OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Born to die - 5. kapitola

19.02.2013 (11:00) • Channina • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1164×

Kapitola piata

Zmätok a chaos. Kto sa má z toho všetkého vysomáriť?

„Prepáč, musel som.“

„Čo?“

„Maličká, ty tomu vážne nechápeš, však?“ Pokrútila som hlavou a stále sa za ňu držala. Bolesť hlavy neustupovala, ba naopak. 

„Ide ti kamoška, potom sa porozprávame,“ povedal a zobral sa na odchod.

„Rae? Stalo sa niečo?“ spýtala sa starostlivo Bree.

„Nie, len ma príšerne bolí hlava,“ zafňukala som a točil sa so mnou celý okolitý svet.

Chytila ma za ruku. „Poďme domov.“

***

Mama hrala doma s Lukom Človeče, nehnevaj sa.

„Nepridáš sa?“ spýtala sa ma, ale keď videla ako vyzerám odbehla do kuchyne a priniesla mi tabletku s vodou.

„Vďaka,“ zamrmlala som a hodila sa na gauč.

„Rae, už si sa učila do školy?“

„Mami... nie som schopná postaviť sa. Navyše sa nemám čo.“ Zamračila sa, ale nechala to tak.

„Nemám sa čo.“ Bývala moja častá odpoveď. Posledné roky si zvykala, že nepatrím k typom ľudí, čo sa učia.

„Choď si ľahnúť, vyzeráš biedne.“

„Ja sa tak aj cítim. Odnesieš ma?“ hodila som na ňu tie najnevinnejšie očká, aké som vedela.

„Zdvihni ten veľký zadok, Rae, a choď spať,“ povedala a usmievala sa pri tom. Tak asi neboli až také nevinné, ako som si myslela.

Keď som už bola v polovici schodov, zakričala: „Žiadny počítač!“

Je mi to jasné.

Ráno som sa zobudila na príšerný zvuk budíka. Posadila som sa a spokojne sa usmiala, že tá bolesť je preč. Úplne.

V zrkadle som videla nejakú škaredú babu, ktorej sa vyhodila vyrážka na nose a kruhy pod očami na seba upútavali všetku pozornosť.

Toto nie som ja.

Po troške mejkapu a špirály vyzerám ako človek, ktorý sa môže ukázať svetu. Už len tie vlasy.

Zídem dole a všetci už raňajkujú.

„Ty sa nenaješ?“ spýta sa starká, keď si nalejem iba džús a idem si umyť zuby.

„Nie, nechcem.“ Ale môj žalúdok vydal zvuk, ktorý mi protirečil.

***

Celou cestou do školy mi vŕtala v hlave myšlienka, čo to malo včera znamenať? A aj tak som sa od neho nič nové nedozvedela. Len toľko, že to vie aj on a mnoho, mnoho ďalších. 

A čo mali znamenať, tie reči o premene? Ak ma chcel úplne domotať, tak sa mu to podarilo. Mala by som za ním znova zájsť.

Tentoraz sama.

Zastala som uprostred chodníka. Veď ja vôbec neviem jeho meno, napadlo mi.

„Ahoj,“ pozdravila ma Bree.

„Nazdar,“ usmejem sa.

„Už ti je lepšie?“ Prikývnem.

Nick Vega postáva od nás sotva dva metre. Zabáva sa so svojimi kamošmi. Niekedy mi príde jeho smiech silený, podľa všetkého chce na seba iba upútať pozornosť. Niekoho konkrétneho. A ten niekto je Bree.

„Ste ako malé deti,“ poviem, keď sme od nich v dostatočnej vzdialenosti.

„Čo?“ zatvári sa nechápavo.

„Ty a Nick.“

Prevráti očami. „Je to idiot.“

Zasmejem sa. „Ja sa vôbec neviem smiať,“ prehovorím vážne. A jej sa uľaví, že som zmenila tému.

„Čo?“ vyletí jej z úst a nahodí taký výraz, že sa zase zasmejem.

„Toto. Normálny ľudia sa smejú hahaha... ja sa smejem, že ha... ha... ha... Tak divne.“

Bree sa na mňa dívala ako na cvoka a uvažovala, či to myslím vážne.

„Tvoj smiech je normálny. To ty,“ ukázala na mňa prstom „si divná.“

Niekto do mňa vrazí celou silou

„Čo do pekla...“ vyprsknem. Otočím sa a predo mnou stojí Mary Proudlock v plnej kráse.

„Och, prepáč! Nevidela som ťa od zeme,“ povie uštipačne a usmeje sa.

„To si urobila naschvál!“ vykríknem.

„Hovor si čo chceš.“ Na tvári jej pohráva úsmev.

„Koleduješ si o ďalšie vytrhnuté vlasy,“ zavrčí Bree a postaví sa do obrannej pozície.

Mary nadvihne obočie. „S tebou si to vybavím neskôr, drahá Bree.“ Zvrtla sa na päta a odišla. Zopár chalanov sa za ňou otočilo a potom si obzreli nás dve asi takým pohľadom: Ony jej odporujú?

„Nechápem, čo sa jej porobilo,“ zafrflem.

„Nič, ona bola vždy taká.“

***

Zeke prišiel do školy vo veľmi pochmúrnej nálade. Celý deň ma ignoroval.

„Čo ti je?“ spýtala som sa ho, keď profesor Thatcher rozprával o prvej svetovej vojne. Úplne sa do toho vžil.

„Nič,“ odvrkol a naďalej si ma nevšímal.

„Povedala ti niečo, Mary?“ opýtala som sa potichu.

„Nie, mala by? Len som počul, že ste sa na ňu vykašlali. Plakala kvôli Bree!“ vyštekol na mňa.

„Čo je toto za kravinu?“ Skôr to vypľujem, ako vyslovím.

„No, to mi povedz ty. Viem, že je protivná, ale to neznamená, že sa musíte ku nej správať aj vy hnusne.“

„Tak čo ti narozprávala, Zeke?“ zašepkala som.

„Nič!“

„Takže ty si myslíš, že sme ku nej hnusné? To ona začala vyskakovať po Bree, to ona sa na ňu vykašľala, to ona je na mňa protivná!“ povedala som to drsným tónom a krotím sa, aby to nebolo príliš hlasné.

„Prečo by to robila?“

Pretože na mňa žiarli, ty idiot. Chce ťa celého len pre seba.

Moju odpoveď preruší zvonenie. Zeke sa postaví a urazene odchádza domov.

***

Bree ma na chodbe dobehla ako víchrica.

„No neuveríš, čo som som sa dozvedela od Betty!“ potrasie mnou a fuňí mi do tváre.

„Kto je Betty?“

„Tá čo sedí vedľa mňa,“ pohodí rukou akože to je nepodstatné a pokračuje: „Mary sa jej vraj vychvaľovala – práve jej, aká náhoda, že sedí vedľa mňa, že dnes má so Zekom rande. Ten chalan je ale sprostý!“ povie a buchne sa po čele.

Neodpovedala som.

Zeke a Mary.

Mary a Zeke.

Toto som chcela, nie? Aby nebol taký slepý a vyšiel si von s Mary, ktorá konečne má to, čo chcela.

Možno preto sa na mňa dnes tak hneval. Má rád Mary a nechce, aby sa jeho kamarátka hádala s jeho budúcim dievčaťom. Alebo už s dievčaťom? Veď nie je až taká strašná. A kto vie? Teraz, keď má Zeka prestane byť tak zaslepená sama sebou a uvedomí si, že som jej nikdy nestála v ceste.

„Nič na to nepovieš?“

Zadívam sa do zeme. Mala by som si umyť topánky.

A porazenecky si uvedomím, že žiarlim...

Chcem Vás len upozorniť, že na šiestu kapitolu si možno dlhšie počkáte. Budem rada, ak sa ku počítaču dostanem na viac ako 20 minút. :)

Kapitola venovaná: seBbey, pretože ty si mi najväčšou podporou.

Autor: Channina (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Born to die - 5. kapitola: