OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Démon - 4.

15.05.2014 (15:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1258×

Neviem, prečo som pociťoval voči Jillian takú averziu. Ubehlo už takmer niekoľko rokov odvtedy, čo sme spolu randili. Zmenila sa. Mal som pocit, že k horšiemu. Už vtedy bola problémová. Myslel som si, že sa to dá do poriadku, ale nie. No ak chce teraz skaziť moju sestru, tak to nie! No teraz som o nej nevedel takmer nič, nemohol som si byť tak istý.

V nedeľu som si konečne poriadne pospal. Zobudila ma až vôňa nedeľňajšieho obedu.  Po  naraňajkovaní sa – teda pre mňa už obedom, som sa s obrovskou nechuťou pustil do učenia. Mama odišla, a tak som ešte musel dávať pozor na Harper. To bolo jednoduché, keďže moja sestrička nebola z tých bláznov, ktorí by vymýšľali somariny od rána do večera. Samozrejme, že bez blbých nápadov sa to nezaobišlo.
Keď pred štvrtou niekto zazvonil, počul som dupot zo schodov s krikom: „Ja otvorím.“ Len som pokrútil hlavou a opäť presunul svoju pozornosť na učebnicu. Ešte pár týždňov, konkrétne tri, a škola končí. Tých niekoľko dní, plných utrpenia, nejako predsa vydržím.  Potom už len rok a môžem pokojne nastúpiť do práce v rodinnej firme. Popravde, nevedel som, či je lepšie pracovať, alebo sa učiť. Pokojne by som sa mohol na školu vykašľať aj teraz.
Harper sa zvítala s Jillian a prešli aj cez obývačku, no ja som momentálne mal oči len pre ekonomiku. Sakra, koho to bol nápad, ísť na túto školu?! Samá matika... neznášam ju. Uživiť sa však nejako budem musieť.

Po niekoľkých minútach som zamieril do kuchyne, keďže ma okrem školy začal trápiť aj hlad. Tie dve som tam našiel, ako sedia za stolom a živo o niečom diskutujú. Keď som tam vošiel, stíchli. Harper kývla, aby som k nim podišiel. Odvrátil som sa od nich.

„Hej, Alex je furt nevychovaný,“ okomentovala moje správanie Harper. „Ale na to sa dá rýchlo zvyknúť.“

„Aj ja ťa ľúbim.“ Ani som sa na ne nepozrel. Tajne som dúfal, že odídu. Chcel som sa v pokoji najesť, no pokiaľ tu boli tieto dve, jediná možnosť bola tá, že si jedlo vezmem so sebou inde. Nenamietal som. V chladničke som našiel palacinky zo včera.

Otočil som sa k dievčatám: „Ste hladné?“ opýtal sa ich. Nastalo chvíľkové ticho.
„Nie, môžeš zjesť všetko, čo pred tebou neutečie.“ Pomocou svojich schopností som otvoril skrinku a vybral z nej tanier. Následne som ho presunul na drez, čo najbližšie ku mne. Vybral som plastovú nádobu s palacinkami a lakťom drgol do dverí od chladničky, aby sa zatvorili. Naložil som si tri palacinky na tanier a dal do mikrovlnky.

Pohľad mi zablúdil k Jillian, ktorá ma neustále pozorovala, čo mi nebolo veľmi príjemné. Mňa, samozrejme, zaujali jej oči. Tak rád som sa jej do nich pozeral. Zrazu sa obe postavili a odišli. Zjavne chceli mať súkromie. Ja som sa mohol aspoň v pokoji najesť. Myšlienky som mal momentálne mierne rozhodené.  Ak som nepremýšľal nad školou, tak mojou mysľou behali perly, poprípade sa všetky tieto veci miešali s Harper, Jill, Bethany a... a Gwen. Osoba, na ktorú som túžil zabudnúť, no nešlo to, nech som sa akokoľvek snažil.

Stále tu bola tá rana v srdci, ktorá odišla spolu s ňou.

Doteraz som sa nespamätal z toho, že v priebehu niekoľkých dní som prišiel naraz o dvoch ľudí, ktorých som nadovšetko miloval a vážil si ich. Tak rád by som vrátil čas a... a čo by si robil, Alex? Nemohol by som ovplyvniť nič, nič z toho nebola moja vina. Všetko to bola len pekelná náhoda! No snažil som sa prijať tento fakt. Možno by bolo načase pokúsiť sa o nový vzťah, no ak by som mal opäť prísť o dievča, ktoré milujem, radšej zostanem sám. Alebo ak by to malo skončiť ako s Jillian...

Pocítil som zatlačenie na hrudi a to ma prinútilo otvoriť oči. Gwen presunula svoju hlavu z vankúša na mňa a jednou rukou ma objala okolo brucha. Sám pre seba som sa usmial a rukou ju pohladil po vlasoch. Chcel som jej vtisnúť bozk na vlasy, no nechcel som riskovať, že by som ju prebudil. Trochu ma mrzelo, že jej nevidím do tváre. Tak rád som sa pozeral, ako spí.

Opäť sa pomrvila a ja som už vedel, že nespí. No odrazu stuhla a ruku, ktorou ma objímala, si chytila tvár. Okamžite sa posadila a ja som doslova počul, ako sa trhane nadýchla. Nadvihol som sa na lakťoch, aby som zistil, čo sa deje, no Gwen medzitým stihla vybehnúť z postele a smerovala rovno do mojej kúpeľne.

Absolútne som netušil, čo sa stalo, no akonáhle mi pohľad padol na moje bledomodré tričko, pochopil som. Boli tam kvapky krvi. Popravde, napadol mi úplne iný scenár, keď odtiaľto utekala s rukou na tvári. Ráno. Nevedel som, ktorá možnosť je však lepšia.

„Gwen!“ zvolal som a v momente bol na nohách.

Rýchlym krokom som podišiel k pootvoreným dverám. Vošiel som za ňou. Gwen sa skláňala nad umývadlom a rukami sa oň opierala. Potichu vzlykala a chvela sa. Nevedel som však určiť, či je to kvôli tomu, že sa z nej čoskoro stane démon, alebo z toho, že má na sebe len jemnú nočnú košieľku, ktorá jej siahala po kolená.

Zdvihla hlavu a pozrela sa do zrkadla. Zbadala ma. Na jej tvári som zbadal... tento výraz ma mučil. Ešte nikdy som jej tvár takúto nevidel. Miešalo sa jej v ňom prekvapenie, šok a strach. Opäť sa sklonila nad umývadlo. Jej plecia sa pomaly nadvihovali a klesali pri tom, ako dýchala. Podišiel som k nej a jednu ruku jej položil na plecia. Druhou som vzal uterák zo skrine, ktorá bola našťastie hneď vedľa. Gwen si umyla tvár a ochotne si ho odo mňa vzala.

„Ššššš, to o chvíľu prejde.“ Pohladil som ju po chrbte a otočil ju tvárou ku mne. Privinul som si ju k sebe a snažil upokojiť. Bola roztasená a ja som si domyslel, že toto sa jej stalo po prvýkrát . Spomenul som si, že v kuchyni je nejaká vec z lekárne, ktorá by mala toto krvácanie zastaviť.

Gwen ma nemotorne jednou rukou objala a čelom sa oprela o moju hruď. „Prepáč za to tričko. Aj uterák.“

„Ach, miláčik. Nerob si starosti. Poď, donesiem niečo, čo ti pomôže.“ Chytil som ju za ruku a odviedol späť do postele. Gwen sa na ňu posadila. „O chvíľu som späť.“

Rýchlo som vybehol z izby a zbehol po schodoch. V kuchyni som okamžite siahol na poslednú poličku vľavo. Bola tam krabica z liekmi. Vybral som z nej to, čo som potreboval a vybral sa späť za Gwen.

„Už to prestáva,“ ozvala sa, keď som zatvoril dvere a podišiel k nej. Už vyzerala lepšie, dokonca sa pousmiala. Posadil som sa k nej a Gwen prebodla pohľadom vec v mojich rukách. „Odlož to. Prestane to aj bez chémie.“

„Si si istá? Mne pomohlo len toto.“

„Pozri sa.“ Uterák odtiahla od tváre úplne. Keďže sa jej to stalo po prvýkrát, krvi jej z nosa veľa netieklo. Dalo by sa povedať, že už to prestalo. Gwen opäť zašla do kúpeľne a ja som si medzitým vyzliekol tričko a spolu s uterákom ho hodil do prádelného koša. Opäť som si ľahol do postele.

Keď sa Gwen vrátila, ľahla si ku mne a doslova sa ku mne pritúlila. Zatvoril som oči, zaboril tvár do jej vlasov a objal ju. Takéto chvíle som zbožňoval.

Z premýšľania a blúdenia v spomienkach ma vyrušil dievčenský smiech. Jillian a Harper schádzali zo schodov. „Teším sa teda na budúci týždeň.“

„Bude to skvelá babská jazda!“ zvolala nadšene Harper. Nadvihol som obočie a pozrel sa na ne. Mal som také podozrenie, že táto dámska jazda sa bude konať u nás. To neprichádzalo do úvahy! Chcem mať pokoj aspoň cez víkend a ony mi ho nedoprajú.

„Ahoj, Alex,“ rozlúčila sa so mnou Jillian. Ja som len kývol hlavou a zašiel do obývačky. Tu som počkal, kým sa sestra bude vracať do svojej izby. A netrvalo to dlho.

„Harper!“ zvolal som a ona sa otočila. Už bola jednou nohou na schodoch. Naklonila sa, aby na mňa videla.

„No?“ opýtala sa a pri tom spýtavo nadvihla jedno obočie. „Si hladný a opäť nemáš čo jesť? Ja nemám čas, aby som ti niečo uvarila.“

„Nie,“ zasmial som sa, „nie som hladný. Potrebujem si s tebou len pohovoriť.“ Všimol som si, ako sa zhlboka nadýchla a prebodla ma pohľadom jasné, teraz povedala, že nemá čas, ale neplánoval som jej robiť žiadne dlhé prednášky. Chystala sa protestovať. „Potrebujem si s tebou o niečom pohovoriť. Bude to rýchle, neboj.“ V duchu som sa uškrnul. Vyznelo to, akoby som jej povedal, že ju zabijem, no nebude to bolieť.

Harper si vzdychla a maximálne znudene prešla do kresla oproti mne. Zvalila sa tam a nohy si prehodila cez operadlo. Pozrela sa na mňa a kývla hlavou. „O čo ide, bratu?“

„Jillian má na teba zlý vplyv. Mala by si obmedziť tie večierky.“

„O týždeň mám oslavu narodenín. Babský večer, žiadny večierok,“ dodala poslednú vetu, keď zbadala môj výraz v tvári, ktorý musel presne vyjadrovať môj nesúhlas. „Plánujeme pozvať aj Beth a Charlotte.“ Harper zdôraznila meno Beth, akoby čakala, že to so mnou niečo urobí. Možno aj robilo, no nedal som to najavo.

Tak trochu som sa začal tešiť na budúci víkend. Chcel som o Beth toho zistiť viac, to dievča ma naozaj začalo zaujímať.

„To nemení nič na fakte, že chodíš na rôzne party a Jill... naozaj prepáč, ale príde mi ako neutrálny démon, z ktorého sa stane Tenebris. Harper, ja o teba nechcem prísť!“ Harper sa v momente postavila na nohy a jej výraz nasvedčoval, že som ju naštval.

„Alex, máš pocit, že si môj otec? Môžem si robiť čo chcem. To o Jill nie je pravda. Je to skvelý človek. Len ty vidíš všetkých ako niekoho, kto má na mňa zlý vplyv. Čo keby si sa niekedy začal starať aj sám o seba, hm? To by ti možno po tom roku ani neuškodilo...“

Harper s vystrčenou bradou a výrazom v tvár a lá boh smrti, ma prebodla pohľadom a následne vyšla z izby. Už som počul len zabuchnutie dverí.

Zaťal som päste a zhlboka sa nadýchol. Tak toto moja malá, drahá sestrička prehnala.

„Chlape, si ako bez života,“ oznámil mi David, keď dojedol svoj podiel pizze. Práve som mu splatil dlh za perlu.

Ako odpoveď som si len vzdychol.  „Alex, bude to už rok, čo si sa do seba uzavrel tak, že sa poriadne nerozprávaš ani so mnou. Ak mi opäť začneš nahovárať, že si sa sústredil na školu, tak na to ti už znova neskočím. Nájdi si novú výhovorku.“

„No náhodou...“

„Si mladý, užívaj si život, kým to ide. Minulosť musíš nechať tak, už sa nezmení. Prestaň sa zo všetkého obviňovať, nič nie je tvoja vina.“

„Nejde o minulosť. Bojím sa o Harper. Ak stratím ešte aj ju...“ Vetu som nedokončil, len nesúhlasne pokrútil hlavou a odpil si z citrónovej limonády.

„Alexander, máš predsa perly, tak čo depkuješ? Okrem toho, Harper ide mať len sedemnásť rokov, nie? Rok je predsa veľmi dlhá doba,“ snažil sa ma povzbudiť, no to všetko ma prinútilo nad tým premýšľať ešte viac.

„Vieš, zaujímalo by ma, prečo si mi tú perlu dal len tak. Každé démon ich predsa chce, nie?“ David nadvihol obočie a nechápavo sa na mňa pozrel.

„Predsa som ti vravel, že mne také niečo netreba. Netúžim po moci. Chcem žiť ako normálny človek. Ak by som mal perly, čo i len jednu, bál by som sa o seba. Veď sa kvôli ním zabíja! Ty ich potrebuješ pre Harper a som si istý, že ich u teba nenájdu.“ David nehovoril nahlas, lebo vedel, že ak by sa o týchto veciach dozvedeli démoni, mal by som problém. Snažili by sa dostať perly pre seba.

„Plánujem sa ich potom nejako zbaviť.“ David si len povzdychol. „Nechcem mať kvôli ním žiadne problémy.“

Celý deň som nepremýšľal nad ničím iným, len nad perlami. Ak by sa mi podarilo do roka zozbierať celú sadu, bolo by to skvelé. Perly, ktoré mám po dve, by som mohol darovať niekomu, kto je pred premenou. Jedna sada by tým pádom bola u nás v rodine a ostatné by ma nezaujímalo. Už to je poriadny úspech, že ich mám cez dvadsať! Ak by som mal dve sady... to by bolo viac než geniálne. Mohol by som ochrániť našu rodinu. Na ničom mi nezáležalo tak, ako na tom, aby bola matka a sestra v bezpečí.

A čo sa týka mňa, bolo mi to už v podstate jedno. Rok sa snažím nájsť zmysel života, ale veľmi sa mi nedarí... keby tu bola Gwen.

Taktiež som rozmýšľal nad tým, či sa Harper priznať s mojím činom. Mala by vedieť, čo pre ňu robím, aby si dávala na seba pozor. No ak by som opäť spomenul, že by mala obmedziť večierky, malo by to rovnaký účinok ako hádzať hrach o stenu. Ja proste Jillian neverím a najradšej by som bol, keby sa s ňou nestretávala. To by bolo dobré aj pre mňa.  Na druhej strane – ak by Harper vedela, že vlastním perly, mohla by sa niekedy nechtiac prerieknuť. Bola by v nebezpečenstve nielen ona, ale aj ja a celá naša rodina.

Ešte pár týždňov a až potom uvidím, či sa jej s tým priznám. Obe verzie totiž predstavujú riziko. David mal pravdu. On má pravdu vždy.

Keď som vošiel do domu, okamžite mi do zorného poľa padla Harper s telefónom priloženým pri uchu. „Nie, ja nakúpim tieto veci, ty sa o to nemusíš starať. Hlavne dones filmy. Čau, Alex.“ Kývla mi rukou a ďalej niečo zapisovala na papier. „Hej, ale bola by som radšej, keby tu nebol.“ Nasledoval úškrn, ktorý mi bol venovaný a ja som okamžite vedel, čo sa pýtala osoba na druhej strane. „Hej, to by ho zabilo, ale čo sa dá robiť. Dobre, tak ešte zavolaj Charlotte a ja sa dohodnem s Beth. Teším sa na zajtra.“ Harper zrušila hovor a telefón položila na poličku.

Poriadne som nevnímal dni, tak ma zaskočilo, že je už štvrtok. Zajtra to tu bude pohroma. Štyri ženské v dome a ako správne predpokladám, mama opäť nebude doma.

„Alex, poprosím ťa, aby si sa zajtra zavrel do izby a... proste odtiaľ nevychádzal. Alebo sa choď niekde zabaviť, veď už nie sme deti, aby sme na seba nedali pozor a dom nezrovnáme so zemou, o to mať strach nemusíš,“ spustila a zároveň sa na mňa prosebne pozrela. Mal som pocit, že si ešte spojí ruky a hodí psí pohľad, ale to som od nej čakať nemohol. Vedela si vydupkať svoje aj bez toho. 

„Harper, ide víkend. Musím dohnať spánkový deficit z celého týždňa. Nemyslím si, že budem robiť problémy.“ Neznášal som večierky, zábavy a podobné veci, radšej som si dobre pospal, pozrel film, poprípade šiel zašportovať. Alkohol a cigarety sa mi hnusili.

„Tak v to dúfam.“

Vchodové dvere sa zrazu otvorili a v nich stála mama. Na perách mala po dlhej dobe úsmev a oči jej doslova žiarili. Sršala z nej energia.

„Ahojte, zlatíčka.“ Harper sa zdala, že každú chvíľu si bude musieť pridržať sánku, aby jej nepadla až na zem.

„Mami?! Čo máš nové?“ opýtala sa sestra a ja som sa snažil zakryť svoje prekvapenie tým, že som si čítal poznámky na zajtrajšiu hodinu literatúru.

„V práci nastali zmeny, už sa uvidíme oveľa častejšie. Taktiež som sa so svojou priateľkou Meg dala na jógu. Chcelo to zmenu.“ Mykla plecom a všimol som si, že sa usmiala ešte viac. Nebol to silený úsmev, ale pravý a úprimný.

Asi by som si z nej mal zobrať príklad. Už je to predsa rok odvtedy, čo nás otec a Gwen opustili. 

Školský ples. Čo by iné dievčatá dali za to, aby mali dokonalé vlasy, skvelé líčenie a tie najlepšie šaty. No v jednoduchosti je krása a to vedela aj Gwen. Nerobila si s tým preto starosti. Vlasy si zopla a dala do nich červený kvet. Na pery si naniesla krvavočervený rúž a uši si ozdobila červenými náušnicami. Šaty, ktoré na sebe mala, sa mi neskutočne páčili. Začínali sa jej nad prsiami, pod ktorými boli stiahnuté čiernou stuhou. Odtiaľ boli voľne padnuté až ku kolenám. Krk jej zdobil strieborný náhrdelník s čiernym príveskom v tvare srdca, ktorý som jej dnes daroval. Bola z toho nadšená.

Gwen, nie príliš výrazná, jemná a nežná... moja Gwen.

„Zajtra je veľký deň,“ šepol som, keď sme boli na parkete a práve hrali pomalú pieseň. Gwen mala ruky okolo môjho krku. Dnes jej to nerobilo problém, keďže mala topánky na vysokom opätku. Ja som svoje ruky mal položené na jej krížoch. Pozerali sme si do očí.

Vzdychla. „Bojím sa.“ Jednou rukou som ju okamžite pohladil po tvári. Nezniesol som, keď sa v jej očiach zračil strach.

„Všetko bude dobré, zlato. Uvidíš. Máme predsa pár perál, tie určite zaberú. A okrem toho, ja pochybujem o tom, že by si ty niekedy mohla byť zlá.“ Pri poslednej vete som sa snažil o vtip. Gwen sklonila hlavu a taktiež sa jej na perách objavil úsmev. „Myslím, že to všetko má človek tu.“ Ruku som z jej líca preložil na srdce. Gwen moju ruku okamžite prekryla tou svojou. „Ty si skvelý človek, tak nemôžeš čakať, že z teba bude Tenebris. Si dokonalá, dobrá, milá... a takto by som mohol pokračovať stále dookola, Gwen.“ Mal som na jazyku ešte zopár vecí, no Gwen ma predbehla. V očiach sa jej zaleskli slzy.

„Alex. Ďakujem. Ale asi by si si mal dať dolu tú kravatu, asi ťa tak trochu škrtí,“ zasmiala sa. Pritiahol som si ju k sebe a pobozkal som ju. Tu, pred všetkými. Nech každý vie, že sa milujeme, že toto je pravá láska. „Poďme sa baviť. Možno.. možno to je naposledy.“

Ak by sa ma niekto opýtal na to, ako a kedy som spoznal Gwen, pravdepodobne by som mu hneď nevedel odpovedať. Nevedel som ako, no začali sme sa stretávať a keď sme zistili, že jeden bez druhého nemôže existovať, dali sme sa dokopy. Pravdepodobne láska na prvý pohľad. Možno druhý. Na tom nezáležalo.

No teraz, keď jediné, čo mi zostalo, sú spomienky a zopár fotografii, ktorých som sa nechcel zbaviť, som nemohol robiť nič. Nemal som komu vyznávať lásku. A hľadať si novú lásku? Bál som sa, že ak by som sa do niekoho zamiloval tak, až by som si myslel, že je to tá pravá láska, znova by to zo dňa na deň pominulo. Cítil som sa ako v začarovano kruhu.

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Démon - 4.: