OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka VIII.

15.01.2014 (17:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 763×

Ráno si najprv neuvedomujem, kde sa vlastne nachádzam. Je mi trocha zima, preťahujem sa a snažím sa nahmatať prikrývku, keď zrazu stisnem len tenkú látku zástery. Zmätene otvorím oči a obzriem sa po cudzej miestnosti. V prvom momente ma popadne strach, ale postupne si začnem uvedomovať situáciu, ktorá sa vlastne stala. Pomaly si sadnem, pošúcham stuhnuté a studené končatiny a obzriem sa. Nikde nič. Z časti, kde je podnik, prichádza denné svetlo, inak to tu zíva prázdnotou.

„Vlk?“ spýtam sa nahlas, ale odpoveďou mi je zvuk motorových vozidiel. V návale paniky sa postavím a všimnem si na stolíku dva predmety. Hrnček plný nejakej teplej tmavej tekutiny a popísaný bloček. Podídem k nim, zdvihnem kus papieru a prečítam jeho obsah.

Šiel som kúpiť raňajky. Urobil som ti čierny čaj.

Papierik sa mi začne mierne krčiť pod tlakom prstov a v očiach ucítim  prvé kvapky šťastia. Ešte sa mi nestalo, aby ma ráno vítal hrnček čaju. Nakoniec ho opatrne poskladám a ako najväčší poklad opatrne vložím do vačku. Potom vezmem do rúk teplý hrnček a usadím sa naspäť na pohovku. Párkrát do neho fúknem a nakoniec odpijem. Jeho chuť ma prekvapí. Nie je to typický vrecúškový čierny čaj. Ale kvalitný, sypaný s kúskami sušených lupeňov ruží. Rovnaký máme i u nás v čajovni.

Vychutnávam si pomaly čaj, keď vo dverách započujem otváranie zámku. Srdce mi zľahka poskočí a dvere sa prudko otvoria. Dnu vstúpi on, Vlk a v rukách má dve tácky po dvoch trojuholníkoch pizze. Presne tie, ktoré sme mali včera.

„Vyspala si sa?“ spýta sa ma potom, čo ma dôkladne zröntgenuje tmavými očami.

„Lepšie ako doma. Cítila som sa viac bezpečne,“ rieknem a venujem mu ľahký úsmev. Podíde ku mne, položí mi moju porciu na kolená a sadne si vedľa mňa. Hneď sa pustí do svojho jedla s pohľadom upretým na mne.

„Ďakujem,“ zašeptám a položím hrnček vedľa.

„Za čo?“

„Za všetko. Že ma chrániš, že si tu so mnou, že si ma tu nechal spať, že si mi ráno urobil čaj a že si mi doniesol teplé raňajky a pri tom som viac ako štyri roky nemala čo raňajkovať, ak som chcela aspoň čosi na obed a večeru,“ mrmlem ďalej a sledujem teplú pizzu na mojich kolenách. I cez prvotný nápad nosiť jej vždy polovičku z mojej porcie, tak mám chuť ich zjesť obe. A nie pre obrovský hlad. Ale preto, že ona určite mala včera kopu jedla a nie len toho. Pri tej spomienke ma mierne zatrasie.

„Len jedz. Ešte ti to vychladne.“

„Prečo to robíš?“ spýtam sa a upriamim na neho svoju pozornosť.

Neoplatí mi to, len ďalej sleduje ničotu pred sebou a pomaly ujedá z pizze. Chvíľu mlčí. Viditeľne rozmýšľa nad tým, čo povedať, alebo ako to povedať. Potom pizzu položí na tácku a konečne mi odpovie na otázku: „Pretože môžem. A chcem. Áno, chcem. Keď vidím tvoje drobné telo, opatrné kroky a vystrašený pohľad strateného mláďaťa, tak mám potrebu urobiť veľkú bariéru medzi tebou a skutočným svetom. A pri tom si si istý druh bariéry vytvorila sama. Nikoho nepúšťaš k telu, nikomu nedovolíš, aby uvidel tvoje zničené ja. Bojuješ so všetkým sama a to s prekvapivou vôľou. Fascinuješ ma.“

Oberie ma o hlas. Nemo ho sledujem s pootvorenými ústami a prekvapeným pohľadom. Srdce zrýchli svoj tep a mimovoľne začnem žmoliť papierovú tácku s jedlom. Je nemožné, aby ma niekto tak poznal. Nie je možné, aby ma spoznal za tak prekvapivo krátku dobu. Neubehol ani týždeň.

„Asi som povedal viac, ako si chcela počuť,“ povzdychne a nespúšťa zo mňa svoje tmavé dúhovky.

Naše oči sa stretnú. Zatvorím ústa, prehltnem sliny a poviem: „Ako si sa dokázal dostať cez tú moju bariéru. Nedokážem to pochopiť.“

„Jednoducho som ju preskočil. Ako náhle niekto do tvojej bariéry narazí, tak sa stiahneš, aby sa náhodou o to nepokúsil. Ale ja som ti nedovolil.“ Pozorne ma sleduje a nenútené udržuje očný kontakt. V zajatí jeho uhľovočiernych očí sa cítim dobre. Bezpečne.

„A už konečne jedz. Inak ti ju budem musieť zohriať a to už nebude taká dobrá,“ rozkáže mi a sám pokračuje v jedle. Slabo prikývnem hlavou a bez nejakých výčitiek svedomia sa pustím do oboch trojuholníkov. Môj žalúdok hneď začne spokojne vrnieť. Nemala som ani večeru, či poriadny obed, takže som zas viac ako polovicu včerajšieho dňa bola hladná.

„O šiestej to tu musím zamknúť. Kam pôjdeš?“ spýta sa, keď doje svoju porciu. Ja vedome naťahujem prežúvanie každého kúsku, nech môžem po jeho boku sedieť aspoň o pár minút dlhšie v absolútnom tichu a prítmí.

„Domov, nemám kam inam ísť.“ Ale nechcem tam ísť. Desí ma, čo tam uvidím. Budú tam stále? Budú tam nejaké zbytky matkiných orgií a nešťastného spôsobu riešenia jej problémov? Uvíta ma znova ďalším návalom výčitiek? A chcem to vôbec zistiť?

„Nerozmýšľala si, že sa nepresťahuješ ku starým rodičom, alebo strýkovi či inej rodine? Alebo ísť bývať do vlastného. Z výplaty od čajovne sa dá získať nejaký podnájom.“

„Nie,“ hneď zavrtím hlavou na nesúhlas, „inú rodinu už nemám. A sľúbila som, že sa o mamu postarám. To, ako žijeme, je vraj moja chyba. Je to moja úloha. A ona sa kedysi o mňa tiež starala.“

„Vraj? To slovo jasne hovorí o tom, že ty o tom pochybuješ.“

„Ja,“ hlas sa mi zasekne. On mi dáva priestor, netlačí na mňa inak, ako len upriameným pohľadom. Práve bojujem s potrebou mu povedať viac, ako som si sama schopná priznať. Tá informácia by mu mohla umožniť, aby ma ovládal ako si zažiada. Je hlúpe niekomu doniesť na podnose vaše slabé miesto, jasnú achillovu pätu. „Ja som nemala prežiť. Mal prežiť on. Lenže... rozhodol sa zachrániť ma. Keby prežil... tak by sa pravdepodobne mali lepšie. Predsa len on bol muž, ochránil by ju a určite by zohnal viac financií.“

„Kto je on?“

„Môj brat,“ zašeptám skoro nečujným hlasom.

„Čo sa stalo?“

„Nie, nie, nie!“ zakňučím, zaryjem ruky do vlasov, z očí sa mi pustia prúdy slz a krkom vyderie ten najviac zúfalý vzlyk, aký len dokážem vytvoriť. Nechcem na to spomínať. Nechcem to znova vidieť v hlave. Nechcem znova cítiť tie návaly úzkosti a výčitiek. Hnusný červ minulosti sa mi začne prežierať vnútornosťami a nasilu mi tlačí ohavné obrazy do mojej hlavy. Nechty sa mi ryjú do spánkov so snahou to dostať von. Lenže tá slizká obluda ma začne pojedať kúsok po kúsku. Každú istotu, každú tehlu bariéry deliacu mňa a minulosť, každú časť mojich pozitívnych pocitov a myšlienok. Vytvára zo mňa depresívnu kôpku a ja nemám silu postaviť sa mu.

„Nemusíš mi to hovoriť,“ zašeptá blízko môjho ucha.

Príde mi tak vzdialený a zarovno nás delí pár milimetrov. Jeho ruka ma objíme okolo ramien a pritisne k sebe. Hlavu si priviniem k jeho kľúčnej kosti a užívam si výnimočnú chvíľu, kedy nemám problém plakať pred očami niekoho iného. Pre neho sú moje slzy známe. Už je to druhýkrát, čo dostal mojich vnútorných démonov von.

„Len to dostaň na povrch. Kto vie, koľko rokov to v tebe ležalo,“ šepoce ďalej.

Odtiahne sa od mojej tváre a pozrie do neznáma. A ja ho len poslúcham a nechávam ho byť svedkom čohosi, čo vytiahol z mojich najtemnejších kútov zármutku. Jednou rukou držím tácku a druhou začnem stískať jeho pracovnú košeľu. Fyzické teplo Vlkovho tela ma pohltí a donúti ma zabudnúť na časovú dimenziu. Ocitnem sa v ničote.

Mohlo ubehnúť pár minút, hodina alebo dokonca pol dňa. Až tak stratil pre mňa čas zmysel. Tento prekvapivo nádherný stav prerušia až jeho slová: „Je už pol siedmej, budem to tu musieť zatvoriť.“ Ale nepúšťa ma. Jeho ruka ledabolo objíma moje ramená a druhou rukou dojedal svoju pizzu.

Jeho polovičné objatie je pre mňa viac, ako si on možno dokáže predstaviť. Nik ma neobjal päť rokov. A moje posledné objatie bolo presiaknuté krvou, smrťou. Možno preto sa ho stále tak úzkostlivo držím. Bojím sa, že sa história zopakuje a práve, keď mu pozriem priamo do očí, tak mu spomedzi obočia vyletí guľka a na mňa padne jeho chabé telo. Prijímanie kyslíku mi príde zrazu omnoho ťažšie a môj hrudný kôš zas puká pod silou úzkostí.

On to drzo preruší, pustí ma, postaví na nohy a donúti tým pustiť ho. Dá si dole gumičku z vlasov, ktoré si prehrabne. Vo vlnách sa mu roztečú okolo hlavy. Ucítim nával sklamania. Pociťujem už len zbytky jeho príjemného dotyku, spojením s prijemnou sviežou vôňou bez prímesí žiadnych deodorantov či nejakých pánskych vôd. Je to len jeho jedinečná mužská vôňa.

„Prezlečiem sa a odprevadím ťa domov.“ Prikývnem a on zmizne za dverami, ktoré viditeľne vedú do skladu.

Nechá ma čakať ani nie minútu a vráti sa v civilnom oblečení. Tmavá košeľa, tmavé rifle zapravené do stredne vysokých ťažkých topánok. Pohľadom ma donúti postaviť sa. Vezmem si so sebou zbytok pizze a on mi otvorí dvere von, do uličky, cez ktorú som utekala pred mojím vrahom. Zavrtím hlavou, aby som sa zbavila spomienok zo včerajška, ktoré sa mi začali zakrádať do hlavy.

Rozíde sa do útrob uličky. Dobehnem ho a pokúsim sa držať tempo po jeho boku. Sme u seba blízko. Väčšiu medzeru nám steny budov nedovolia. Vďaka tomu si všimnem, že jeho kruhy pod očami sú z jasnej únavy omnoho výraznejšie. Predsa len pracoval celú noc. Prekvapuje ma, ako sa snaží pracovať, i cez množstvo finančných prostriedkov, ktoré má k dispozícii. A viem, že nie sú malé. Stačilo mi párkrát vidieť Cate ako míňa peniaze a bolo mi hneď jasné, že ona je niekde vyššie, ako je obsiahla stredná vrstva.

„Zarábaš na niečo konkrétne?“ pokúsim sa nadviazať konverzáciu. Už nechcem znova trčať v zajatí jeho nepríjemného ticha. A taktiež je to jeho hlas, čo by som chcela počuť skoro neustále.

„Na vlastné bývanie. Ako pôjde Cate na vysokú, tak ja sa odsťahujem do vlastného a tak sa môžem oddeliť od kruhu povinností mojej rodiny, ktoré by ani moje nemali byť.“ Strčí si ruky do širokých vreciek nohavíc a chvíľkovo pozrie na bledú oblohu. Konečne sa o ňom dozvedám viac. A, samozrejme, využijem toho. Pootvoril mi vrátka do seba a ja mienim pozrieť sa viac dnu.

„Chceš bývať tu, na Slovensku, alebo v Amerike?“

„Tu. Bol som donútený ísť do Ameriky a rozhodne sa tam vrátiť nechcem. Slovensko je aspoň o čosi viac pokojnejšie a nikto tu nežije až tak hektickým životom ako v Amerike. Tu ľudia síce frflú, ale uspokoja sa s tým málom čo dostanú. Nie sme tu takí nároční. Aspoň väčšina.“ Povzdychne a zavrtí nad tým všetkým hlavou. Sledujem ho so zaujatím. Chcem, aby na mňa rozprával stále. Chcem sa o ňom dozvedať viac.

„Som rada, že tu chceš ostať.“ A na to mi už neodpovie. To je pre mňa dostatočným znamením, že bude lepšie priniesť medzi nás typickejšie ticho. Mojou jedinou úlohou sa stane držať rýchle tempo, aby som stíhala s ním. Snažím sa byť čo najbližšie po jeho boku a pravidelne dýchať. On sa pozorne obzerá a jeho zjavne napnuté telo a neprístupný výraz hovorí o našej nedostupnosti. Nedivím sa, ak sa niekto v našom okolí rozhodne nás obísť oblúkom.

Musíme vyzerať ako dva protiklady. Ja drobná, bledá dievčina so sklesnutým výrazom a padnutými ramenami. On vysoký, mohutný muž s tmavými vlasmi a tmavým oblečením. Mohutné a široké ramená, vystretý a istý postoj, nedostupný a nepríjemný pohľad. Viem, že je schopný všetkého. A namiesto toho, aby som sa ho bála a vyhýbala sa mu, tak pociťujem presný opak – istotu. Áno, maximálnu istotu a bezpečie. Ochránil by ma, ak by mal čo i len každému vymlátiť dušu. Presne tak to cítim.

A možno i preto ucítim maximálne sklamanie, keď zbadám už moju bytovku. Tlmene povzdychnem. Chcem predĺžiť každý náš krok o celé hodiny, možno i dni. Naposledy som sa takto dobre cítila v mojej ešte starej rodine. Keď všetko bolo v poriadku, tak ako má byť. Keď po mojom boku sedel môj brat, pomáhal mi s učivom prvého stupňa a utešoval ma, keď sa mi smiali pre môj atypický vzhľad. Práve on mi vždy pripomenul, že moja jedinečnosť je mojou krásou a určite sa nájde niekto, kto to bude vidieť ako on. Vtedy, na tých pár sekúnd, možno minút, som tomu uverila. Túžila som po princovi, ktorý bude ospevovať moje biele vlasy a bledé oči ako môj brat. Až som z neho urobila môjho princa.

„Hore ma odprevadiť nemusíš,“ zašeptám, keď zastavíme pred mojím vchodom. Skepticky na mňa pozrie a potom dnu do bytovky.

„Si si istá?“

„Som,“ poviem rozhodne a on len nakoniec ustúpi. Oplatí mi pohľad. Stojím tam a skoro s tlmenou prosbou o posledné objatie sa snažím preplávať cez jeho tmavé oči. Ale nejde to. S ním to ani nehne. Nakoniec s maličkým sklamaním urobím krok od neho a sklopím tvár k mojim chodidlám.

„Ahoj,“ zamumlem len. Otočím sa, vytiahnem kľúče, na druhýkrát sa trafím do kľúčovej dierky a otvorím ich. Vojdem dnu a on stále stojí na tom rovnakom mieste. Stále skenuje môj chrbát a ja sa snažím pod tlakom jeho pozornosti správať čo najprirodzenejšie. Čo je časťami náročnejšie, ako sa môže niekomu zdať.

„Mia,“ osloví ma. Moje meno v spojení s jeho hlbokým hlasom vytvára čosi lahodné pre moju skrehnutú dušu. Srdce mi poskočí, nádej zažiari jasným svetlom a obzriem sa za seba. Nohou zachytil dvere, aby sa nezatvorili a tak znemožnil nášmu úplnému oddeleniu. „Nechoď za mnou do práce.“ A dvere pustí.

Tým vyplní dieru v bariére medzi nami a moje maličké svetielko zhasne. Lano úzkosti sa napne a krk ma začne páliť pod tlačiacim sa zúfalým vzlykom. Spoza špinavého skla vidím, ako sa otočí a zmizne v diaľke. Moje srdce ochabne a končatiny ostanú gumové. Lenže namiesto toho, aby som to pustila von, tak sa zhlboka nadýchnem, stlačím to do jednej z mojich imaginárnych skriniek plných zúfalstva i bolesti a idem rovno hore schodmi.

Naše dvere sú našťastie zatvorené a spoza nich počujem len tlmený zvuk televízie. Opatrne a čo najtichšie ich otvorím a pozriem dnu. Nepríjemný smrad a nepekný neporiadok tu ostal. Ale to je jediné. Nik cudzí tu nie je. Len matka natiahnutá na pohovke a apaticky sleduje priestor pred sebou. Kto vie, či vôbec sleduje dianie okolo nej. Ani sa neobzrie.

Bez jediného slova pred ňu položím trojuholník pizzy, ktorý som nakoniec nezjedla. Potom s obrovským premáhaním začnem upratovať neporiadok, čo tu ostal. Ani nechcem vedieť, či všetko vlhké je fakt len od nápojov. Nájdem nejaké tričko skrčené vo zvratkoch a dva kondómy. Na to, koľkí tu boli, mi to príde žalostne málo. I cez to, ako ma napína, keď to vyhadzujem.

Celý čas je matka ticho. Jej jediný pohyb nastane, keď utieram dlážky a ona je donútená dvihnúť nohy. Akoby som neexistovala. Ničí ma to. Kedysi, keď nebola úplne v pazúroch alkoholu, bola na mňa milá, zhovorčivá a práve to mi dávalo obrovskú nádej, že ešte raz možno budeme fungovať ako normálna rodina. Je to už pár dní, čo ostala taká. Že by si zrazu uvedomila, ako ma nenávidí? Ba možno postrehla ako vlastne žijeme a celú našu situáciu sa rozhodla zhodiť na mňa? Kto vie.

Keď to tu je ako v pôvodnom stave, tak pocítim prudký nával ospalosti. Venujem posledný pohľad matke, ktorá sama začala zaspávať a zmiznem v mojej izbe. Tá jediná ešte neutrpela žiadny šok. Zatvorím si potichu dvere, pre istotu zamknem a pootvorím okno pre čerstvý vzduch. Párkrát sa nadýchnem a usadím na moju posteľ. Venujem krátky pohľad môjmu odrazu v zrkadle. Neprekvapí ma, keď uvidím bledú a strapatú mátohu s kruhmi pod očami. Len sa prezlečiem do nočnej košele a zaleziem do perín. Zabalím sa do nich ako kukla. Pokúsim si vybaviť, aké to bolo, keď ma Vlk jednou rukou stískal vo svojom náručí a ostal otvorený mojej bolesti, ktorá zo mňa tiekla prúdmi. A práve pri tejto spomienke veľmi rýchlo zaspím.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka VIII.: