OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka IV.



Čajovňa u draka IV.Nie vždy dorazí princ na bielom (či čiernom?) koni. Alebo žeby?

Nespala som celú noc. Nedokázala som. Obaja si zvládli užívať pekne dlho a až skoro ráno všetko utíchlo. Práve vtedy muž čo najtichšie odišiel a matku nechal samú na sedačke. Až vtedy ju idem skontrolovať. Je nahá na zemi so spokojným výrazom na tvári. Nezvládla by som ju vytiahnuť hore, tak ju pozakrývam a pod hlavu jej dám vankúš. Potom sa vrátim do izby, sadnem na kraj postele a do svitania rozjímam nad vlastnou existenciou. Až keď ku mne zavítajú prvé chabé lúče svetla, uvidím svoj odraz v zrkadle. Oči mám podfarbené tmavšími kruhmi a polepené mihalnice karpinami od sĺz. Začnem si ich šúchať a čistiť. S vačkami únavy nič nespravím.

Bez kúsku nálady sa rýchlo osprchujem, vysuším vlasy a oblečiem do prvého, čo mi padne do rúk. Matka je stále tak, ako som ju nechala pred ránom a vybehnem von. Je vlhko po daždi, ale obloha čistá bez jediného mráčiku. Idem do práce skôr, ako je zvykom, nech najprv zájdem na poštu a zaplatím to, čo mám. Skoré ranné hodiny sú jediným obdobím, kedy je tu relatívne ticho a pokoj. Ťažkopádne sa doteperím do mesta, kde sa už celkom hromadia ľudia. Na pošte ich moc nie je, všetko vybavím podivnou rýchlosťou. Ani sa nenazdám a stojím u dverí čajovne. Zas som tu skoro.

Čas u mňa asi stratí význam, lebo po jednom žmurknutí uvidím, ako sa ku mne blížia tri známe osoby. Hodinky na neďalekej mestskej veži ukazujú, že som tu stála minimálne dvadsať minút. Adý mi hneď začne natešene kývať a ja sa premôžem k chabému úsmevu. Často dokázala na mňa preniesť svoju neutíchajúcu radosť, lenže dnes to nejako nefunguje. Cate ju drží za ruku a sleduje ich zomknuté ruky ako niečo najvzácnejšieho. Pár krokov za nimi ide Vlk. Natrhnutú peru má mierne napuchnutú a modrinu na čele skrýva dobre rozčesanými vlasmi. Na nose nie je vidieť, že ho ešte včera mal zlomený.

„Zas ranné vtáča? Myslím, že ti urobím kópiu kľúču. Raz ťa tu určite nájdeme zmrznutú v kuse ľadu,“ zachichtá sa a kriticky si prezrie moju tvár. „Vyzeráš omnoho viac horšie, ako normálne. Nemohla si cez noc spať? Keď budem Cate robiť jej čierny čaj, spravím ti kávu, čo ty na to? Nie že zaspíš uprostred obsluhovania!“ Varovne zdvihne prst a otvorí hlavné dvere. Drzo sa s Cate vopchá dnu a začnú sa ťahať k pultu.

Ja svoj pohľad venujem Vlkovi. Ten sa na mňa ani neobzrie, obíde ma a vojde dnu. Robí, akoby sa nič nestalo.

Vstúpim dnu ako posledná a zatvorím za sebou. Monotónna práca mi pomáha sa odreagovať od depresívnych myšlienok. Pripravujem všetko bez slova v absolútnom tichu. Na odpovede len kývam hlavou. Až nakoniec Adý oficiálne otvorí čajovňu a mne pod nos strčí  hrnček s horúcou kávou. „Pi! Nechcem tu zombíka! Ver mi, to zákazníkov viac odplaší ako priláka!“ zamračí sa na mňa a odbehne ku Cate, ktorá výnimočne sedí za pultom a uchlipkáva z čaju.

Vlk stojí na druhej strane miestnosti. Opiera sa o stenu a svoj pohľad upiera von priestranným oknom. Je rovnaký, až na tie zmeny na zovňajšku. Bojujem s potrebou prísť za ním, spýtať sa ho ako sa má a zarovno mu poďakovať.

„Čo sa mu stalo?“ spýta sa Adý Cate tak, aby to nedošlo až k nemu.

„Pobil sa. Predtým keď ešte býval tu, tak často prišiel domov takto zranený. Nikdy mi nepovedal viac ako to, že sa pomlátil. Mám pocit, že to dokonca vyhľadával. Podľa mňa tak krotil svoju agresivitu. Síce vyzerá chladne a bez emócií, tak často a nečakane vyletel do záchvatu hnevu. Ale mne, či mame, nikdy neublížil,“ vysvetlí s mierne pochmúrnym hlasom a zapozerá sa do svojej misky s čajom.

„Takže nevieš s kým,“ doplním sa, pri čom sa snažím pôsobiť čo najviac prirodzene.

Cate zakýva hlavou na nesúhlas. Len sa stiahnem a zamyslím sa nad tým, čo povedal. Naozaj šiel do tej uličky s cieľom niekomu rozlámať ciferník? To by vysvetlilo jeho zjavné skúsenosti a jasnou prevahou i nad tak početnou skupinou. Rozhodne by to vysvetlilo pár otázok.

Otvoria sa dvere a prídu prví zákazníci. Všetci zamestnanci sa tu zmobilizujeme a začneme vykonávať svoju prácu. Vlk sa jasne vyhýba mojej ceste a na pomoc pri ďalšom cudzom čaji si prizve radšej Adý. Ucítim čosi, ako sklamanie. Pocit užitočnosti po jeho boku je nezameniteľný. Ešte nikdy som sa necítila v nejakej blízkosti dospelého muža tak nutná. A klamala by som, ak by som povedala, že sa mi to nepáčilo. Adý mu švitorí postup, zatiaľ čo obsluhujem s núteným úsmevom na perách. Ku zákazníkom musíme byť povinne milí a zdvorilí, tak ma to núti zatláčať negatívne veci do úzadia. Aspoň na niečo je dobré to nepríjemné pretvarovanie. Už je to dlhá doba, čo som sa musela takto nasilu a neprirodzene usmievať.

Čas mi uteká pomedzi prsty ako voda. Čím viac nechcem koniec zmeny, tým sa ručičky hodiniek rýchlejšie posúvajú. Nervózne poskakujem pohľadom na stenu, kde visia a snažím sa ich začarovať, aby úplne zastali. Beznádejne. Odbijú jednu hodinu a to znamená, že máme možnosť sa najesť. Čas, kedy mi typicky Adý nanúti misku kus-kusu so syrom, olivami, hráškom, kukuricou a fazuľou v rajčinovom náleve. Môžem protestovať koľko chcem. Nakoniec mi to i tak strčí pod nos a ja sa usadím za stôl u linky, aby som v prípade núdze mohla pomôcť.

„Chceš aj ty?“ Kamarátka sa pozrie na Vlka.

„Najem sa až doma,“ odsekne a rozíde sa odniesť riad už z prázdneho stolu.

Adý len mykne ramenami, vytiahne svoj kus-kus na sladko a usadí sa vedľa mňa. S absolútnym hladom sa pustím do najlepšieho jedla z celého dňa a pochutnávam si. Párkrát som sa pokúsila prepašovať kúsok kus-kusu domov. Vo väčšine prípadov bezúspešne s množstvom otázok od Adý, na ktoré som jej, samozrejme, nechcela odpovedať. Chránila som vlastný zničený život.

Na obed tu ľudí výnimočne nie je tak veľa, takže musím odbehnúť od svojej misky len dvakrát. Potom ju len rýchlo umyjem a znova sa plne nasadím do práce. Už sa to vezie v monotónnom duchu s úzkostlivým pocitom rozlievajúcim sa po mojom vnútri. Keď už sa začne blížiť koniec našej zmeny, zakňučím. Približuje sa koniec. Zatvárame typicky o šiestej večer. Len cez víkend býva otvorené až do deviatej večer. Kedysi sa ťahalo do deviatej večer i cez pracovný týždeň, ale kvôli zredukovaniu počtu pracovníkov im to vynášalo omnoho menej.

Čo najrýchlejšie všetko upraceme, prezlečieme a nastáva čas odísť. Práve vtedy zachytím Vlka, ako vychádza zadným vchodom. To je moja možnosť. Rýchlo k nemu dobehnem, hneď sa vyteperím von z dverí rovno za ním a chytím ho za rukáv. Keď sa zastaví a obzrie na mňa cez svoje rameno, obalí ma tieseň z jeho temného pohľadu. Zabudnem odpovedať a len ho s pootvorenými perami sledujem. Keď dlhšiu dobu očividne nič zo seba nedostanem, otočí sa a vytrhne sa mi. Pokračuje ďalej vo svojej ceste.

„Počkaj!“ vyhŕknem po prudkom návale strachu, ktorý prevážil i strach niečo povedať. Nezastavuje. To ma len viac rozladí a s narastajúcou panikou sa rozbehnem jeho smerom. Znova ho chytím a stisnem tak, aby sa už len tak ľahko nevytrhol.

„Čo je?“ zavrčí. Srdce mi poskočí až do hrdla a zvlhnú mi oči. Je stále taký nepríjemný? Na každého? Viem, že ak teraz znova prehrám sama nad sebou a ostanem mlčať, už mi ujde. Využijem tie posledné štipky odvahy a prirýchlo vyhŕknem: „Ďakujem!“ On len nechápavo pozdvihne obočie.

„Ak by si sa tam včera neobjavil, bola by som pravdepodobne mŕtva, alebo znova... zneužitá,“ posledné slovo zašeptám čo najtichším spôsobom. I tak viem, že to počul. Prezradia ho svaly na ruke, ktorú držím. Zvlnia sa a následne napnú ako strunka. Lenže jeho tvár neprezradí nič. Nastane kratšie ticho.

„Pustíš ma?“

„Áno,“ súhlasím a neochotne ho pustím.

Zmizne rýchlo a nechá ma samu v obklopení špiny úzkej tmavej uličky. Povzdychnem, keď sa zrazu niečo obtrie o moju nohu. Zvýsknem, poskočím a neznáme stvorenie tiež. Nahrbí sa to a zaplieska chvostom. Stačí mi pár sekúnd na to, aby som v tom spoznala tigrovanú mačku tmavých farieb s bledým bruškom a labkami.

„Prepáč, prekvapila si ma,“ povzdychnem, skrčím sa v kolenách a natiahnem k nej ruku.

Najprv sa neochotne odťahuje. Keď sa dotknem jej tváre a pohladím ju, poddá sa. Začne vrnieť, uvoľní telo a začne sa obtierať o moju natiahnutú ruku. Na tvári sa mi objaví úsmev z maličkej radosti. Aspoň niekto mi venuje svoje príjemné dotyky dôvery a príjemného citu. Druhou rukou stvorenie pohladím po chrbte a na to zareaguje ďalším zavrnením. Zamyslím sa nad jednoduchou, ale vrúcnou láskou zvierat a ešte kus svojho času venujem zveri, ktoré nemá potrebu odo mňa utekať alebo mi nejako ublížiť.

 

Šúcham skleslo nohy po zemi a odďaľujem tak príchod domov. Mám chuť matke vykričať do tváre, čo včera urobila. Som na ňu naštvaná a zarovno ešte viac sklamaná. A to som si o nej myslela, že klesnúť nižšie nemôže. Dúfam, že sa to opakovať nebude. I keď je to dosť naivná myšlienka. Keď sa jej včera podarilo niečo získať, je dosť možné, že i neskôr. Žalúdok sa mi viac stiahne a zachvejem sa. Potrebovala by som si s ňou plnohodnotne prehovoriť, keď sa minimálne tri dni nedotkne alkoholu a v hlave bude mať maximálne čisto. Lenže ona sa vždy dokáže dostať k alkoholu, i keď doma nie sú peniaze.

Nečakane narazím do niečoho mäkkého a teplého. Zastavím, prekvapene zažmurkám a upriem zrak na tmavý sveter. Zmätene sa pozriem a uvidím priamo do tváre muža, ktorý sa celý čas skrýva pod kapucňou a ukazuje len úsmev. Jeho kalené oči farby močiaru sa na mňa pozerajú kombináciou potešenia, chlipnosti a nekonečnej nechutnosti. Vlk na ňom zanechal podpisy v podobe monoklu, zlomeného nosu a modrín okolo sánky. Celá zmrznem strachom, srdce sa mi zastaví a pootvorím ústa s potrebou vykríknuť. Krk mam upchatý panikou, takže ostanem len u nemého kriku o pomoc.

„Aké prekvapenie,“ pozdvihne obočie. Je síce sám, ale hneď u mňa.

Otočím sa, chcem utekať. Ani sa neudivím, keď ma chytí za ramená a stiahne k sebe. Jeho prsty sa mi zaryjú do mäsa a konečne zo seba vydám bolestivý zvuk. Snažím sa mu vytrhnúť. Bez jedinej šance.

„Ten tvoj bodyguard nám narobil problémy, vieš o tom?“ zašeptá mi do ucha a pritisne ma na svoje telo. Jeho nechutný hlas sa mi rozleje do tela a žalúdok urobí kotrmelec.

V duchu prosím, aby sa tu Vlk znova objavil. Je mi jedno aký bude znova na mňa nepríjemný, chladný a odťažitý. Hlavne, nech ma zbaví toho netvora mučiaceho zbytky mojej duše.

„Nepoznám ho, neviem prečo to urobil,“ bránim sa roztraseným hlasom a hľadám v mysli spôsob, ako sa z tejto situácie čo najrýchlejšie a najbezpečnejšie dostať. Uvedomujem si, že moje šance sú maximálne nulové. Ja som slabá, podvyživená a drobná. On vysoký a rozhodne mohutnejší ako moje útle telo.

„Klamár,“ nečakane zavrčí a nechty zaryje hlbšie.

Do kútikov očí sa mi nahrnú slzy. Snažím sa uvažovať čo najtriezvejším spôsobom. Napadá ma len jedna vec, ktorej šanca je minimálna a čas na útek mi dá len pár sekúnd. Jeho stisk na chvíľu povolí a začne rukami postupovať nižšie, čo len napomôže môjmu nápadu. Zatvorím oči, nasajem vzduch, napnem celé telo a čo najrýchlejšie švihnem nohou za seba so snahou trafiť jeho rozkrok. A podarí sa mi to. Muž híkne, pustí ma a skrčí sa. Nastane mojich pár sekúnd na útek. Neváham a rozbehnem sa rovno za nosom.

„Kurva!“ vyblafne, capne po mne, ale zachytí len moje výnimočne rozpustené vlasy farby platiny a strhne  ma k sebe. Vykríknem od nečakanej bolesti.

Omotá si ich okolo ruky tak pevne, že by som si musela vytrhať všetky vlasy, ak by som chcela utiecť. Po lícach sa mi roztečú slzy a kolená ešte viac rozklepú.

„Suka vyjebaná,“ vyštekne, stiahne moju tvár k jeho a opľuje ma.

Bez žiadnej šance zareagovať so mnou treskne o stenu a mojou hlavou prejde vlna bolesti. Na chvíľu sa mi začierni pred očami, ale ako náhle začne drsne šmátrať pod mojou halenkou, prebudím sa. Jeho prsty zamieria na môj hrudník a začne liezť pod moju podprsenku.

„Prestaň!“ zaprosím zúfalým spôsobom.

Lenže nemienim ho u toho len tak sledovať. Síce je na mne nacapený, ale ruky mám voľné. Po márnej snahe odtlačiť ho, pokúsim sa mu prstami čo najhlbšie zaryť do očí. Je rýchlejší, obe zápästia mi chytí do jedného stisku a treskne nimi o stenu nad mojou hlavou, kde ich ostane držať. Môj strach stúpa. Zbavuje ma tých pár posledných miniatúrnych možností oslobodiť sa.

„Zničím ťa do poslednej bunky, to ti prisahám. Krič a plač koľko chceš, nik ti nepomôže. Práve opak. Budem vedieť, ako moc som dobrý!“ Šialene roztiahne ústa do najnechutenejšieho úškľabku a nechtami voľnej ruky ma drsne poškriabe po hrudníku.

Pod náporom bolesti sebou trhnem. Zachrčí čosi nepríjemné, čo nerozlúštim a znova so mnou treskne o stenu. Tým to neukončí. Odtiahne ma od steny, strhne na stranu a hodí moje roztrasené telo o zem do slepej uličky. Nečakaný pád na špinavý betón mi vybije dych a začnem bojovať so strácajúcim sa vedomím. Nemôžem teraz dopustiť, aby som omdlela.

Tých pár sekúnd si stihnem obzrieť modrastú oblohu. Lemujú ju okraje striech budov, ktoré ma zo strany obklopujú a zužujú priestor. Žiadny obláčik, žiadne vtáky. Len modrá jednoliata farba. Až ju nepreruší tmavá osoba muža, ktorý sa mi rozhodol pomstiť za to, že som mu včera nebola povoľná a Vlk, osoba ktorú poznám ledva deň, ho zmlátil na nepoznanie. Rozkročmo si sadne na môj pás, rukami začne blúdiť po mojom tele, užíva si každý milimeter až zastaví na mojom krku. Chytí ho do hrsti, stlačí a znemožní mi akýkoľvek prístup kyslíku. Užíva si to. Ako keď mačka provokuje vyklepanú myš pískajúcu o život.

Myslím, že prehrávam. Nedokážem vzdorovať tme, ktorá po mne naťahuje prsty. Nezvládam pozorovať môjho mučiteľa. Poddám sa začínajúcej ničote, kde neexistuje bolesť, strach, panika a úzkosť. Bez nástrah, pádov a samoty. Len nič. Nekonečné, čierne nič.

 

Z ničoty ma prebudí ľahučký pohyb. Moje telo je ako v ohni, v ústach mam sucho a nechutnú pachuť. Chrbát sa mi sám od seba začína prehýbať. Viečka mám ťažké a zlepené. Horko-ťažko ich odlepím a uvidím tmavé obrysy. Je to stále on? Nemá dosť? Lenže mýlim sa. Táto osoba ma hádam nekonečný závoj dokonalo rovných vlasov, od ktorých sa odráža objavujúci sa mesiac. Bledučké obrysy modrastého svetla kopírujú mohutné ramená a šľachovité ruky. Práve tie mi prekvapivo opatrným spôsobom lezú pod chrbát a snažia sa zdvihnúť moje nemohúce telo.

„Nehýb sa,“ riekne ako jediné, keď postrehne, že ho sledujem s privretými viečkami.

Ten tlmený hlas s jemným prízvukom Američana patrí Vlkovi. Nečakane je tu, berie ma do náruče a kto vie kde nesie. Cítim na sebe dotrhané oblečenie a chladný vzduch. Som odhalená na partiách, kde by som chcela byť čo najviac zahalená. Lenže nemám čas na ostych. Jediné, čo ma teraz trápi je nekonečná bolesť rozlievajúca sa v mojich útrobách ako láva. Mám chuť kričať zúfalstvom, plakať a prosiť o vrátenie času. Lenže namiesto toho som len nemá a bledá bábika.

Ukrutná bolesť v hlave ma sťahuje späť, kde som bola doteraz. Ani tomu neprotestujem. Vlk ma už raz zachránil. To mi dáva dostatočný pocit istoty na to, aby som znova upadla do hlbokého spánku. Viem, že som v dobrých rukách. Pravdepodobne ma už takú našiel. Zničenú, zlomenú a v bezvedomí v smradľavej uličke, kde si na mne pochutnával sadistický muž. Alebo ho možno pristihol pri čine, vymlátil z neho dušu. Kto vie. Teraz to je úplne jedno. Len dúfam, nech sa nezobudím ráno v uličke s tým, že to celé bol sen. Žiadny Vlk, žiadna záchrana. Len ja a moje znečistené telo a dotrhané šaty.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka IV.:

4. Leen
24.12.2013 [0:21]

prosiiiim rychle dalsi kapitolku Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. ninik
20.12.2013 [18:19]

Opět super kapitola Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon doufám, že další bude brzy Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 20.12.2013 [7:44]

milujem ta, oficialne som sa zamilovala o tejto poviedky. neodvolatelne. ja ani neviem čo ti napísat na tuto kapitolu. bola dokonala. ale to zatial kazda jedna. potrebujem dalsiu varku a rychlo, chcem trosku nahladu do duse vlka. potrebujem sa v nom aspon trosku vyznat. on je tak matuci svojou odmeranostou no zaoven je vždy pozorný a na spravnom mieste. ako sa do pekla vola?chcem vediet jeho meno. a naozaj chcem vediet ci medzi nimi vznikne hlbsi cit, a chcem v podstate dalsiu kapitolu, hned. potrebujem ju. myslim, ze by ju mohol zobrat k nim domov. jeho sestra aj tak vsetok cas travi u frajerky takze by v tom nemusel byt problem ze by poskodil svoj postoj tvrdasa nestarajuceho sa o nic. aj ked jeho sestra by mu asi skor pomohla osetrit miine telo Emoticon no nic, chcem aby sa to medzi nimi aspon trosku zvrucnilo,., no vies, ona ma tak prekliaty ten zivot, tak nech ma aspon trosku radosti Emoticon dakujem za super kapitolu a tesim sa na dalsiu. prepac ze zasa tak dlhy, ale ked ma nieco bavi a mam teorie musim napisat. a tebe by som napisala litanie k tvojej povedke. ale uz koncim Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Leylon
19.12.2013 [23:21]

ach dokelu, ty tomu teda dávaš... rada by som vedela, čo si o tom myslí Vlk. Suprová kapitola, teším sa na pokračovanie Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!