Cesta za šťastím: 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Pridávam ďalšiu kapitolu. Zoznámenie sa s ďalším členom rodiny. Prosím zanechajte mi nejaké komenty, aby som vedela či mám pokračovať.

20.02.2010 (18:00) • Purple • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 426×

4. kapitola

Poobzerala som sa po okolí. Všade naokolo boli samé stromy. Samá zelená. Zelenú asi nebudem mať moc rada napadlo ma ironicky. Uškrnula som sa. Čakala som nejaké mesto so zvedavými susedmi a ich otravnými deťmi.

Sandra sa na mňa usmiala a prehovorila: „Ty asi nie si moc zvyknutá na lesy. Ale nemusíš sa báť, o pár kilometrov ďalej je mesto.“

Po tom ako som jej venovala jeden nechápavý pohľad mi odpovedala na moju nevyslovenú otázku: „Nepozeraj sa tak na mňa. Máme proste radi súkromie.“

Nahodila nevinný úsmev: „To chápem, len nie som zvyknutá žiť v lese.“

„Ha ha ha. Veľmi vtipné,“ nepekne sa zamračila.

Uškrnula som sa a milo - ironicky prehovorila: „Veľmi sa ospravedlňujem na okraji lesa.“

Vôbec som netušila, kde sa tá drzosť vo mne berie. Vždy som bola skôr zakríknutá a veľmi poslušná. Nikdy som si k nikomu nič nedovoľovala. Amerika na mňa zrejme nepôsobí najlepšie, čo Sandra potvrdila nasledujúcimi slovami.

Sandra ma chytila za ruku a naoko upokojujúco prehovorila: „No mám pocit, že nie na všetkých pôsobí zdravý vzduch priaznivo, čoho si príkladom, takže sa radšej pôjdeme najesť."

Začala ma ťahať smerom k domu.

Ani som sa nenazdala a už som sedela v jedálni a jedla nejaké vynikajúce cestoviny, ktoré mi pripravila. Ona sedela oproti mne a veselo sa na mňa, popritom ako jedla, škerila. Keď som konečne dojedla moju obrovskú porciu, rozhodla som sa, že by bolo dobré vybaliť si veci. Oznámila som to Sandre a vydala som sa pohľadať v tomto obrovskom dome moju izbu. Po desiatich minútach sa mi to konečne podarilo a tak som si vošla veľkými dvermi dnu.

Otvorila som najskôr kufor a vytiahla notebook, ktorý som dostala na pätnáste narodeniny od ocka. Bolestivo ma pritom stislo pri srdci. Zhlboka som sa nadýchla, aby som zabránila slzám, ktoré sa tak úporne snažili dostať na povrch. Po chvíli sa mi to skutočne podarilo.

Notebook som položila na stôl a haldu kníh, ktoré boli naukladané úhľadne pod ním som upratala do prázdnych poličiek podľa abecedy. Zabralo to síce dosť času, ale poriadok bol a aj je pre mňa dôležitý.
Triedenie oblečenia bolo menej náročné. V mojom malom vaku som mala len dve uniformy, tenisky, jedny džínsy a dve tričká s dlhým rukávom a tenisky.

Skriňa bola obrovská. Nečudovala by som sa keby som sa v nej stratila. Všetky moje veci som naukladala do úhľadných kôpok a tenisky dala do samostatnej skrinky. Keď som tak na to pozerala, vyzeralo to až nezvykle neobývane.

Povzdychla som si a vrátila som sa do izby. Podišla som bližšie k oknu a zapozerala sa do okolitej potemnej prírody. Ani som si nestihla všimnúť, kedy sa zotmelo.

Zapla som si notebook a prezerala si nové maily. Písala mi jedine Kate, ktorá ma ani tento raz nesklamala. Mala som od nej pár mailov. Po tom ako som jej odpísala som si dala dlhú sprchu a zaliezla som do postele.

Viečka som ledva držala otvorené, no nebolo mi dopriate spánku. Niekto zaklopal. S hlasným zívnutím som vyzvala prichádzajúceho, aby vstúpil.

Dnu nakukla Sandra: "Dúfam, že som ťa nezobudila. Chcela som ti len popriať sladké sny."

Nestihla som ani nič povedať a dvere sa opäť zavreli. Po niekoľkých minútach som sa ponorila do bezsenného spánku.

„... to určite nebudem s ňou pod jednou strechou.“ Z chodby sa ozval krik nejakej ženy, na ktorý som sa zobudila. Jej hlas bol veľmi krásny no zároveň nahnevaný a chladný ako prvý sneh.

„Upokoj sa jasné! Je to aj tvoja sestra tak sa nechovaj ako malé rozmaznané decko,“ ozval sa mužský jemný hlas, ktorý mi bol zvláštne povedomý.

„Ja sa mám upokojiť? Ty si sa úplne zbláznil! Nechápem prečo si ju nenechal v tej hlúpej škole. Tak by tu bol aspoň pokoj.“

S každou ďalšou vetou som si bola istejšia, že sa bavia o mne. Vymotala som sa z prikrývky a posadila som sa.

„Prestaň kričať, zobudíš ju,“ povedal ten muž zmierlivo.

Neskoro, pomyslela som si so smútkom. Nechcú ma tu. Táto skutočnosť ma zvláštne zabolela. Veď ma ani nepoznajú. Dúfala som, že ma budú aspoň rešpektovať, nečakala som, že ma hneď zo začiatku budú nenávidieť.

„Nech sa pre mňa za mňa aj na hlavu postaví, vôbec ma to nebude zaujímať. Jej matka bola cundra a ona ňou bude tiež."

Po tvári mi začali tiecť slzy. Moje vzlyky som sa snažila tlmiť v prikrývke. Z chodby sa ozvalo zvláštne plesknutie.

„Ty... ty si ma udrel,“ povedal prekvapene ženský hlas.

Hlasno som preglgla. Muž na chodbe, ako som si domyslela Timmy, udrel ženu, pravdepodobne Ellen. Zhlboka som sa nadýchla. Udrel ju kvôli mne. Pocítila som vlnu výčitiek. Na slzy som úplne zabudla.

Zrazu sa dvere trochu odchýlili a do mojej izby, o ktorej som si začala myslieť, že už dlho mojou nebude, vošiel muž.

Svalnaté telo bolo vidieť cez biele tričko. Jeho blond vlasy sa krásne leskli na slnečných lúčoch, ktoré vychádzali z otvoreného okna. Jeho tvár bola mužná no mal aj pár detských rysov, ktoré mu pridali na kráse. Jeho plné pery boli stiahnuté do rovnej priamky, ktorá vyžarovala výčitky. No najviac ma zaujali jeho oči. Boli krásnej zelenej farby mne tak známej. Boli to oči môjho otca, oči, ktoré som tak milovala.

Môj brat sa neisto usmial a pristúpil bližšie: „Počula si všetko?“

Nemo som prikývla a obzerala si zblízka jeho tvár.

V skutočnosti bol oveľa krajší ako na fotke. Vyzeral ako anjel. Verila som, že on aj anjelom je.

Jeho nádherné oči, ma nežne sledovali. Bola tam súrodenecká láska. Láska, ktorú som si nezaslúžila.

Sklonil hlavu a sledoval špičky svojich topánok, pričom si nervózne poklepkával bruškami prstov po svojich čiernych nohaviciach: „Ospravedlňujem sa za El, ona mala otca veľmi rada a myslí si, že za jeho smrť môžeš ty,“ nechápavo som sa naňho pozrela a tak pokračoval.

„Potom ako naša matka zomrela otec odišiel a stretával sa s nami veľmi málo. Ellen sa za to vinila a tvrdila, že za to môže ona, pretože nebola dobrou dcérou. Začal sa najskôr stretávať s tvojou mamou a potom si sa narodila ty. Aj ja som mu to zazlieval, ale neskôr som si uvedomil, že je šťastný a tak som mu to doprial. Ellen ťa však vinila za to, že od nás odišiel a tak vytrvala doteraz s pocitom, že neodišiel kvôli nám. Bolo to tak pre ňu jednoduchšie. Ale teraz, keď otec zomrel sa jej vrátili všetky spomienky. Obviňuje ťa z jeho smrti lebo v Anglicku zostával len preto aby na teba dohliadal. Možno to ešte chvíľu potrvá, ale keď si všetko uvedomí, bude najlepšou sestrou na svete.“

Zdvihol hlavu a ja som sa smutne usmiala: „Je mi ľúto, že vás kvôli mne ocko zanedbával.“

Zadržiavala som slzy, ktoré sa tak urputne snažili dostať na povrch.

Timmy sa posadil na posteli a bratsky ma objal. V prvom okamihu ma to prekvapil, no následne som pocítila dôveru. Dôveru k tomuto cudziemu mužovi.

Hlavu som si neisto položila na jeho hruď a začala som ticho vzlykať. Bolo to také nečakané a pritom také upokojujúce. Rukami mi jemne prechádzal po vlasoch a chrbte. Všetko to na mňa doľahlo a tak som sa pustila do hysterického plaču.

Mala som pocit akoby stíchol celý dom.

Ticho prerušované mojimi vzlykmi prelomil svojim tichým melodickým hlasom: „Nebuď smutná, on nás nezanedbával. Miloval nás, ale mal určité povinnosti kvôli ktorým s nami
nemohol tráviť toľko času, koľko by chcel. A teraz prosím prestaň plakať. Som dosť nesvoj, keď mám upokojovať plačúce dievča.“

Mierne sa odo mňa odsunul a prívetivo sa usmial: „Prepáč, že som sa ti predstavil týmto zvláštnym spôsobom. Inak som Timothy Grace a vítam ťa v Pembertone.“

Snažila som sa usmiať čo najúprimnejšie a nadstavila mu svoju dlaň, ktorá bola od tej jeho podstatne menšia: „Emma Grace. Rada ťa spoznávam.“

Jemne uchopil moju dlaň a svet sa zdal hneď ružovejší.

Opäť ma objal a ja som sa strácala v jeho náručí.

Po dlhšom čase som bola opäť šťastná. Uvedomila som si, že náhlou smrťou otca som získala skvelého brata, ktorý ma mal očividne rád, a sestru, ktorej srdce si ešte musím získať. Som si vedomá, že to nebude jednoduché, ale ja sa nevzdám. Budem bojovať za moju rodinu. Áno, od dnešného dňa som ich začala brať ako rodinu. Na tvári som vykúzlila úsmev, ktorý už dnes nemohlo nič zničiť.

Po niekoľkých minútach sa Timmy postavil a mňa zdvihol spolu s ním. Najskôr som nechápala, čo sa deje, no môj brat mi to ihneď vysvetlil: „Tak a teraz ti predstavím ostatných.“ So zvláštnym pocitom v žalúdku som sa spolu s ním vydala do jamy levovej.

Autor: Purple, v rubrice: Povídky » Na pokračování