, ale bola som rada, že som nestretla žiadneho rodinného príslušníka a veľmi rýchlo som vypadla na ulicu. Vzala som si topánky do ruky a prechádzala sa po chladnom betóne. Potrebovala som sa prejsť, vyvetrať hlavu a dostať sa z toho.

Bola som vystrašená sama zo seba a z pocitov, ktoré sa znovu objavili. To všetko by bolo tak skvelé, keby nešiel v biznise. Keby to so mnou myslel vážne, keby som nevidela celý ten incident.

Keby, keby, keby...

Zastala som a prudko zo seba vyrazila vzduch. Bolo jedno, z ktorej strany som to brala a snažila sa okolo toho kľučkovať. Vedela som to od včerajška. Vlastne, skôr som to vedela od tej noci v hoteli. Od okamihu, kedy ma prvýkrát pobozkal a venoval mi ten úsmev zlého chlapca, ma mal.

Lietala som v tom stále.

Popravde, od toho celého priznania som sa cítila neskutočne pod psa. Ani podráždený žalúdok neprerazil ten čierny oblak s bleskami nad mojou hlavou. Keby som s takým výrazom chodila pred pár rokmi, radili by ma k emo štýlu. Lenže nemala som chuť podrezať si žily ani vyplakávať s depresívnymi pesničkami. Bolo mi len skurvene na hovno, ale prijala som to.

Nemohla som sa ďalej utápať vo svojich myšlienkach a tak som si zavolala taxík. Aj cez to všetko mi mozog pracoval naplno a nedal mi dýchať.

Hoci som prestala proti tomu bojovať, nechcela som pred Jamesom priznať city. Ak som upustila od rodinného štýlu života, bol to slušný a galantný chlapec. Bol pohľadný, bol zabezpečený a bol charizmatický. Mal okolo seba úžasnú atmosféru a priťahoval ňou ľudí. Nechcel priateľku a ťažilo ho svedomie kvôli mne. Netrápil sa kvôli titulkám a nikdy ani slovom nespomenul, že by mu to bolo nepríjemné. Robil všetko pre to, aby som nabehla späť do svojho kolobehu. Trpel ma vo svojom voľnom čase.

Po tom všetkom ma zabolela hruď. Ten pocit ma prekvapil až som na seba pozrela do zrkadla vo výťahu. Bolo to nečakané. Všetky negatívne pocity, ktoré sa tam tlačili od rozchodu s Davidom som sa naučila ignorovať.  Táto bolesť bola podobná, ale oveľa výraznejšia. Bola totiž príliš čerstvá.

Unavene som vystúpila z výťahu a nevnímala okolie. Veľa by som toho nezmeškala, ale po chvíli, čo som kráčala po schodoch, som zbadala matku, ako stojí na vrchole schodov a prepaľuje ma očami. Možno som sa mala tváriť aspoň trochu kajúcne, ale liezla mi na nervy táto hra na rodinu. Malo to byť takto od môjho detstva.

Preto som len sklopila oči k zemi a pokojne kráčala po schodoch k nej. Bola som naozaj unavená a chcela som sprchu, a spánok. Utriediť si pocity, trochu dať priechod potlačovaným emóciám a dať sa dokopy.

„Amelle,“ ozvala sa pokojne matka vedľa mňa, keď som vyšla hore.

Neprehovorila som a šla ďalej. Zdalo sa, že som ju vykoľajila so svojim správaním.

„Mohla by si sa prestať správať, akoby som tu nebola? Čo to vôbec je za správanie?“ spýtala sa ma dopálene a kráčala za mnou.

„Keď sa vyspím, pokojne s tebou strávim celé popoludnie, ale teraz chcem byť sama,“ povedala som cez plece a chytila kľučku od dverí.

Jej ruka preletela okolo a pribuchla mi dvere späť. Vykoľajene som vyvalila oči a pozrela na ňu. Mala na tvári meravý výraz, no sánku mala napnutú a snažila sa na mňa nevyletieť. Bola to obrovská zmena. Preskákala som si s ňou už všelijaké situácie a boli sme spolu veľa krát na hrane, ale v poslednej dobe sa jej buď nedarilo alebo sa mi ju podarilo riadne vytáčať.

„Už mi začína liezť na nervy ten tvoj vlažný postoj ku všetkému, čo ti hovorím,“ precedila medzi zuby a spustila ruku z dverí. „Môj pohár trpezlivosti preteká nad tvojimi nedodržanými slovami a ignorovaním telefónu.“

Pozerala som na ňu bez slova a nenapadlo ma, čo by som jej na to povedala.

„Mohla by si sa aspoň tváriť, že akceptuješ moju autoritu?“ spýtala sa po chvíli ticha, kedy jej hnev pomaly vyprchal.

„Nikdy som nepovedala, že ťa neakceptujem. Neviem, prečo máš zlú náladu, ale vážne sa mi s tebou nechce hádať,“ vzdychla som si a snažila sa z toho vykľučkovať, čo najrýchlejšie.

Nadvihla obočie a prepálila ma pohľadom.

„Amelle, ty si jediný dôvod, prečo moje nálady lietajú všetkými možnými spôsobmi,“ povedala tvrdo načo som len zaklipkala očami.

Cítila som, ako sa mi srdce rozbúchalo rýchlejšie a celé moje telo stuhlo. Čo to vlastne povedala?

„To od teba nebolo vôbec pekné,“ povedala som po chvíli nenúteným hlasom a snažila sa dostať do izby, čo mi znovu nevyšlo.

„Tak mi povedz, čo by si chcela počuť? Že ma vôbec netrápi, ako púšťaš všetky moje slová von z hlavy? Ako nie si schopná dodržať pár vecí, ktoré mi sľúbiš? Ako, že po oslave prídeš domov a ty sa neukážeš, a nedvíhaš telefón?“ sypala na mňa a moje plecia oťažievali pod  všetkými tými slovami.

„Tak sa tak nestalo, no bože! Akoby som to robila stále!“ vyprskla som zahnaná do kúta.

„Robíš to stále!“ zvolala a treskla rukou do dverí vedľa mojej hlavy. Myklo mnou a ona okamžite stiahla ruku. Na čele mi vystúpil pot a snažila som sa upokojiť. Nikdy som ju nevidela v takej situácii. Cítila som sa hrozne z toho pohľadu na jej zvesené plecia, na to, ako ju nútim ísť za jej hranice.

„Som z toho unavená, Amelle,“ ozvala sa tichým hlasom, v ktorom len chabo potlačovala zúfalstvo. „Ja viem, že sa stále opakujem a ľutujem vašu výchovu, ale už som unavená. Unavená z toho, ako ťa nezvládam. Ako ťa nepoznám. Ako netuším, načo vlastne myslíš, keď odchádzaš do mesta. Ty a Aaron ste moje deti, a ja vás vôbec nepoznám.“

Na konci sa jej hlas zlomil. Oprela som sa o dvere a pozrela do stropu. Všetko ma bolelo. Bolelo ma toľko vecí. Jej slová, moje činy, moje detstvo. Pocit samoty.

„Prepáč,“ zašepkala som do ticha hoci som nevedela za čo sa ospravedlňujem. Nevedela som, čo jej mám povedať. Ako ju utešiť. Vedela som, čo všetko ju trápilo a vedela som, že jej s tým nedokážem pomôcť.

„Prepáč mi, že som ťa obvinila za svoje nálady,“ ozvala sa matka so sklopenými očami. „Snažím sa k tebe správať so všetkými možnými spôsobmi. Ako k dieťaťu, ako k dospievajúcemu človeku aj ako k dospelej osobe. Nikdy neviem prečítať situáciu a nikdy sa k tebe nedokážem dostať. Ani k tvojmu bratovi,“ hovorila potichu a pozrela sa na koniec chodby, kde mal Aaron izbu.

„Je to idiot,“ chcela som povedať, no neprehovorila som.

„Dospeli ste rýchlejšie než som si stihla všimnúť,“ povedala znovu a pozrela na mňa.

Prosila ma očami o odpustenie, ale ja som nevedela za čo. Môj život bol taký aký bol. Mohol byť horší aj lepší. Mala pravdu vo všetkom, čo hovorila, ale nedokázala som ju nenávidieť. Bola to moja mama, môj vzor a môj hrdina od mala. Vždy som chcela byť ako ona. A pritom mala toľko chýb a vôbec nebola dokonalá.

„Keby som predsa poslúchala, bolo by to tu nudné,“ povedala som a nahodila bezstarostný úsmev. Mlela som z posledného a už som len počítala sekundy, kedy sa znovu opustím.

Pokrútila hlavou a vykročila ku mne.

„Ty nedokážeš byť vážna, že?“ spýtala sa mäkkým hlasom a objala ma.

Jej objatie bol ako dar z neba. Pripomenulo mi to hotelovú izbu, keď sa zjavila po dlhej dobe a objala mňa a Aarona. V tom objatí existoval môj vlastný svet, kde neboli žiadne starosti. Cítila som, ako sa mi tlačia slzy do očí, ale potláčala som ich. V hrdle mi navrela hrča a nemohla som sa poriadne nadýchnuť. Tak strašne som jej chcela povedať, ako veľmi ju ľúbim a ako si ju vážim, ale nedokázala som to. Vyvliekla som sa jej z objatia a stále ju ožarovala úsmevom.

„Potrebujem sprchu, pretože Mona mi dávala zabrať,“ prehodila som a otvorila dvere, „okrem toho si nemyslím, že niekto iný by ma zvládal tak perfektne ako ty.“

Zatvorila som dvere bez toho, aby som sa na ňu pozrela a oprela sa o ne. Nedokázala som sa postaviť problémom s ňou a čeliť im. Otvorene rozprávať o tom, čo ma trápi a ani jej povedať, čo pre mňa znamená. Bola som v tom hrozná.

Pošúchala som si tvár a rozmazala si špirálu, keďže som mala vlhké oči. Striasla som zo seba šaty a vydala sa do sprchy. Potrebovala som zo seba zmyť všetko, čo šlo. Dnešok, včerajšok a celý týždeň. Bolo toho na mňa veľa. Až príliš. Keď som sedela pod sprchou, vynorila sa mi spomienka na matkinu tvár, keď so zúrivosťou v očiach vedľa mňa tresla do dverí. V duchu som vedela, že ma chcela udrieť. Zatvorila som oči a otočila som tvár k padajúcej vode. Cítila som sa ako cudzinec. Vôbec som nepoznala svoju rodinu. Tá myšlienka sa mi zarývala bolestivo pod kožu a mučila ma.

Nezvládala som svoj vlastný život.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dokonalý Klam - 16. kapitola :