OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka X.

23.01.2014 (14:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 788×

Zobudím sa ešte za tmy. Najprv sa zmätene obzriem. Po krátkom zisťovaní okolnosti si uvedomím, kde vlastne som. Alebo skôr kde som ostala presunutá. Na pohovke a zakrytá znova zásterou. Vlk ma očividne preniesol, keď som skĺzla do ríše snov. Podnik stále svieti tlmeným svetlom. Vidím Vlka drhnúť nejaký riad a trojicu cudzích mužov, naklonených nad nejakými papiermi.

„O chvíľu to tu musím zatvoriť,“ upozorní ich, keď leští menší pohár. Muži mu zakývajú rukami a hlavami na znak toho, že chápu a začnú si spratávať rozložené papiere. Rýchlo do seba nalejú to, čo im ostalo v pohároch, poďakujú a rýchlo sa vytratia.

„Zaspala si rýchlo.“ Začujem jeho hlas. Ako vie, že som hore? Namiesto odpovede zabručím popri pretiahnutí môjho stuhnutého tela. On sa presunie až ku mne a na stolík neďaleko od pohovky mi položí hrnček, z ktorého stúpa bledučký dym.

„Ako sa ti spalo?“ obráti sa na mňa a ospalo pohľadom skenujem jeho tmavú osobu. Svetlo z vedľajšej miestnosti kopíruje obrysy jeho pevného tela. Na jeho tvári vidím len tmu a svetlom zvýraznené lícne kosti. Tak moc túžim znova vidieť jeho nekonečné oči a na sebe cítiť jeho ťahajúci dotyk.

„Super,“ zašeptám úprimne a na dôkaz svojich slov sa usmejem.

„Objednal som nám pizzu,“ šepoce, akoby som stále spala a bál sa, že by som sa zobudila.

„O tejto dobe?“ prekvapím sa a pomaly posadím.

„Poznám dve nonstop otvorené pizzerie neďaleko od mesta. Priplatím síce trocha za odvoz, ale aspoň som nemusel ísť do mesta a teba tu nechať samú.“ Posadí sa vedľa mňa a uvoľnene oprie.

„Zas na mňa míňaš peniaze,“ povzdychnem nespokojne.

„Mia,“ osloví ma o niečo menej príjemne a jeho ramená sa napnú. Jeho oči ma znova zovrú v mohutných pazúroch a mňa nečakane zamrazí. Zväčša takto nereagujem pri vyslovení môjho mena jeho hlasom. Skôr naopak, príjemne. A teraz ma vydesí. „Ja ich chcem míňať,“ pokračuje vo svojej varovnej tónine hlasu. „Je ti to jasné? A ak chceš byť so mnou, mala by si si na to zvyknúť. Tie peniaze nezarábam na to, aby som ich potom niekde ukladal a nikdy neuvidel. Pre presný opak. Chcem si spríjemniť svoj vlastný život. A ja tú možnosť mám. A využijem ju. A keďže ty ledva ochutnáš tri jedlá denne, tak som rozhodnutý to poskytnúť i tebe. Chcem, aby si si vychutnávala to, čo normálni ľudia.“

Sledujem ho s narastajúcim prekvapením. On ku mne natiahne ruku, opatrne nadvihne moju bradu a nakoniec pevne stisne prstami. Donúti ma tak mu pozrieť priamo do očí a znemožní mi unikať mu. Moje srdce sa začne trepať ako vydesený vták v klietke z rebier. Je tak blízko. Teplý dotyk, upriamený pohľad. Celá jeho pozornosť je venovaná len a len mne. Dlho neotáľa a pokračuje vo svojom monológu. „Chcem, aby si to prijala. Chcem vídavať tvoju radosť z takých samozrejmostí, na ktoré sú ostatní zvyknutí. Chcem ťa vidieť uvoľnenú, s úsmevom, presne ako dnes, keď si sa zobudila na tejto sedačke.“

Nastane kratučké napäté ticho. Moje telo sa stále nechce upokojiť a moja myseľ tiež nie. Spracováva každé jeho slovo a snaží sa ich zaradiť do správneho poradia. Jeho ofenzívny pohľad sa zrazu stiahne a celkovo jeho napnuté svaly sa uvoľnia a on zľahka povzdychne. Akoby to nestačilo, tak ďalej pokračuje: „Z nejakého dôvodu vyhľadávaš moju spoločnosť. I keď si videla, aký som. I keď som ťa nevrlo od seba tlačil preč a i keď si ma videla, ako som celej tej skupine zlámal nosy.“

„Chránil si ma,“ šepkám na jeho vlastnú obranu.

„Je v tom viac, ako si myslíš. Ale áno. Nedopadli by tak zle, keby som nevidel, ako sa k tebe chovajú.“

Niekto zaklope na hlavný vchod a k nám doľahne mužský hlas: „Pizza od Tonyho.“

Vlk pretiahne náš očný kontakt o pár sekúnd a až potom mi opatrne pustí tvár a nepatrne prstami pohladí obrys sánky. Zamrmle čosi o tom, aby som tam počkala, zodvihne sa na nohy a rýchlo vytratí ku dverám. Už len myšlienka na blížiace sa teplé jedlo rozvášni môj žalúdok a začne prosebne škvŕkať. Natešene sedím na mieste a keď sa vráti s krabicou, začnem vrtieť neviditeľným chvostom. V jeho pohľade zbadám náznak pobavenia. Sadne si vedľa mňa, krabicu si položí na lono. Ako naschvál začne predlžovať odhalenie toho teplého a jedlého podkladu a chvíľočku ma len tak sleduje, ako ticho, ale prosebne, pozorujem krabicu pizzy.

„Jedz,“ poženie ma, keď zrazu otvorí krabicu a odhalí pizzu plnú syru a šunky. Najradšej by som sa hneď potom vrhla a začala do seba tlačiť. Našťastie mám za sebou dlhé roky kurzu sebaovládania, keďže mi moc jedla nebolo dopriateho. Preto namiesto napchávania začnem opatrne oddeľovať od seba jednotlivé trojuholníky, aby sa rýchlejšie ochladili a nemuseli by sme zbytočne strácať čas kúskovaním.

„Nezoberiem si trojuholník skôr, ako ty,“ varuje ma. Namiesto akejkoľvek odpovede si vezmem prvý kúsok a hneď do neho zaryjem zuby. Ak som si myslela, že tá pizza z bufetu je lahodná, tak toto je o pár úrovní vyššie. Neudržím sa a slastne povzdychnem.

Celé raňajky prebehnú v tichu. Vlkov pohľad prioritne skenuje mňa a len výnimočne ubehne k inému objektu. Mne sa darí nevnímať na plnej čiare a poddávať sa pocitu plniaceho sa žalúdka. Sakra, nemala by som si na to zvykať. Ak ma takto príliš rozmazná, tak budem ťažko niesť ďalšie dni bez teplých a výdatných raňajok. A to dokonca i priemerní ľudia určite často nemávajú na raňajky práve takúto čerstvú pizzu. Lenže moju myseľ to až tak extrémne netrápi a viac sa venuje rozboru každého prehltnutého sústa o tom, aký je úžasne chutný. Niet divu, že ucítim sklamanie, keď zrazu krabica ostane po pizzy leda tak voňať.

„Ty máš rád pizzu, však?“ Pozriem na neho.

„A ty tiež,“ odpovie a postaví sa, aby mohol krabicu zahodiť. Potom zmizne vo vedľajšej miestnosti, kde sa prezlečie do svojho civilného oblečenia. To mi pripomína, že budem nútená onedlho opustiť toto príjemné miesto, kde sa cítim lepšie ako doma.

„Odprevadím ťa domov,“ oznámi mi. A ja len prikývnem. Posledné minúty našej blízkosti trávime v absolútnom tichu. Lenže v mojom vnútri to doslovne kričí. I keď je nedeľa a zajtra sa určite uvidíme v čajovni, tak ma desí zbytok víkendu strávený v absolútnej samote, alebo v spoločnosti opitej matky. Pred vchodom zastaví, počká dokým vojdem dnu a až potom sa vytratí.

Matka je doma a typicky sa venuje televízií. Ja s ťažkou dušou pripravujem porciu ryže. Je to posledné jedlo, ktoré máme ak neberiem do úvahy pár kúskov zeleniny v drobnej chladničke. V duchu prosím, nech sa Adý podarí vybaviť, aby som dostala výplatu skôr. Aspoň jej polovičku. To by bolo dostatok na to, aby sme mali na jedlo. Druhý mesiac by bol o čosi ťažší, ale zvládli sme už i horšie situácie.

Niekto zazvoní. Prekvapene odstavím hrniec s ryžou, aby sa mi nespálila a rýchlo dobehnem k slúchadlu.

„Prosím?“

„Pizza od Tonyho!“ vyhúkne na mňa známy hlas z rána.

„Ale ja som si žiadnu pizzu neobjednávala.“

„Objednal a platil ju Pán S... Seth Aust. Mal som to doniesť na túto adresu.“

Bez jediného slovka mu otvorím vchod. Vlk na mňa myslí, i keď nie sme spolu. Tá jednoduchá myšlienka ma teší viac, ako by možno tešila iných. Príjemný tlak sa začne šíriť pod mojimi rebrami. V mysli si hneď vybavím jeho zväzujúci pohľad, dotyk na brade a jeho mierne chrapľavý hlas.

U dverí stojím ako socha do vtedy, dokým poslíček nezaklope na dvere. Otvorím ich tak prudko, že muža mykne. Šokovanie povie čosi na štýl pozdravu a natiahne ku mne rovno dve krabice pizzy a dva plastové poháre plné hustej hrachovej polievky. Už si nepamätám ako chutí, ale i tak sa neskonale teším, dokým ju ochutnám.

„Aha, mami, čo nám poslal kamarát,“ vyhŕknem plná radosti. Poslíček stihne zmiznúť a ja nohou zatvorím dvere. Matka na mňa upriami pohľad bez žiadnej iskry. Keď si všimne to množstvo jedla, tak i v nej sa čosi mihne. Posadí sa.

„Takže dneska žiadna ryža,“ usmeje sa matka.

„Nie, dneska je pizza a hrachová polievka,“ uškrniem sa.

Moje nadšenie neutícha. Skôr naopak. Stupňuje sa to. Neustále mi dáva zabrať plnohodnotne si uvedomiť, že sa o mňa asi niekto fakt stará. Že niekomu pravdepodobne na mne záleží a nechce, aby mi celý deň chrčal žalúdok. Niekto, kto bol schopný zmlátiť celú skupinu pochybných existencii za to, ako so mnou zaobchádzali.

Zaslúžim si to vôbec?

Vonku nastáva tma a ja zohrievam hrachovú polievku. Mama sa celý deň nedotkla alkoholu. Síce moc toho neprehovorila, ale aspoň nevytvára napätú atmosféru. Pôsobí uvoľnene, unavene a niekedy neprítomne. Tvári sa, že pozerá televíziu a sem tam na chvíľu zadrieme. Nechcem sa jej pýtať, kde včera zmizla. Aj ja som sa vytratila na úkor nebezpečia. A i tak to skončilo lepšie, ako sa dalo čakať.

Vypnem oheň a obsah hrnca rozdelím do dvoch hlbokých tanierov. Jeden z nich donesiem matke a s druhým si sadnem ja do druhého rohu pohovky. Začnem si vychutnávať prvé lyžičky. U každej sa mi vybaví on, Vlk. Predsa len vďaka nemu máme možnosť jesť niečo také. Keby som vedela ako mu to oplatiť. Keby som vedela, čo mu môžem dať a bude to dostačujúci dôkaz toho, ako si toto všetko vážim.

„Si spokojná?“ ozve sa nečakane mama príkrym hlasom.

„Prosím?“ nechápavo na ňu pozriem a hrudník mi stiahne nepríjemná predtucha.

„Som doma. Nikam nejdem. A nechávam sa zožierať touto odpornou dierou. Tak sa pýtam, či si spokojná.“ Každé slovo vypľúva znechutene von a vo mne vytvára narastajúcu paniku.

„Mami...“

„Konečne som ako tak začínala cítiť, že som živá. A z ničoho nič to celé padne. Je to v prdeli. Nebyť teba, tak to tak nie je...“ Zasekne sa a pustí do srdcervúceho plaču. Rukami kŕčovito stíska tanier s jedlom a po prepadnutých lícach sa jej roztečú krokodílie slzy. Urputne bojuje s tým, aby nevydávala žiadny zvuk, ale zreteľne má chuť sa pustiť do hurónskeho vzlykotu.

„Mami,“ povzdychnem kajúcne, tanier položím na stôl a prisuniem sa k nej bližšie. Položím ruku na jej chrbát a rozmýšľam, ako troška potešiť túto hŕbku nešťastia. Keď sa mojej blízkosti nebráni, tak ju z boku objímem úplne.

„Bude lepšie, ver mi. Prisahám, že toto sa nám do pár mesiacov bude zdať ako jedna veľká nočná mora,“ šeptám a začnem ju šúchať po roztrasenom a kostnatom ramene.

„Nebude!“ zvýskne a ďalej sa poddáva hlbšiemu a hlbšiemu zármutku.

„Bude, len stačí veriť. Prisahám ti to.“

„Nebude! Už ma konečne počúvaj! Nikdy sa nedostaneme z tohto pekla. Nájde nás. Nájde nás všade. Nikde nebudeme v bezpečí. Keby tu bol on... keby tu bol on, nielenže by nás dokázal ochrániť, ale určite by sme na tom neboli takto.“

„Prečo mi to stále vyčítaš?“ zašeptám a pevnejšie ju stisnem pod náporom vlastných sĺz. „Sám si to vybral a nemala som moc zmeniť to.“

„Si len samotné peklo mojej existencie. Si to najhoršie, čo sa nám mohlo stať!“ bľaboce.

„Ja sa snažím! Ja sa fakt snažím!“ vyhŕknem, pustím ju a vybehnem na nohy. Moja tvár sa tiež začne topiť v slzách a plná negatívnych pocitov upriamim oči na zničenú matku.

„Tak sa asi nesnažíš dosť!“

„Ja sa nesnažím dosť? Pracujem už od svojich pätnástich a ty celý ten čas sa utápaš v depresii, chľastáš ako dúha a robíš tu nechutné orgie!“ kričím a napínam všetky svaly v tvári, na krku a ramenách.

Určite to nebolo to, čo matka chcela počuť. A svoj jasný nesúhlas dá najavo pohodením celého taniera s polievkou do mojej tváre. Polovica horúceho obsahu sa vyleje počas letu a tá druhá obarí skoro celé moje telo. Tanier tvrdo narazí na moju tvár, kde sa rozbije na veľké kusy. Jeden z nich mi dokonca stihne porezať líce a padnú na zem, kde skončia ešte na menšie kúsky.

Ticho. Krv mi tečie z rany na líci a z nosa. Štípe ma každý kúsok popálenej pokožky a len zdesene sledujem matku. Tá je v rovnakom šoku, ako ja. Najprv sa pozrie na svoje ruky, potom na mňa a i z takej diaľky ku mne natiahne tenučké ruky.

„Prepáč, prepáč, prepáč,“ začne šeptať uboleným hlasom a začne ku mne pomaličky prikračovať. Každý jej krok ju musí stáť obrovské množstvo odvahy. Neustále sleduje svoje dielo na mojej tvári. A ja len stojím bez akejkoľvek možnosti pohnúť sa. Ani jedna bunka v mojom mozgu sa nechce pohnúť. Len srdce plače a púšťa sa do nekonečného maratónu.

„Prepáč mi to, miláčik, nikdy som ti nechcela ublížiť, prepáč. Prosím, prepáč mi to,“ mumle ďalej. Jej prsty od mojej krvavej tváre delí len pár milimetrov. A vtedy do nej čosi vlezie. Obráti sa o tristošesťdesiat stupňov. Do jej tváre sa vkradne absolútne apatia, celá ochabne a odtiahne sa. Bez jediného zvuku zavrtí hlavou, obíde ma a zmizne vo dverách.

Nechala ma tu samú. Od krvi, hrachovej polievky a sĺz. Trvá mi pár sekúnd spamätať sa a uvedomiť si každý detail momentálnej situácie. Normálny človek by utekal do kúpeľne čosi spraviť s tým množstvom krvi, valiacim sa z môjho nosa a rany a snažil by sa schladiť popálené miesta.  Lenže namiesto toho váham o tom, či sa radšej nerozutekať za Vlkom a poddať sa jeho rukám. Lenže to by to nebola primeraná ukážka mojej samostatnosti a len by mu to priamo ukázalo, aká ostávam na ňom závislá.

Rozídem sa do kúpeľne. Ako prvé si dám napustiť vaňu teplou vodou. V umývadle opláchnem nadbytok krvi na spodnej časti mojej tvári a nakoniec sa celá i s oblečením ponorím do plniacej sa vane. Je to moja márna snaha splniť moju túžbu po teplom dotyku či objatí. Skrčím sa do klbka. Tlmene vzlykám a počúvam zvuk padajúcej vody. Každé šplechnutie a čľapnutie je pre mňa jediným zvukom, hovoriacim o mojej momentálnej existencii.

Ležím tam hádam celé veky. Voda dosiahla svojho vrcholu a spoza okraja vane preteká von, na dlážku. Je mi to jedno. Absolútne jedno. Jediné na čo sa zameriavam je teplé objatie vody a neustále štípanie popálených miest. Kožu mám dávno scvrknutú a chladnejšia voda sa citeľne mieša s pritekajúcou, teplejšou. Krv z nosu po takej dlhej dobe i prestala tiecť a na reznej rane na líci už vznikala hrubá chrasta.

Podľa maličkého okienka oproti vani začína vychádzať slnko. Prekvapí ma to a zarovno nie. Ležala som tu celú noc. A pri tom je to samozrejmé, keďže každá minúta ubiehala snáď slimačím tempom. Uvedomujem si, že to bola dlhá doba, pamätám si každú sekundu. Pri tom to ubehlo prekvapivo rýchlo.

A matka stále neprišla. Nepočula som dvere, či nejaké hlasy. Len absolútne, mŕtve ticho, kopa vody na zemi a okolo mňa. To je všetko.

Zavŕzganie dverí. Že by teraz prišla?

Kroky. Pomalé, ale isté kroky. Určite nepatria matkiným malým nôžkam. Tieto skôr patria niekomu mohutnému, väčšiemu. Skôr mužovi. To uvedomenie spôsobí, že ucítim nával paniky. Mierne pohnem stuhnutým telom a vlna vyhodí von z vane väčšie množstvo vody. Určite pre mňa prišiel ten muž, ktorému som bola neprajným svedkom pri vražde. Alebo možno sa ten úchyl nenabažil dosť. Ani jedno nechcem viac, ako to druhé. Moje oči sa znova začnú plniť slanou vodou.

„Mia,“ osloví ma Vlk. Ak už sa mi ten hlas zdá, alebo je výplodom mojej zúfalej mysle, tak som rada, že ho počujem. Zatvorím oči. Rozvzlykám sa absolútnym návalom šťastia. Môj plač ho zavedie až k zatopenej kúpeľni. Neobzerám sa, len krčím v tuhšom klbku. Jeho kanady čľapnú na mokrých kachličkách a priestorom sa ozve vzdych plný emócií.

„Mia,“ osloví ma znova o čosi jemnejšie a tichšie. Dočľapká až ku mne.

Tieň jeho tela sa natiahne cez moje telo a on opatrne vypne prísun vody. Ukončí tak ten pravidelný, nekonečný zvuk, čo ma držal pri vedomí a zarovno v tranze po celú noc. Jeho ruka šikovne odštupľuje vaňu. Síce moje vlhké objatie sa začne strácať v kanalizácií, ale nahradia ho jeho ruky. Donúti ma posadiť sa. Poduškami prstov prejde po jazve na líci, po nose a skončí tesne nad krivkou pery. To ma donúti znova otvoriť oči a pozrieť na neho. Jeho tvár pôsobí chladne, ale zarovno plná emócií. Zľahka prstami prejde nižšie, až k môjmu krku a dotkne sa sčervenaných fľakov po popáleninách. Plne sa ovládam, aby som sa po ňom nevrhla a nestisla v zúfalom objatí.

„Mám počkať s otázkami?“

Prikývnem na súhlas a on s tichým pochopením začne konať. Donúti ma postaviť sa na roztrasené nohy a začne mi končatiny a tvár sušiť uterákom. „To oblečenie musí ísť preč. Zvládneš to sama? Ak nie, prisahám, že sa ťa nedotknem viac, ako budem nútený.“

Chcem odpovedať. Moje pery sa len skrivia do niečoho zdrveného a uboleného. To mu stačí na to, aby siahol po starom, dlhom župane vyblednutej modrej farby. Prehodí mi ho cez ramena a šikovne strhne z mojich ramien šaty nasiaknuté všetkým možným. V ten moment ma do županu zabalí a uviaže uzol v strede môjho pása. Tých pár sekúnd určite stačilo na to, aby si všimol nepekné jazvy vzniknuté rukami toho nechutného jedinca.

Ako posledné ma už len vezme do náručia a prejde do mojej izby, ktorá ako jediná vyzerá prijateľne z celého bytu. Posadí ma na kraj pokazenej postele a kriticky prejde pohľadom. Stačí mi letmý pohľad do jeho tváre, aby som zbadala jasne zamračenú tvár.

„Daj teraz dole i ostatok. Je mokrý a mohla by si nachladnúť. Pod župan si daj čosi teplé. Idem ti urobiť čaj. Teda, máte tu čaj?“ Pochybovačne nakukne do kuchynky.

„Áno, hneď nad drezom,“ odpoviem monotónne. To mu stačí na to, aby sa stratil a mne poskytol čas i súkromie na splnenie jeho rozkazu. Pomaly, ale isto si dám dole župan, mokré zbytky oblečenie a navlečiem pyžamo s dlhým rukávom a nohavicami. Na to si znova dám župan a rozhodnem sa ukázať svoj zjav v hlavnej miestnosti.

Neubránim sa maličkému pobaveniu, keď uvidím, ako varí vodu v kastróle spolu s dvoma taštičkami ovocného čaju. Ak sa to vôbec dá nazvať čaj. V týchto zmesiach sa často nachádza viac nepríjemných prísad, ako v niektorých sladkostiach a často po čaji ani nepáchli.

„Hotovo?“ Pozrie na mňa.

„Ako si sa sem dostal? A prečo si sem išiel?“ spýtam sa namiesto odpovede. Je to prvé, čo chcem vedieť. Až potom sa môžem pokojne vrhať do inej konverzácie.

„Je pondelok. A šiel som ťa čakať o siedmej pred dom, ako sme boli dohodnutí. A čakal som tam viac, ako pol hodinu. A nemáš mobil, aby som ti mohol zavolať, alebo inak ťa skontrolovať, tak som šiel dnu. Mal som v úmysle len zaklopať a spýtať sa, čo s tebou je. Lenže uvítali ma pootvorené dvere a pohľad na mokré linoleum. Hneď som vedel, že nie je niečo v poriadku, tak som proste šiel dnu,“ vysvetlí mi a jeho tmavý pohľad si nemo pýta odpoveď na nevyslovené otázky. Prečo so som ležala vo vani plnej vody. Prečo mám šrám na líci. Prečo mám pod nosom zaschnutú krv.

„Ďakujem, že si ma objavil.“ Sklopím tvár a sadnem si na pohovku.

„Dneska do práce nechoď. Je jasné, že si celú noc nespala a určite by si sama nechcela prekážať.“

„Musím...“

„Nemôžeš. Máš nárok na platené voľno. A teraz ho využiješ.“

„Lenže...“

„Pôjdeš si ľahnúť a budeš spať minimálne osem hodín. Predtým ako pôjdem do baru ťa prídem skontrolovať. Je to jasné?“ Varovne na mňa pozrie.

Mĺkvo prikývnem. Nikdy som nebola tvrdohlavý človek, i keď som sa cez všetko dokázala účinne prebojovať. Len u neho je to skoro nemožné. Nestačíte rieknuť čo i len jeden argument a už narážate na jeho nepremožiteľnú bariéru.

„Bývaš... len s matkou?“ Znova ten jeho opatrný tón, ktorý mu skoro ani nesedí.

Prikývnem.

„A kde je?“

„Neviem,“ odpoviem úprimne a skleslejšie sa zhrbím. Stiahnem kolená pod bradu a nohy si pevne objímem, aby sa mi nezošuchli naspäť.

„Spravila si si to sama?“

Zavrtím hlavou na nesúhlas.

„Spravil ti to niekto vonku?“

Znova nesúhlasím.

„Spravila ti to tvoja matka?“

Chcem klamať? Áno. Dokážem to? Nie. Tak sa len zaseknem a nedám mu žiadnu odpoveď. Ale to jemu stačí na to, aby si ju z mojej nečakanej neochoty odpovedať vydedukoval. Začnem rýchlejšie dýchať, pretože ma hlasivky nútia vzlyknúť.

„Prišlo ti včera jedlo?“ Náramne rýchlo zmení tému a obráti tak moju pozornosť na niečo iné.

„Áno, potešilo ma to. Moc. Myslela som... myslela som že budeme zas jesť len ryžu so zbytkami uhorky. A... zrazu prišla tá pizza a polievka,“ kokcem a úspešne držím nepríjemné zvuky na uzde. Nemôžem predsa pred ním toľko odhaľovať moje slabé miesta. I keď je dosť možné, že už o všetkých vie.

Voda začne vrieť a obsah kastróla i s vrecúškami preleje do veľkého hrnčeku. Zdvihne ho za uško a švihnutím ruky naznačí, nech ho nasledujem do mojej izby. Poslúchnem ho. On mi svoj výtvor položí na nočný stolík a upriami na mňa vážny pohľad. „Odpi si čo najviac môžeš, ľahni si a spi. Dobre?“

Prikývnem. Chcem sa už uložiť do teplých perín, keď ma nečakane zastaví. Rukou chytí moju bradu, zdvihne mi hlavou a nakloní sa ku mne nebezpečne blízko. Pár sekúnd ma študuje a potom poduška palca mi zľahka prejde pod okom.

„Neplač,“ zamrmle nespokojne, „nepristane ti to.“ A s týmito slovami ma pustí a opustí nie len moju izbu, ale i celý byt. A mňa nechá osamotenú uprostred izby s roztrasenými kolenami a skrehnutými prstami. Je čas, aby som splnila to, o čo ma požiadal. V kútiku duše po tom túžim. Po teplom čaji v žalúdku a po posteli, držiacej moje zúbožené telo. Možno sa aj vyspím.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka X.: