OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka XIV.

07.02.2014 (12:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 729×

„Zobuď sa,“ prihovára sa mi Vlkov hlas. Nie je opatrný a jemný. Skôr náhlivý a ostrý. Ja sa začnem bez reptania prebúdzať k vedomiu a pretiahnem svoje stuhnuté telo. I tak sa cítim svieža, vyspatá a plná energie. Možno to robí to pohodlie rozloženej sedačky uprostred tak krásneho prostredia. Alebo spomienka na letmý dotyk na mojich perách, ktorý tam zotrváva doteraz.

„Týmto tempom nestihneš raňajky.“ To ma už donúti prudko otvoriť oči a rázne sa posadiť. To náhle množstvo svetla je nepríjemné. Donúti ma to žmurkať. Náhradná nočná košeľa sa mi neforemne krčí a na stehnách mám natiahnuté tie najmäkšie a najpohodlnejšie periny za celý môj život.  Už chápem, prečo sa niektorým nechce preč z postele.

Vlk sebou hodí na druhý kraj rozloženej sedačky a položí mi na stehná tácku s plným tanierom. Volské oko, zeleninová obloha a dva krajce maslového chleba. A on to isté. Hneď sa pustí do jedla a pohľad uprie rovno na sklenenú stenu. Niečo tam púta jeho pozornosť. A tá sa získava veľmi ťažko.

„Ďakujem. A... Dobrú chuť.“ Pustím sa do výdatných raňajok. Rovnako, ako on, popri prežúvaní pozorne sledujem mesto. Ľudia ožívajú a ako maličké čierne mravce cupitajú po okolí. Mesto, obrovské mravenisko, im poskytuje množstvo uličiek, kde môžu zmiznúť. Vďaka slnku, šplhajúcemu sa na oblohou, vidím toto miesto v dennom svetle. Je krajšie, ako pod nočným rúchom. Vystupuje každý detail, zeleň je intenzívnejšia a množstvo stromov sa pýši hustými korunami. Živé ploty kopírujú obvody jednotlivých pozemkov a osobné záhradky plné farebnej rozmanitosti. Túžobne povzdychnem. Chcem tu raz bývať.

„Máte nádherný výhľad.“

On neodpovedá. Ďalej prežúva.

„Myslím, že si nájdem podnájom niekde tu, blízko. Chcem sa zobudiť a z okna vidieť zeleň,“ pokračujem vo svojom zjavnom monológu, venovanému jemu. Možno po včerajšku mám pocit, že mu môžem byť otvorená. Moje myšlienky pomaly plynú na môj jazyk, nech si vypočuje aspoň pár viet, behajúcich v mojej hlave. Niekto by si myslel, že tam budem mať guláš a zmätok vo vlastných pocitoch. Lenže je to presne naopak. Moja hlava zíva prázdnotou. Len moje oči sa rozplývajú nad pekným okolím apartmánu.

Stále mlčí. Možno ani nevníma moje slová. Prestanem mrhať vlastným hlasom a nechám ho vo vlastných myšlienkach. Už sa len kŕmim raňajkami.

Vlk je ticho i potom, čo sa všetko zje a riad umyje. I v tichosti viem, čo mám spraviť, či čo sa ide konať. Donesie mi suché oblečenie a odíde sa sám prezliecť do svojej izby. Čo najrýchlejšie na seba nasúkam svoje šaty a pančuchy. Ako sa objaví von z dverí v typickej košeli a rifliach tmavej farby, tak sa začne obúvať. Dobehnem k vchodovým dverám. Opakujem po ňom. Odvtedy sledujem len jeho mohutný chrbát.

„Mia!“ uvíta ma nadšene Adý a hneď začne starostlivo prezerať. Žiari viac, ako normálne. Možno je to tou nocou s Cate. Tá, v pozadí a s úsmevom na perách, hojdá nohami a popíja teplý nápoj. Vyzerá ako natešené dievča pred Vianocami.

„Ahoj, Adý. Vyzeráš s Cate až podivne veselo,“ zareagujem a zdvihnem neurčito obočie. Moju kamarátku obleje rumenec a stratí reč. Vlk v mojom pozadí si nenápadne odkašle a ide rovno k sestre. To mi je jasné znamenie, že nemám hovoriť viac, akoby som mala.

„To isté môžem povedať o tebe. Žiaria ti oči, tvoja tvár má živšiu farbu a kútiky ti mykajú do úsmevu! Troška rozdiel oproti včerajšej horúcej sprche,“ vyhŕkne ofenzívne, zatiaľ čo moja tvár zareaguje rovnako. Nastane medzi nami pár sekúnd ťažkého ticha plného otázok a tlmených odpovedí.

„Ty a Vlk... stalo sa niečo?“ zašeptá nakoniec tak tichým hlasom, že i ja mám problém zachytiť to.

„Už ste všetko pripravili? Alebo sa mám do niečoho pustiť?“ pokúsim sa odvrátiť tému.

„Mia!“ zahriakne ma.

„A čo si robila sama s Cate celú noc?“ spýtam sa mimovoľne. Adý zmĺkne a jej hlava sa už dá prirovnať k rajčine.

„Ako to vie...“ zamumle a znova stisne pery do jednej linky. Účinne ju to umlčí. Očami mi dá jasne najavo, že o tom hovoriť nechce. A, samozrejme, sa na oplátku nebude nič pýtať.

„Prišli sme skôr, tak sme to tu aspoň porobili.“ Mykne ramenami. Pozriem za jej rameno na Vlka s Cate. O niečom a dohadujú a jeho sestra si ho prezerá utrápeným pohľadom. O niečom ho neustále presvedčuje a myká mu rukávom. On to ignoruje a stále v pokoji čosi opakuje. Dookola.

„Ach jaj. Cate asi znova chytila depresia z toho, že sa jej brat toľko nevenuje. Idem za nimi, choď sa zatiaľ prezliecť,“ riekne utrápene a rozuteká sa k súrodencom. Ja teda idem do našej zamestnaneckej miestnosti vymeniť civilné oblečenie za uniformu.

Keď už mám na sebe čiernu rovnošatu, tak si uvedomím, že sa mi nechce vyjsť z tohto temného a útulného miesta do tej presvetlenej miestnosti plnej stolov. Namiesto toho sa posadím na pohovku a s tlmeným povzdychom pozriem na strop. Vlk sa ráno správal ako vždy. Utiahnuto, ticho a chladne. A mne to prišlo divné.

Možno moja myseľ naivne čakala zmenu. Možno to nemyslel vážne. Možno som mu v ten moment prišla tak úbohá a zničená, že sa takto rozhodol do mňa natlačiť troška života. Účinne. Ale s vedľajším účinkom. Získal si zbytky môjho srdca, ktoré sa k nemu pomaličky plazilo od prvého dňa nášho stretnutia. Chcela by som znova vypýtať dotyk jeho pier. Ale je to správne, keď vlastne medzi nami nevzniklo niečo viac?

„Mia?“ ozve sa Adý spoza pootvorených dverí. Vytrhne ma z víru myšlienok a spýtavo sa na ňu pozriem. Ona za sebou zatvorí dvere a pomaličky dôjde ku mne. To, že mlčí a na tvári má rozpačitý pohľad neveští nič dobrého. Hodí sa na sedačku vedľa mňa a pošúcha si kolená.

„Včera Cate plakala. Veľmi. Že jej brat radšej chodí do práce a za tebou a ju ignoruje.“

„Ona je na Vlka veľmi naviazaná, však?“ spýtam sa a srdce mi stisne vina. Keby pre mňa každé ráno nechodil, tak by možno strávil viac času so sestrou. A ja ich oberám o drahocenný spoločný čas.

„Áno, i keď bol v Amerike, tak boli stále v kontakte. Na Skype alebo mobilom. A teraz s ním ledva prehodí pár slov. Chcela by som ťa o niečo poprosiť, Mia.“ Zvraští obočie. Takú vážnu som ju nepoznala pekne dlho. A vôbec mi to nepomáha.

„O čo?“ Opadajú zo mňa posledné kúsky veselosti.

„Prehovor si o tom s Vlkom. Ty si s ním skoro každé ráno. A možno, kvôli Cate, by ste mohli nejako obmedziť tie ranné stretávky. Alebo úplne zrušiť.“ Vážne, ale opatrne ma sleduje.

Na chvíľočku mlčím a skúsim si predstaviť, aké by to bolo, keby sa Vlk rozhodol nechať ma tak. Nevytiahol by ma z vane, ráno by mi škvŕkal žalúdok a nepoznala by som tie maličké čriepky šťastia. Nechcem sa ich vzdať. Chcem zakričať, že si ich zaslúžim. Každý jeden. Do posledného. Namiesto toho jej odpoviem tichučkým hláskom: „Dobre.“

„Ďakujem!“ Nadšene sa usmeje a objíme ma okolo ramien v krátkom, ale pevnom objatí. Smutne jej to oplatím, ale to si už ona nevšimne. Radostne vyskočí na nohy a uteká von z miestnosti. Zatlieska mojím smerom: „Šup do práce!“

A ja len ostanem sedieť a zadržiavam na krajíčkoch slzy. Nemôžem sa rozplakať. Nielenže by ma videli oni, ale i zákazníci. A to nemôžem dopustiť. Musím prejsť do pracovného módu a utlmiť všetky moje momentálne pocity a emócie.

Držím sa ďalej od každého. Cate, Adý i Vlka. Len vždy nenápadne pozerám cez rameno a sledujem, čo práve robia. Moju odťažitú náladu pravdepodobne vycítili. Adý sa nesnaží nájsť cestu ku mne a nejako ma osloviť. Náš jediný spoločný čas venuje Cate, s ktorou je stále. Tak prečo mi to príde ľúto, keď sa jej sama vyhýbam? Vlk je rovnaký. Áno, rovnaký. A to ma deprimuje rovnako.

Na konci pracovnej zmeny, kedy sa znova sama prezliekam do civilu, si znova prezerám tmavý strop. Každú chvíľu by sa mal objaviť Vlk, ktorý vždy odchádza zadným vchodom. A keď si obúvam topánky, vojde dnu. Hneď sa zastaví a neurčito na mňa pozrie. Prestanem sa zaväzovať, vyrovnám chrbát a oplatím mu pohľad priamo do očí. Akonáhle spadnem do pazúrov jeho tmavých dúhoviek, tak ma zachváti neuveriteľná úzkosť a chuť hodiť sa mu okolo krku a nepustiť ho. Nepustiť sa šťastia, ktorého sa práve chcem dobrovoľne vzdať.

„Vlk,“ povzdychnem. Nehne sa a stojí na mieste, čím dáva priestor mojím slovám. „Asi bude lepšie, keď za mnou ráno chodiť nebudeš.“ Tak jednoduchá veta, tak rýchlo a prirodzene povedaná. A pri tom tak bolestivá. Tak závažná a meniaca všetko od základu.

„Bude to tak lepšie,“ súhlasí.

„Čože?“ šokovane na neho pozriem. On nemal súhlasiť. On sa mal pýtať prečo. On mal bojovať za to, aby stále mohol na mňa dávať pozor, aby sme každé ráno raňajkovali a hlavne aby sa mohol znova dotknúť mojich pier. Moje vnútornosti drvia tie najhoršie pocity a môj dych sa začne zasekávať. Neplač, hlavne neplač. Už mu nemôžem dovoliť sa dostať tak hlboko, i keď to je dnes možno posledný krát.

„Ten včerajšok,“ huhnem roztraseným spôsobom.

„Už sa to opakovať nebude,“ hovorí, akoby to bola chyba. Ale nebola. Určite nebola. Malo to tak byť. Malo sa to stať. Muselo!

„Seth,“ oslovím ho jeho pravým menom preplneným všetkými mojimi pocitmi, ktoré mnou práve teraz tak neskutočne hýbali. Cítim sa ako na kolotoči. Všetko sa okolo točí a strácam pevnú zem pod nohami. On, čo ma konečne zachytil v tom dlhom páde, ma zrazu znova pustí. Odďaľuje sa mi a znova ma zanecháva samú v mojej úbohej bubline bolesti.

Moje oslovenie s ním viditeľne pohne. Celé jeho telo sa mykne, svaly napnú a klenuté obočie zvraští. Do očí sa mu zakradne prázdnota a bariéra. Vytvára medzi nami nový múr bez môjho súhlasu. Snažím sa ho zbúrať nemými prosbami. Neúčinne.

„Vlk!“ Vbehne dnu Cate. Hneď sa zasekne, keď si všimne medzi nami ťažké ticho.

„Už idem,“ odpovie a ide rovno k svojej sestre. „Ahoj, Mia.“ A obíde ma. Neobzriem sa, len počúvam, kedy konečne buchnú dvere a ja si objímam lakte. Neplač. Neplač. Nie som slabá. Nie som závislá na ostatných. Je mojou úlohou trpieť. Len kvôli mne zomrel brat. Len kvôli mne žijeme tak, ako žijeme. Len kvôli mne mi ukradli peniaze. Je to jedine moja vina.

A slzy sa mi znova pustia dole prúdmi.

Som slabá. Tak neskutočné slabá.

Po ceste domov nemám ani nutnosť si dávať pozor. Akoby zrazu niečo také stratilo svoj význam. Neubránim sa tak či tak. Ak na nich narazím, môžem sa leda tak modliť, aby som prežila.  Ako vždy. Bez nálady, ducha a kúsku života ťahám svoje telo betónovou džungľou plnou zmijí, hyen a krýs. Kde stúpite, tam vám hrozí nebezpečenstvo. A ani keď dorazíte k svojmu obydliu, tak stále tu je možnosť, že vás uštipne nešťastie.

Obraz okolo mňa sa prekvapivo rýchlo premení do nepekných odtieňov môjho bytu. Matka leží na sedačke skrútená ako ulita. Okolo nej žiadny alkohol, žiadne cigarety, len jej plač, vzlykot a bolestivé chvenie. Je až nepredstaviteľné, že skoro jeden celý deň si ani trocha nevypila. Stav domu je rovnaký, ako keď som odišla. Zjavne tu nikoho nemala. Ba sa určite zo svojho rohu s televíziou ani nepohla. Pripomenie mi to, prečo vlastne tieto roky bojujem s vlastným osudom.

„Mami,“ oslovím ju opatrne. Chcem si byť istá, že už vníma mňa.

„Mia, zlatíčko,“ zúbožene zavyje, až mi stiahne hrdlo. Opatrne k nej dôjdem a posadím sa hneď vedľa jej hlavy. Ako utýrane mača sa začne ku mne tisnúť, vzlykať a kostnatými rukami žmoliť moje šaty. Pohladím ju po vlasoch až na rameno. „Som s tebou, mami.“

„On príde, Mia,“ brble, vrtí sebou a vydáva zvuky, pripomínajúce týrané zviera. Na tomto obraze ma bolí hlavne to, že je triezva. Smrdí starým alkoholom a potom, ale poznám ju až moc dobre. Pri vedomí, bez kúsku alkoholu, sa utápa snáď v horších bolestiach a depresii, ako ja poslednou dobou. Kto vie, ako všetko okolo seba vníma po tak dlhej dobe bez omamných látok.

„Tššš, si v bezpečí. So mnou.“ Ďalej sa ju snažím aspoň troška upokojiť. Neúnavne zohrievam jej pochabé telo intenzívnym hladením. Hlavu si vyloží do môjho lona, akoby si pýtala viac a viac. Svoje úbohé telo nechá ležať na mne v neprirodzenej polohe, ale začne sa trocha, po kúskoch upokojovať.

„Ja sa tak bojím, Mia. Bojím sa o seba. Bojím sa o teba. Bojím sa o nás. Čo ak príde, čo ak príde...“ ďalej pokračuje v tichom mrmlaní a myká sebou. Snažím sa pochopiť každé jej slovo a zistiť, čo ju práve tak ničí a núti robiť zo seba ešte väčšiu trosku akou je.

„Čoho sa bojíš?“ pýtam sa opatrne a neúnavne sa držím svojej role utešiteľa.

„Jeho. JEHO!“ zvrieskne a v kŕči sa skrčí do novej ulity. Bolestivo povzdychnem.

„Čo keby som ti spravila čaj a uvarila niečo k jedlu? Máme ešte kus-kus.“ Snažím sa nájsť spôsob, ako zvrátiť jej pozornosť na niečo krajšie, lepšie a možno chutnejšie.

„On príde...“

„Kto príde, mami?“ skočím jej do rečí.

„On príde a urobí s nami to, čo vždy chcel. Pošle nás za mojím synom. Za tvojím bratom. Pošle nás na druhý svet!“ Náruživo plače a znova zavyje pod náporom psychickej bolesti.

Dôjde mi to. Zaseknem sa, prestanem ju hladiť a môj pohľad uviazne v priestore. V mysli sa mi objavia kratučké spomienky na bratove mŕtve telo, ktoré leží na mne a ja z pod neho nemôžem vyliezť. Spomienka na množstvo súrodeneckej krvi na zemi, na ňom i na mne. Rozšírené zreničky otca plné pomstychtivosti, bolesti a krutosti. Hlavica zbrane, ktorá najprv mierila mňa. Tá, čo najprv mala zabiť mňa.

Policajti. Ťahajú vrieskajúceho otca, mláti všetko, čo mu príde do cesty. Utešujúce a zbytočné reči. A ticho. Tma. Prázdnota. Všetko sa obráti naruby, na čiernu stranu.

Je to už päť rokov, čo je otec vo väzení. Je to len päť rokov, čo mu dali za usmrtenie brata. Blíži sa deň prepustenia. A možno splnenia jeho posledných slov.

Holohlavý muž s šialeným výrazom a špinavým oblečením sa trepe v stisku troch ozbrojených policajtov. Majú problém skrotiť jeho hordu svalov. Prská okolo sliny, z očí šialenstvo a z krku krik. Ak by ho pustili, určite je schopný každého pozabíjať. Neďaleko od neho leží čierna zbraň a nepekne sa leskne na koberci zmočenom krvou. Ja ležím na zemi v chabom objatí ťažkého tepla mŕtveho brata. Kto vie, či som tak slabá, alebo v takom šoku, že sa nedokážem dostať preč. Len cítim ako z neho uteká posledné teplo. Dôkaz, že ešte pred pár minútami žil.

„Zomriete. Obe zomriete. Zaplatíte za to, čo ste mi spôsobili. Za to, že ste mi zničili život. Za každý zničený detail v mojom živote, vy suky!“ A s týmito slovami ho začnú ťahať preč, z ešte nášho pekného rodinného domu. Ja zúfalo plačem, sledujem mŕtveho otca a matku v bezvedomí, ktorá v mojich očiach je tiež už bez jediného kúsku života. V chrbte má ranu po guľke a množstvo krvi, ničiace jej večernú róbu hodnú tej najkrajšej ženy.

Môj zúfalý krik sa ozve celou izbou.

Objímem mamine telo a privriem oči. Už tlmene plače na mojom lone a ja sa snažím pôsobiť odvážne. V skutočnosti sa v mojom vnútri rozpadali tie nové základy, ktoré som začala budovať s Vlkom. Odišiel, nechal zbytok na mňa a teraz to nedokážem udržať pokope.

„Bude to dobré,“ zašeptám nie len pre ňu, ale i pre mňa samú.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka XIV.: