OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - Acheron I.

V krvi mi pulzuje hnev. Nasadnem do auta a zabuchnem za sebou dvere, akoby práve oni mohli za všetko, čo sa stalo. Sarith na mňa vrhne skúmavý pohľad. Nedovolí si nič poznamenať, no na druhú stranu sa poznáme príliš dlho na to, aby aspoň neskrivila pery.

Potichu naštartujeme a vyjdeme z podzemných garáží pod školou. Ochranka pri bráne nás bez dlhšieho zdržania prepustí z pozemku a keď vyjdeme za mesto, Sarith stočí volant na juh. Pomaly sa rozbriežďuje. Napriek chladnému vetru, ktorý fúkal na ostrove, slnko zafarbuje oblohu do teplých farieb, čo naznačuje ďalší teplý deň pred tuhou zimou. No ani takéto vyhliadky nemôžu zmeniť moju náladu a chuť preraziť tých štyroch parchantov.

Znásilniť Sophiu! Pche. Taká hlúposť.

Ale viac než to, ma rozčuľuje ich ďalšie priznanie. Keď sa minulý rok zabila tá študentka, prenechal som vyšetrovanie jej smrti riaditeľovi. V tom období som mal dosť vlastných kráľovských povinností, než aby som sa zaoberal smrťou obyčajného dievčaťa. No bol som hlupák. Riaditeľ po krátkom vyšetrovaní označil jej smrť za samovraždu, no celkový kontext mu akosi unikol. Jediné, čo urobil, bolo najatie Sophie Drane, keď odišla bývalá profesorka nočnej praxe.  Až neskôr som sa dozvedel, že odišla práve kvôli tomuto dievčaťu. Ani vtedy mi však neprišlo na um, že by som mal jej smrť ešte raz prešetriť.

Udriem päsťou o palubnú dosku, až plast zapraská. Sarith mlčí – koniec koncov, je to moje auto. Šoféruje len preto, že ja by som nás teraz mohol zhodiť od nervov dole útesom.

O niekoľko hodín prejdeme cez čiernu bránu s ostrými hrotmi. Otvára sa automaticky, no v prípade votrelca by z blízkych zákutí záhrady vyskočilo aspoň pol tucta vycvičených démonov. Príjazdová cesta pretína obrovskú záhradu s fontánami, alejami a labyrintom, na polovicu. V jej strede stojí hlavné sídlo mojej rodiny. Dve krídla, štyri poschodia, skoro tridsať spální. Dom je okázalý. Presne ako moja matka.

Dvere mi otvorí jeden zo sluhov. Pozdraví strojeným úklonom. Vzápätí z dverí vybehne postarší muž so šedinami, ktorých má od nášho posledného stretnutia akosi viac. Pri pohľade na mňa sa mu na predĺženej tvári objaví úsmev.

„Vaše veličenstvo, dlho ste tu neboli.“ Z jeho úst to vyznie ako pokarhanie, i keď jeho oči hovoria čosi iné. Nedokážem svojmu poradcovi opätovať milý úsmev.

„Sú už tu?“

Ferrah krátko pokynie. „Prišli tesne pred vami. Zatiaľ sme ich umiestnili do jednej z izieb.“

Zaškrípem zubami. „Mali ste ich hodiť do cely. Nie sú tu na výlete!“ Prejdem okolo Ferraha cez dvojkrídlové dvere do domu.

Vo vstupnej hale, ktoré je skoro taká veľká ako spoločenská miestnosti na internáte v škole, sa otočím späť na poradcu. „Matka?“

„Je s vašim bratom v New Yorku. Ale ak by vedela, že prídete, určite by sa vrátila domov skôr.“

Ferrah je starý démon. Mojej rodine slúži už niečo vyše storočia. Vážim si ho, pretože je lojálny, navyše ma vychoval, no občas si neodpustí jedno či dve klamstvá. Napríklad toto. Obaja veľmi dobre vieme, že matka by sa nevrátila len kvôli mne. Až príliš sa jej páčia privilégiá, ktoré zabezpečuje moje postavenie vo svete démonov, než aby svoj drahocenný čas plytvala v mojej prítomnosti. Na druhú stranu je to tak lepšie. Dnes viac, než doposiaľ, nemám chuť počúvať jej hlas a nezmyselné sťažnosti.

Otočím sa k Sarith. „Doveď tých troch do hlavnej sály. Je načase, aby prijali svoj trest.“

●●●

O pol hodinu stojím v hlavnej sále, ktorú matka používa na svoje prečačkané večierky. Počas jarnej sezóny je tu stovka hostí, vysoký strop je ozdobený vyleštenými lustrami, na malom pódiu hrajú tí najlepší hudobníci. Krv tu tečie potokom. Rovnako i podvodné úsmevy a komplimenty.

Avšak teraz je sieň prázdna. Biele mramorové steny splývajú s bielou podlahou, okná sú zatiahnuté čiernymi závesmi. Len v strede miestnosti kľačia štyria študenti, primladí, aby boli pozvaní na jeden z matkiných večierkov. Nad nimi stoja traja démoni v čiernych uniformách. Prehnaná ochrana. Úskokom sa však pozriem na Sarith, či skôr nechráni ich predo mnou ako naopak. Až tak dobre ma pozná.

 „Dal som vám čas, aby ste premysleli svoju obhajobu. Každému dám jednu minútu, aby povedal niečo, čo by mohlo zmierniť môj hnev. Alebo niečo, čo by lepšie vysvetlilo vaše doterajšie konanie. Chce niekto začať?“

Študenti sa zahmýria. Ich strach cítim aj cez tú vzdialenosť medzi nami. Ani jeden mi nechce čeliť ako prvý. Uvedomujú si, že jedno chybné slovo, by ich mohlo poslať na smrť. Pravda je však taká, že mi už viac nezáleží na tom, čo povedia. Rozhodol som sa dávno pred touto fraškou. Dávno predtým, než som opustil Americkú Univerzitu.

Zopnem si ruky za chrbtom a zídem z pódia. Pomaly ako lev sa k nim blížim, čo ich ešte viac rozochveje. Sú takí drobní. Tak ľahko rozšliapnuteľní.

Svalnatý chalan zo strany sa postaví skôr, než prídem úplne k nim. Snaží sa tváriť odvážne.

„Nie je to naša chyba. Len sme poslúchali tvoje rozkazy.“ Zatnem sánku. Najlepšia obrana je útok? V tomto prípade určite nie. Démon stojaci za ním čaká na môj povel. Nepatrne pokrútim hlavou.

Študent počuteľne prehltne. „Povedal si, že sa jej chceš zbaviť. Si náš kráľ, tvoje slová sú pre nás príkazmi, ktoré sme ochotní splniť pomocou akýchkoľvek prostriedkov. Ale ona stále nedala pokoj. Doliezala za tebou, nech sme robili čokoľvek. Až nakoniec sme ju... Kto mohol vedieť, že sa kvôli tomu zabije?!“

Ostatní horlivo prikývnu. Jeho obhajoba je slabá ako čaj. Nepohne mnou ani o piaď.

„Niekto ďalší?“ spýtam sa mrazivo chladným hlasom.

Chalan si roztrasene kľakne späť na miesto. Odvahu tentoraz v sebe nájde jediné dievča medzi nimi.

„Presne tak isto to bolo i s profesorkou. Nechcela počúvať. Nevidela, že medzi nás nepatrí, že na univerzite nemá miesto. O jej vyhodenie sa snažili mnohí, tak prečo musíme byť potrestaní práve my? Niekto ju pochoval zaživa, ale prejde mu to? A čo tí, ktorí na ňu zaútočili na ihrisku? Prečo musíme trpieť iba my? Len preto, že by po znásilnení konečne odišla? Že by sme uspeli?“

Zatnem ruky do pästí. To dievča netuší, o čom hovorí.

„Ak by mi vyšlo jej otrávenie, nikdy by sme sa sem nedostali.“

Na jej slová zareagujem ako lev, pred ktorým sa pohla zebra. Preletím tých pár posledných krokov a vezmem ju pod krk. Jej slabé telo sa mece vo vzduchu. Bledé ruky sa snažia vyslobodiť z môjho zovretia. Sledujem jej oči. Hľadám v nich akúkoľvek zmienku o lži. Avšak sú priezračné.

Keď včera hovoria o otrave Sophii samú seba nespomenula. Hovorila v tretej osobe, bola šikovná. No teraz sa preriekla.

Jej pery sa pootvoria. Vydá chrapľavý zvuk, neprirodzený pre démona.

„Acheron!“ zaznie varovný hlas Sarith. Nikto v miestnosti sa však nepohne mojim smerom, aby ju zachránil.

Pod prstami cítim jej svalstvo, ktoré sa ešte stále snaží vzdorovať. V hlave sa mi vytvára niekoľko scenárov. Jeden je pre ňu horší než druhý. Až to nakoniec nevydržím – druhou rukou načriem do jej hrude a vyrvem jej srdce. Jej telo ochabne. Prestane vydávať nechutné zvuky. Prestane sa šklbať.

Povolím zovretie a ona padne bezvládne na zem. Oči má vyvrátené dohora. Jej spolužiaci zvriesknu. Ten, čo je najbližšie jej telu, sa posadí na zadok a pokúsi odškriabať čo najďalej. Ďalší sa pozvracia na nohy jedného z ochranky.

„Acheron,“ ozve sa znovu za mojim chrbtom. Jej hlas je tento raz zmierlivý. Ako hlas krotiteľa v cirkuse. Ale nemusí sa obávať. Už nemám v pláne zabíjať.

Hodím horúce srdce k telu študentky. Odrazí sa od jej rozďavenej hrude a odkotúľa pár centimetrov po podlahe. Nechá pritom za sebou nepravidelnú krvavú stopu, ktorú behom chvíle zaplní vytekajúca krv z jej tela. Biely mramor zmizne pod červeným jazerom.

Dvere sa otvoria a dnu vkĺzne Ferrah. Nepochybne ho privolal výkrik študentov. Pri pohľade na tú spúšť nemá v tvári žiadny výraz. Žije dosť dlho na to, aby videl horšie veci.

Načiahnem zakrvácanú ruku k Sarith. Bez slov mi podá čistú bielu vreckovku. Urobím niekoľko krokov od tela, aby som sa vyhol krvi a otočím sa na zostávajúcich študentov. Sú bledí ako stena.

„Myslím, že nemáte nič, čo by ma mohlo presvedčiť o vašej nevine. Pokiaľ by ste sa nechceli priznať ešte k niečomu ďalšiemu a vyhnúť sa tak trestu ako to urobila vaša spolužiačka.“

Vystrašene pokrútia hlavami div, že im neodletia.

„Škoda. Znamená to teda, že všetci traja prijímate zaslúžený trest. Za pokus o znásilnenie, za znásilnenie a vraždu, ste odsúdený na rok do severoatlantického väzenia v Grónsku. A pokiaľ niekomu niekedy poviete o tom, čo sa tu dnes stalo, budete v tom pekle viac ako rok. Je vám to jasné?“

Horlivo prikývnu.

„Vaše veličenstvo,“ zapojí sa Ferrah. Čakal som, kedy začne namietať. „Nie je to trochu pritvrdé? Do toho väzenia posielame len tých najhorších. Nepolepšiteľných démonov, ktorých druhou možnosťou je už iba smrť. Ale toto sú ešte deti.“

Schladím ho pohľadom. Študenti predo mnou nie sú o nič starší než ja. Už dávno to nie sú deti a preto by sa tak mali i správať. A za svoje správanie niesť následky. Temní démoni sú beštie. Najväčšie, aké tento svet pozná. Ale nie sme monštrá. To, čo urobili, je neodpustiteľné. Mali by umrieť. Všetci! Lenže keď na to pomyslím, v hlave počujem hlas plný bolesti: „Čo sa s nimi stane, až nastúpia do toho auta?“

Spýtala sa, aj keď jej ublížili. Skoro ju zlomili. A predsa sa tá naivná bláznivka zaujímala o ich osud.

Nasajem vzduch, ktorý mi prečistí hlavu. „Odveďte ich. Ferrah, vybav papiere o prevoze väzňov. To je na dnes všetko. Môžete ísť.“

Môj hlas je jasný, neznesie odporovanie. Preto ho všetci poslúchnu, a keď sa zavrú dvere, ostane v sieni už iba bezvládne telo dievčaťa a Sarith. Nemusím sa na ňu pozerať, ani ju pomknúť, aby spustila svoje kázanie. Začne skoro okamžite.

„Reagoval si nepatrične.“

„Bolo nepatričné poslať ich do väzenia za znásilnenie a vraždu? Azda by ti nevadilo, keby ti urobili to isté?“

Stiahne čelo. „Nemyslela som ich, ale ju,“ ukáže na telo predo mnou. „Jej rodina bude mať otázky.“

„Nebude prvá, ktorá zomrela na pôde tohto domu. Ak ťa to upokojí, mám v pláne poslať jej rodine kondolenciu.“

„Acheron!“ skríkne.

„Prestaň, Sarith,“ napodobním jej tón. „Nemám náladu sa s tebou dohadovať o tom, čo je správne a čo nie. Každý démon sa musí riadiť nejakými pravidlami. A keď už tie pravidlá nebudú obsahovať ľudí, tak aspoň démonov. Inak by náš druh úplne zanikol. To dievča nepoznalo hranice. Ako mohlo jedno dievča dovoliť, aby bolo druhé ako ona znásilnené?“

Sarith sa mykne, akoby sa dotkla elektriky. Je žena, chápe to. No i tak pokračuje: „Viem, že ich poprava by bola z časti správna. Ale nepáči sa mi, z akého dôvodu si sa ju rozhodol vykonať. Priznaj si to, Acheron. Viac, ako spravodlivosť pre mŕtvu študentku, ťa zaujala odplata za profesorku.“

Zastavím v polovici cesty mojej bezcieľnej prechádzky po sieni. Nie, nemá pravdu. Samozrejme, že to súvisí aj s Drane, ale nie je to iba o nej. Aspoň v to dúfam. Vo vrecku nohavíc mi zazvoní upozornenie na správu. Nevšímam si to.

„Prečo by všetko malo byť o Drane?“ spýtam sa. V poslednej dobe ju vidí v každom mojom rozhodnutí.

„Pretože to vyzerá, akoby si bol posadnutý jej ochranou. Čím ťa tak veľmi upútala, že si ochotný pomáhať Svetlej démonke, aj keď ťa ich kráľovná uniesla?“

Šklbne mnou. Sarith trafila klinec po hlavičke, no použila na to to najhoršie kladivo. Sama to dobre vie. Skloní hlavu miesto ospravedlnenia. Nechám tú spomienku visieť vysoko vo vzduchu.

„Nie som ňou posadnutý. Nie je totiž ničím výnimočná. Je len strašne naivná. Myslí si, že keď niekomu pomôže, dobrom sa jej odplatí. Ibaže tak to v našom svete nefunguje. Správa sa, akoby chcela všetkých na škole zachrániť, je jej jedno, či sú Svetlí alebo Tmaví. A oni čo urobia? Pokúsia sa ju znásilniť?“

„Sám si chcel, aby sme ju zo školy dostali. Pamätám si na tvoje slová.“

„Áno, lenže nie takto. Nie takto,“ pokrútim hlavou. Pozriem na svoje ruky, v ktorých zvieram vreckovku teraz už nasiaknutú krvou. Pár kvapiek sa mi dostalo i na sako.

„Sám si ich počul. Všetci študenti na škole konali podľa tvojho želania. Ich zúfalstvo spôsobilo tieto problémy, no je to aj tvoja vina. Nemal by si obetovať život vlastných ľudí na úkor Svetlej démonky.“

Zodvihnem ruku. Na dnes mi jej kázania stačilo. „Prestaňme to riešiť. To, čo sa stalo, sa už neodstane a za svojim rozhodnutím si stojím. Vyrovnaj sa s tým. Pokiaľ to nedokážeš, môžeš sa vrátiť na univerzitu ešte dnes. Mňa čakajú povinnosti.“

Hodím jej zakrvácanú vreckovku. Zachytím ešte jej naštvanú grimasu, keď sa otočím a vyjdem zo siene. Proti mne už dnu kráča upratovacia čata.

Cestou do pracovne sa načiahne po telefón vo vrecku. Na displeji mi bliká správa od Raisa.

Profesorka je na odchode z univerzity. Správa sa trochu zvláštne. Mám strach, aby si niečo nespravila.

Jeho slová ma donútia uprostred schodiska zastaviť. Škola nepotrebuje ďalšie mŕtvoly. Ja nepotrebujem, aby kvôli mne zomrelo ďalšie dievča.  

Sleduj ju, odpíšem.