OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Cesta za šťastím: Prolog a 1. kapitola

Cesta mi trvala dlhšie ako inokedy, pretože som premýšľala o udalostiach posledných dní.

Ako prvá tu bola nevysvetliteľná smrť môjho otca, o ktorej som sa dozvedela dva dni pred pohrebom. Ponorila som sa do spomienok.

Práve som počúvala výklad profesorky angličtiny, keď sa dvere prudko otvorili a do triedy vbehla asi 40 ročná žena, slečna Brownová,  ktorrá učila hru na klavír. Bola asi jedinou na tejto škole, ktorá zrejme nikdy nedodržiavala pravidla slušnosti, ktoré nám tu vštepovali. Párkrát sa nadýchla a potom svojím elánom prekypujúcim hlasom spustila: „Slečna Graceová, máte sa ihneď dostaviť do riaditeľne.”

Šokovane som ju sledovala. Ešte nikdy nebolo potrebné, aby som šla do riaditelne. Srdce sa mi rozbehlo neuveritelnou rýchlosťou.

Elegantne som vstala a bez akejkoľvek emócie na tvári som nasledovala profesorku Brownovú, hoci vo vnútri som sa obávala rôznych nepravdepodobných situácií.

Keď sme sa ocitli pred riaditeľňou, naplnil ma akýsi zvláštny pocit, ktorý som nevedela identifikovať. Profesorka bez klopania vošla do vnútra a ja som ju nasledovala ako poslušný psík.

Riaditeľka sa rozprávala so statným štarším mužom v uniforme, policajtom. Môj nepríjemný pocit sa rozrastal do celého môjho tela.

„Pán Riders, to je ona,” rukou pokynula na mňa bez štipky citu, akoby som bola otravný hmyz, ktorý treba vyhubiť.

Muž ma sledoval so smútkom v očiach: „Je mi to velmi ľúto. Našli sme roztrhané telo vášho brata v jednej slepej uličke v Altrinchame. Zomrel na vykrvácanie, pravdepodobne ho niekto zabil.”

Po tvári mi začali tiecť slzy veľké ako hrachy. S hlasnými zvlykmi som padla na kolená, do mäkkého koberca. Nie, to nemôže byť pravda!

Môjho ocka nazývali mojím bratom,pretože Joshua, otec, povedal, že to tak bude menej nápadné, keďže nestarol.

V ten istý deň som sa dozvedela ďaľšiu zvláštnu vec.

Ležala som na mojej posteli a vankúš máčala slanými slzami. Pred pár minútami som sa dozvedela tú hroznú správu. Môj otec zomrel.

Zrazu na dvere niekto zaklopal. Po pár minútach, kedy som sa nezmohla na žiadnu odpoveď sa ticho otvorili a vošla madam Robertsová, riaditeľka školy. Nemala som na nikoho náladu, a už vôbec nie na ňu.

Sadla si na kraj postele a tichým škrekavým hlasom pripomínajúcim škriekanie vrán prehovorila: „Napriek smrti vášho brata by ste sa nemali takto správať. Je to nevhodné pre slušne vychované dievča, ktoré navyše navševovalo našu školu.”

Vedela som, že je nepríjemná, ale netušila som, že by odomňa mohla niečo také žiadať aj teraz. Podľa nej by nikto nemal vyjadrovať svoje emócie, dokonca ani keby zostal na svete úplne sám. Neodpovedala som. Moje vzlyky sa znásobili.

Nadýchla sa k ďaľšej zaujímavej reči: „No, mám pre vás aj dobrú správu. Zistili sme, že máte aj ďaľšieho súredenca.”

Bola som šokovaná. Pokračovala vo svojej reči, ale ja som ju nevnímala. V mysli mi behalo jediné: Ja mám súrodenca?!

A teraz sa mám za ním navyše sťahovať do Severnej Ameriky. Neviem, či je to dobré alebo zlé, no jedným som si bola istá túžila som ho spoznať.

Vošla som do internátu a cez niekoľko chodieb sa dostala do mojej izby. Zavrela som dvere a zosunula sa po nich na studenú podlahu.

Hrala som sa s lemom mojej zničenej košele a premýšlala nad mojím úbohým životom. Po chvíli som od vyčerpania zaspala.

Zobudil ma tupý úder do hlavy. Otvoril som oči a sledovala podlahu na ktorej som ležala. Čudovala som sa, že som padla až teraz.

S povzdychom som vstala a ponaťahovala stuhnuté svaly. Niekoľko kostí mi zaprašťalo. Vošla som do kúpelne a neveriacky sledovala môj odraz v zrkadle.

Na tvári som mala zaschnuté blato, oči červené a opuchnuté od neustaleho plaču, vlasy nemali svoju pôvodnú červenú farbu, ale boli špinavé od blata a navyše boli úplne rozcuchané. Neveriacky som sa sledovala.

Napustila som si vaňu horúcou vodou, ale predtým ako som do nej vliezla som si dala rýchlu sprchu, aby som zmyla najhoršiu špinu.

Musím sa priznať, že som núdzou nikdy netrpela a ani nikto na tejto škole. Chodili sem len bohaté rozmaznané dievčatká, medzi ktoré som sa niekedy, nanešťastie, zaraďovala. No nikdy som nebola úplne ako ony. Nemala som priatelov, dokonca by sa dalo povedať, že som bola neoblúbená, hoci som nikdy nechápala prečo. Mala som pocit ako keby sa ma občas báli.

Vliezla som do horúcej vody a nechala sa unášať uvoľňujúcim pocitom, ktorý som tak veľmi potrebovala.