OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 10. časť

02.04.2015 (12:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 617×

Nestretneme sa niekedy? Ale tentoraz bez triednej. Čo vy na to? Znie odkaz na facebookovej skupine z čias základnej. Vraj prídu všetci. Aj tí, čo neholdujú alkoholu. Dá sa povedať, že je to malý zázrak. Ich trieda bola naskladaná zo samých skupín kde všetci boli indivídua sami o sebe, takže ak sme sa po škole stretli s triednou, niektorý chýbali. Teraz to má byť iné. Vraj.

Dohodnú sa, že si pôjdu sadnúť po pohrebe Tlčhuby a Pána Chcem pozornosť. Slečinkin pohreb už bol a ani na tom nebola. Veď na čo by tam mala ísť? Pozerať sa na slzy? Akurát sa jej urobí zle. Nikto z nich si nezaslúži, aby sa pre nich tvárila zronene. Prečo by mali? Ale na stretko pôjde. Z tých málo, ktorých si nechala medzi priateľmi Pomstiteľke napíše Slečna Všestranná alebo aj Umelkyňa.

Prídeš aj ty?

Na pohreb, či na stretko?

Na oboje.

Pohreb nie, ale na stretko... možno. Uvidím. Prečo?

Ta vieš, keď ideme všetci... Prečo nejdeš na pohreb? Ani na Sárinom si nebola.

Aha. A povieš mi, na čo som tam mala ísť? Je mi to síce ľúto, ale necítila som sa na to. Aj tak tam bolo dosť ľudí, ktorí ju poznali viac ako ja a rovnako to bude aj pri nich.

Veď ide o rozlúčku! Poznala si ich celých deväť rokov, za ten čas človeka aspoň trocha spoznáš.

„Ja už som sa rozlúčila,“ uškrnie sa. Keď dočíta poslednú vetu zavrčí na monitor. „Vážne? A vy ma poznáte? To pochybujem!“ ale napíše len: V živote som sa pohrebe nebola a nemienim na to nič nemieniť. Proste na to nemám a rozlúčiť sa môžem tak, že sa za nich pomodlím ruženec. Je to súkromnejšie.

Chvíľu trvá kým jej odpíše. Z tejto strany to chápem. Je pekné, že sa za nich pomodlíš. A ... nepôjde na stretko? Napísala som mu, ale neodpisuje.

Dobrá otázka. Príde Mesiac? To by bolo vážne zaujímavé. Na druhej strane vie, že všetkých zo základnej nechal zablokovať. S nikým sa nestýka. Aj s ňou si dal pauzu.

Dosť o tom pochybujem. A ani nečakaj, že odpíše, všetkých z triedy si vymazal z priateľov.

Prečo? Nechápe Umelkyňa.

Blbá otázka nemyslíš? Samozrejme, Umelkyňa si žila svoj život a hoci sa za nich pár ráz postavila v podstate jej bolo všetko ukradnuté. Cez prestávky robila pravidelné kolá po celej škole s Tlčhubou a ďalšími, takže nemohla vidieť všetko a potom sa k nej dostali zdeformované správy.

Mne vždy pozdraví...

Prevráti očami. No a? FB a ulica sú dva. A vieš, čo nechaj to tak. Keď sa o tom chceš rozprávať pýtaj sa jeho.

Fajn. Ale ty prídeš, hej?

Jop. Prídem, ale až po pohrebe.

Ok. Vidíme sa tam, som rada, že prídeš. J

„To určite,“ zamrmle ironicky. Rozhoduje sa, či mu má napísať. Po krátkom váhaní to zamietne. Stopercentne by odmietol a divil by sa, že Pomstiteľka tam predsa len ide. Hoci, raz na stretko prišiel, no len kvôli triednej. Pomstiteľka vtedy trčala v posteli s črevnou chrípkou. Samozrejme, on ani len netuší, že troch už má na svedomí. Vie, že sa to do zvedel, ale zatiaľ si to nespojil. Dá mu nápovedu. Dlhú a jasnú.

Miesto, ktoré vybrali ju rozosmeje. Majú ísť na Dopravné ihrisko. Detinskejšie to ani nemôže byť, ale v podstate jej to vyhovuje. Otvorené priestranstvo s kaviarňou, ihrisko, neďaleko koľajnice a rieka. V mysli sa jej už začína črtať plán. Jednoduchý a desivý. Spomenie si ako jej raz Mesiac povedal: „Nechápem, že ti všetko vždy vyjde a nič pri tom neplánuješ! Buď máš kurevské šťastie alebo si neskutočne dobrá. A oboje ma neskutočne serie!“

Uškrnie sa. Pomstiteľka nikdy nebola na špekulácie. Spolieha sa výhradne na... momentálnu inšpiráciu. Ostatné bola improvizácia, iba párkrát sa nad niečím skutočne zamyslela. Ak by dlho rozmýšľala doteraz je panna, Tlčhuba by ešte žila a nestala by sa Pomstiteľkou.

Nechajte komentár:

Sama tomu neverí. Nie teraz. Cíti, že už nevládze klamať ani samú seba. Vyhrali. Zničili ju. Ich oboch. Pre to tu nie je, Mesiac to pochopil kým Pomstiteľka slepo vzdoruje. 

A vlastne... čo viac môže stratiť? Jeho? Nezmysel, nikdy ho neopustí, ani on ju. Sú si súdený, vedia to obaja. O nich predsa nikdy nikto nevedel. Alebo??? Starý nepokoj!

„Ahoj!“ pozdravia ju veselo, hoci sú všetci v čiernom.

„Čaute,“ odzdraví a jemne sa usmeje. Najradšej by ich zaškrtila, ale zatiaľ sa len usmieva. Počkajte vy svine, zachvíľu pôjdete na ďalšie hroby!

„Spomínali ste, že ste taký veselí?“

„Pár momentiek by sa našlo.“

Chápavo prikývne. O mŕtvych len v dobrom. Hahaha! Veď sa to čo chvíľa zvrtne. A nemýli sa. Začnú vyťahovať aj menej šťastné momenty. Priatelia Tlčhuby ich však rýchlo stopnú a tak sa všetka špina valí na pána Chcem pozornosť.

„... aj tebe bol dosť hnusný. K vám obom,“ kývne k nej Umelkyňa. Skamenie jej tvár, potom opatrne prikývne.

„Bol, ale to už nezmením. Dôležitá je prítomnosť, nie je minulosť.“ Použije jeho obľúbenú frázu.

„A ty sa vlastne ako máš? Tak ticho tu sedíš...“

Pery zvlní do úsmevu. „Nepoznala som ich tak dobre, takže ani nemám veľmi, čo kecať... Mám sa fajn.“

Očami prebehne po tvárach, ktoré sa Mesiacu zdali blízke. Myslel si o nich, že sú priatelia, ale samozrejme teraz to nie je ani bu ani mu, keď sa stretnú. Niežeby mu chýbali. V podstate na to zvysoka serie a už sa len trpko smeje. Uvidí, ako sa to dnes bude vyvíjať. Necháva to všetko na náhodu. Vlastne, rozmýšľa, či je to dobrý nápad. Sú tu aj ľudia, ktorých chce nechať žiť. Nečakané? Nuž, áno, Pomstiteľka nechce zabíjať viac ako musí.

Rozhovor sa ubieha celkom dobrým smerom. Aj ju berú do party. Prevažne sa pýtajú na Mesiac, ako mu to ide vo vzťahu... Zovrie operadlo, až jej zbelejú hánky. Nie je zadaný na dlho! Vráti sa ku mne! Čoskoro!

„Myslím, že im to trocha škrípe,“ pokrčí plecami, „no je to jeho vec.“

„Fakt? Minule som ich videla. Vyzerali šťastný. A stále si posielajú na FB zamilované statusy,“ povie Rozvracačka. Snedá baba s čiernymi vlasmi a očami. Výbušná, asi tak ako ona, lenže na rozdiel od Pomstiteľky, ona je mrcha a vtierka, ktorá si o sebe vážne myslí, že je najlepšia na svete. Ach tie klapky na očiach a falošný obraz v zrkadle!

„Môže to tak vyzerať, ale nevieš, čo sa deje za monitorom,“ odvetí naoko milo. Bože ako ju neznáša. Stále sa kamsi pchá, musí všetko vedieť a stále musí byť po jej. Kriste!

„Iba vravím, čo som videla,“ bráni sa.

Vrie to v nej. Mesiac sa vráti. Je môj. Navždy môj! Nikto mi ho nepreberie! Musí sa vyzúriť. Dnes nechcela nikoho zabiť. Teraz gáni na Rozvracačku najradšej by schmatla dáždniček v pohári a strčila jej ho do krku. Škoda, že je tu tak veľa svedkov!

Uplynie polhodina, počas ktorej stiahne kofolu. Vonku je príjemne. Slnko svieti, pofukuje vetrík, všade teplo. Dopravné ihrisko je stále lákadlom pre všetky vekové kategórie. Ich trieda sedí v komplexe drevených lavičiek a stolov, ktorý je ohradený plotom, po ktorom sa tiahne... vinič? Neviem, proste popínavá rastlina. Vedľa je reštaurácia s terasou a ďalej šmykľavka, hojdačky, detský vláčik, kolotoč. Je to krásne miesto pre deti, páriky, rodiny. Nehovoriac o tom, že za stromami je chodník okolo Torysy. Tam sa raz prechádzali... pri západe slnka. Vyzeralo to čarovne, hukot vodopádu, šum dlhých vŕbových a brezových listov...

Osloví ju Slečna Modrá. Dievča, ktoré sa s Mesiacom aj s ňou skamarátilo v poslednom ročníku. Patrí medzi šťastlivcov, ktorých nechá žiť. Hoci, ona k nej nemá bohvieaký vzťah, Mesiac nikdy nefantazíroval o jej vražde.

Už vám došlo, prečo zabíja?

Idú na WC. A cestou Modrá spustí: „Skončili ste spolu, však?“

Nechápavo na ňu pozrie. O čom točí?

„Ty a... .“ povie jeho meno.

Pomstiteľke vyrazí dych, vyvalí oči a habká. Modrá rýchlo vysvetľuje: „Videla som vás v parku. Bozkávali ste sa... Ako to znášaš?“ Zdá sa, že jej je to vážne ľúto.

Chce povedať fajn, ale nedokáže to. Modrá vie, aké to je chodiť zo spolužiakom, no ona sa nemusela skrývať.

„Pozri, nikto to nevie, a ani vedieť nebude,“ vraví, akoby jej čítala myšlienky. „Vieš, že viem udržať tajomstvo.“

Pomstiteľka otupene prikývne. Nedokáže hovoriť. Ešte je v šoku.

„Neodcudzuješ nás?“ zachripí po chvíli.

„Keby aj, nič tým nezmením. Je to váš život. Ale vidím, že je šťastný, za to ty nie.“

Pokrčí plecami. „Nie je šťastný. Vráti sa ku mne.“

„Si si priveľmi istá.“

„Pretože je to isté.“ Chvíľu ju pozoruje, potom pomaly prikývne. Ďalej sa nepýta. Aj tak by nič nezistila.

„Naozaj to nevie NIKTO iný?“ overuje si Pomstiteľka.

„Prisahám, že nie.“ Hľadí jej do očí. Nakoniec jej uverí. Vrátia sa späť a Pomstiteľka vie, že je čas. Príliš dlho hrá zronenú z pohrebu a šťastnú, že celá trieda je spolu. Musí zabiť aspoň jedného! Je to silnejšie než ona. Ten opojný pocit, kedy ich svinské oči pohasínajú a ešte pred tým si uvedomia, prečo zdochýnajú... Lepší je už iba orgazmus. Príležitosť sa však nenúka. Kamera v rohu nie je dvakrát nápomocná. 

O deviatej sa pohnú preč. Začína sa schladzovať, zapaľujú sa pouličné lampy. Túlajú sa po chodníku okolo Torysy, až do mesta. Má toho dosť a chce vypadnúť. V košeli je jej kosa. Ktosi popri tom vytiahne čisto novú fľašku rumu.

„Nezahrejeme sa?“

 Pomstiteľka v duchu zarehlí. Presne toto potrebovala a úprimne, nebolo ťažké niekoho presvedčiť, aby dačo doniesol. Väčšina z nich chľastá od trinástich, takže vidíte, aké je to jednoduché. Za pár minút fľaša koluje po celej parte a keď sa dostane k nej, polovica chýba. Rýchlo? Ich trieda pozostávala z dvadsiatich troch ľudí. Troch zabila, pár odišli ešte pri ihrisku. Rozvracačka s Modrou a Pomstiteľkou si dajú na začiatku po glgu. Na druhý deň majú brigádu, takže musia byť triezve. Preto aj skoro odídu. Umelkyňa ich prehovára, ale ostane len Pomstiteľka (aké prekvapenie, však?).

Čiže to máme pätnásť ľudí. Z toho by ušetrila ďalších štyroch, ale tí majú najväčšiu chuť piť. Ich voľba. Kto je, aby im kazila želania?

Vo vrecku koženky našmátra petardy a jeden malý ohňostroj zo Silvestra plus fľašku a malý lievik. Pripravená na všetko, má predsa len jeden pokus!

Dostane rum do ruky. Presladená tekutina po chvíli páli. Zaostane, škrtne zapaľovačom a podpáli knôty. Umelkyňa sa otočí ale ruky už má prázdne, hoci je otázne či by jej zhulené očí čokoľvek postrehli. Výbuch petardy. Všetci nadskočia a baby zvýsknu. Potom sa pridá ohňostroj. Vystrelí nízko, jedna rana sa zatúla do kríkov. Ohromene čumia na to predstavenie okrem nej, samozrejme.

Poďme, poďme! Teč!! Súri hustú tekutinku. V hlavu má ťažkú. Chce sa jej spať. Fľaštička je prázdna. Rýchlo ju strčí späť do vnútorného vrecka. Rum s tajnou prísadou strčí do ruky Svalovcovi, ktorý stále nasprostasto hľadá ďalšie svetielka. Nič si nevšimli. Prečo by mali? V nálade boli už na Ihrisku, keď vytiahli jointy.

Každému veselo chutí. Ani nezbadajú, že fľaša je znova plná. Pijú do kolečka, olizujú si pery a vyspevujú pesničky. Takto ide ešte pár minút, ale potom...

Prejdú okolo lampy, Ničitelia majú tváre ako rajčiny. Ťažko sa im dýcha. Dievčatá nevládzu s dychom akoby bežali maratón. Chalani sa poddajú po pár metroch.

Obzerá sa po okolí. Sami na celom chodníku. Ani na druhom brehu nikto nie je. No fajn. Blažene sa prechádza okolo nich. Lapajú po dychu, ale inak sú ticho ako myšky. Červeň im prudko stúpa a koža im horí. Siahajú po nej, pohľadmi sa dožadujú pomoci. Plazia sa, kľačia, chrčia a ona sa len prizerá. Zrenice majú úplne rozšírené.

„Páči sa vám to? Mne veľmi.“ Zapradie. „Konečne viete aké to je, keď na vás každý zvysoka serie. Ako vám ubližujú bez príčiny. Pre pobavenie.“

Tridsať očí zdesene zamrká. V hlave im blikajú žiarovky. Otvárajú ústa, ale krik neprichádza. Iba chrčanie, čo prekrýva hukot vody.

Podíde ku kučeravému blondiakovi. „Pamätáš ako si ho udrel? Ako si nám nadával? Vylial si na mňa tú odpornú gebuzinu!“

„A čo ty?“ otočí sa k druhému. „Spomínaš, čo si mu urobil?“ S pôžitkom im šepká ich viny. Telo jej horí a chvie sa zároveň. Áno, áno, áno!!!! Opojne sleduje strhané pohyby, v hrôze vyvalené oči. Nevie sa toho nabažiť. Hryzie si spodnú peru a cíti, že vlhne.

„Pár z vás som nechcela zabiť,“ šepne. „ale... vy ste pili... Sami ste si vybrali.“ Pokrčí plecami a potom vášnivo syčí: „Zničili ste nás. Mňa a ... Ušliapali a pochovali ste nás a ešte sa smiali!“ opäť to vidí a cíti. Razom je po vášni. Trasie sa nenávisťou a sťažka dýcha. Trpia! Je skoro na konci!. „To je ono! Krúťte sa červy! Nič iné nie ste, len hovná a sráči, čo si dovoľujú na slabších! Tak kto je teraz slabší ha?! Ha?!“

Prvá sa zrúti Dokonalej kamoška, neskôr Svalovec a tak ďalej. Každú chvíľu tŕpne strachom z okoloidúcich, no noc je pokojná. Začína fúkať vietor. Kapú jeden po druhom má to rýchli spád. Jeden vytiahol mobil, no vykopla mu ho z ruky.

O pár minút má okolo seba hromadu mŕtvol. S pôžitkom sa díva na tváre skrkvané do desivých grimás. Kontroluje im tep. Mŕtvi! Usmieva sa, vlasy jej vejú vo vetre. Kráča preč, prebehne cez most a pár krát sa obzrie.

Sú mŕtvi. Zabila ich! Ničitelia... padli! Usmieva sa doslova tancuje alejou briez. A má chuť smiať sa a vrieskať na plné hrdlo: Vráť sa ku mne Mesiac! Pomstila som ťa. Už sa ich nemusíš báť! Zabila som ich pre teba, láska! Už smieme byť spolu!

Ostávajú iba traja. To zvládne ľavou zadnou!

Nechajte komentár:

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 10. časť: