OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Cut-throat 14. kapitola

02.05.2016 (17:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 972×

14. kapitola - Plánovanie

„Musela si mu na to kývnuť?“

Oliver sa na mňa vyčítavo pozeral už hodnú chvíľu a ja som mala chuť po ňom niečo hodiť. V mojom dosahu nebolo nič a ak by som schytila stoličku, na ktorej som sedela, asi by som ho umlátila k smrti. Moju konverzáciu s Graysonom určite nepočul celú. Potom si tam nakráčal ako pán, urobil rozhodnutia za mňa a spolu s Adamom ho poslali kadeľahšie.

„To nie je tvoja vec,“ odsekla som a založila si ruky na hrudi. Oprela som sa o stoličku. Bola som vytočená z jeho správania.

„To síce nie je, ale nenechám ťa robiť zlé rozhodnutia.“

Vyvalila som naňho oči. Sedel oproti mne. Boli sme v miestnosti, kde ma predtým vypočúvali, keď umrel Tim. Okrem neho tu bol ešte Adam, no ten sa do konverzácie radšej nezapájal. Ten bol v zozname Komu nakopať zadok druhý a myslím, že si toho bol vedomý.

„Dobre vieš, akú dohodu sme urobili, keď som bola v Centrále. Jeho pohreb za to, že ma nechá na pokoji do konca života. Teraz mám možnosť, aby moja rodina prestala trpieť. Tým by som zabila dve muchy jednou ranou.“ Mala som čo robiť, aby som nezačala vrčať. Naposledy som sa s ním rozprávala vtedy, keď ma obvinil z bratovej smrti. Neprávom. Nemala som s tým absolútne nič spoločné.

„Veľmi dobre si to pamätám. Taktiež viem, ako veľmi ti ublížil. Neviem, čo sa ti stalo a prečo si zmenila svoj postoj k nemu, no zabil mi brata a ak by chcel, mohol zniesť zo sveta aj teba. Ty sa mu tam pokojne vyplakávala v náručí. Mala by si vedieť, že je Hrdlorez a takých, ako si ty, zabíja.“

Nevedela som, čo mu na to povedať. Nechápala som jeho správanie. Spal pri mne v posteli, bozkával ma a ja  som verila, že naše plány budú skutočnosťou. Všetko pokašľal tým, že ma obvinil z bratovej smrti a vyhýbal sa mi. Teraz mu zrazu na mne záleží a správa sa ako žiarlivý priateľ.

„Odkedy ti záleží na mojich citoch?“

Adam si nahlas povzdychol, čím upútal pozornosť nás oboch. Oliver to určite musel brať ako záchranu. Aj keď by ma zaujímala odpoveď.

„Osobné veci si môžete vyriešiť aj potom.“ Otočila som sa k nemu.

„Po čom konkrétne?“ spýtala som sa ho.

Vážne sa na mňa pozrel. „Chceš Graysonovi pomôcť?“ Prikývla som na súhlas. „Si si vedomá, že budeš riskovať?“ Znovu som prikývla. Netuším, kam tým mieril. „Tak potom to je vyriešené.“ Tie slová smerovali Oliverovi, ktorý si len porazenecky vzdychol. Adam sa postavil a odišiel.

„Čo to malo znamenať?“ opýtala som sa a ukázala na dvere, ktorými Adam vyšiel.

„Dal ti povolenie na samovražednú misiu.“

Nadvihla som obočie. „Neplánujem sa dať zabiť.“

„Ale pochovať áno.“

„O čo ti ide, Oliver? Mohol by si, prosím ťa, prestať striedať svoje nálady ako ponožky? O tom, čo sa stalo v Centrále, nevieš nič. Netušíš, aký je Grayson. Chcel ma ochrániť, no to sa nepodarilo.“

Nervózne sa zasmial. „Ochrániť? Príde mi to pritiahnuté za vlasy. Dovoľ mi spresniť tvoje tvrdenie – počul som úplne všetko, čo sa tam stalo!“

Nemala som chuť s ním viesť konverzáciu, pretože som bola z dnešného dňa unavená a Oliver ma ubíjal. Musela som sa však podeliť s informáciami, ktoré som sa dozvedela.

„Dnes som stretla Soniu,“ začala som a on sa zamračil. „Sonia je síce lovec, no spolupracuje s Graysonom.“

„To všetko vysvetľuje,“ skočil mi do reči, no ja som ho nevnímala. Vedela som, kam tým mieri a so Soniou si to budem musieť ešte vyriešiť.

„Grayson ma chcel len chrániť. Preto mi Sonia dala tie lieky. Nikto nečakal, že by som mohla byť premenená. Sonia ich užívala tiež, pretože vedela, že sa k Timovi dostanem. Ale to ho nezabilo, Oliver. Obom to je veľmi ľúto, nemajú so smrťou tvojho brata spoločné nič. Grayson ho vtedy v Centrále ani nevidel, ukázal mi spomienku. Zabila ho nová liečba, ktorú skúšali. Netušia, prečo jeho telo na to tak zareagovalo.
Chcem pomôcť Graysonovi len kvôli našim rodinám. Ten pohreb by pre mňa znamenal naozaj veľa. Dobre vieš, ako znášam to, že nemôžem byť s rodinou. Nemám nikoho a už sa k nim nebudem môcť nikdy vrátiť. Nechcem, aby sa kvôli mne trápili.“

Počas celého môjho monológu sa na mňa nepozrel, hlavu mal sklonenú. Chcela by som vedieť, čo si o tom všetkom myslí. Ja som z toho mala chaos a už som nevedela, komu mám dôverovať. Chcela som veriť Graysonovi a aj Sonii.

Nesúhlasne pokrútil hlavou a zdvihol ju. Prebodol ma pohľadom. „Neverím tomu. Všetko to znie prehnane.“

„Čo?“

„Zrazu začne Graysonovi záležať na rodine, na tebe. Lovec upírov by nikdy nespolupracoval s upírmi. Niečo na tom nesedí a ja nechcem, aby sa celá situácia posrala ešte viac, Nina,“ vzdychol. Oliverove nálady som neznášala. Mala som pocit, že sa rozprávam so schizofrenikom.

„Sonia by mi nikdy...“ Neklamala, chcela som dokončiť. Uvedomila som si, že mi za celý ten čas nepovedala, kto v skutočnosti je.

„Vidíš.“

Lakte som si oprela o stôl a hlavu zložila do dlaní. Bola som zúfalá. Potrebovala by som aspoň niekoľko dní, aby som sa mohla poriadne vyspať a neriešiť veci, ktoré sa týkajú prežitia. Teraz sa jednalo o moju budúcnosť a ja som nemala v pláne si ju pokaziť. Všetko však nasvedčovalo tomu, že to dopadne hocijako, len nie dobre.

„Ja neviem, čo mám robiť,“ priznala som sa. „Neviem, komu mám veriť a komu nie. Neviem, čo je pravda na tom, čo mi povedala Sonia a ukázal Grayson.“

„Záleží ti na rodine?“ opýtal sa zrazu a ja som naňho pozrela s nadvihnutým obočím. Bola to hlúpa otázka, na ktorú určite poznal odpoveď. „Ja viem, viem. Len rozmýšľam. Vravela si, že nechceš, aby tvoja rodina trpela. Takto z toho môžeš niečo mať aj ty.“

„To znie ako plán. Takže pohreb schvaľuješ?“

„Ani náhodou, ale čo mám s tebou robiť? Mám pocit, že ma budeš potrebovať.“

Zaškerila som sa na neho a on len pretočil očami. Jeho pomoc sa určite zíde.

„Ozvem sa Sonii a dohodneme detaily. Bola by som rada, nech to je čo najskôr.“ Uskutočniť pohreb znamenalo sa zbaviť Gysona už vari nadobro. „Vymyslieť nejaký dôveryhodný príbeh o našej smrti bude určite vyčerpávajúce.“

Teraz sa pre zmenu zasmial on. „Nuž, to je tvoja záležitosť. Popravde, na tom všetkom sa mi páči len to, že Grayson bude pochovaný pod zemou aspoň chvíľu. Neverím tomu, že by takto dobrovoľne podstúpil riziko, aby niekto náhodou otvoril rakvu na slnku.“ Oliver by bol toho schopný, to som vedela.

„Chcel by si ho zabiť?“ opýtala som sa ho, no odpoveď som si mohla rovno domyslieť. Neodpovedal a odvrátil sa. „Samozrejme,“ šepla som.

„Neviem, či ti na ňom záleží alebo nie. Pre mňa je stále ten, čo môže za Timothyho smrť, nech už tvrdíš ty alebo ktokoľvek niečo iné.“

Postavil sa a chcel odísť z miestnosti. Ja som však mala na jazyku toho toľko, čo by som mu chcela povedať alebo sa ho spýtať. Nehovorili sme spolu dlho. Keď prešiel okolo mňa, bez rozmyslu som mu schytila ruku. Cítiť jeho teplo bolo pre mňa niečo úžasné a zároveň elektrizujúce. Prekvapene sa na mňa pozrel a chcel sa odvrátiť.

Na tvári sa mu objavil prázdny výraz.

To bolo prvýkrát, čo som skúšala zámerne niekomu ukázať svoje spomienky.

Zatvorila som oči a predstavovala si tú noc. Nielen to, ale aj iné spomienky nás dvoch. Nevedela som, čo si o tom všetkom mám myslieť. Na nikom mi nezáležalo tak ako na ňom, hoci som si to priznávala ťažko. Trápila som sa kvôli nemu. Snažila som sa mu tam ukázať aj to. Nech vie, ako mi ublížil.

Keď som sa odtiahla, jeho oči boli od prekvapenia široko roztvorené a pozeral niekde pred seba. Zatajoval dych a jeho srdce sa prudko rozbúchalo. Vedela som, že to fungovalo! Videla som ten moment, kedy sa zmenil jeho pohľad na svet. Keď spomienky, ktoré som mu ukázala, zmizli, pozrel sa na mňa.

„Nina...“

„Prepáč,“ šepla som. Teraz, keď stál predo mnou a nepovedal na to nič, som sa začala cítiť nepríjemne, ba až trápne. No nech je už Oliver na tom akokoľvek, chcela by som si tieto veci medzi nami ujasniť. Alebo si minimálne prestať robiť falošné nádeje.

Keď dlhšiu chvíľu nič nepovedal, postavila som sa. Nemalo to význam, nemala som to robiť. Niekde v srdci ma nepríjemne pichlo. A bolelo to. Znamenal pre mňa momentálne viac ako Grayson a Sonia dokopy. Netušila som, či to bolo kvôli tomu, že je jediný rovnaký ako ja.

„Prepáč,“ zopakovala som a chcela odísť, pretože to nemalo význam. Mala som oveľa dôležitejšie veci na pláne, než si vylievať srdce niekomu, kto o to zjavne nestojí. Oliver sa ozval až keď som mala ruku niekoľko milimetrov od dverí.

„Nina, prosím, stoj. Nie je to tak, že by to pre mňa nič neznamenalo. Len... je toho teraz na mňa veľa a ja...“ Zhlboka sa nadýchol. Bola som od neho otočená a cítila som, že ma v očiach pália slzy. Cítila som na dlani dotyk jeho prstov. „Nechcem ti ublížiť. Urobil som veci, ktoré doteraz ľutujem a nechcem, aby sa opakovali.“

Oliver zabil dievča, ľudské dievča, ktoré pravdepodobne miloval. No bol upírom len chvíľu, teraz to je určite iné a vedel by sa ovládať. Nechcela som mu povedať, že o tom všetkom viem. Nechcel mi ublížiť, no aj tak to robil.

Pozrela som sa naňho a vedela, že mám zaslzené oči. Potrebovala som byť chvíľu sama, potrebovala som niekoho, komu by som sa mohla vyrozprávať a zdôveriť sa. Škoda, že momentálne tu nikto taký nebol. Siahla som po kľučke a otvorila dvere.

Letmý dotyk našich rúk sa zmenil. Prsty omotal okolo môjho zápästia a obraz predo mnou sa zmenil.

Pozerala som sa na bezvládne telo v mojich rukách. Bola som v tele Olivera a v náručí som držala mladé dievča. Oči mala zatvorené, ústa pootvorené. Na sebe mala svetlozelené šaty. Bola príliš bledá. Farba jej pokožky kontrastovala s tmavočervenými fľakmi okolo golieru, na hrudi a po celom hrdle.

Oliver na ňu hovoril, triasol s ňou a prosil ju, nech otvorí oči. Na prvý pohľad bolo jasné, že je mŕtva. Oliverove ruky boli celé od krvi. Dokonca som mohla cítiť chuť a vôňu jej krvi. Ako sladký karamel s čokoládou.

Pocity viny a bezmocnosti ma zasiahli tak, akoby mi niekto dal facku. Prekvapilo ma, že som cítila všetko čo on. Hnev, pretože Oliver urobil niečo, čo nechcel a nevedel sa tomu brániť. Pocit bezmocnosti. Stratu! Strach...

Zachytila som sa Oliverovej ruky, keď sa obraz predo mnou zmenil. Zhlboka som sa nadýchla. Mala som pocit, že som celý čas zatajovala dych. Ešte stále sa vo mne miešali všetky jeho pocity. To bolo prvýkrát, kedy ma spomienky zasiahli tak prudko.

„Čo to bolo?“ opýtala som sa ho. Nemyslela som teraz to, že zabil to dievča. „Prečo som to vnímala tak intenzívne?“ Stále som lapala po dychu a ho spýtavo sa naňho pozerala.

„Netuším, no asi si to cítila rovnako ako ja spomienky, ktoré si mi ukázala.“ Netváril sa až tak prekvapene, no rozmýšľal nad tým a fascinovalo ho to. Ja som bola z toho skôr otrasená a srdce mi splašene bilo.  

„Ešte nikdy si to tak necítil?“ Odpoveďou mi bolo nesúhlasné pokrútenie hlavou. Stretol Oliver niekedy niekoho polovičného? Poznal sa s niekým? Ak to urobil človeku, vnímal by to rovnako? Mala som zrazu veľa otázok. No čo ma prekvapilo bolo, že mi ukázal svoje spomienky a podelil sa o svoju bolesť. Rovnako ako ja. „Nebola to tvoja vina,“ šepla som nakoniec.

„Bola. Nechcem, aby sa to opakovalo.“

„Ale...“ chcela som namietať. Dokázal byť v mojej blízkosti bez toho, aby mi ublížil. Čo  sa nedalo povedať o mne. Ja som sa nevedela ovládnuť a skúsila som, ako chutí jeho krv.

„Nina, tvoja krv ma nesmierne priťahuje. A ako som povedal, neurobím rovnakú chybu,“ povedal a odišiel.

Zostala som na mieste a civela na dvere, ktorými vyšiel von. Z Olivera som bola úplne rozladená. Prečo by odohnal Graysona bez dôvodu? Prečo sa mi zdôveril s tým, že zabil človeka, ktorého miloval? Samozrejme, až teraz som si uvedomila, že Grayson tu nemal čo hľadať a ktovie, ako by to skončilo, keby tu zostal o niečo dlhšie. Tentokrát som v ňom videla niečo z minulosti. Už sa mi nezdal ako niekto, kto zabíja. Ale zdanie mohlo klamať.

Na druhej strane, Oliver ma neprestane nikdy prekvapovať. Cíti ku mne niečo a nechce mi ublížiť? Pochybovala som o tom, že by mi niečo urobil, už bol upírom dlhšiu dobu. Alebo len chcel, aby som mu dala pokoj?

Potrebovala som zamestnať svoj mozog niečím iným než Oliverom. Vošla som do svojej izby a našla telefón. Chvíľu som váhala, kým som vytočila Soniine číslo. Naozaj som myslela, že jej môžem veriť, ale keby sa mi zdôverila so všetkým, všetko mohlo byť inak. Prečo však Grayson nepožiadal Soniu o pohreb?

„Nina!“ zvýskla prekvapene. „Pred chvíľou mi volal Grayson. Som rada, že si s tým súhlasila. Pomôže nám s tým aj Roman.“ Pomaly som začala triezveť z tej krásnej predstavy o Graysonovi.  Bol v kontakte s mojou najlepšou kamarátkou radšej ako so mnou!

„Áno. Chcem pre svoju rodinu to isté. Bude to pre mňa taký krok vpred v novom živote.“

„Určite aj ten správny. Tak ako to teda urobíme? Rozmýšľala som nad tým trochu a mám návrh.“ Rozmýšľala nad mojim pohrebom? Veci začali byť prehnané.

„Sem s ním.“

„Šla by som za tvojimi rodičmi s tým, že si sa mi zdôverila o tom, ako chceš ísť hľadať Graysona, pretože si našla nejakú stopu. Nie že by ma nevypočúvali už niekoľkokrát, ale môžem si na to proste spomenúť s odstupom času. Dozvedela by som sa o tom, že sa ti podarilo ho vypátrať. Keď ste plánovali návrat domov, havarovali ste. Bola to tak vážna autonehoda, že ste pri nej zahynuli a vaše telá boli zničené na nepoznanie. Podľa pitvy by sa zistilo, že ide o vás dvoch.“

„To znie síce dobre, no v tom prípade nemusíme byť v tých hroboch.“

„Vidíš, s tým som nepočítala., No je tu ešte návrh, že by sa pohreb konal večer. Keďže je zima, slnko zapadá skoro. Tu by sa vynechala tá vec s tými telami. Príčina vašej smrti by bola tá autonehoda. Všetko by sa zariadilo tak, aby ste prišli už len na pohreb,“ povedala a mne to v hlave šrotovalo. Znelo to veľmi riskantne, no čo by som pre rodinu neurobila?

„Druhý návrh sa mi pozdáva viac. Ako dlho bude trvať, kým sa to vybaví?“ opýtala som sa jej a dúfala, že to nebude veľmi dlho.

„Dva týždne, možno viac. Ale neboj sa, postarám sa o všetko,“ ubezpečila ma. „Ak by sa niečo zmenilo, dám ti vedieť.“

Nadšene som sa vybrala do kuchyne. Umierala som od hladu. Keď som prechádzala cez miestnosť s darcami, zastala som a zamrkala očami, aby som sa uistila, že sa obraz predo mnou nezmení.

„Darcov sme poslali domov, dva dni sa bez nich zaobídeme,“ povedal Adam s úsmevom na perách. Nikdy som si nemyslela, že práve jeho niekedy uvidím zdobiť vianočný stromček. Ten nebol veľký, bol vedľa pohovky. Na tej teraz sedela žena, ktorú som tu už niekedy musela vidieť. Upír, bezpochyby. Pozorovala Adama a usmievala sa.

„Uhm, Vianoce?“

Musela som si priznať, že pojem o čase som nemala žiadny. Ako som však mohla zabudnúť na Vianoce? To som nikde nezaregistrovala nejaký náznak toho, že sa blížia?

„Samozrejme! Keby sme boli ľudia, tak si dnes dáme večeru a rozbalíme darčeky. Keďže sme nesmrteľní, jedlo by sme nezjedli a darčeky si nedávame. Stretneme sa tu, dáme si krv a pokecáme. Pozvaní sú všetci, no dobre viem, že polovica obyvateľov sa nedostaví,“ povzdychol si. „Takže dúfam, že nás poctíš svojou prítomnosťou. Väčšinou sa stretávame o desiatej.“

Zaujímalo ma, odkiaľ vezmú krv, keď tu nie sú darcovia.

Prikývla som na súhlas. „Určite prídem.“ 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cut-throat 14. kapitola: