OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - Acheron II.

02.04.2017 (10:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1126×

Acheron II.

„Čo o tom vlastne vieme?“

Rais sa odlepí od steny. „Špeciálna trieda bola vytvorená približne pred tromi týždňami. Založili ju profesori dejín, literatúry, psychológie a telesnej. Zatiaľ nabrali osem študentov, no čo s nimi presne robia na hodinách, nám nikto nechce povedať. Zdá sa, že ide o klub s prísnymi pravidlami. Vyučovanie prebieha podvečer, tesne pred praktickými hodinami pani profesorky. Miesto je vždy iné, preto je problém ich vypátrať.“

„Vyznieva to ako nejaká sekta,“ zamyslí sa Ellee. Súhlasím. Takýto spôsob výučby je naozaj zvláštny.

Rais pokračuje: „Čo sa týka výhod klubu, Justin Mallback hovoril niečo o vychádzkach, večierkoch a zakázaných knihách. Ale určite je v tom niečo viac.“

Pritakám Raisovi. Cítim, že za tým všetkým je niečo, čo Justin nechcel povedať, no netrúfam si hádať. Môže ísť o čokoľvek.

Pretriem si oči. Nie od únavy, ale skôr znechutenia. Zdá sa, akoby sa s príchodom Sophie problémy na Americkej Univerzite navrstvovali. Každý deň sa objaví niečo nové, čo treba riešiť. Som na to zvyknutý. Ako kráľ Temných démonov nikdy nemám pokoj, no škola akoby sa rozpadala pod náporom starostí. Pričom všetky problémy nesieme na pleciach iba my – a Sophia. Dokedy to ešte vydržíme?

„Tento problém vyriešime čo najskôr,“ zavelím ostatným. „Dnes je už neskoro. Zajtra sa pustím do vyšetrovania a pritlačím študentov zo špeciálnej triedy. Či sa im to bude páčiť alebo nie, jeden z nich mi všetko povie.“

„A keď nie?“ načne Ellee.

Utíšim ju ostrým pohľadom. Vie, že v tom prípade som ochotný použiť akékoľvek možné prostriedky. Kurz mučenia som zvládol už ako malý.

„Sarith, pôjdeš so mnou,“ nie je to otázka. Sarith sedí na gauči a vyzerá, že nás sotva vníma. Pozerá sa kdesi do neznáma a ešte ďalej. Tento pohľad máva, keď o niečom urputne premýšľa. Čakám na jej reakciu, pretože čítať myšlienky zatiaľ nedokážem.

Ellee ju kopne do holene a Sarith sa konečne pozrie mojim smerom.

„Som prekvapená.“ Nakrčím čelo. Gestom naznačím, aby to vysvetlila. „Nečakala som, že Drane prenechá takú dôležitú úlohu tebe. Zdá sa, že jej škola začína konečne prerastať cez hlavu.“

„Pre teba je to pani profesorka,“ poopravím ju. „Drane musí riešiť vlastné problémy, preto by si sa nemala čudovať, keď-“

„Aj tak,“ preruší ma. „Stále hovorí, že všetko zvládne sama, že nepotrebuje nikoho pomoc. Už od svojho príchodu sa tvári ako kráľovná, najlepšia zo všetkých. Nemali by sme jej konečne zraziť korunu z hlavy? Čo kedy sme ju nechali, aby si aj tento problém vyriešila sama?“

Sledujem Sarith. Pery má bledé, na spánkoch jej pulzuje žilka. Snažím sa jej slová zapojiť do hlbšieho kontextu. Väčšinou neodporuje proti mojim rozhodnutiam, no v poslednej dobe sa správa veľmi zvláštne. Odkedy prišla Sophia? Nie. Odkedy som sa s ňou viac zblížil. Odkedy som s ňou skoro každý deň. Odkedy jej pomáham.

Sarith ma miluje. Alebo ma aspoň milovala. Jej vyznanie mám stále v čerstvej pamäti, keď sme mali obaja pätnásť. No ešte dlho predtým z nás boli výborní priatelia, preto som sa rozhodol ponechať náš vzťah na tejto úrovni. Prijala to bez námietok. Stačilo jej byť po mojom boku a naďalej ma chrániť. Neviem, či sa jej city odvtedy zmenili. Nikdy sa však k tejto tému už nevrátila. Zároveň jej neprekážalo občas vyhodiť nejaké dievča z mojej postele.

Avšak vyzerá to, že na Sophii jej vadí niečo viac.

„Máš problémy s jej autoritou?“ spýtam sa na rovinu.

„Akou autoritou?“ vysmeje ma. „Nebudem ju počúvať, ani kedy na tom závisel môj život! Nikto z nás!“

Nadvihnem obočie. Pozriem sa na Ellee i Raisa, no oni sa do našej hádky odmietajú zapojiť. Saith breše na zlý strom.

Prekrížim si ruky na prsiach a milo sa usmejem. „Potom mi vysvetli, prečo vždy, keď spomeniem Drane, musíš obrátiť konverzáciu na tému o tom, ako strašne ju neznášaš?“

„Pretože je to pravda.“ Vyletí z kresla na rovné nohy. Ústa má pootvorené, akoby chcela naznačiť: Aj ty by si mal. No miesto toho mlčí. Zovrie ruky do pästí a nechá svoju myšlienku vypariť vo vzduchu.

Pokrútim nad jej konaním hlavou. „Správaš sa ako umrnčané decko.“

„Acheron!“ zahriakne ma Rais trochu prihlasno. Naznačím mu, aby sa utíšil a v obave skontrolujem dvere za svojim chrbtom. Zo spálne však počuť len pravidelné oddychovanie.

Akoby tento môj počin ešte viac rozčúlil Sarith. Dupne nohou a otočí sa k dverám na odchod. Tesne predtým, než naozaj odíde, ešte sa opýtam:

„Pôjdeš zajtra so mnou?“

Zaváha. Náhle sa však strojene ukloní a precedí: „Samozrejme, vaša výsosť.“ Potom zabuchne dvere.

Na tvárach svojich priateľov vidím, ako veľmi som to prehnal. To však nič nemení na fakte, že podiel viny nesie aj Sarith. Nerád sa s ňou hádam – s ktorýmkoľvek z nich. Lenže za svoje názory som ochotný sa proti nám postaviť, aj keby to malo zničiť naše priateľstvo. Áno, občas majú pravdu. Ale tentoraz nie.

●●●

Sarith kráča dva metre za mnou. Pripomína skôr tieň, než človeka. Dnes nepovedala ešte ani slovo, alebo aspoň nie mne. Pri vypočúvaní študentov sa činí. Zdá sa, že to chce mať rýchlo za sebou, aby viac nemusela byť v mojej spoločnosti. No čím viac je naštvaná, čím viac používa vyhrážky a silu, tým menej sa toho dozvieme.

Všetci mlčia. Pravidlá špeciálnej triedy sú prísne. Ak niekto z členov prezradí čokoľvek o dianí vo vnúti, stratí všetky privilégiá a bude vylúčený. Aspoň to sa dozvieme pri obchádzaní siedmich študentov, ktorí sem patria. Na sklenenom schodisku na internáte sa Sarith odo mňa odpojí. Zabočí na chlapčenskú chodbu, aby mohla vypočuť ešte raz Justina Mallbacka. Je to jej nápad, nie môj. Viem, že Justin ma príliš nenávidí na to, aby nám akokoľvek pomohol.

Ja zamierim na najvyššie poschodie. Zaklopem na biele dvere a čakám. Po chvíli sa v nich objaví blonďavá bledá tvár.

„Acheron,“ vydýchne prekvapene.

Na Rebeccine hodiny literatúry som prestal chodiť koncom minulého roka. Je to príliš nudný predmet, aby ma dokázal udržať na jednom mieste hodinu a pol. Aby som ním prešiel, navrhol som Rebecce jednorázový obchod. Výhodný pre nás oboch.

„Som prekvapená, teba by som tu nečakala,“ usmeje sa. Pozve ma ďalej do svojej izby, no odmietnem. Zháči sa. Čaká, čo od nej chcem.

„To skôr ja som prekvapený,“ začnem. „Dnes sa ku mne dostali nejaké klebety o špeciálnej triede, ktorú vraj vedieš. Počul som, že tam chodia najmúdrejšie decká zo školy. Je na tom niečo pravda?“

V okamihu, keď som spomenul špeciálnu triedu, si na tvár nahodia bezvýraznú masku. Urobila to však neskoro. Rebecca je prefíkaná, no zlá klamárka. Až príliš jasne dáva najavo svoje túžby. Preto, keď odvetí, že nemá tušenie o čom hovorím, nenechám sa tak ľahko odbiť.

„Sú tam najmúdrejšie decká, ale mňa si vynechala?“ skúsim z opačnej strany.

Prekvapene otvorí ústa. „Nebodaj by si chcel patriť do niečoho takého?“

Prevrátim oči, akoby to mala byť samozrejmosť. „Keď si ma nepozvala, dosť ma to uráža.“  

„Prepáč, netušila som...“ Pokrúti hlavou, privrie oči. „Nezáleží to len odo mňa. Nevediem to, je nás viac. A prijímacie konanie chvíľu trvá. Budem musieť-“

Nenechám ju dohovoriť. Vezmem ju za ruku a prirazím ku stene. Nemôže sa pohnúť, sotva dýcha. V jej modrých očiach sa objaví známa stopa vzrušenia i strachu.

Voľnou rukou jej poodhrniem prameň vlasov a pery opriem o špičku jej ucha. Zachveje sa. „Rýchlo to vybav. Možno potom zvážim uzavretie ďalšej dohody.“

Jej odpoveď nepríde okamžite. Trvá, kým sa moje slová dostanú ku zdroju v jej hlave. Vykokce odpoveď, horlivo prikývne hlavou, ešte viac sa rozochveje. Odlepím sa od nej a venujem jej sladký úsmev – jeden z tých, o ktorom viem, že po nich dievčatá šalejú. Keď vidím, že ju mám v hrsti, odídem.

Sarith dorazí ku schodom krátko po mne. Už len z výrazu jej tváre mi je jasné, že neuspela. A ani môj vlastný úspech nezmyje jej namrzenosť. Nepochváli ma. Len pokrčí svojim malým noštekom a povie, ako strašne smrdím od ženskej voňavky.

●●●

Prižmúrim oči. Z okna izby sa snažím dovidieť až na okraj ostrova. No ten je priďaleko a cez husté sneženie je to tiež nemožné. Zaškrípem zubami. Na zátylku cítim Raisov nedočkavý pohľad. Napriek tomu sa snažím tváriť pokojne.

Je to už niekoľko hodín, čo si Sophia postavila hlavu a ostala sedieť na hojdačke. V mysli mám stále jej chvejúce sa telo a vystrašenú tvár, ktorá mi nechce nič povedať. Serie ma, keď mlčí. Omnoho viac, než keď ma bezhlavo udiera a ja mám chuť jej to vrátiť. No aj ja mám svoje hranice. Nikomu sa nebudem doprosovať. Nikomu.

Zanadávam. Otočím sa na päte až Raisom šklbne. „Choď po ňu! Prines ju sem, aj keby si si ju mal vyhodiť na plecia. Mňa teraz čaká vlastné zasvätenie.“

Krátko kývne a už ho niet. Bojujem s myšlienkou počkať na jeho návrat, presvedčiť sa, že je Sophia v poriadku, no vzápätí si to rozmyslím. Bude lepšie sa jej vyhnúť, inak sa na zasvätenie dnes už nedostanem.

Rebecca ma čaká pred malou posluchárňou na druhom poschodí. Od rána, kedy mi osobne priniesla ručne písanú pozvánku v zapečatenej obálke, úplne zmenila svoj výzor. Samozrejme, stále je namaľovaná ako modelka z móla, blond vlasy má vyčesané do vysokého drdola, no už na sebe nemá také drahé oblečenie. A možno má. Bohvie, čo skrýva pod fialovou tunikou, ktorú má teraz na sebe. Ak by som nebol naštvaný, zasmial by som sa. Berú to naozaj vážne.

„Meškám. Prepáč.“

„To je v poriadku. Začalo sa to len pred chvíľou,“ odvetí a príliš namaľované pery roztiahne do širokého úsmevu. Trikrát zaklope v rytme, ktorý pozná len ona a dvere sa otvoria. V tom istom okamihu sa chodbou pretiahne tieň, ktorý si Rebecca nevšime. Keď prejdem cez dvere, všetok hnev zastrčím pod nepreniknuteľnú masku.

Miestnosť nie je veľká. Má malé vyvýšené pódium a len zopár radov sedačiek. Vysoké okná sú zastrené žalúziami, svetlo je vypnuté. Poslucháreň miesto toho osvetľujú dva svietniky, v každom je po šesť sviec. Vďaka tomu sa z bežných vecí stávajú strašidelné tiene.

Na sedačkách nerovnomerne od seba sedí celkom osem ľudí. Všetci majú na sebe rovnakú fialovú tuniku, ktorá v šere vyzerá ako čierna. Do tváre im nevidieť, pretože majú kapustne stiahnuté hlboko do očí. Ich tváre však vidieť nepotrebujem – už dobre poznám každého jedného z nich.

Proti dverám stoja traja muži. Na rozdiel od študentov, nemajú nasadené kapucne. Spoznám v nich profesora telesnej s večne nasrdenou tvárou, širokého profesora histórie i profesora psychológie. Tvária sa ako na pohrebe. Vyzerajú tajomne, no ich oči jasne prezrádzajú nechuť. Nevidia ma tu radi.

Rebecca zastane tesne pred pódiom a ja vedľa nej. Nastane ticho prerušované len pravidelným dýchaním najstaršieho z profesorov. Skúmajú ma pohľadom, hodnotia. Premýšľam, čo všetko musela Rebecca povedať, aby ma prijali.

„Acheron Ulliel,“ osloví ma profesor histórie. Zamľaská a posunie svoju váhu dopredu. „Dnes prišiel na zasvätenie najmocnejší z Temných démonov. Kráľ Temných démonov. Otázku je, prečo?“

Vymením si pohľad s Rebeccou, ktorá mi s úsmevom na tvári pokynie, aby som odvetil. „Bolo mi povedané, že sem chodia špičky. Najmúdrejší študenti na škole. Pokladám sa za jedného z nich.“

Je to lož. Do špeciálnej triedy nechodia najmúdrejší študenti, ale tí najbohatší. Justin Mallback nie je ani z ďaleka tak geniálny, ako jeden z jeho spolužiakov, ktorý má našliapnuté na post sudcu a predsa ho sem nezavolali. Našťastie, nie som len múdry, ale aj dostatočne bohatý, aby som presvedčil ich staré hlavy.

„Uznávam, bolo to od nás nerozumné, nepozvať do tohto projektu niekoho tvojej veľkosti. Ale kto mohol tušiť, že by sa kráľ o niečo podobné zaujímal?“

Prehltnem kyslú slinu a pousmejem sa. Kto mohol tušiť, že títo starci niečo také na staré kolená vymyslia a tak mi znepríjemnia život?

„Ale prijatie do špeciálnej triedy nie je také jednoduché, ako si myslíš. Všetci museli prejsť niekoľkými skúškami. Si kráľ, no tu nebudeš mať žiadne privilégiá.“

„Som ochotný podstúpiť všetko, čo mi dáte. Nepotrebujem, aby sa so mnou zachádzalo špeciálne,“ pritakám. Profesor si ma premeria, akoby pochyboval o mojich slovách. Potom prikývne.

Z radu vystúpi profesor telesnej s nakrčeným čelom. „Aby si mohol patriť do špeciálnej triedy  a získať tak všetky privilégiá, budeš musieť podstúpiť tri skúšky – aby tvoje telo už viac nebolo len tvojim, aby tvoja myseľ nebola už viac iba tvoja a aby tvoja duša nebola už viac len tvoja. Prijímaš?“

Zamračím sa. Jeho slová nedávajú zmysel ani neodhaľujú skutočnú podstatu skúšok. Prijať jeho ponuku je bláznovstvo, no aj tak nemám na výber.

„Výborne,“ usmeje sa tretí z nich, profesor psychológie. Toho chlapa nemám práve v láske. Aj keď som s ním zažil len jeden semester v prvom ročníku viem, že nikdy neukazuje svoje skutočné pocity. Je falošnejší, než pravá koža z Číny. „Prvou skúškou bude tvoje telo.“

●●●

Vyletím z posluchárne.

„Acheron! Acheron, počkaj!“ kričí za mnou Rebecca. Zastavím.

„Vedela si o tých skúškach?“ spýtam sa na rovinu. Rebecca sa zapýri ako paprička. Vedela o tom a nič mi nepovedala. Profesori jasne povedali, že si tým musí prejsť každý. Taká hlúposť... Otočím sa a chcem odísť, keď ma lapí za ruku.

„Prepáč mi to. Viem, aký si na to citlivý. Chcela som ich presvedčiť, aby ti túto úlohu nedávali, no nechceli ma počúvať. Žiadne špeciálne zaobchádzanie – počul si ich sám.“

Zaškrípem zubami.

„Ste poriadne zvrátená sekta!“

Rebecca sklopí viečka. Nemá odvahu pohliadnuť mi do tváre, pretože mám pravdu. „Sú naštvaní, že si sa do špeciálnej triedy dostal takýmto spôsobom. Neustúpia, pretože ťa tam nechcú. No zároveň majú strach, čo by si im mohol ako kráľ Temných démonov urobiť. Snažia sa ťa zničiť, aby si k nám nemusel patriť.“

Prehrabnem si prstami vlasy. Ešte stále sa mi chvejú od hnevu. „Povedz im, že ich skúšku beriem. Začnem hneď zajtra.“

Rebecce padne sánka. Trvá jej, kým sa znovu ozve. „Si- si si istý? Nechcem, aby sa nikomu z nich niečo stalo.“

Kyslo sa uškrniem. „Nemaj strach. Každý z nich dostane kúsok a nič sa im nestane. Sľubujem.“

Neverí mi. Musím jej to zopakovať, aby prikývla a vrátila sa späť do posluchárne. Keď sa stratí vo dverách, uvoľním zaťaté päste. „Počuli ste to?“ zvolám do prázdna chodby.

Spoza rohu sa vynorí Sarith a Ellee.

„Každé slovo,“ pritaká bledá Kanaďanka.

„Naozaj im dáš svoju krv?“ náhlivo sa spýta Sarith. Tichá domácnosť medzi nami sa skončila a v jej hlase začujem skutočné obavy. „Myslím tým - nikomu nedávaš svoju krv. Teda okrem nás. Občas. Ale my sme tvoji ochrancovia, tvoji priatelia a oni sú cudzí. Budeš v poriadku?“

„Zabúdaš na telo. Telo a krv, psychológ sa vyjadril jasne. Nie som gay, preto dostanú chalani len krv a dievčatá len moje telo.“ Sarith cvakne sánkou. Tá predstava sa jej prieči aspoň spoly tak ako mne.

„A čo Sophia?“

Zazriem po Sarith, že vytiahla práve jej meno, no tento raz sa nenaštvem. Má celkom dobrú poznámku. Sophia potrebuje pravidelné kŕmenie, ktoré ma môže vyčerpať. Ak sa k tomu pridajú ďalšie hladné krky, budem slabý ako čaj. To ma spraví zraniteľným viac, než kedykoľvek doposiaľ.

Aby moje telo nebolo len moje. Neviem, kto tie skúšky vymýšľal, ale len démon s nakrivenou mysľou by bol ochotný ich splniť bez špiky znechutenia. „Špeciálna trieda je niečo viac, než sa na prvý pohľad zdá.“ Pohľadom spočiniem na Sarith. „Skrývajú tajomstvo, inak by také veľké okolky okolo prijatia nerobili. Nepáči sa mi to. Čo najskôr musíme zistiť, o čo ide, nech budeme musieť urobiť čokoľvek.“ 

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - Acheron II.: