OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka V.

26.12.2013 (17:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 760×

Zobudím sa omámená. Síce mi niečo v hlave duní a v tele pulzuje, bolesť necítim. Podo mnou je niečo mäkké, pohodlné. Žiadny betón s kamienkami. Moje telo je zakryté ľahkou prikrývkou vytvárajúcou dostatočné teplo. Najprv si to užívam, pomaly sa preberám a hovorím si, že by som sa takto v pohodlí chcela budiť každý deň. Až potom mi dôjde jedna vec. Toto určite nie je moja vŕzgajúca posteľ so zničenými pružinami a dupľom nie staré a ťažké duchny ešte po starých rodičoch. Prudko otvorím oči.

Obalí ma tlmená biela a modrastá farba. Žmurkám tak dlho, pokiaľ všetko nechytí ostré línie. Hneď mi je jasné, kde sa nachádzam. Nemocnica. Môj mozog začne pracovať na plné obrátky. Ako som sa sem dostala? Čo sa stalo? Prečo mi je tak nepríjemne? A začne mi to dochádzať. Ulička. Agresor. Bezvedomie. Vlk. Môj prúd myšlienok sa zastaví práve krátka spomienka na jeho opatrné zdvíhanie a rozkaz, aby som sebou nehýbala. On ma sem doniesol.

Posadím sa s búšiacim srdcom a obzriem po prázdnej miestnosti. Za oknami svieti slnko uprostred modrej oblohy a na konároch stromu poskakujú vtáci. Je deň! Nie som v práci! Ako dlho som bola v bezvedomí? Prudko sa postavím na nohy a moja rovnováha zakolíše. Zatackám, zapriem do stolíku a pozriem na svoje nemocničné oblečenie. Pohľadom začnem hľadať moje oblečenie. Lenže na stole je len miska s fazuľovou polievkou a dva krajce chleba. Musím do práce. Nemôžem si dovoliť ani hodinu voľna. Každé euro je pre mňa v tejto situácii dôležité skoro ako samotný kyslík.

Vybehnem z dverí a objavím sa na dlhej chodbe s množstvom dverí. Niektorí na mňa nereagujú a pár sa obzrie. Medzi nimi je i sestrička, ktorá hneď začne ku mne bežať. Tvári sa mierne vyplašene. Jej tvár je ešte mladá a mierne bacuľatá. Už-už je skoro u mňa a spustí: „Čo tu robíte? Hybajte do postele. Dnes ešte musíte ležať!“

„Musím ísť do práce! Kde mám oblečenie?“ protestujem a obzriem sa okolo, či nezbadám niečo, kde by som to mohla náhodou hľadať.

„Nebláznite! Utekajte do postele!“ Karhavo ma začne tlačiť naspäť do mojej izby a pokračuje: „Viem, že ste zmätená, predsa len ste mali otras mozgu, ale nebojte. V práci vedia, že ste tu. Najedzte sa a ľahnite si. Zanedlho vás určite príde skontrolovať doktor a všetko vám povie!“ Akonáhle ma dostane až ku stolíku s jedlom, tak zmizne a bachne za sebou dverami. Tým jasne dala najavo, že o protestoch nechce ani počuť.

Chvíľu váham, ale ako sa mi ozve škŕkajúci žalúdok, tak si sadnem a začnem jesť jednu lyžičku za druhou. Užívam si ešte vlažnú polievku a zamyslím sa. Vie matka o tom, kde som? Oznámili to aj jej? Telefón máme už dávno vypojený, tak by museli k nej prísť osobne. Pochybujem, že by niečo také spravili. A všimla si vôbec, že chýbam? Možno si len zohriala ryžu, ktorá je uložená v chladničke a ďalej pokračovala vo svojom typickom rituáli oddelenia od reality. A možno sa strachuje. A možno ju to donúti ísť sem a pozrieť ma. To predsa matky robia, nie? Kontrolujú svoje dcéry, ak sú v nemocnici a zisťujú ako sa majú.

Dvere sa otvoria a dnu príde postarší šedivý muž v bielom plášti. Určite doktor. Má strohé, ale úprimne oči tmavej farby a veľmi hlboké vrásky. Pozrie na mňa a pozdvihne obočie: „Tá polievka vám niečo urobila, keď na ňu tak nepekne pozeráte?“ Ja hneď začnem kývať hlavou na nesúhlas. On podíde bližšie, potiahne si k sebe jednu zo stoličiek a ťažkopádne si na ňu sadne. Povzdychne, ruky zopne do pästí a zaprie si ich do nôh.

„Ako sa cítite?“ Znie opatrne.

„Celé telo mi duní, som malátna a trocha hladná.“

„To je z utlmujúcich liekov. Boli vám podané v noci cez kvapačku. Išlo len o ľahký otras mozgu, takže nič vážne. Trápi ma skôr iná vec.“ Stále ma sleduje a ja mu len spýtavo oplácam pohľad.

„Je nám jasné, že vás niekto znásilnil, Hetzová,“ vysloví to síce jasne, ale opatrne. I tak ma strasie a lyžička sa mi šmykne do taniera. Začnem potláčať nepríjemné spomienky na jeho nechutné dotyky, pohľad a slová. Slabučko prikývnem a sklopím oči k naším nohám.

„Je vám jasné, že to musíme riešiť. Už som volal s políciou. Mám im zavolať, keď sa preberiete, čo i po našom rozhovore urobím. Oni potom prídu a spíšu s vami trestné oznámenie. Nebojte sa toho. Je toľko jasných dôkazov, že je to jasný prípad. Ten muž sa vás už nedotkne. Máte nárok na psychológa. Ak by ste ho chceli, ozvite sa. Už len kvôli výpovedi. Nebojte sa, ak nebudete chcieť, on s vami o tej chúlostivej téme hovoriť nebude. Dobre?“ pokračuje výrazným hlasom. Pôsobí tak sebaisto a dôveryhodne. Síce je odťažitý, ale stále má niečo v sebe, čo ma núti dôverovať mu a uvoľniť sa. Len znova prikývnem.

„Teraz oddychujte. Ak by vás rozbolela hlava, nezabudnite to oznámiť. Sestričky vám určite dajú niečo proti bolesti. Hlavne nerobte prudké pohyby a ani nič namáhavé,“ doplní svoje slová a zodvihne sa na nohy. Už chcel odísť, keď ho zrazu zastavím: „Prosím vás, kto ma sem doniesol?“

„Vy si nepamätáte? Vraj ste boli chvíľu pri vedomí, keď vás našiel. Bol to Seth Aust. Vraj spolu pracujete. Nič viac o ňom neviem. Ďalej, keď so ho policajti vypytovali som ja musel odísť k inej pacientke,“ ozrejmí mi a  nadobro odíde z tejto miestnosti. Cate má priezvisko Austová. Je mi hneď jasné, o koho ide. Vlk. Konečne poznám jeho krstné meno. Seth. Aké príznačné.

Zodvihnem sa na nohy, polievku nechám polievkou a zaľahnem znova do postele. Rozhodnem sa poslúchnuť slová doktora a oddychovať. Môj žalúdok sťahuje úzkosť, tak by som do seba nedostala ani lyžičku. Potrebujem nazberať sily pre stretnutie s policajtmi a poriadne si premyslieť, čo im poviem. Nájdu ho rýchlo. Možno uväznia a od jeho osoby budem mať na nejaký čas pokoj. Lenže čo jeho partia? Čo ak sa rozhodne pomstiť a už to možno bude to posledné, čo zažijem. A keby náhodou nie, ten muž tam nebude nonstop. Alebo možno skončí len s podmienkou. A čo potom? Je naivné si myslieť, že by ma nechal tak. Strasie ma a tuhšie sa zabalím do paplóna. Rozkážem si nepremýšľať a radšej začnem čerpať nové sily a užívať si výnimočne pohodlnú posteľ.

Pri utíchajúcej mysli a odplavovania prioritných starostí mi niečo začne pomaly dochádzať. Podľa krátkej spomienky s Vlkom si pamätám, ako moc, alebo skôr ako málo som bola oblečená. Uvedomujem si, že určite neostal u nechutnom obhmatávaní môjho tela, ale postúpil ďalej. Očividne mu bolo jedno, že nie som pri vedomí a zobral si to posledné, čo som vlastnila. Moju čistotu. Moje telo sa strasie a krkom sa mi vyderie zúfalý vzlyk. Bránim sa predstave muža v kapucni, ktorý bezhlavo ničí mladé ženské telo a zaryjem sa viac do perín. S maličkou dušičkou prosím všetkých svätých, aby to tak nebolo. Aby som bola stále čistá a mohla dať svoje telo niekomu dobrovoľne, kto si ho vezme opatrne a s najväčšou možnou láskou. Nie, ako si otec bral matku a ako si matka berie neznámych starších mužov.

Začnem tlmene plakať, nechávam všetko vytiecť von, až úplne nezadriemem. Chvíľa pokoja bez starostí a bolesti. Len mäkká posteľ, spev vtákov a príjemné ticho.

Z driemot ma prebudí klopanie. Ospalo sa prevalím na bok s hlavou smerom k dverám a skoro nečujne zamrmlem niečo vo význame „Ďalej“. Dvere sa prudko otvoria a zbadám dve osoby v policajnej uniforme. Policajtku, blondínu s prísnym výrazom a postaršieho muža so šedivým fúzom a pivným bruchom. Obaja hneď na začiatku pôsobia odmerane a celú nemocničnú miestnosť prejdú znechuteným pohľadom. Až ku koncu pozrú na moje ospalé ja, ktoré sa snaží prebudiť.

„Mia Hetzová?“ osloví ma muž prekvapivo mladým a energetickým hlasom. Prikývnem na súhlas a zdĺhavo sa na posteli posadím.

„Máme na vás pár otázok ohľadne tej nehody,“ jeho hlas sa mierne zjemní. Obaja si stiahnu k posteli stoličky a usadia sa na nich. Žena vytiahne nejaký zápisník a pero. Zatiaľ neprehovorí.

Jeho otázky sú najprv strohé a týkajú sa skôr mňa, ako danej situácie. Kde pracujem, kde bývam a prečo som šla tým smerom. Až sa zrazu nadýchne, akoby sa na niečo pripravoval, až mu do reči skočí žena: „Vieme, že je to pre vás nepríjemné, ale musíte nám opísať všetko, čo si pamätáte. A hlavne toho muža.“ Policajt si viditeľne oddýchne, že to nemusel povedať on.

V duši mi nastane chvíľkové váhanie. Vrátim sa k myšlienke, či je správne o tom povedať. Moje ustrnutie si zreteľne všimnú. Netlačia na mňa, mlčia a dávajú mi toľko času, koľko si sama bez slov žiadam. Až nakoniec zo seba dostanem pár tichých slov: „Nepamätám si.“

„Nepamätáte?“ zopakuje po mne prekvapený muž.

„Niekto ma nečakane zhodil na zem a potom mám okno. Viem, že som sa na chvíľu zobudila, keď ma našiel Vl-... Seth z práce,“ pokračujem vo svojom klamstve. Už som musela skrývať toľko vecí v mojom živote, že mi to šlo ľahko bez jediného zapochybovania. Pocit viny sa mieša s pocitom istoty, že sa mi určite nebude chcieť pomstiť za problémy s políciou a možno po tomto zážitku bude dostatočne nasýtený.

„Doktor hovoril, že má menší otras mozgu,“ zašeptá žena po jeho boku, akoby som tam ani nebola. Muž len chápavo prikývne, nespokojne sa zamračí a zhlboka povzdychne.

„Dobre. Akonáhle si spomeniete čo i len na nejaký detail, ozvite sa. Musíme tú osobu, čo vám to spravila chytiť. Určite nechcete, aby na slobode chodil niekto taký.“ Veľavýznamne pozdvihne obočie. Žena hlavou pokynie k tomu, aby sa zodvihli a zmizli, keďže skončili na mŕtvom bode. S tlmeným pozdravom sa zdvihnú na nohy a zmiznú z izby. Za sebou zanechajú podivné ticho a výčitky v mojej duši. Čo ak ten muž takto ubližuje i niekomu inému a teraz kvôli nej mu nechala voľný priestor pokračovať vo svojej zvrátenosti?

Hodinu, možno viac sa nechám zožierať pocitom viny a nechutnými predstavami, ako nevinné dievčatá obťažuje nechutný chlap a oberie ich o posledné štipky nevinnosti, ktoré im ostali. Bojujem sama so sebou a mojou mysľou, ktorá s tým nechce prestať a ďalej šikanuje moju roztrasenú dušu. Bude to moja chyba. Jedine moja.

Dvere sa nečakane a razantne otvoria s prudkým zavŕzganím. Myknem sa a obzriem za narušiteľom, ktorý sa ani neobťažoval zaklopať. Uvidím Vlka. Napnutého, nazúreného so zamračeným pohľadom sršiacim nekonečný hnev. V šoku sa mi stiahne krk a strniem pod paplónom. Vydesí ma do morku kostí. Ba sa možno zľaknem viac, ako keď som uvidela toho neznámeho vraha vraždiť. Tuším, ba viem, že je teraz schopný všetkého. Jeho negatívne vyžarovanie sa prediera mojím skrehnutým telom a výstražný hlások v mojej hlave začne kričať, aby som od neho začala utekať.

„Prečo si im nepovedala, kto ti to spravil?“ zavrčí a ruky stisne do päste. Zamrazí ma a kŕčovito stisnem okraje paplóna.

„Dobre vieš, kto to spravil. I keby si si to nepamätala, vedela by si to! Prečo si im klamala? Chceš ho chrániť? Chceš aby behal na slobode a možno znova zničil? Páči sa ti to? Túžiš po tom?“ pokračuje ďalej. Nohou za sebou buchne dverami a jeho tmavé oči ma predierajú skrz-naskrz. Začnem bojovať s návalom sĺz strachu a zakývam hlavou pre nesúhlas. Nedokážem vydať zo seba ani hláska.

„Tak, kurva, prečo?! To som ťa tam rovno mohol nechať!“ Nekričí, ale jeho hlas presiaknutý zúrivosťou je snáď horší. Pri jeho poslednej vete mi na hruď doľahne ťažký a ostrý kameň. Dýchať mi príde zrazu ťažšie a začnem po kyslíku lapať, akoby som sa dusila.

„Nechcela som... aby sa mi znova pomstil,“ vysúkam zo seba a ďalej sa snažím zhlboka nadýchnuť. Vlk zrazu strhne, na chvíľu stíchne. Pozorne sleduje moju šancu nerozplakať sa a pravidelne dýchať. Nato dodá miernejším, prekvapeným hlasom: „Pomstil?“

„Zmlátil si ho. Osoby ako on niečo také nenechajú plávať vodou.“ Obrysy začnú strácať na ostrosti. Zrak mi začnú zaslepovať slané slzy a všetko rozmazávať. Prehrávam sama so sebou. Zas a znova. Je ticho. Namiesto neho vidím len tmavý, strnulý fľak.

„Bála som sa, že ak bude mať problémy s políciou, bude to dva krát horšie.“ A rozplačem sa. Práve keď som nútená rozprávať tak často neudržím všetko to, čo v sebe dusím. Je to spúšťač mojej krehkej závory. A on ma donútil otvoriť ju.

„Už sa ťa nedotkne,“ pokračuje stále miernym hlasom. Je z neho cítiť nepodarenú snahu o chlácholenie. Nemusím ho vidieť na to, aby som pociťovala narastajúcu zlosť v jeho aure. Nie je namierená na mňa, ale i tak zvláda mučiť moje zmysly oslabené dusivým plačom. Teplé periny objímajú moje telo a hlavu začnem zarývať hlbšie do podušky.

„To ti prisahám. Už si v bezpečí. Nemaj strach.“ Pomalým krokom dôjde k mojej zničenej osobe a sadne si na stoličku, kde predtým sedel jeden z policajtov. Necháva ma zo seba dostať všetko, čo som za ten čas v sebe nahromadila a stáva sa nemým poslucháčom mojej bolesti. Ešte pred nikým som sa takto citovo neotvorila. Ani pred Adý, či matkou. Nik nevidel túto moju zúboženú stránku, lebo som ju kryla ako som len najviac mohla. A on len prišiel a drzo odhrnul všetky moje masky.

Ako sa pomaly upokojuje môj plač, tak i ustupuje jeho nazlostená aura. Všetko sa odplavuje s prúdom nekonečného času a poskytne mám možnosť absolútneho ticha, pri ktorom si môžeme jeden druhého poriadne prezrieť. Zatiaľ čo ja splývam s okolím, on tu kontrastuje. Presne ako čierny fľak na bielom papieri. Moje snehové vlasy sú snáď belšie ako vyblednuté obliečky podušky a paplóna.

Práve, keď som mala pocit, že Vlk ide niečo povedať, tak niekto zaklope. Vlk trocha neurvalo pozve narušiteľov dnu. Dvere sa rozškľabia a v nich sa objaví Adý s Cate. Obe sa tvária nepríjemne. Nemocničné prostredie nikomu neprospieva. Ani takému optimistovi ako je Adý. Keď ale uvidí mňa, uškrnie sa a dobehne k posteli. Cate za sebou zatvorí a nepekne pozrie na brata.

„Teda, dosť si nás vystrašila, keď nám Vlk povedal, kde si,“ vynadá mi a dá ruky v bok. Ja zamrmlem čosi na ospravedlnenie a skrčím sa viac pod paplón.

„Mohol si ma počkať, a mohli sme ísť sem spolu!“ nespokojne zamrčí Cate a stále mračí svoje tenké obočie na brata s ľahostajným pohľadom. Ten len pretočí očami. „Potreboval som sa s ňou porozprávať. Osamote. A plus nemienil som čakať, dokým si ty dohrkútaš s Adelou. Výplach žalúdka nepotrebujem.“

Cate sa jeho slová dotknú, pretože jej mierne zvlhnú oči a kopne brata do lýtka. S ním to ani nehne a tvári sa, že sa nič nestalo. „Idiot,“ zašomre a dotknuto sa mu otočí chrbtom. Práve vtedy sa Adý zamračene obzrie na svoju priateľku a ja pochopím, čo sa deje. Jej priority skončia u dotknutej priateľky. Ani sa neudivím, keď prekročí k nej, chytí ju za ruku a stiahne k sebe. Objíme ju okolo boku a hlavou mykne na mňa: „Neupadaj do depresie a radšej daj Mie to, čo sme jej priniesli.“

Cate akoby chvíľu váhala nad tým, či to spraví, alebo nie. Nakoniec začne šmátrať vo svojej károvanej taške tmavočervenej farby a vytiahne horkú čokoládu a dve jablká. Stačí mi len pohľad a hneď ucítim fantómovú chuť čokolády na jazyku, ktorú mám tak neskutočne rada a výnimočne. Vlastne len vtedy, ak ma ňou niekto ponúkne. A teraz mám celé balenie len pre seba. „Ďakujem!“ vyhŕknem a dojato si pretriem oči unavené dnešným plačom.

„Nemáš zač,“ uškrnie sa a popoženie Cate k tomu, aby mi to položila na stolík. Tá to urobí, venuje mi povzbudzujúci úsmev a vráti sa do úzkej blízkosti Adý, kde sa zreteľne cíti najlepšie. Zaťahá ju nenápadne za rukáv a venuje jej veľavýznamný pohľad, ktorý hneď druhá strana pochopí. Zatvári sa, ako keby jej niečo doplo a pozrie na mňa. Jej mimika sa zmení na ospravedlňujúcu a čo najnevinnejším hlasom riekne: „Sľúbila som Cate, že ju zoberiem na tú vernisáž za mestom, ktorú dneska otvárajú. Na počesť výstavy tam bude nejaká módna prehliadka.“

Má význam oponovať a povedať jej, že ta výstava bude minimálne mesiac otvorená? Lenže viem, že jednoznačne nemá. Nielenže by som vyznela egoisticky, určite by nechceli tráviť čas v nemocnici, ale taktiež tá módna prehliadka má pre Cate určitý význam. Jej snom je stať sa módnom návrhárkou už odkedy nastúpila na gymnázium.

„To nevadí,“ zašeptám a nepatrne sa usmejem. Vadí mi to. Ale po práci sa málokedy vidíme, keďže väčšinu voľného času trávia ony dve spolu, kde by som ako vždy bola len piate kolo na voze. Takto majú aspoň súkromie a žiadnu depresívnu kôpku na chvoste skupinky.

„Pôjdeš s nami?“ pozrie Cate na svojho staršieho brata.

Ten zavrtí hlavou na nesúhlas. „Hlúpejšiu otázku nemáš?“

„Nevrlý, ako vždy,“ zašomre Cate, „nie, že domov prídeš znova skaličený. Vieš čo si mi sľúbil!“

„Už choďte, prosím ťa!“ Zamáva podráždene rukou. Cate na neho vyplazí jazyk a naznačí kopnutie. Adý mi zakýva stále s rovnakým pohľadom a vypracú sa von z miestnosti. Tým niečo z ovzdušia opadne. Akoby Vlkove ramena neboli tak napnuté a jeho dlane sa tak navzájom silno nestískajú.

„Prečo si ostal?“ spýtam sa.

„Dáš mi telefónne číslo?“ odpovie mi otázkou.

„Nemám mobil.“ Sklopím pohľad.

„Čože? To myslíš vážne?“ udiví sa. V dnešnej dobe má mobil každý. Lenže ja som rada, keď mám čo do úst vložiť. „A pevnú linku?“

„Tú nám už dávno vypojili,“ odpoviem ešte tichším hlasom. Teraz musím v jeho očiach vyzerať hrozne. Ako ošklbaná myš žijúca v zatuchnutej diere. Jediná biela v množstve čiernych potkanov. Čo je vlastne pravda. Len ma chvíľu neveriacky sleduje.

„Dobre,“ zhlboka sa nadýchne, „ kedy  je zajtra vizita? Prídem pre teba.“

„O šiestej. Ale ja musím ešte domov. A nemusíš si oberať voľný čas.“ Sklopím pohľad.

„No veď práve. Nemienim ťa znova nájsť v tak zúboženom stave!“ zavrčí.

„Tak dobre.“ Je mi jasné, že nemá zmysel mu nejako oponovať. Ak poviem čokoľvek, proste tu zajtra bude. A vlastne cítim nával vnútorného pokoja. Nemusím sa znova báť dotyku tých nechutných rúk. Akokoľvek ma desil, keď som ho uvidela v tej bitke, teraz som za jeho schopnosti rada. a to možno nie je nastálo. Keď mám možnosť, musím to využiť.

„Daj na seba pozor,“ povie ako posledné a zmizne tak rýchlo, ako sa len dá.

Slnko sa načahuje za obzorom a ja stojím v miestnosti nasiaknutej čistiacim prostriedkom. U stropu sú maličké okná, cez ktoré prechádza svetlo zapadajúceho slnka a odráža sa od bielych kachličiek v odtieňoch žltej, oranžovej až červenej. Ohnuté trubice starých spŕch držia na stene len božou pomocou. Sem tam sa nachádza nepríjemne vyzerajúci fľak alebo prasklina. A i tak to tu vyzerá lepšie, ako u nás doma. Preto som tu. Chcem využiť možnosť krátkeho pobytu v nemocnici a osprchovať sa v tejto prijateľnej sprche.

Som sama. Väčšina, teda dôchodcovia, sledujú buď telenovelu, alebo idú spať. Nemusím sa báť vyrušenia. Pomaličky sa vyzlečiem z nemocničného odevu a svoju pozornosť obzriem na jedno podlhovasté zrkadlo pri umývadlách. V odraze ma nečaká nič príjemného. Nepekne bledá postava s bezfarebnými vlasmi. Pri každom nádychu sa na hrudi objavia obrysy rebier a bruško má prepadnuté. Od hrude až k samotnému lonu sa ťahajú nepekné, tenké jazvy po nechtoch. Napne ma pri predstave, že tá Nechutnosť sa ma dotýkala až tam. Ďalšie sú na stehnách, pozadí a chrbte. Prečo ma musel tak dokaličiť?

Zatvorím oči a chvíľu v tme mojej mysle upokojím samu seba. Následne prejdem pod jednu sprchu, pustím na seba príjemné teplú vodu a nechám konečne zo seba zmyť všetku tu špinu, ktorú na mne ten úchyl nechal. Predstavujem si, ako jednotlivé kvapky berú so sebou moju čierňavu i nešťastie a to odteká do kanalizácie. Mne zanechá len čistú nedotknutú pokožku bez jedinej duševnej či fyzickej jazvy. Naivné.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka V.: