OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka III.

15.12.2013 (17:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 777×

Dlho som nemala takú radosť zo samotného varenia a následného jedenia. Celý obed s mamou bol len plný pochvál a nadšenia. Niet nad plný, neškŕkajúci žalúdok. Už si ani nepamätám, kedy naposledy som sa tak dobre zasýtila. Budem to musieť nejako Adý vynahradiť. Už nespočetne krát som sa o to snažila. Obzvlášť v práci. Lenže ona je príliš hrdá na to, aby som robila za ňu jej prácu, i keď ide len o pomoc. A mňa nechá s pocitom, že jej niečo dlžím. A teraz ho zas o niečo zväčšila.

Rozhodla som sa pozbierať peniaze poskrývané po celom dome, napchať ich do vrecka a ísť zaplatiť na poštu šeky. A ak ostane nejaký ten zbytok, rozpočítam ho tak, aby sme mali čo jesť. A to až do ďalšej výplaty. Už pocit, že mám minimálne desať eur naviac mi vlieva do žíl potešenie.

Vonku už len zľahka mrholí. Vlhký vzduch sa mieša s pachmi tejto bohom zabudnutej ulice a nevytvára dva krát príjemnú vôňu. Chýbajú tu nejaké kríky, stromy alebo aspoň maličké trávniky. Lenže tu je na každom kroku len betón a asfalt. Už dlho som nebola niekde na lúke či v lese. Čo by som dala za to, ucítiť vôňu ihličia a čerstvého vzduchu.

Ulica je dnes rušná. Naľavo sa mláti nejaká dvojica mužov. Skupinka ich obkolesuje a vykrikuje dve rôzne mená. V slepej uličke u smetiakov zbadám schúleného muža, ako nad ohňom zapaľovača máva kovovou lyžicou s bielym tekutým obsahom. Muž mi venuje chabý pohľad prázdnych očí a ďalej pokračuje. Hlavné pravidlo tejto ulice je všetko a každého ignorovať. Nič nevidieť a nič nepočuť. Inak si môžete privolať nepríjemné problémy. Ako môj otec. Ten ich vyhľadával a priťahoval.

Doľahne ku mne až prekvapivo hlasný smiech. Toto miesto je tiché a snaží sa tváriť nenápadne, aby pod rúškom nemoty zakrylo všetko to zlo a nečistotu. Neobzriem sa i keď ma popadne nepríjemná predtucha. Potlačujem príkru paniku a čo najpokojnejšie dýcham. Rehot sa začne miešať synchronizovanými krokmi nejakej skupinky. Smerujú ku mne a ja sa snažím myslieť na ten necelý pol kilometra, ktorý ma delí od hlučnej časti mesta. Zrýchlim.

„Hej, biela hlava!“ Smiech.

Ja začnem cupotať rýchlejšie. Stále sa snažím neobzrieť. Neukázať tak moju tvár plniacu sa strachom. Nadávam sama sebe, že ho nedokážem skrotiť. Moje srdce zrýchli svoje tempo a myseľ mi ako naschvál začne pripomínať tie najkrutejšie spomienky z tohto miesta. Vôbec si nepomáham a moje nohy sa rozklepú. Ich kroky sú rýchlejšie.

Nevydržím a obzriem sa cez rameno. Premeriam si skupinu chalanov v rozličnom veku. Hlavne jeden z nich, ten čo má kapucňu, ma pozorne sleduje. Jeho oči nevidím, ale cítim to až do morku kostí. Na perách má nepríjemný úsmev a moje srdce skočí skoro až do môjho krku. Utekať. Áno, musím utekať. Toto smrdí problémom. Som sklamaná sama zo seba. Nedokážem sa rozbehnúť.

„Poď sem, mačiatko,“ osloví  a kývne rukou.

Jeho spoločníci sa znova zborovo zasmejú a ďalej sa zabávajú na mojej reakcii vyklepaného ratlíka pred mohutnými vlkmi. Začnem v duchu kričať na vlastné kĺby a pokúsim sa rozbehnúť. Namiesto toho sa mi nohy podlomia a len tak-tak udržím vlastnú váhu. Zapotácam sa a skoro spadnem do mäsitých rúk môjho prenasledovateľa. Stačí mi jediný a krátky pohľad na jeho zožltnuté nechty a jazvu ťahajúcu sa po celom obvode dlane, aby som ich spoznala. Je to jeden z tých čo sa na mne sexuálne vyburcoval. A nechal ma fyzicky a obzvlášť psychicky znásilnenú. Strniem.

„Ty si ma pamätáš, to je sladké,“ pokračuje a natiahne ku mne nechutné paže. Presne tie, čo ma tlačili k jeho údu a ja som zvládla len tlmene kričať a plakať. Na jazyku ucítim známu nechutnú pachuť a zdvihne sa mi žalúdok. Horko-ťažko udržím obed na svojom mieste. Medzi mojimi ramenami a jeho prstami je už len pár centimetrov a konečne zareagujem tak, ako sama od seba očakávam – útekom.

„Hej!“ A to je posledné čo od neho počujem.

Zabočím do prvej uličky, ktorú uvidím. Krížom bežím do centra. Áno, toto je skratka. Ale nebezpečná. Práve v týchto uličkách sídli väčšina narkomanov, násilníkov a množstvo nežiadaných jedincov. Páchne to tu horšie ako u mňa doma. Obídem nejakého spiaceho bezdomovca a dokonca pár, ktorý sa snažil nenápadne súložiť v splývajúcej odbočke. Nebeží za mnou. Začnem spomaľovať až zastavím úplne. V ušiach mi duní krv a nepríjemne ticho. Slnko sa sem nedostane, tak je tu husté šero. Uvedomím si jednu vec. Neviem presne kde som. Smeruje to na centrum. Ale fakt tam skončím?

Pozriem sa na oblohu a pomalými krokmi sa dám znova napred. Teraz si musím sledovať cestu pozornejšie. Vrátiť sa nechcem. Čo ak na nich znova narazím. Na to nechcem ani pomyslieť. Kroky. Ten zvuk pretne tak hlboké ticho až skoro vyletím z vlastnej kože. Srdce, ktoré konečne chytalo normálne tempo sa znova prirýchlo rozbúcha. Mužské hlasy. Hádajú sa. Uvedomím si, že to je blízko, len za rohom.

Počas krátkeho váhania sa presvedčím k tomu, nech sa za roh pozriem. Uvidím dvoch mužov. Jeden je tmavšej pleti a druhý má tak hlboko posadenú kapucňu, že mu ani z profilu nevidím do tváre. Práve ten len stoji a sleduje ako protivník oproti sa po ňom oháňa päsťami. Bitka? Nič nezvyčajné. Až dokým sa neobjaví zbraň v rukách muža so zakrytou tvárou. Nestihnem ani spracovať, čo sa vlastne deje a ozve sa tlmený výstrel. Muž je na mieste mŕtvy a zošuchne sebou o zem. Zanechá špinavý tmavočervený fľak a na tvári má už len prázdny pohľad. Mimovoľne híknem. A to sa stane mojou chybou.

Otočí sa na mňa a zbadám oči podliate fialovými kruhmi a naplnené len bezduchou prázdnotou. Vidí ma. Som neprajný svedok v nepravý čas na nepravom mieste. Hlaveň zbrane namieri na mňa a ozve sa cvaknutie oznamujúce nabitie.

Čosi v mojej hlave začne kričať príkazy a bez toho, aby som začala nad tým hĺbať, ich poslúchnem. O zlomkrky sa rozbehnem smerom naspäť. V duchu kričím o pomoc a v očiach cítim páliace slzy. Krk mi sťahuje slučka strachu. Za mnou sa ozve výstrel a skríknem od desu. Ide po mne. Po mojom živote, ktorý má pre neho taký význam, ako nejakého mravca. Jeho beh mi stále znie v ušiach. Neprestáva a nezastavuje. A určite nezastaví, dokým ma neuvidí na zemi rovnako bez života, ako tamtoho.

Východ. Vidím koniec tejto nekonečnej úzkej uličky. Čo ak tam stále bude tá skupina? Čo ak mu dokonca pomôžu? Snažím sa hľadať plán úniku. Ani v hlave, ani predo mnou nie je nič, od čoho sa môžem odraziť. Len nekonečné prázdno a v jeho strede chaotická víchrica spomienok, emócii a pocitov. Vybehnem na svetlo a k ušiam mi doľahne zvuk ďalšieho výstrelu. Pár ľudí v širokom okolí sa po mne obzrie, ale ja nedokážem vnímať nič. Len cestu a potrebu unikať pred vlastným vrahom.

Uvidím prekážku, vysoký tmavý fľak. Nestihnem naň zostriť, zistiť o čo ide a plnou rýchlosťou do toho narazím. Moje telo sa odrazí od bariéry a zatackám sa. Skoro padnem na zadok, ale tá vec zrazu natiahne končatiny a stiahne ma to k sebe. Je to osoba. Vysoká a mohutná s dlhým závojom dokonale rovných vlasov. Najprv ma popadne zmätok a chcem protestovať, až si uvedomím, že je to niekto, koho vlastne poznám.

Vlk. Vo svojej plnej strohej a ostrej podobe. Jeho tmavé oči sa upierajú do uličky a rukou mi pevne stíska košeľu na chrbte. Lapám po dychu a po samotnej sile stáť na vlastných nohách. Svoje oči upieram hore, na jeho vztýčenú bradu a šľachovitý krk s výrazným hrtanom. A je tu i nenápadná jazva pod jeho okom, ktorá mi stihne padnúť do oka.

„Už je preč,“ prehovorí stroho a nečakane.

Ustráchane pozriem za svoje rameno, aby som sa potvrdila o jeho slovách. Hovorí pravdu. V uličke už nik nestojí a zíva prázdnotou. Potom sa pozriem späť a so zmätením v očiach. Prečo niekto, ako je Vlk, zbohatlík, je práve na takomto mieste? I cez jeho zjavne drahšie oblečenie, čierne rifle a košeľu, tu z nejakého dôvodu zapadá. Jeho drsná tvár poznačená hlbšími vráskami, ktoré ho robia starším a temný pohľad robí svoje.

„Prečo ťa naháňal?“ svoju pozornosť prenesie na mňa a pustí mi oblečenie. Keď stratím jeho oporný bod, pocítim sklamanie a zarovno väčšiu slabosť v nohách. Mám mu povedať pravdu? Čo ak ma donúti to riešiť s políciou? To by to všetko len zhoršilo. Obzvlášť, ak musím v tejto štvrti nejakú dobu ešte prežiť s najmenšími možnými následkami.

„Uvidela som niečo, čo som nemala,“ zašepkám roztraseným hlasom, rozhodnutá nič viac už nepovedať. Nič viac určite nepotrebuje a klamať tiež nemienim.

„Mala by si vedieť, že tejto časti sa ľudia vyhýbajú. Prečo teda lezieš nebezpečenstvu pred nos?“ pokračuje skoro až s karhavým tónom. A ja pociťujem nepatrné potešenie z toho, že môžem počuť jeho hlas s ľahučkým prízvukom Američana. Citeľne sa viac narozprával Slovensky ako Anglicky.

„Bývam tu,“ odpoviem mu a jeho oči na chvíľu ukážu prekvapene. Dodatočne sa zamračí a nastane kratučké ticho. A nemala by som to byť práve ja, ktorá sa ho niečo také spýta? Neviem koľko bol v Amerike ale podľa toho, čo dokázal povedať o tomto mieste, predpokladám, že to tu pozná stále veľmi dobre.

„Hej, nie je to ona?“

„Hej je!“

„Tak si ju požičajme!“ Konverzácie niekde v diaľke za Vlkovým chrbtom splynie s autom, ktoré prejde okolo. Ona na to nereaguje, nepríde mu to podstatné. Lenže ja tie hlasy poznám. Bolo mi divné, že tak rýchlo zmizli. Keď už tu ukážu svoje zhnité osoby, odídu až za dlhšiu dobu. Teda dokým nesplnia svoje túžby akéhokoľvek charakteru.

„Musím ísť,“ vyhŕknem s jasnou panikou v hlase, otočím sa smerom domov a skoro sa rozbehnem. Zabráni mi v tom jeho ruka s dlhými prstami. Stisne mi rameno tak silno, že zjojknem a on sa obzrie za hlasom. Posnažím sa mu vytrhnúť a zaprotestujem: „Pusti ma!“ A on neposlúchne.

„Čo keby si nám ju vrátil? Utiekla nám ako vydesená myška, však?“ uškrnie sa mojím smerom a pri tom nechutnom hlase ma strasie. Nech zmizne. Prosím pekne, nech sa zrazu otočí, zmizne a neostane po ňom ani jediná stopa. Dnes už toho bolo dosť. Stačí mi, že sa ešte klepem z toho, ako som videla zabiť cudziu osobu a vrah následne chcel dostať mňa. Oni by boli čerešnička na torte, ktorá by sa pod následkom jej nepatrnej váhy nečakane rozpadla.

„Neublížia ti,“ riekne to potichu, ale s takou istotou, že moja duša hneď zatúži veriť jeho slovám. Neodpovedá im, stále ma drží a sleduje ich nepreniknuteľným pohľadom.

„Alebo sa podelíme. Ak minule. Však, mačiatko?“

„Teraz choď domov a ignoruj, čo sa stane. Nebude sa ťa to týkať a nič si z toho nezapamätáš,“ znova zašeptá autoritatívnym tónom a jeho stisk na ramene pominie. Otočí sa skupine úplne a ráznym krokom sa k nim rozbehne. Samu seba nakopnem k tomu, aby som sa dala do kroku. Lenže moja zvedavosť ma neúprosné medzery a počas cesty domov sa obzerám za rameno.

Čakala som čokoľvek. Ale to, čo urobí Vlk nie. Skupina začne po ňom niečo pokrikovať a smiať sa. Bez jediného slova u nich zastaví a ten, ktorý rozprával najviac nečakane dostane päsťou do tváre. Muž zatacká a partia ho chytí, aby sebou nehodil o zem. Šokovane na chvíľu zastavím a ďalej to pozorujem. Niet divu, že sa ostatní po ňom vrhnú ako včely na med.

A začne nerozhodná bitka. Piati proti jednému. Snažia sa ho udrieť viacerí naraz, kričia tie najvyberanejšie nadávky a on s tým najchladnejším výrazom každého zdoláva tým najagresívnejším spôsobom, aký som ešte nevidela. Hádže ich do steny, kope do citlivých miest, päsťami láme nosy. A keď on dostane nejakú ranu, s jeho mimikou to ani nehne. Je desivý. Cez chladnú masku vyžaruje niečo strach naháňajúce. Jeho útoky síce pôsobia chaoticky, ale je v nich niečo učeného, čo pripomína nejaké bojové umenie. Je to miešanina typického pouličného boja s vybranými útokmi s najväčšími fatálnymi zraneniami. Stojím tam celý čas a sledujem ho až do samotného konca. Traja utečú a dvaja ostanú v bezvedomí ležať na zemi. A Vlk stojí chrbtom ku mne, na stisnutých pästiach má červené fľaky a chrbát a ramená sa mu zdvíhajú pod zrýchlením dýchaním.

„Vlk?“ oslovím ho najopatrnejším hlasom.

„Nepovedal som ti, aby si zmizla?“ vyštekne nečakane a zmrznem v polovici pohybu.

„Určite si zranený, po-“ Pokúsim sa o ďalšie kroky.

„ZMIZNI!“ vyhŕkne a znova sa zaseknem.

Už mlčím a po pár sekundách ticha prerušovaného jeho prudkým dýchaním, urobím ďalšie kroky dopredu. Delí nás necelý meter, natiahnem k nemu ruku a zľahka zovriem jeho zápästie s rukávom nasiaknutým krvou. Trhne sebou tak prudko, že ma skoro zhodí na zem. Obzrie sa mojím smerom. Na tvári mal šialený a zarovno zmučený výraz prikrášlený rozbitou perou, krvácajúcim nosom a začínajúcou modrinou na spánku. Ja skoro vykríknem od desu a keby som ho nedržala, určite som už na zemi. Jeho napnuté svaly na tele sa postupne uvoľnia a do jeho tváre sa vráti typický kamenný výraz.

„Mala si poslúchnuť,“ doplní sa o niečo pokojnejším spôsobom i keď výčitky a ostrosť si neodpustí.

„Poď, ošetrím ti to,“ rieknem ako jediné a pokúsim sa ho za zápästie potiahnuť. Bez môjho údivu mi ruku vytrhne a zvláštne si ma obzrie. Následne sa zhlboka nadýchne a zavrtí nad tým hlavou pre znak nesúhlasu. Otočí sa mi chrbtom, špinavé ruky strčí do vreciek a začne miznúť.

„Prosím!“ vykríknem do vznikajúceho prázdna v mojom okolí. Nezareaguje a zmizne v závoji znova siliaceho dažďa. Predo mnou už len ležia dvaja z porazených. Pozriem si ich znechuteným a zarovno súcitným spôsobom a čo najrýchlejšie sa vraciam domov. Účty môžu počkať do zajtra. Tak či tak, mám ešte pár dní čas.

Ako otvorím dvere do domu, ostanem šokovaná. Mama stojí v mojej izbe, pred prasknutým zrkadlom a zúfalo si snažila nejako upraviť riedke vlasy, aby pôsobili aspoň trocha prijateľne. Na sebe mala jedny zo šiat, ktoré kedysi kopírovali jej nádhernú postavu. Teraz jej na ramenách visia ako neupravené vrece. Na jej tvári som si všimla provizórny make-up, ktorý určite vyhrabala zo svojich zásob. Väčšina už určite nebola použiteľná.

„Mami? Ty niekam ideš?“ spýtam sa a za sebou zatvorím dvere. Celý čas trávila tu, medzi štyrmi stenami. Raz za čas vybehla pre alkohol či cigarety. To bol jej jediný kontakt s ľuďmi vonku. Niet divu, že ma to tak šokuje. Matka po mne vrhne nepríčetným pohľadom s rozšírenými zreničkami. Postrehnem jej kolísajúcu postavu a mierne rozochvené ruky. Je opitá. Ako vždy.

„Máš s tým problém?!“ Pohodí končatinami a jednou rukou sa zaprie do steny.

„Nie-“

„Chceš, aby som ostala doma, však? Trčala tu ako väzeň, lebo sa za mňa hanbíš, však? Presne ako tvoj otec!“ začne tak hlasno kričať, až ma to udiví. Na tvári sa jej objaví zúfalosť a podráždenosť zároveň. Šokovane ju sledujem ako obarená.

„Nie-“

„Ste obaja úplne rovnakí, vieš o tom?“ vyblafne, vykašle sa na úpravu riedkych chumáčov a s potácaním sa rozíde von.

„Počkaj, mami!“ Pokúsim sa ju chytiť, keď ide okolo mňa. Drsne do mňa drgne. Chytí sa zárubne, takže sa udrží na chudučkých nohách a mňa to odsotí do strany. Vybehne von.

„Mami!“ Rozbehnem sa za ňou a pokúsim chytiť za ruku a potiahnuť ju späť, domov. Nemôže ísť predsa v tomto stave von. Prepadá ma panický strach, že by jej ľahko mohol niekto ublížiť, alebo dokonca spadnúť pod kolesá auta. Lenže ona sa mi podivne zručne vyhýba a začne zdolávať schody. V tej rýchlosti sa skoro natiahne na schodisku. Stihne sa chytiť zábradlia a vyhne a tak nepríjemnému pádu.

„Poď domov!“

„Zalez ty parchant!“ vypustí to na mňa s tak neoblomnou zlosťou, až strniem na mieste.

Matka mi hodí ešte jeden nenávistný pohľad a ďalej sa začne trmácať dole schodmi. Viem, jej vyhrážky počas opitosti a po opici nemôžem brať vážne. Inak by som sa už dávno zbláznila. Napočúvam sa ich často. Ale zakaždým sa ma to dotkne a donúti bez jediného funkčného zmyslu stáť a bojovať so zožierajúcim pocitom. Keď sa spamätám, je už preč.

Otočím sa a pomalým šuchtavým spôsobom sa doteperím domov. Pozriem na riad na linke, ktorý sa zjavne rozmnožil. Pribudla misa, kde bolo upečené mäso a zmizla polovica ryže, ktorá mala byť do konca týždňa. Matka to zjavne zjedla a určite ju netrápilo, čo tým spôsobila. Asi si zvykla, že vždy donesiem jedlo. Nie je toho veľa, nie je to výdatné, ale donesiem.

Nezvládnem to. Všetko to na mňa začne padať. Útek pred násilníkmi, svedectvo o vražde, závod o vlastný život a nakoniec nepatrná záchrana agresorom. Je dobré, že neprijal moju ponuku. Inak by bol svedkom toho tu. A to nehovorím o tom, že ani Adý nevie, v akých podmienkach žijem. Všetko ma vo vnútri začne zožierať, mučiť a oberať o posledné psychické sily. Poddám sa tomu, padnem celou váhou na zadok a spustím srdcervúci plač. Všetko ostane rozmazané, tvár mi močia vodopády vody a hlavu si opieram o dvere linky. Ostanem sa krčiť do klbka a pýtam sa každého svätého, prečo som skončila tak, ako som skončila.

Časom som sa preniesla na posteľ a zabalila do paplóna. Ak sa snažím akokoľvek zaspať, nejde to. Musím ostať hore a počkať dokým príde matka. Ak ju neuvidím, že je v poriadku a celá, nezvládnem zažmúriť oka.  V tomto stave je schopná všetkého. Aspoň že nemohla zobrať akékoľvek financie. Všetko som vtedy mala u seba. A stále v mojom vačku sú.

Je teplo a i tak sa trasiem. Nepríjemná zimnica vznikajúca v mojom strede sa rozlieva do všetkých mojich končatín a vytvára nekontrolovateľnú triašku. Zničený pohľad upieram do tmy pod paplónom a nechávam neúprosne slzy stále tiecť na mojej nehybnej tvári. Nezvládnem pohnúť ani brvou či vydať najtichšieho hláska. Nezvládnem nič.

Ticho nečakane preruší prudké otvorenie dverí a podgurážený smiech ženy a muža. V žene hneď spoznám matku a srdce mi poskočí. Vyskočím na nohy ako pružinka a dobehnem ku dverám. Vystrčím von hlavu a zbadám niečo, čo by som nečakala. Matka sa obtierala o tlstého plešatého chlapa, ktorý mohol mať minimálne päťdesiat a olizovali sa rýchlym a nechutným spôsobom. Držal ju okolo vychudnutých bokov a ničoho si nevšímali. Priniesli so sebou ďalší závan cigariet a chlastu. Tak o toto jej išlo? O mužskú spoločnosť?

Potom ho matka začne ťahať na pohovku a po ceste stihne prudko buchnúť mojimi dverami a naraziť mi nos. Tlmene zjojknem a prejdem si po ňom rukou. Obaja sebou hodia celou váhou o sedačku, spustia tie najúchylnejšie oslovenia a začnú zo seba strhať jeden kus odevu za sebou.

Nie, na to sa nedokážem pozerať. So zovretým hrudníkom sa vrátim k posteli. Vleziem pod paplón, skrčím sa čo najviac môžem a zhlboka dýcham, aby som nespustila ďalšiu oázu sĺz. Začnú ku mne doliehať zvuky pravidelného nárazu sedačky o stenu, vzdychy matky a nechutné chrchlanie tlstého muža. Z tej nechutnosti sa mi začal zvíjať žalúdok a uši si upchám rukami. Znova sa pristihnem pri tom, ako prosím o akékoľvek zmilovanie a o možnosť kúsku šťastia. A to som si myslela, že to horšie nemôže byť.

Chcela by som poďakovať MillieFarglot za jej trpezlivosť sa prekopávať (nielen) mojími textami, ale i tým, čo to čítajú do konca a hlavne zanechajú svoj názor. Nakopávate ma, dievčatá. :)

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka III.: