OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka XI.



Čajovňa u draka XI.Snová návšteva.

Pamätám si, že niekto v mojej izbe bol. Možno to bol sen. Možno som bola príliš unavená a rozospatá, aby som na to reagovala. Tá cudzia osoba stála u mojej postele, čosi nespokojne mrmlala a ťahala môj paplón ku krku. Bola tmavá, vysoká a mala dlhý závoj tmavých vlasov. I keď som jej tvár nezachytila, myslím si, že to bol Vlk. Spomínam si dokonca na motýlie dotyky na mojom líci a hladenie dlhých vlasov. A práve pri tom príjemnom zážitku som znova upadla do absolútneho spánku.

Keď sa zobúdzam znova, tak ma víta prázdna izba. Necítim sa nejako dolámane, či stuhnuto. Výnimočne som spala uvoľnene, natiahnutá a poriadnym výdatným spánkom. Padlo mi to. Veľmi neochotne si sadám a obzriem sa po známej miestnosti. S malou zmenou. Pri šálke čaju je tanier s varenými zemiakmi a poriadnym plátom kuracieho mäsa. K tomu je už prisunutý nenápadný papierik. Musím sa dokopať dole z postele, vyskočiť na nohy a prejsť k stolíku, kde sa nachádza, aby som prečítala jeho obsah.

Zohrej si to. Vlk.

Moje pery sa mimovoľne usmejú. Tak možno to nebol sen. Určite tu bol, keď som spala. A určite to bol on, kto ma zastihol na kraji spánku a bdelosti. Opatrne sa dotknem miesta, kde sa ma dotýkal. Predstava, ako stojí, alebo sedí u mojej postele a hladí moju tvár, mi rozbúcha moje srdce. Zamilované srdce. Človeku niekedy stačí tak málo, aby sa jeho srdce pripútalo k niekomu inému.

Vezmem tanier a potichu prejdem do obývačky. Na moje prekvapenie tam matku nájdem. Spí na pohovke, ruku má položenú na stolíku vedľa lacného čuča a okolo je prekvapivé množstvo ohorkov od cigariet. Ich smrad sa ťahá celou miestnosťou. Rovnako ako kyslá vôňa lacného alkoholu. Napadne ma jedna otázka. Kde vzala na ten alkohol a cigarety?

Rozhodnem sa momentálne nezaťažovať moju myseľ a len pootvorím okno, nech sa to tu vyvetrá. Potom vytiahnem panvicu, kde obsah taniera šupnem a začnem zohrievať na malom ohni. Mikrovlnku nemáme. A toto je jediný spôsob, ako relatívne prihriať jedlo.

Popri tom ako otáčam zemiaky a dávam pozor na mäso, aby sa neprihorelo, si všimnem v smetnom koši krabicu od donáškovej služby. Určite od tohto jedla. I tak to dal na tanier. Pravdepodobne pre dojem, že všetko nemám len objednané. Vie vôbec Vlk variť?

Zohriaté jedlo rozdelím na dve polovice. Jednu dám na nový tanier a položím na stolík neďaleko od mamy. Druhý si vezmem a sama sa stratím do útrob mojej izby. Tam si môžem sadnúť na posteľ a v pokoji zjesť svoju polovicu. Nemusím sa báť žiadneho konfliktu s matkou. I keď mi chýba spoločnosť, s ktorou môžem toto príjemné ticho zdieľať. Chýba mi Vlk, s ktorým som poslednou dobou jedávala a ešte nikdy som si tak nevychutnávala jedlo. A nie je to len jeho kvalitou.

 

Niekto zaklope na dvere. Som natiahnutá na posteli, vedľa hlavy mi leží kniha o príprave indických čajov a skúmam strop. Práve ten, na ucho nepríjemný, zvuk ma donúti vyskočiť na nohy a rozutekať sa ku dverám. Matka znova zaspávala po výdatnom jedle a čosi nespokojne zamrmle. Do rúk zoberiem slúchadlo s tichým hláskom: „Áno?“

„To som ja, Mia.“ Vlkov hlas síce znie trocha skreslene, ale spoznám ho. Zamrmlem čosi na súhlas a otvorím mu dolné dvere jednoduchým stlačením červeného tlačidla. Ostanem stáť u dverí s nedočkavosťou šteňaťa, čakajúceho na svojho pána. Už mi len chýba rýchlo vrtiaci sa chvost.

Zaklopanie. Dvere hneď otvorím, vďaka čomu sa mi naskytne na pár sekúnd pohľad na prekvapenú tvár Vlka. Hneď sa to vráti k jeho typickému nedostupnému výrazu a skontroluje ma pohľadom. Jeho ruka sa zodvihne a vyzerá, akoby sa znova chcela dotknúť môjho líca, ale nakoniec ju stiahne.

„Vyzeráš lepšie,“ zhodnotí môj zjav.

„Ďakujem.“ Uvoľním mu cestu dnu. Chvíľu uvažuje, ale nakoniec prejde dnu. Všimnem si v jeho ruke igelitku. Jeden letmý pohľad venuje mojej matke na posteli. Nakoniec rýchlim tempom dôjde do mojej izby. Nasledujem ho a pozorne sledujem každý jeho pohyb, či zmenu v jeho mimike.

„Zjedla si jedlo?“ Usadí sa na starú stoličku u stolíka.

„Áno, ďakujem,“ usmejem sa na neho a ja si nájdem svoje miesto na mojej posteli.

„Niečo ti posiela Adela, nechám ti to tu.“ Položí tašku na môj stolík. Je mi jasné, že ide o nejaké jedlo. Len dúfam, že Vlk neopísal moju životnú situáciu. Tým by moje roky snahy skrývania sa vyšli na nič. Ak by sa ma niekto spýtal na dôvod, neviem čo by som mu odpovedala. Hrdosť? Nie, tú som už dávno stratila. Skôr sa snažím odprosiť moje jediné blízke osoby od toho, aby mali potrebu akokoľvek pomáhať mi. Keď už, tak sami od seba bez žiadneho väčšieho dôvodu. Adý by bola schopná usporiadať zbierku v čajovni na jedlo pre mňa a moju matku. A to nechcem.

„Za chvíľu odídeš pracovať, však?“

On súhlasne prikývne.

„Vadila by ti tam... moja spoločnosť?“ Sklopím placho hlavu zo strachu pred jeho negatívnou odpoveďou.

„Vadila. Určite chceš ísť zajtra do práce. Preto bude lepšie, keď  túto noc prespíš v relatívnom pohodlí a nie na pohovke pri hluku podniku. Zajtra pre teba prídem. A dúfam, že ťa nájdem v omnoho lepšom stave, ako dnes ráno.“ Poslednú vetu jasne zdôrazní a pohľadom mi stisne srdce. Začnú sa vo mne miešať paradoxné pocity. Na jednej strane radosť, že má o mňa starosť. Na druhú stranu smútok a sklamanie z toho, že nemôžem znova spať v jeho blízkosti.

„Netvár sa tak zmučene,“ povie zarovno s postavením na nohy a položí ruku na moje vlasy, „zajtra som tu hneď ráno.“

„Dobre,“ povzdychnem. Stále dávam na sebe jasne vedieť, že s tým nesúhlasím.

„Daj na seba pozor, Mia,“ zamrmle s dôrazom na moje meno. A znova zmizne bez toho, aby som sa s ním stihla rozlúčiť. Akonáhle opustí tento byt, tak na mňa padne úzkosť a strádanie. Stihla som za tak krátku dobu si vytvoriť k nemu tak prekvapivé puto. Alebo to bol jeho úmysel?

„Mia, kto to bol?“ ozve sa matkin hlas.

„Známy z práce.“ A asi som sa do neho zamilovala. Ale je to láska? Alebo len pocit bezpečia, ktorý bol pre mňa tak dlho neznámy. Je to úplne rozdielne, ako to, čo som cítievala k chalanom v škole. Áno, páčili sa mi, snažila som sa získať ich pozornosť a možno čosi viac. Bezvýsledne. Vlk má ďaleko od nejakej všeobecnej krásy. Lenže jeho ostré línie, briadka, kruhy pod očami a dlhé vlasy vytvárajú čosi, čo ma hádam priťahuje viac, ako iní muži.

Matka čosi nezrozumiteľné zamrmle a pravdepodobne znova upadne do spánku.

 

Spánok som zo začiatku mala plytký a ľahký. Zobudil ma každý pohyb či zvuk. Nakoniec sa mi podarí získať pár hodín hlbokého a výdatného spánku. Ale ten netrvá dlho a znova sa vrátim do toho nepríjemného stavu medzi bdením a spaním. Len som sa prehadzovala z boku na bok, moje myšlienky sa často prelínali do začínajúcich snov, ktoré sa vždy rozplynuli do ničoty pri ďalšom nepatrnom vyrušení. Najprv som naháňala Vlkov chrbát. Potom som sa snažila upútať pozornosť Adý. A nakoniec ma vrah z temnej uličky oblieval horúcim čajom a nechal kričať do tmy. Nik ma nepočúval, nik nereagoval. Až som začala kričať Vlkove meno. Či prišiel si nepamätám.

Už dve hodiny sedím na posteli a prečesávam si vlasy hustou kefou. Nechcela som sa umárať v nekonečných driemotách. Cítim sa sviežo a moje srdce nedočkavo poskakuje. Napínam uši a čakám na jeden, jediný zvuk – zvonček. Z hlavnej miestnosti je počuť hluk, kroky a narážanie predmetov o seba. Prevláda sklo.

Nechcem tam ísť a vyrušiť ju. Bojím sa akejkoľvek konfrontácie s matkou. Bojím sa počuť jej pravdu. Vadí jej, že som prežila. Vadí jej, že brat sa stal hlavným cieľom.

Zvonček zazvoní. Nadskočím, zabudnem na svoje momentálne myšlienky o nevôli komunikovať s matkou a vbehnem na chodbu. Snažím sa zachovať čo najväčší pokoj. I tak rozochvenými rukami zdvihnem slúchadlo.

„Prosím?“

„To som ja.“ Vlk.

„Hneď som dole!“ vyhŕknem a zavesím. Odvážim sa pozrieť cez rameno. Matka stojí u kuchynskej linky. Zapiera sa o ňu rukou, jej telo sa ľahko kýva a sleduje ma rozšírenými zreničkami. Nič nehovorí. Pravdepodobne by jej to v tomto stave dalo i zabrať. Vytvorí medzi nami nepríjemné napätie, ktoré ma donúti konať. Odbehnem si pre kľúče a uniformu pripravenú v igelitke a vybehnem z bytu.

Na schodoch sedia dve osoby. Opierajú sa o seba, ramená sa im mierne chvejú a držia si stred ruky. Ich ťažkopádny dych sa odráža od stien. Pri nohách majú nejakú plastovú nádobu, dva zapaľovače, lyžičku a jednu injekčnú striekačku. Upadnem do menšej paniky a naivne uvažujem o inom východe von, ako je okolo nich. A to je jedine oknom. Lenže druhé poschodie už je samo o sebe nebezpečné na zoskok.

Ako vždy sa zhlboka nadýchnem, akoby vzduch obsahoval odvahu a následne sa rozbehnem dole schodmi. Neznámi boli až príliš vo svojom svete na to, aby akokoľvek na mňa reagovali. Moje nohy sú ako z gumy, keď zoskočím z posledného schodu. Nie len z tamtých dvoch, ale i z tmavých obrysov za sklenenými dverami. Poskytuje mi možnosť detailne kopírovať pohľadom krivky jeho širokých ramien a pevného chrbta. Spomalím, i keď chcem zrýchliť. V duchu na neho kričím, ale mlčím.

Otvorím pomaly dvere a vyjdem von. Otočí sa pomaly a bez slova. A má na to dôvod. Jedno oko mu zdobí začínajúci monokel, na brade modriny a krku rezná rana. Rukami skĺznem dole. Jeho tmavé tričko s dlhým rukávom odhaľuje ruky s ešte viac zodratými hánkami a ďalšou krvavou ranou, ťahajúcou sa cez celú dlaň. A on sa tvári, akoby o nič nešlo. Ja zdvíham ruku a chcem sa dotknúť jeho zranenia. Váham. Čakám, že moju ruku zastaví. Lenže on sa nechá. Moje prsty sa opatrne dotknú toho najhoršieho zranenia svietiaceho na jeho krku. Pokožka na krku sa mu napne a ramená stuhnú. Mám toľko otázok.

„Vlk...“

„Žiadne otázky,“ umlčí ma tvrdým hlasom.

Zľahka stisne moje zápästie a preruší naše krátke a nepatrné fyzické spojenie. Sklamane uvoľním ruku v jeho zovretí. Chvíľu mi ju stíska, akoby sa ubezpečoval, že sa o to znova nepokúsim. A ja na to ani odvahu nemám. Nie je to tak dlho, čo mi ešte naháňal strach. A stále mám v čerstvej pamäti ako skolil jedného chlapa za druhým pred mojimi očami. Viditeľne sa pobil s niekým iným. Ale s kým?

„Vyzeráš sviežo.“ Pustí mi ruku. „Poď, pôjdeme sa najesť.“

Prikývnem a nasledujem ho. Je iný. Vyžaruje inak. O niečo tlmenejšie. Pôsobí viac zamyslene ako neprístupne. Uniká realite a schováva sa do svojho zmysleného sveta plného jeho myšlienok, pocitov a emócií. Tie stavy poznám. Ja sama som do nich upadala, keď moja myseľ zablúdila k faktom o mojom momentálnom spôsobe žitia. Uvedomovanie si momentálnych možností a snaha prijať informácie neskreslene, tak ako sú. Bez toho, aby to bolelo.

Celá cesta na námestie prejde v tichom duchu. V úzadí mojej mysle mám spomienku na dnešný krátky sen, kde nádejne verím v záchranu Vlkom. Tá zúfalosť sa na mňa prenesie a úzkosť stisne do svojich mohutných rúk. Zachvejem sa.

Blížime sa k rýchlemu občerstveniu s pizzou. Vlk ho obíde a ide ďalej. Prekvapím sa. Rozhodol sa, že raňajkovať nebudeme? Zmätene, ale bez slova ho nasledujem. Možno práve nemá peniaze, možno zabudol, možno jedol už doma, možno má iný dôvod. A ja nedokážem zo seba dostať čo i len jednu kratučkú vetu.

Míňame fontánky, pouličných predajcov rôzneho zbožia, stánky s ovocím a zeleninou, rôzne bufety od hamburgerov až po čínske jedlá. Pre každého, kto má rád rýchle občerstvenie, alebo nestíha zjesť rýchle jedlo, je toto miesto ako stvorené. Vôňa pripáleného oleja, mäsa, cibule a hranolčekov. Môj žalúdok začne dávať o sebe vedieť a pýtať si aspoň kúsok z toho obrovského výberu. Lenže Vlk nezastavuje, ba zrýchľuje. A ja musím pridať na tempe, aby som sa nestratila v množiacom sa dave ľudí.

„Vlk,“ vyhŕknem, keď jeho chrbát začne splývať pomedzi ostatné ľudské telá. „Vlk!“ skríknem hlasnejšie. Až vtedy sa obzrie. Na tvári má prekvapený pohľad prelínajúci sa do zamračeného. Spomalí, až úplne zastaví. Počká, kedy ho dobehnem. Pootvorí ústa, akoby chcel čosi povedať, ale nakoniec ich stisne do tenkej linky. Znova pokračuje v chôdzi, lenže teraz o čosi pomalšie. Konečne sa môžem držať v jeho blízkosti bez nejakého veľkého náhlenia.

Zastavíme pri presklenom komplexe plného rôznych malých obchodíkov. Budova nie je veľká, má dve poschodia a dokonale zapadá do novej časti mesta. Vojde do tichých priestorov, kde sa ku podivovaniu moc ľudí nenachádza. Možno je to skorou rannou hodinou, alebo to sem moc ľudí neláka. Nakláňam hlavu a sledujem dlhé lampy na vysokých stropoch. Zmestili by sa tu pokojne ďalšie dve poschodia. Ale oni dali radšej priestor pompéznosti a pocitu priestranstva. Nikto sa necíti dobre v úzkych, malých chodbách.

„Poď,“ popoženie ma. Prestanem pohlcovať detaily a nasledujem jeho rýchle kroky. O pár sekúnd vchádzame do menšej kaviarne spojenej s bagetárňou. Sedí tu len jeden muž, popíjajúci kávu. Síce zo mňa nevyjde ani jedno slovo, ale Vlkovi stačí jeden pohľad, aby vyčítal na mojej tvári jasnú zmätenosť a prekvapenie.

Nestihneme sa ani usadiť za jeden stôl a už k nám beží bacuľatá ryšavá žena so sympatickým pohľadom. „Dobrý deň, čo to bude?“

„Dvakrát minerálku a dvakrát kuracie pannini,“ ozve sa Vlk a uvoľní vlasy zo zovretia trička ich pohodením.

„Pannini?“ prekvapím sa.

„Talianske teplé sendviče. Nebudem ťa predsa stále kŕmiť pizzou. Síce pribrať potrebuješ, ale tvoje cievy by sa asi nadšene necítili.“

„Huh?“

„Cholesterol.“

Pozriem von cez presklenú stenu. Môžem vidieť celú panorámu budiaceho sa mesta. Autá hlučne znečisťujú ovzdušie, ľudia utekajú do prác a na strechách či lampách posedávajú celé kŕdle otravných holubov, čakajúcich na nejaký ten kúsok odrobinky. Po vyvýšenom obrubníku sa prechádza čierna mačka so zdvihnutým chvostom, hlasito mňauká a obťažuje obtieraním každého chodca. Ľudské bytosti majú vo zvyku všetko okolo seba ignorovať a ponáhľať sa z bodu A do bodu B bez jediného zastavenia. Netrápia ich hladné mačky a hluční holuby. Nezaujíma ich bezdomovec opretý o stenu, prosiaci o nejaké centy na pečivo. Nestarajú sa do dieťaťa, plačúceho za stratenou matkou. Prečo aj?

„Nech sa páči.“ Čašníčka nám na stôl položí minerálky a rovno grilované bagety so zeleninou a poriadnymi kusmi kuracieho mäsa. Pizzu mám rada, ale som rada, že Vlk sa rozhodol spraviť zmenu. Príjemnú zmenu. Utlačím šepkajúci hlások o tom, že zas mu budem o čosi viac dlžná a pustím sa do jedla. Slastne povzdychnem. Prežúvanie tak dobrého jedla vo mne vytvára nepatrnú extázu chutí.

„Tu pracoval kedysi môj otec.“

„A teraz pracuje v Amerike.“ Znova zahryznem do pochúťky.

„Môj biologický otec je dávno mŕtvy. Ten v Amerike sa na neho hrá,“ odsekne a zamračí klenuté obočie, až ma zamrazí.

Chápavo prikývnem. „Tak prečo si šiel za ním do Ameriky?“

„Pretože ma tu Ľubica nechcela.“ Konečne sa už i on zahryzne do svojho jedla. Ľubica? Tak sa volá matka Cate. Ale prečo ju oslovuje krstným menom?

„Potom, ako zomrel môj otec, tak ma u seba nechcela. Pripomínal som jej otca,“ dopovie a obrátením pozornosti niekam do priestoru dá jasne najavo, že tu náš rozhovor o jeho živote končí. Aspoň som sa čosi málo o ňom dozvedela. Stále lepšie, ako nič.

„Chodíš sem často?“

„Odkedy som sa sem prisťahoval som tu bol len dvakrát. Predtým to bola malá tehlová stavba s neudržiavanou trávou okolo. Zmenilo sa to tu. Veľmi,“ mrmle a jeho pohľad sa začne utápať v spomienkach. Nechávam mu pár minút ticha, nech si všetko znova prejde v hlave. Až jeho nepatrný pohyb hlavou mi nepriamo naznačí, že je u konca svojho filmu.

„Koľko máš rokov, ak smiem vedieť?“

„Dvadsaťšesť.“

Je starší ako som čakala, ale mladší ako vyzerá. Každá starosť, každý problém, každá prekážka sa vyryla do jeho tváre v podobe vrásky. Unavené, ale uhrančivé oči sú podliate kruhmi, ktoré sú výraznejšie po nočnej zmene v podniku. V mojej hlave sa objaví nepatrná predstava, ako ho objímem a on si oprie hlavu o moje rameno. Niečo zašeptá tým svojím chrapľavým hlasom a pomaly upadne do spánku. A mne tak poskytne nekonečné hodiny obdivovať jeho osobu. Dotýkať sa jeho tváre, prehrabovať husté vlasy a skúmať široké ramená. Zrazu by mal hlavu nižšie ako som ja a nepôsobil by tak mohutne. Bol by to moment, kedy by som konečne mala pocit, že mi dôveruje a možno aspoň trocha otvoril cestu za jeho pevnosť, chrániacu dušu a myseľ.

Preruší ma zachvenie stolu. Strasiem sa a obzriem. Spôsobil to muž, možno ešte chalan, čo prešiel okolo. Určite mladší ako Vlk, ale starší ako ja. Vysoký, štíhli s tmavými kučerami, kopírujúcimi jeho oválnu tvár s belasými očami. Zatvári sa prekvapene. Hrane prekvapene. Rukami zastaví stôl a pobavene nadvihne obočie. „Prepáčte.“

„To nič,“ zavrtím hlavou. Vlk ho upozorní nepekným pohľadom, ale mlčí. Cudzí muž upriami pozornosť len na mňa a venuje mi úsmev, pri ktorom mu v lícach naskočia jamky v lícach.

„Máte nádhernú farbu vlasov, mladá slečna,“ švitorí veselo a bez okolkov, „taktiež i farbu pleti a očí. Vlastne celá ste krásna.“

Moje srdce urobí kotrmelec, líca mi zalejú rumenec a len prekvapene ho sledujem. Síce sa u toho náramne baví, ale je z toho cítiť úprimnosť. A ešte nikto nikdy mi nič také nepovedal. Možno som nechodila moc do mesta, ale v čajovní sa pohlo tisícky ľudí. Áno, pýtali sa prečo vyzerám tak, ako vyzerám. Ale nik mi nepovedal presne toto. Nik.

A on len zo smiechom a prenosnou kávou v ruke zmizne von z kaviarne. Vlk mu ostražito sleduje chrbát, mračí sa a jasne nad niečím rozmýšľa. Jeho ruka so zaschnutou krvou kŕčovito stisne stoličku a pomocou druhej si odpije z minerálky. Niečo mu zjavne na tej osobe nesedelo. A ja vôbec neviem čo.

„Dojedla si?“ spýta sa, keď sa sledovaný objekt stratí za rohom.

Prikývnem na súhlas.

„Tak zaplatíme a môžeme ísť do čajovne.“


 

Chcem poďakovať všetkým, čo tieto riadky čítaju. Rovnako moc chcem poďakovať za povzbudivé komentáre. Obzvlášť Blacky, ktorá nešetrí slovami, Mima33, Leylon, ninik, Eris MJ5 a mnoho ďalších, ktorí venovali pár minút zo svojho drahocenného času na pár slóv. Táto poviedka je už dopísaná a čaká vás ešte 9 kapitol a k tomu epilóg. Užite si ich! :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka XI.:

27.01.2014 [13:45]

Nikol211Skvěle píšeš,čajovňa u draka je moje nejoblíbenější povídka, moc se těším na další díl, který bude určitě stejně skvělý jako ty předešlé. Emoticon Emoticon

5. Eris přispěvatel
26.01.2014 [21:32]

ErisLen 9 kapitol???? Čo?!?! Emoticon Emoticon
Dokonalosť! Áno, viem že to tak komentujem u každej kapitoly, ale je to tak. :) A Vlk asi žiarli, či? Emoticon no že Mia je do neho zamilovaná. povedala by som že nielen ona, ale aj moje srdce mu začalo patriť! Emoticon Emoticon Emoticon
chcem o ňom vedieť všetko! on je ako "ten pán dokonalý" Emoticon
Perfektné Emoticon

4. Leylon
26.01.2014 [19:53]

Nemusíš ďakovať za pár slov, za tú prácu si zaslúžiš viac, odo mňa určite. Mia mala konečne trochu príjemnejšie chvíle.. len by ma zaujímalo, prečo sa Vlk pobil? Kto bol ten chalan, čo polichotil Mii no a ako to vyzerá, Vlk nám žiarlil, hm? :)

3. ninik
26.01.2014 [14:41]

Nemáš zač děkovat, Myerel. Tohle je úžasná povídka a já jsem ráda, že ji píšeš Emoticon Emoticon Taky jsem strašně zvědavá na Vlkovu historii, ale ještě víc mě zajímá, jestli to setkání v té kavárně s tím dalším chlapcem, co mluvil na Miu a jeho tak očividně ignoroval, mělo znamenat a jestli to bude mít ještě nějakou dohru... Emoticon Emoticon Těším se na další kapitoly, ikdyž je depresivní vědět, že jich bude už jen 9 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 26.01.2014 [14:40]

och, to ja dakujem, tvoje kapitoly su kazda jedna fantasticke a ja mam pri kazdej jednej stiahnuty zaludok, to sa mi nestava casto, posledne a jedine dielo, pri ktorom sa mi to dialo ze som mala pri kazdej kapitole zaludok ako sosovicu bolo nez som ta poznala,ale jojo moyesova za tu pracicku zhrabla par fakt predstyznych oceneni. no ak tejto kapitolke? ach, no tak ona zacala uvazovat o laske k nemu, ale on je si podla mna svojimi citmy uz uplne isty, nevizera ako typ muza co by bol nerozhodny. naozaj by ma zaujimalo s kym sa pobil, prislo mi na um ze by patral po tom vrahovi a a snazil sa ho zbavit aby mala mia pokoj a nemusela sa bat este aj toho vraha. ale skutocne netusim ci to tak fakt je, od teba naozaj neviem co mam cakat, nikdy by ma nenapadlo ze otec zabije syna,takze tu sa v teoriach naozaj stracam, trosku viac setha sa mi pacilo, aj ked by som chcela viac, napriklad uplne nechapem preco jej takmer zdrhol, to ze ju nechcel znova vziat na pitzu je sice pekne ale nemusel dupnut do pedalu. Emoticon no a tesim sa na dalsiu ale to je asi jasne:) mam tu rozcitane len dve poviedky ktore poctivo sledujem, takze prosim pridaj co najrychlejsie. fakt ze uz len devet kapitol sa mi sice nepaci ale vyvolava to vo mne taku tu decku nedockavost na vianoce kedy len cakas co to nakoniec v tej velkej krabici je Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
26.01.2014 [13:25]

mima33Ty nemusíš ďakovať. To skôr ja ďakujem za tak skvelú poviedku a musím podotknúť, že Mia si zaslúži HE Emoticon Zaujímalo by ma, čo sa stalo Vlkovi, s kým a prečo sa pobil Emoticon A zaujíma ma hlavne všetko, čo sa ho nejako dotýka - hlavne teda podrobnosti o jeho živote. Hádam sa čohosi, ako nahliadnutia do jeho duše dočkáme Emoticon Veľmi sa teším na ďalšiu časť Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!