OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 20. časť

02.07.2015 (16:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 939×

Sláva!

V dverách stojí rusovláska so šedivým prameňom na ofine. Má síce štyridsať, ale typovali by ste na tridsať. Veľké prsia obopína biele tričko, na bruchu voľné, takže prekrýva menšiu slaninku na tom mieste. Štíhle  nohy a plochý zadok maskuje sýtomodrá sukňa po zem.

„Jeeej, Melani!“ Vyjavene sa na mňa usmieva a kývne mi nech vstúpim. „Dlho si tu nebola. Prišla si za Luckou?“

„Ak je doma...“

„Tu som,“ ohlási sa rozjarene.

Tvár jej žiari. Vyzerá prekrásne, hoci trocha komicky vzhľadom na jej čierny outfit, kým celá obývačka hýri všetkými možnými farbami. Vidím, že pribudli nové indiánske masky aj obrovský stolík z kmeňa stromu. Na huňatom zelenom koberci to pôsobí úžasne. Príroda uprostred domu.

„Ideme hore?“

„Kam sa náhliš, veď Mel tu už nebola roky!“ ozve sa jej ocko - macko v modrých havajských šortkách a zdvihne sa z gauča.

„Dobrý,“ pozdravím a líca ma bolia.

Predstieranie je vyčerpávajúce. Doma som to síce robila často, ale toto je iné, hoc je horšie klamať vlastným rodičom.  A napriek tomu, že sú jej rodičia príjemní, pýtajú sa ma, ako ide škola a kam na výšku, celý čas som na ihlách z toho jej pohľadu. Je lačný, zúfalý a vášnivý. Nevzdá sa...

„Takže gymko, hm...“ prikývne jej oco a vytrhne ma z myšlienok. Vidím na ňom, že nie je dvakrát nadšený.

Kde sú tie časy, keď som sa zastrájala, že tam nikdy nepôjdem?  Hold nikdy nehovor nikdy.

„To viete, vtedy som nevedela, kde mám ísť,“ obhajujem sa.

Chce odpovedať, ale teta Monika vidí, že už mám dosť. Lucia tancuje pri schodisku, netrpezlivo zviera zábradlie.

„Dobre, drahý, už sklapni. Vidíš, že sa ponáhľajú,“ jemne ho preruší. „A aj my by sme už mali ísť.“

Obzrie sa na kukučkové hodiny. „Pravda.“ Zoberie si zo stola tašku s dokladmi a kľúčmi od auta.

„V mrazničke je zmrzlina a keby si bola hladná Lu ti zohreje sviečkovú, dobre?“

Svorne prikývneme, kým vychádza z dverí.

„Zabavte sa!“ zvolá z auta a už frčia bohviekam.

Pomstiteľka sa blažene usmeje. Zabuchne dvere a ide do svojej izby. Zamračene ju nasledujem. Ako mám začať? Začať vrieskať? Tváriť sa neutrálne? Predstierať? Slnku som povedala, že ju poznám, ale toto už nie je tá Lu. Je to chladnokrvný vrah. Bez svedomia... a rozumu.

V jej izbe, kde sa takmer nič nezmenilo si nepríjemne uvedomujem všetky nožnice, nože, ostré hrany stolov a hlavne ju. Hltá ma očami, pohladí ma po líci, hrá sa mi s pramienkom vlasou. „Zlato!“ zapradie sladučko a zahryzne si do pery.

Po chrbte mi prebehne mráz. Prudko pohodím vlasmi.

 „Si strašne sexy, keď sa tak dívaš.“

„Zhnusene?“ odvrknem a prechádzam sa po červenom koberci. Skúmam jej písací stôl, až sterilne vyprataný.

„Nie. Máš ten krásny rozpoltený pohľad, ktorým hovoríš, neviem čo si mám  myslieť, ľúbim ťa a chcem niečo urobiť.“

„Aha!“ zvolám, akoby mi svitlo. „A ja, že mi povieš, čo to, dofrasa, stváraš!“

„Dačo ti robím?“ hlesne a prehnane vypúli oči, ale ústa sa jej smejú. „Jáj, ty myslíš blog?“

„Nie, moju riť!“

„Super, stále je pekná“ usmeje sa a dravo si ma premeriava. Hlavne môj výstrih.

„Si šialená!“ zasipím zhnusene a snažím sa od nej udržať odstup, keď sa ku mne znova blíži. Pri tých slovách sa strhne a pozrie mi priamo do očí.

„Myslela som, že takto začneš,“ povie s nečitateľnou tvárou. „Áno, som šialená! Som blázon!“ potvrdí s miernym chvením v hlase.  „Blázon do teba!“ Priskočí ku mne a vrhne sa mi na pery ani sa nestihnem brániť. Zacítim jej parfum - frézie a ovocie...  

Spojí naše ústa, naliehavo ma objíme. V tej chvíli sa mi premietnu všetky tie nádherné chvíle. Jej jazyk sa mi prebíja do úst. Rýchlo sa spamätám a uhryznem ju. Zaskučí a odtiahne sa. Odhodím ju.  

Chvíľu na seba zazeráme. Utrie si pusu a ohromene civie na krv na rukách.

„To je zas nejaká hra?“ sykne.

„Hra?“ zopakujem zarazene. „Nikdy som žiadnu nehrala!“

„Prosím ťa! Celý čas si mala všetko premyslené. Naše stretnutia, ich vraždy, nehody... Vždy si vedela, že to urobím a chcela si to, tak sa netvár na šokovanú!“

„Boli to detské výmysly! Fantázia, ktorá nemala ublížiť, iba priniesť úľavu! Nikdy som ich nechcela skutočne zabiť!“ bránim sa zronene.

Je to pravda... zabila ich! preletí mi hlavou a dvihne sa mi žalúdok. Ako to mohla spraviť? 

„To je jedna z tvojich chýb, drahá,“ povie a naleje si kolu. Po odpití zmraští tvár. Asi ju to dosť bolí. „Bojíš sa urobiť to, čo chceš.“

„Nemáš ani poňatia, čo chcem!“ vrknem a nevoľky ju obdivujem aká je pokojná. Práve to mi naháňa strach. Je dosť prudká, prudšia ako ja a ja sa už pomaly nevládzem kontrolovať.

„Myslíš?“ zasmeje sa a ukáže dokonalé zuby, trocha ružové od krvi. Znova si odpije a zastane rovno predo mnou. Tentoraz sa o nič nepokúša. Stojí rovno ako svieca, v očiach hlad. „Chceš vzrušenie,“ šepká zmyselne. „Jeden z tých príbehov, na ktorých lipneš.  Potrebuješ, túžiš po tom, aby ožili. To som pre teba urobila. Vdýchla som život... “ Naťahuje ku mne ruku. Uhnem sa, ale ona mieri za mňa, ku šuplíku na stole. „... tomuto.“

Otrčí mi pred nos čierno-striebornú knihu s ornamentmi a runami. Zalapám po dychu. Naše - moje krvavé príbehy spojené s denníkom, písané v tie „šťastné“ dni Ničiteľskej pozornosti. Pudovo v nej zalistujem. Erotické poviedky, ktoré sme neskôr horlivo vypĺňali, fotky Pomstiteľkiných sprejerských diel, zážitky, opisy našich dobrých dní, vraždy...  všetko. Každý aspekt, detail, nášho vzťahu, okrem hádok. 

Bol to náš príbeh. Fantazijný svet uprostred reality, naša zvrhlá rozprávka. Boli to moje začiatky. Prvé poviedky, ventil a pomáhalo to. Bola som voči všetkému  flegmatická pretože vďaka nej a tej knihe som skutočne žila. Konečne som bola hrdinkou, hlavná postava. Písali sme si náš šťastný koniec...  

Začínajú ma štípať oči. Znovu ma pohlcujú dávno vymazané city. Už som zabudla, ako veľa to pre mňa znamenalo...  Uprostred objavím zopár zájdených  básní. A zas môj škrabopis, jej ozdobné písmo... zdanlivo rovnomerne sa striedajúce. Nežne pohladím kožený obal.

Stretnú sa nám pohľady, v jej očiach vidím svoj obraz. Sme si tak podobné. Piercingy v ušiach, tmavé vlasy, bledá pokožka. A predsa jej sa na ruke skvie fénix, symbol neskrotnosti a úniku pred smrťou, totem večného kolobehu.

„Prosím, prestaň zabíjať,“ vzlyknem. „Nič tým nezmeníš. Aj tak si už zabila všetkých, čo ti ublížili i nevinných. Neverím, že ťa to netrápi.“

Dá si načas kým odvetí: „Čítala si poviedku. Nenútila som ich. Mali na výber.“ Zdvihne mi bradu.

„Hovoríš o fľaši s ľuľkom?“

Prikývne. „Pili, lebo chceli. Každý čin má dôsledok.“

„Len tvoje nie, však?“ zaškrípem zubami.

Nezbedne sa usmeje. Bože, je nádherná! „Samozrejme, že majú. Si tu. Vrátila si sa ku mne.“

„Nie,“ poviem tvrdo, až sa samej seba zľaknem. „Nevrátila som sa. Žijem bez teba a oveľa lepšie. Ty mi už  vôbec nechýbaš.“ Ešte nikdy som nebola taká krutá.

Vidím, že každé slovo ju raní ako úder bičom. Ústa jej poskakujú do zlovestnej masky, no snaží sa to skryť.

„Klameš! Miluješ ma!“ syčí a tvár je pár centimetrov od mojej.

„Ty sa klameš. Milujem Slnko!“ vmietnem jej do tváre a neúprosne pokračujem: „Budeme sa brať!“ A začnem o tom, čo všetko máme naplánované, že ho milujem, že ona je pre mňa minulosť.

„Nie! Nie! Zmĺkni!“ zvrieskne a zapchá si uši. „Prestaň! To nie je pravda!“

„Je to pravda!“

Cúva odo mňa do rohu. Tvár má posiatu slzami. „My patríme k sebe!“

Pokrútim hlavou, strhnem jej ruky dole, chytím jej tvár do dlaní. „Pozri sa na mňa!“ prikážem jej. Poslúchne. „Viem, že ťa to bolí. Viem, že nezabíjaš ani tak pre mňa ako pre seba,“ šepocem pokojne, hoci mi trhá srdce vidieť ju takto. Nechcela som ju zraniť, ale nemala som na výber. „Oslobodzuješ sa, viem. Tiež som to robila, ale v mysli. Rozmýšľala si vôbec o tom, že by ťa zatkli? Akú bolesť spôsobíš vašim?“

Neodpovedá. Zíza na mňa sťa dieťa, ktoré potrebuje vrúcne objať. „Nechcem, aby sa to stalo. Ak ťa polícia odhalí, budem ti pomáhať, ale už nikdy, rozumieš, nikdy, nikoho nezabiješ! Jasné?!“

„Ja nemôžem! Nemôžem.“ Dezorientovane krúti hlavou a chytí ma za plecia. „Neviem to zastaviť. Bojím sa! Veľmi sa bojím! Potrebujem ťa!“

„Mňa nie. Musíš vyhľadať pomoc.“

„Ja nie som blázon!“ skríkne a vytrhne sa mi.

„Nie. Ale už sa musíš zmieriť s tým, že ťa...“

„Sklapni! Nevyslovuj to!“ vrieska a trhane si zakrýva uši. „Nestalo sa to!“

„Stalo!“ zvolám nemilosrdne. „A o to tu ide, nie o šikanu. Tá tú bolesť len umocnila, Lu. Pohltila ťa, no nebol to začiatok!  Nahováraš si, že so mnou budeš šťastná, ale nebudeš. Zmenili sme sa. My obe. Nemilujem ťa, ale to neznamená, že si sama. Máš plno ľudí, ktorým na tebe záleží. Len to nevidíš.“

Prikyvuje, no nie som si istá, či ma vníma. Potom sa však obráti a pozrie nad posteľ. „Rob...“ zamrmle, že ju skoro nepočujem. Keď sa chcem spýtať, čo tým myslí, zvrtne sa ku mne. „Čo urobíš, ak ma dostanú?“

Nadýchnem sa a opatrne volím slová. „Budem pri tebe. Tak ako vždy. Ale nie preto, lebo som Ničiteľov nemala rada a ty si ich zabila. To, čo si spravila ti neodpustím. Využila si ma, citovo si ma vydierala a..."

„Zabralo to,“ skočí mi do reči a už vyzerá celkom príčetne, dokonca šibalsky. „Dostala som ťa až sem.“

„Aha, čiže robím to, čo chceš?“ ujasňujem si zarazene a cítim, ako sa mi dvíha tlak.

„V podstate.“ Prikyvuje.

Do ruky mi vystrelí kŕč. Zatnem ju v päsť. Tak rada by som jej vrazila! Ešte jej víťazný pohľad! Celý čas som bola len bábka? Fajn!

„Tak ma dobre počúvaj, Pomstiteľka,“  vypľujem to meno a pomaly, výhražne k nej podídem. Ani sa nehne, ale vidím, že sa jej zúžili zreničky. Na krku jej pulzuje žila. „ Hneď ako sa to skončí, zabudnem na teba!“ cedím cez zuby. „Vymažem ťa zo svojho života a ak ti to prejde a Slnku sa náhodou niečo stane, hocičo, zabijem ťa!“

„Fíha! Silné slová od ženy, čo nedokáže zabíjať,“ povie naoko vyrovnane.

Trhne mi kútikmi úst. „To si fakt zabudla, čo sa stane, keď mi niekto siahne na milovaných?“ spýtam sa a nadvihnem obočie. Zbledne a nasucho preglgne. Široko sa usmejem. „Som rada, že si rozumieme.“

S dobrým pocitom vyjdem z izby a pomaly kráčam cez dom. Nenasleduje ma. Vydýchnem si až  pred domom. Pohroma je zažehnaná. A ak neposlúchne a ohrozí Slnko... Boh jej pomáhaj. Lebo vtedy som schopná naozaj všetkého!  

19.časť  ||  21.časť

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 20. časť: