OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka XVI.

11.02.2014 (14:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 698×

Bojím sa ísť domov. Bojím sa čo i len vytiahnuť päty z čajovne. Taký strach som nepociťovala dlho. Dokonca ani myšlienka na matku, ktorá je teraz sama doma ma nepresvedčí k tomu, aby som vystrčila nos von. Proste len pozamykám všetky dvere a rozhodnem sa ostať tu. Po tvárach mi tečú prúdy sĺz a ozvena v čajovni násobí moje bolestivé vzlyky. Chodím sem tam a tam, ako stratený tvor v novej krajine. Snažím sa vymyslieť, čo ďalej. Ako sa dostať domov a zarovno sa nevystaviť nebezpečiu. Lenže nejde mi to. Nezvládam to. Moja psychika to nezvládla. Akoby sa práve teraz rozhodla vypovedať službu.

Skončím nakoniec na pohovke, skrčená v guličke a objímajúc si kolená. Nechávam všetko v podobe sĺz stekať von. Nechávam tomu voľný priebeh. Už nebojujem s ničím. Nemám na to silu. Tento ukrutný plač ma oberá o posledné sily, ktoré som si uchovala. Každým vzlyknutím som bližšie a bližšie k temnote. Každým nádychom sa snažím udržať samu seba pri vedomí.

Až prehrám. Upadnem do hlbokého spánku, kde ma napadnú tie najhoršie prízraky.

Bežím nekonečnou uličkou a za mnou je skupina mužov. Držia zbraň, mieria na mňa a so smiechom vypúšťajú jednu guľku za druhou. Každá ma trafí a prederaví skrz na skrz. Robia zo mňa krvavé sitko. Kričím. Volám Vlka. Volám ho jeho pravým menom. Seth. Prosím, nech príde. Lenže namiesto toho je chodba stále a stále bez konca, bez dverí, či odbočky. A mne stále pribúdajú ďalšie a ďalšie diery. Už dávno som mala ležať mŕtva na zemi, lenže nedeje sa tak. Len cítim každú, každučkú bolesť, ktorá úplne ochrnuje moje zmysly. Divím sa, že stále dokážem behať. Je to to jediné, čo mi teraz môže zachrániť život.

Zrazu sa chodba postupne stráca. Až narazím do čiernej steny ničoho.

Prudko sa posadím a skríknem. Som poliata potom, trasiem sa a oči mám ešte vlhké od sĺz. Začnem si utierať tvár a žmoliť oči. Je všade tma. Jediným zdrojom svetla sú pootvorené dvere do čajovne, kde svieti tlmené svetlo. Viem, že som ho nechala zapnuté. Objímem si lakte, pošúcham si ich a zúfalo pozriem do stropu. Možno už odišiel. Nenarazil na mňa, tak si možno myslí, že som odišla skôr a tak sa mu vyhla. Pravdepodobne mám teraz možnosť odísť a nenaraziť na neho.

Postavím sa na roztrasené nohy. Prejdem do čajovne a skontrolujem ju. Nie je nič, čo by bolo treba spratať. Následne pozriem von. Na oblohe sú už hviezdy. Musí byť viac ako deväť hodín. Povzdychnem. Zhasnem a prejdem do našej vedľajšej miestnosti. Samozrejme, dôsledkom tmy narážam do každého druhého predmetu a určite sa mi robí modrina na ramene a stehne.

Nahmatám zadné dvere a oddýchnem si. Prekonala som nočnú prekážkovú dráhu. Vkladanie kľúčika do zámku je druhá vec. To mi trvá o pár minút dlhšie, ale nakoniec s úspechom. Zámok cvakne a ja môžem čo najtichšie pootvoriť dvere. Vyplazím sa von, zatvorím ich a znova zamknem. Až potom sa obzriem po úzkej uličke s množstvom smetných košov.

Len známa mačka a smrad. Nič viac. Pozriem von, z uličky. Mesto sa prelína do nočného režimu, kedy vládnu kluby, bary a rôzne iné nočné aktivity. Popravím sa, ešte raz pretriem oči a opustím uličku. Ignorujem každého v mojej blízkosti a na oplátku väčšina ignoruje mňa. I tak sa ich nájde dosť, čo po mne čosi vykríknu alebo ma niekde pozývajú. V tme nie je tak jasne vidieť môj albinizmus, i keď stále svietim. Už tak nepadám ľudom do očí a nepozorujú ma s mierne pootvorenými ústami. Príjemná skúsenosť.

Rozhodnem sa ísť oblúkom a tak ísť okolo baru, kde pracuje Vlk. Síce cesta bude dlhšia, ale možno sa mi podarí ho znova zbadať so zopnutými vlasmi a v  uniforme. Vďaka tomu sa vyhnem i väčšej polovičke mojej nepríjemnej uličky, kde je o tomto čase tak živo, ako cez deň v meste.

Skoro bežím. Prekvapuje ma množstvo sily, ktoré sa vo mne práve nachádza. Je možné, žeby som ju nazbierala za ten krátky spánok, ktorý bol ešte dokonca obohatený o nepríjemnú nočnú moru? Alebo ma ženie len predstava pohľadu na Vlka.

Vchádzam do uličky, ktorá ma privedie až k baru. Tu sa hrozba násobí. Spomalím a ostražito sa držím pri stene. Dávam si pozor, aby môj pohyb nebol hlučný a kroky zarovno dostatočne rýchle, aby som zbytočne nestrácala čas. Stále ma ženie predstava Vlka.

Zašušťanie. Zamrazí ma a nohy sa mi roztrasú. Moje kroky sú nečakane ťažké. Ledva zvládam pokladať nohu za nohou. Obzerám sa a snažím sa zbadať narušiteľa. Lenže vidím len čierno-čiernu tmu. Len okraje budov sú osvetlené tlmeným svetlom hviezd.

„Tak rád ťa vidím, dievčatko. Už som si myslel, že sa nedočkám.“ Ten hlas ma pripraví o dych a skameniem. Ako je možné, že je tu? Ako ma našiel? On fakt celý čas čakal u čajovne dokým vyjdem von a prenasledoval ma až sem. Ak je to pravda, tak sa mi ho znova podarilo zatiahnuť na miesto, kde mu úplne zjednoduším prácu. Spolupracujem s vlastnou smrťou.

„Si tak predvídateľná. Hneď utekáš za svojím princom. Však?“ Začujem nabitie zbrane.

Musím utekať. To je jediné, čo mi teraz leží v hlave. Musíš čo najrýchlejšie utekať, inak skončíš s guľkou medzi očami. A poslúchnem sa. Bežím tak rýchlo, ako mi to len moje nemotorné a gumové nohy dovolia. Chcem skríknuť, lenže krk mam znova zapchatý vlastnou slabosťou. Za chrbtom mi zaznie jeho smiech.

Výstrel. Netrafí sa. Len sa snažím dokopať k tomu, nech bežím rýchlejšie. Rýchlejšie. I keď to začína byť nemožné.

Druhý výstrel. Lenže teraz mi už šťastie nepreje. Guľka sa mi zaryje do vrchnej časti ramena a zavyjem nehoráznou bolesťou. Zatackám sa, padnem na kolená a inštinktívne si rukou stisnem rameno. Po tvári sa mi roztečú slzy. Ruku mám celú paralyzovanú z pulzujúcej bolestí. Už bolo na čase. Šťastie vyhýbať sa strelám sa ma nemohlo držať nekonečne. A teraz sa mu konečne podarí to, čo tak dlho určite chce. Zabiť ma. Vypudiť zo mňa zbytky možnej existencie. A možno by som to mala brať ako spasenie. Žiadne starosti, žiadna chudoba, žiadny Vlk, ktorý ma najprv vytiahne na vrchol a potom z neho zhodí dole.

Kľačím tam na špinavej zemi, pripravená na svoju popravu. Kajúcne sklápam hlavu, na zem dopadajú moje slzy a rukou si stláčam krvácajúce rameno. Lenže namiesto guľky medzi očami neprichádza nič. Zrazu je preč. Jeho kroky, hlas i zvuky zbrane. Len tichá bezmračná noc. Prečo zrazu zmizol? Chce ma nechať pomaly vykrvácať, aby som viac trpela? Alebo je v tom čosi viac?

Nie je čas polemizovať. Musím si nájsť pomoc. A to čo najskôr. Bar. Bar s Vlkom. Ten je najbližšie. S mučiacim bôľom sa postavím na nohy a odvážim sa pozrieť na moje zranenie. Vyzerá to lepšie, ako moje očakávania. Guľka ma trafila neďaleko od pazuchy a len tak tak minula kosť. Len taká malá dierka a také množstvo krvi.

Stále sa obzerám, či ho neuvidím. Moja myseľ nedokáže pochopiť, prečo zrazu zmizol. Myslel si, že táto jedna rana ma zabila? Započul môj výkrik a šiel rovno preč? Moju myseľ zamestnávam všetkým možným, len nie bolesťou a tým, že ma čaká ešte kus cesty.

Doteperím sa až k zadným dverám. Z okien svieti tlmené svetlo, tak viem, že je určite otvorené. Adrenalín ma účinne drží maximálne pri vedomí. Zaklopem. Nič. Zaklopem druhý krát. Nič. Nevydržím to, otvorím dvere a vykríknem: „Vlk!“

Na moje prekvapenie spoza dverí nevyjde on. Ale cudzí muž v rovnakej uniforme. „To je vchod pre zamestnancov!“ vyhŕkne naštvane, až si ma zrazu všimne. Jeho výraz sa zmení na vydesený. Mňa zavalí obrovské množstvo sklamania. Nie je tu. Nevydržím to a horlivo sa rozplačem.

„Volajte sanitku! Je tu zranené dievča!“

Pustím si ranu a zaryjem tvár do krvavej dlane. Tak zúfalo ho potrebujem. Mal tu byť on, pochopiť, že som neklamala. Zrazu mi to príde tak veľa. Túžim po veciach, ktoré si nezaslúžim. Ochutnala som viac, ako som mala. A toto je mojou odmenou.

Sanitka príde rýchlo. Alebo čas znova stratil význam. Ešte stále mi tečú slzy a je skoro nemožné so mnou komunikovať. Pokladajú mi len základné otázky, pri ktorých stačí hýbať hlavou. Konajú rýchlo. Všetko sa mihotá v množstve farieb. Jednotliví záchranári po sebe niečo vykrikujú a podarí sa im preniesť ma do voza po mojich vlastných nohách. To je znamením toho, že nie som na tom tak zle, ako sa cítim. Aspoň nie fyzicky.

Onedlho som v nemocničnom komplexe, kde sa so mnou snažia nadviazať plnohodnotnú konverzáciu. Guľka nezasiahla žiadne dôležité miesto. Vytiahli ju kliešťami, zastavili krvácanie a zašili. Nemocnica sama o sebe je už plná a môj fyzicky stav si nevyžadoval nejaký dozor, či testy.

„Nemusíte sa báť konfrontácie s políciou,“ povzdychne zúfalo sestrička, ktorá zo mňa nedokáže dostať ani detail o tom, čo sa vlastne stalo.

„Nevidela som ho. Bola tma. Pravdepodobne si ma tiež s niekým pomýlil. Budem v poriadku,“ šeptám a jednu ruku mám položenú na ramene, kde sa mi práve nachádzajú štichy.

„Malo by sa to riešiť!“ Zavrtí nesúhlasne hlavou. Utrápene klepká perom o stôl a nad niečím rozmýšľa.

„Ak bude nutné, sama zájdem na políciu. Tak či tak, nič nevyrieši, keď som útočníka nevidela.“ Myknem ramenami. Sestrička rezignovane povzdychne, ale stále má na tvári ustarostený pohľad. Už mi len podá termín na vytiahnutie štichov a krátky pohľad v očiach, aby som to riešila. Je vtipné, že práve osoba, ktorá ma nepozná, sa o mňa zaujíma viac, ako jej profesia káže. Možno to ma donúti ku krátkemu úsmevu, venovanému len samotnej sestričke.

Čakala som, že mi ponúknu odvoz. Aspoň by som mohla dôjsť domov v bezpečí. Lenže mi neostáva nič iné, ako s krvavím oblečením vliecť samu seba domov. Alebo do čajovne? Mám ostať tam a tak sa vyhnúť nebezpečenstvu? Z nemocničného komplexu je to bližšie domov. Omnoho bližšie. A matka sa o mňa strachuje. Asi. Po dlhej dobe.

Rozhodnem sa ísť rovno domov. Stačí ísť rýchlo, skoro až behom a nikomu nepozerať do tváre, či nejako reagovať na akýkoľvek pohyb. Účinne. Onedlho stojím pred dverami mojej bytovky a len v duchu dúfam, že matka nikde nezohnala jednu zo svojich legálnych drog.

Vojdem dnu. Na zemi ležia dvaja bezdomovci skrčený na rozloženom kartóne. Ich nepríjemný zápach naráža do môjho nosa. Mierne skrčím mimiku a pomaličky, aby som ich náhodou nezobudila, prejdem ku schodisku. Tie sú ľudoprázdne. Len množstvo nebezpečného smetia. Nemajú potrebu po sebe upratovať jednotlivé bongá z plastových fľašiek, zapaľovače, striekačky a podobné haraburdie. A každý to tu prekračuje a len raz za čas to pozametajú do vreca.

Vyleziem na poschodie s mojím bytom. Predtým, ako vylovím kľúč a začnem sa triafať do kľúčovej dierky, sa párkrát nadýchnem. Až potom, po nejakom piatom pokuse, sa mi to podarí. Pootvorím dvere a vojdem čo najtichšie dnu.

Sklamane sa pozriem po celom byte. Uvidím matkine staré ja. Chúli sa cudziemu mužovi, ktorý si spokojne pochrapkáva polonahý na sedačke. Nejaké tie fľašky, znova pizza a cigarety. Ba mám pocit, že je to ten istý, s ktorým bola minule. Bolestivo povzdychnem.

„Kde si toľko bola?“ zavrčí tak vyčítavo a bolestivo. Pohľad sklopím k môjmu ramenu, kde je oblečenie presiaknuté krvou. „Tá krv.“ Stíši hlas.

„Nehoda v práci,“ odseknem prirýchlo.

„Toľko krvi. On prišiel... však?“ Roztrasie sa.

„Nie, padol mi na rameno čajník z poličky a nepekne ma porezal,“ vypustím zo seba prvé klamstvo, ktoré mi príde na hlavu.

„Klamárka!“ vykríkne tak hlasno, až to cudzieho muža zobudí. Tiež je zjavne pod vplyvom a zmätene sa obzerá. Zažmúri oči na mňa a uškrnie sa.

„A teraz si ho naviedla sem, k nám domov. Čo ak ťa sledoval?! Čo... čo ak ti je v pätách?“ Roztrasie sa. Panikári. Celé jej telo je ako hŕbka kostí. Sklenené oči sa jej viac rozšíria a vypúlia z lebky. Začnú sa jej do nich tlačiť slzy.

„Som tu ja, drahá. Ochránim ťa,“ zabľaboce muž, objíme moju matku a svoje nechutné pery obtrie o jej krk. Celý čas sleduje mňa nečitateľným úškrnom. Na čo myslí?

„Áno, áno.“ Začne sa k nemu tisnúť ako zranený tvor a mňa prepaľuje vyčítavým pohľadom. Ako mu môže dôverovať? Ako?

„Mami...“

„Zmizni!“ vyštekne.

„Čože?“ Nechápavo urobím krok dozadu.

„Si hluchá! Vypadni odtiaľto!“

„Ale...“

„STRAŤ SA! Prinášaš len smolu. Odkedy si sa narodila. Keby ma tvoj otec neznásilnil, tak nie si. Keby som ťa neporodila, tak by bolo určite všetko v poriadku. Len ja a môj synček. Len ja a môj synček.“ Drží sa toho tlstého chlapa, ako čohosi najcennejšieho.

„Prišla som sem len kvôli tebe,“ šeptám skoro nečujne. Možno skôr pre seba ako jej smerom. Mám chuť hodiť sebou o zem na mieste a vzdať sa. Nikdy som nevedela, že som vznikla týmto spôsobom. Nikdy som nevedela, že otec už vtedy začal mať svoje problémy. Že ja som možno bola celým spúšťačom hororu v našej kedysi celej rodine.

„SI HLUCHÁ PARKHANT?!“ Jej jačanie sa ozýva celým domom. Otočím sa na päte a nemo vyleziem von. Opatrne za sebou zatvorím dvere. Pozriem hore, na čierny strop a pýtam sa. Prečo? Prečo núti Boh moju dušu umierať? Veď som sa snažila a vždy snažím, čo najviac mi to ide.

Sú tri hodiny ráno a ja vchádzam do čajovne. Samozrejme som sem šla slimačím tempom a mŕtvym výrazom. Kde inde by som mala ísť. Len tu sa môžem vyspať na pohovke a Vlkovi povedať, že som tu bola skôr. S paranojou v hlave skontrolujem celú čajovňu, či tu fakt nie je nik. Len ja. I keď som sa presvedčila, tak ma stále prenasledoval pocit prázdnych očí na mojom chrbte. A nie len tie. Aj vyčítavý pohľad matky a nechutný výraz neznámeho muža, ktorý teraz robil matke spoločnosť.

Prejdem do čiernej miestnosti pre zamestnancov. Zasvietim si slabé svetlo, aby som si zvládla prezliecť krvavé tričko. Zhasnem. Nahmatám pohovku a položím na ňu svoje telo. Objímem sa do klbka a pokúsim sa poddať spánku. Už som viac ako štyridsaťosem hodín nespala, tak niet divu, že moje telo pociťuje únavu v plnej miere. A i tak ma čosi núti bdieť a dávať pozor na samu seba. I cez snahu vzdať to, ma čosi núti bojovať o každučký nádych.

Zablúdim myšlienkami rovno ku Vlkovi. Presne ako film si začnem prehrávať našu krátku históriu. Nepoznáme sa dlho a pri tom večnosť. Nestihli sme dokopy nič spraviť a zarovno tak veľa. Len spomienky na neho mi pripomínajú jeho dotyky. Každý, každučký, ktorý mi venoval. Na tvári, na chrbte, na krku, všade, kde sa ma len dotkol. A hlavne na perách. Prečo ho nemôžem ochutnať znova? Prečo ma nemôže zas držať vo svojom imaginárnom ochrannom náručí, ktoré vytváralo okolo mňa bariéru. A prečo mi nikdy neprichádzajú odpovede na moje otázky.

Predstavím si Vlka v mojej blízkosti. Sedí na konci pohovky a ruku má položenú na mojom členku. Nič nehovorí. Len mi dáva nekonečný komfort spoločnosti. Jeho dlhé prsty jemne hladia moju nahú pokožku a ja sa nadychujem jeho čerstvej vône. A práve to mi pomôže upadať do spánku. Ako strácam vedomie, tak sa moja predstava začne meniť na reálnejšiu a reálnejšiu. Dokonca začne i čosi šeptať vo význame, nech si oddýchnem. Vraj tu bude, keď sa zobudím. Celú noc na mňa dohliadne. Bude ma strážiť ako oko v hlave. Až nakoniec spadnem do čiernych rúk nekonečnej tmy, kde dosiahnem svoju dočasnú nirvánu bez žiadnych pocitov, či emócií. Len prekrásna ničota. 

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka XVI.: