OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 19.



Chybný klon - Kapitola 19.Posledný výstrel

Kapitola 19.

Dylan potichu kráčal vedľa Nadyne a nemohol sa zbaviť otravných myšlienok, ktoré ho celú tú cestu prenasledovali. Paul ich viedol ku klinike svojho priateľa a celý ten čas ani raz neprehovoril. Za čo mu bol niekde v hĺbke svojej duše pomerne vďačný. Zistenie, že jeho ženu niekto prenasleduje a chce ju dostať až na samé dno, bolo ťažké vstrebať. Mal podozrenie, že ešte stále nie je mimo nebezpečenstva, hlavne podľa toho, ako sa správala. Nervozita, nezmyselné pobehovanie a strach, ktorý sa dal považovať takmer za obsesiu. A teraz, keď vedel dôvod jej správania, sa nemohol ubrániť hnevu.

Nevyčítal Nadyne, že mu nič nepovedala – hoci by mohol, pretože sa z toho pomaly ale isto stával jej strašidelný zvyk. Nie, triasol sa od zlosti pri predstave, že mal toho chlapíka rovno pod nosom, dokonca za ním sám prišiel, a keby mal čo i len potuchy, aké nebezpečenstvo predstavuje, bol by sa ho zbavil. Bolo až desivé, s akou chladnokrvnosťou k tomu celému pristupoval, ale pre Nadyne a jej šťastie by urobil čokoľvek na svete.

Obzrel sa cez rameno, aby aspoň tisíci raz skontroloval až podozrivo tichú ulicu, ktorá mizla za nimi. Bol vychovaný vo viere, že svojich milovaných má za každých okolností chrániť. A vojenský výcvik mu na to dodal aj potrebné prostriedky. Jeho mozog chladne analyzoval, zatiaľ čo jeho srdce praskalo a trieštilo sa na malé kúsky len pri predstave, že by sa jeho milovanej mohlo niečo stať. Pretože napriek tomu, čím sa jej ten chlap vyhrážal, bola v ohrození najmä ona. Pri tej predstave sa musel veľmi premáhať, aby Paula nesúril do rýchlejšieho kroku.

Bol taký zaujatý sledovaním aj tých najmenších tieňov, že si ani nevšimol, keď procesia pred ním zastala. Uvedomiť si to ho prinútilo až malé telo jeho ženy, cez ktoré takmer prepadol. So zamračenou tvárou ju chytil za lakeť, aby ju zastavil pred pádom. Keď sa naňho zamračila, usmial sa takmer ako anjel. Nevinnosť sama.

„Sme na mieste. Vo vnútri by nemal teraz nikto byť. Aiden mi zaručil, že poslal všetkých domov. Zadné dvere by mali byť odomknuté.“

S tými slovami na nich kývol, aby ho nasledovali. Zamierili okolo veľkej, bielej budovy, ktorá vôbec nevyčnievala. Nikto by nebol schopný povedať, že sa vo vnútri nachádza niečo iné ako byty staré najmenej tridsať rokov. Tušil, že to nebol zámer majiteľa, len proste našiel voľný priestor na vykonávanie svojej živnosti. Lenže to nezabránilo v tom, aby sa necítil lepšie. Prinajmenšom by ich nikto nehľadal tu. To, že by im to nepomohlo, lebo sa tí bastardi môžu dostať k mozgu jeho manželky, teraz radšej nebral do úvahy. Je až príliš ťažké snažiť sa brániť proti nepriateľovi, ktorý je nepolapiteľný a tak trochu aj neviditeľný.

Kráčal v tesnom závese za Nadyne, akoby bol jej tieň. Keď zbadal zadné schodisko vedúce do budovy, musel sa veľmi premáhať, aby ho najskôr neskontroloval. Jeho výcvik sa nemilosrdne predieral do popredia a nútil ho analyzovať každý krok ešte predtým, než sa vôbec rozhodol ho urobiť. V duchu sa okrikoval, aby sa správal racionálne. Takto nikomu nepomôže.

„Myslím, že by sme sa mali do toho pustiť,“ ozval sa odrazu Paul, keď vkročili do niečoho, čo pripomínalo malú kuchynku pre personál, v ktorej si varili obedy. Neidentifikovateľná hmota v hrnci na sporáku to len dokazovala.

Kútikom oka zahliadol, ako Nadyne prikyvuje na súhlas. „Čo mám robiť?“ Pri tom si nervózne žmolila okraj trička. Skôr, ako sa stihol zamyslieť nad tým, čo robí, jej chytil ruku a prsty jej skryl vo svojej obrovskej dlani. Pousmiala sa jeho smerom, ale nijako inak nereagovala. Len mu na oplátku stisla ruku.

„Nájdeme voľnú posteľ.“ Ak aj Dylanovi jeho prehlásenie prišlo nemiestne, nedal to najavo.

„A čo potom?“

Paul pokrčil plecami, akoby to bolo jasné aj bez jeho odpovedi. „Potom vás zbavíme toho malého problému. Podľa toho, ako nervózne prestupujete z nohy na nohu, je jasné, že čím skôr to skončíme, tým lepšie pre vás.“

Dylan sa zamračil. „Nie je to až príliš jednoduché?“

„Verte mi,“ povedal Paul, jemne sa mračiac, „nie je v tom nič jednoduché, ani ľahké. Musím zneškodniť čip napojený na jej nervové zakončenia tak, aby som niečo nepoškodil. Zároveň ho ale musím znefunkčniť takým spôsobom, aby ho nebolo možné opraviť.“

„Nebolo by jednoduchšie proste ho vybrať z jej tela úplne?“

„Bohužiaľ.“ V jeho hlase znela ľútosť, takže nebolo pochýb o úprimnosti jeho slov. „Čip som sám navrhoval a neskôr som ho zostrojil. Ide o jeden z ranných prototypov, ktoré mali tú hnusnú vlastnosť, že radi splývali so svojim prostredím. Bola to ochranná vlastnosť, ktorá mala zamedziť, aby nikto nemohol čip len tak samovoľne odstrániť. V prípade vašej ženy to fungovalo viac ako dokonale.“

Dylan len ťažko potlačoval hnev. „Takže to tam v nej ostane ako pozvánka pre ostatných.“

„Lenže by musela byť opäť pri vedomí, aby čip mohli zapojiť. A k tomu je potrebný jej dobrovoľný súhlas, o ktorom veľmi pochybujem, že by im ho dala.“

Dylan úkosom pozrel na svoju ženu, ktorá sa dívala raz naňho a hneď potom na Puala. Obhrýzala si spodnú peru a vyzerala, že sa každú chvíľu zloží pod náporom stresu. Túžil ju nejako upokojiť, lenže nevedel ako.

„Na čo ste vlastne skonštruovali niečo podobné? Keď ste vedeli, na čo to chcú použiť?“

Paul sa zamračil. „Nemôžete ma viniť z toho, na čo túto technológiu použili. Ja som ju zostrojoval v dobrej viere, že bude použitá múdro a jej potenciál pomôže zlepšiť ľudstvo. Mýlil som sa. Nemôžem za to, čo sa z môjho vynálezu stalo. Aj mierová zmluva sa v nesprávnych rukách môže zmeniť na vojnový pakt.“

Nepáčilo sa mu to, čo hovoril. Pretože slabý hlások v jeho hlave priznával, že má pravdu. Z vlastnej skúsenosti vedel, že neexistovali dobré a zlé veci. Bolo len niečo neutrálne, z čoho sme na základe svojich rozhodnutí urobili niečo prospešné alebo niečo, čo dokázalo všetko zničiť. Veď aj nože boli vymyslené na obstarávanie potravy, no v nesprávnych rukách sa z nich stávali vražedné nástroje, ktoré dokázali zobrať život. A aj napriek tomu ich nikto nepovažoval za zlé. Potriasol hlavnou. Prečo to muselo mať takú zvrátenú logiku?

Dylan kývol hlavou. „Mali by sme sa do toho pustiť.“

„Áno, mali,“ prisvedčil a zamieril von z kuchynky na chodbu. Tam otvoril prvé dvere naľavo.

Keď Dylan vošiel dnu a poobzeral sa, mal pocit, akoby sa nachádzal v múzeu modernej techniky, kde všetko fungovalo, ale ničoho sa nemohol dotknúť v strachu, že by to mohol zničiť. Bol si celkom istý, že niektorí ľudia tie prístroje dennodenne používajú a sú v tom úspešní, lenže on sa neodvažoval ani vysloviť ich názvy. Nechcel si polámať jazyk, alebo sa ešte viac strápniť. Miesto toho len zľahka objal Nadyne a zadíval sa jej do očí.

„Dopadne to dobre,“ uistil ju, prekvapený, ako pevne jeho hlas znel.

Nadyne rozochvene prikývla. „Potom sa už nebudeme musieť báť.“

Dylan si musel zahryznúť do jazyka, aby na to nič neodpovedal. Veľmi pochyboval, že keď zoberú zúfalému mužovi možnosť pomstiť sa za niečo, čo mu skrslo v šialenej mysli, zastavia ho tým. Nájde si inú cestu, spôsob, ako dosiahnuť svoje ciele. A on to veľmi dobre vedel, lenže to posledné, čo chcel, bolo zaťažovať tým Nadyne, ktorá vyzerala, že keď do nej fúkne, tak spadne ako chatrný domček z kariet.

„Ak chcete začať už teraz, mali by ste sa posadiť.“ Paulov hlas ich oboch vytrhol z premýšľania. Odskočili od seba, akoby boli puberťáci, ktorých pri bozkávaní na verande pristihli rodičia.

„Nech to mám už za sebou,“ zamrmrala si sama pre seba Nadyne.

Dylan jej zovrel rameno a nechal ju posadiť sa na vysokú posteľ, ktorá skôr vyzerala ako ležadlo bez matraca alebo vankúšov. Vedel si predstaviť, že to nebolo pohodlné. Lenže ten kus nábytku bol uspôsobený na operovanie. A keďže pri tom pacienti spali, nemusel sa nikto starať o ich pohodlie.

Kútikom oka zbadal, ako sa k nim blíži Paul s už pripravenou injekciou plnou nejakej tekutiny. Dylan sa zamračil, keď mu do mysli udrela jedna zo zapadnutých spomienok na jeho zajatie, ale rýchlo sa otriasol. Vďaka láske, ktorou ho Nadyne zahrňovala, a sedeniam u psychológa, si na tie pochmúrne dni takmer ani nespomenul. Svoje jazvy sa naučil akceptovať a keďže si nemusel robiť starosti s trvalými následkami, bolo jednoduchšie na to nemyslieť. Hoci občas sa našli momenty, keď ho prepadol starý strach a v tých chvíľach sa túžil len niekde schúliť a neodísť odtiaľ až dovtedy, pokým sa zase nedá dokopy.

Keďže sa celý čas pozeral na Nadyne, všimol si, ako prižmúrila oči, keď jej ihla preťala pokožku. Jemne sa mykla a akoby hľadala oporu, stlačila mu ruku takou silou, až hrozilo, že ju nikdy nebude môcť použiť. No netrápilo ho to. Mal čo robiť, aby udržal na uzde svoje predstavy. Lebo fakt, ako sa mykla len pri vpichu injekcie a vyzerala, že chce utiecť, neveštil nič dobé.

„Dobre,“ ozval sa Paul, keď zase odstúpil od Nadyne. „Teraz počkáme niekoľko minút. Umŕtvenie by síce malo okamžite začať účinkovať, ale istota je istota.“

Dylan len pokýval hlavou na znak súhlasu. Sklonil sa späť k svojej žene a hladil ju po krku. Sledoval každý, aj ten najmenší, pohyb jej svalov, počítal každý nádych. Bol taký posadnutý túžbou udržať ju v bezpečí, že sa z neho stával paranoidný idiot. Nie, že by mu to prekážalo. Kvôli svojej milovanej by pokojne vyzeral aj ako blázon. A len vďaka tomu, ako pozorne sa na ňu díval, si všimol, ako sa výraz v jej tvári pomaly mení.

Najskôr zvraštila obočie, akoby sa v duchu snažila vyriešiť nejakú hádanku. Keď však vypleštila oči a začala mierne kývať hlavou, zbystril svoju pozornosť. Otvárala a zatvárala ústa, akoby sa mu snažila niečo povedať, no nevydala zo seba ani hláska. Dylan ňou mierne zúfalo zatriasol. Nebol doktor, ale takto na tie lieky, alebo čo to bolo, reagovať určite nemala.

„Nadyne?“ spýtal sa opatrne.

Cítil, ako sa vedľa neho postavil Paul, ale nevenoval tomu pozornosť. Viac sa strachoval o ňu. Hlavne vtedy, keď sa mu prudko vytrhla a postavila sa do rohu miestnosti, tvárou k stene. Celé jej telo sa triaslo, až vyzeralo, že sa musí podopierať, aby nespadla.

„Ne-nechoď ku mne,“ ozvala sa hlasom tichým ako šumenie vetra.

Napriek jej slovám postúpil o dva kroky smerom k nej. „Čo sa deje?“

„Ni-nič... len... len si mu-musím urovnať... myšlienky.“ Akoby na dôkaz si prstami začala prudko masírovať spánky. Mohol by odprisahať, že ju počul niekoľkokrát zasyknúť od bolesti. Čo sa jej stalo?

„Nadyne, hovor so mnou. Čo sa deje? Si vydesená?“

„To by si mal byť ty!“ skríkla a prudko sa k nim otočila, v tvári desivo pokojný výraz. Po chrbte mu mimovoľne prebehol mráz, ale potom sa v duchu ostro okríkol. Bola to predsa len Nadyne, jeho milovaná žena. Nemal najmenší dôvod, aby sa jej bál.

„Nadie, upokoj sa. Bude to v poriadku.“

„A to je to, v čom sa mýliš. Nič nebude v poriadku až dovtedy, kým toto všetko neukončím.“

Jej hlas sa nezmenil, no čosi v tej kadencii, možno vo výbere slov alebo tóne, mu napovedalo, že toto nie je jeho Nadyne. Bola to jej tvár, ktorá sa naňho s nenávisťou mračila, jej ruky, ktoré boli zaťaté do pästí a pripravené rozdávať rany. A tak isto, ako to bolo jej telo, vedel, že sa teraz nerozprával s ňou. To poznanie ho udrelo ničivou silou do tváre. Prudko sa nadýchol.

„Nechaj ju na pokoji, nikdy ti nič neurobila.“

„A ďalšia vec, v ktorej sa mýliš. Kvôli nej som prišiel o všetko. Rád by som jej vrátil tú láskavosť.“

Bolo divné počuť z jej úst ten istý hlas, ktorý poznal niekoľko rokov, ako o sebe hovorí v tretej osobe. Lenže nedostal dosť času na to, aby o tom premšľal. Odrazu sa jej telo prudko vymrštilo a s rýchlosťou, o ktorej doteraz nevedel, že je jej schopná, sa vhrla k stolíku s nástrojmi, odkiaľ schmatla niečo dlhé a ostré. Nepochyboval o tom, že to bol skalpel určený na jeho vraždu. Musel to zastaviť. No skôr ako kvôli sebe, by to mal urobiť kvôli Nadyne. Ak ten, čo teraz ovládol jej myseľ, zvíťazí a zabije ho, Nadyne si to bude do smrti vyčítať.

Odstúpil o dva kroky a natiahol ruky v zmierlivom geste. „No tak, ak ma chceš zabiť, buď aspoň chlap a neskrývaj sa za ženu.“

„Múdre rečičky ti nepomôžu.“

Dylan sa zamračil, no nepovedal nič. Chcelo to niečo viac ako provokovanie, to vedel veľmi dobre. Napriek strachu, ktorý ho celého ovládal, si zachovával aspoň zdanie chladného uvažovania. Vedel, že toto nebolo ako predtým, keď ho Nadyne dusila vankúšom, alebo sa oháňala nožom. Vtedy mala nad sebou kontrolu. Lenže v premyslených pohyboch vraha, ktorými teraz jej telo kopírovalo pohyby toho jeho, nebolo po nej ani stopy. Akoby jej myslenie niekto ovládol a nútil ju robiť to, čo chce. Dokonca aj povedať to, čo chce. Jediný spôsob bolo znefunkčniť čip v jej krku. V duchu mu napadla jediná možnosť a ani trochu sa mu nepáčila.

„Ešte stále by sme si o tom mohli len pohovoriť,“ počul sa povedať, keď sa mierne posunul dopredu. Cítil, ako niekde za ním postáva Paul, ale teraz nemal čas sa tým zaoberať.

„Nemyslím.“

Dylan bez zaváhania zaútočil. Umlčal všetky reflexy, ktoré naňho vrieskali, aby sa neopovážil akýmkoľvek spôsobom ublížiť žene. Lenže tentoraz to urobiť musel a využil pri tom jednu z výhod, ktorú mal nad akoukoľvek ženou – fyzická sila. A moment prekvapenia.

Rukami vystrelil dopredu a schytil jej zápästia do ruky, snažiac sa ju prinútiť, aby pustila svoju zbraň. Ani si neuvedomil, že ju v duchu podcenil, až pokým sa mu nevyšmykla a nezahnala sa. Ostrá bolesť mu preťala ľavé rameno a on sa len tak-tak ovládol, aby neskríkol. S ťažko potlačovanou zúrivosťou sa k nej natiahol, chytil jum opäť za ruky a otočil k sebe chrbtom. Zmietala sa v jeho objatí a nadávala, no on sa nepodvolil. Len ju silnejšie chytil a viedol ju k posteli, na ktorú ju prudko zložil bez toho, aby ju pustil.

„Paul, je čas urobiť to, prečo sme sem prišli.“

V zornom poli sa mu objavil dotyčný a vyzeral, že o chvíľu bude oči hľadať po podlahe. „Ne.. neviem, či je to... ehm... dobrý nápad.“

„Nemôžeme čakať. Nadyne inak pomôcť nemôžeme. Takto bude uväznená niekde tam vnútri, neschopná urobiť čokoľvek, aby to zastavila.“

„Krvácate.“

Dylan úkosom pozrel na pažu, po ktorej potichu stekala krv. Jedinú zábranu tvoril skalpel, ktorý odtiaľ stále trčal. Bol rozhodnutý to ignorovať. „Ak si pohnete a rýchlo odstránite ten čip, budete to môcť ošetriť skôr, ako vykrvácam.“

Zdalo sa, že chladná logika bola tým jediným, čo naňho teraz platilo. Paul bez jediného zaváhania prikročil k stolíku s nástrojmi a zobral odtiaľ druhý skalpel. S odhodlaním mu prikázal, aby ju otočil na bok a pevne držal. To nebol problém. Jednou rukou jej objímal zápästia a tou druhou držal nohy, hoci mu aj tak stihla uštedriť pár kopancov do brucha, za ktoré sa na ňu vždy len zamračil.

Nemal dobrý výhľad na to, čo sa deje, ale aj tak vedel presne určiť, kedy Paul prerezal kožu a dostal sa až k čipu. Nadyne celá stuhla a v očiach sa jej miešal hnev s prekvapením, dokonca šokom. Lenže Dylan si nemohol dovoliť nechať sa obalamutiť výrazom jej tváre. Len silnejšie zovrel jej končatiny a čakal, čo sa bude diať. No ani to ho nemohlo pripraviť na výjav, ktorý sa mu naskytol.

Jej telo sa vymrštilo a prudko sa ohlo do oblúka. Každý jej sval sa napäl, akoby chcela ujsť, no vôbec sa nepohla. Paul od nej odstúpil, aby zobral gázu a priložil jej ju na krk. Nadyne mala ústa otvorené dokorán, akoby chcela kričať, no nevyšiel z nej ani hlások. Podľa toho, ako sa celá chvela, musela pociťovať neuveriteľné muky, no nijako na to nereagovala. Skôr vyzerala, akoby to vítala.

Uprene sa mu zadívala do očí. Obočie mala zvraštené a lesk bolesti a nechápavosti mu osvetľoval tvár. Keď pohľadom zablúdila k jeho ramenu, odkiaľ sa mu do celého tela šírila otupenosť, mierne sebou mykla. Zavrela oči a predtým, než mu oťažela v náručí, jej z oka vytiekla jediná, osamelá slza.

Pri pohľade na ňu prudko zanadával. V duchu sám sebe vynadal za to, čo urobil. Všetko by bolo jednoduchšie, keby ju podržal a nechal Paula, aby ju uspal. Lenže taká možnosť mu ani nenapadla, potreboval to všetko rýchlo vyriešiť. Teraz mu ostávalo len dúfať, že to nepokazil a toto malé víťazstvo neznamenalo jeho prehru.

Kapitola 18. ¦¦ Kapitola 20.


V tejto kapitole som napísala jednu z prvých scén, ktoré som vymyslela a vedela som, že nech by sa diaľo čokoľvek, napíšem ju. Dúfam preto, že napriek jej obsahu sa vám nejakým spôsobom pozdávala.

Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 19.:

4. MaggieLove přispěvatel
16.10.2013 [18:40]

MaggieLoveJé tak čip je konečně venku (Zdálo se mi to až příliš jednoduché, takže si myslím, že v tom bude určitě nějaký háček)Emoticon
Těším se na další Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Perla přispěvatel
16.10.2013 [17:26]

PerlaSkvelá kapitola! Naozaj sa mi veeeeľmi páčila. Dylan je proste jednotka.
Ja už by som len chcela presne vedieť, čo mu akože Nadyne urobila, keď je posadnutý jej zničením. Emoticon
Ale inak výborné, perfektné. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. mima33 admin
16.10.2013 [14:49]

mima33Ten Paul by si zaslúžil priadne na hubu Emoticon Emoticon nenormálne ma štve a neviem sa dočkať ďalšieho vývinu Emoticon Emoticon Ale som rada, že čip je konečne preč, hádam sa už veci pohnú tým správnym smerom Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 15.10.2013 [19:35]

Nehnevám sa, kapitola bola skvelá. Už sa teším keď tomu hadovi niekto napraví tú jeho fasádu Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!