OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 9. kapitola

10.11.2015 (13:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1526×

Túto kapitolu venujem všetkým, ktorý čítajú AU. A hlavne tým dušiam, ktoré ju dostali do prvých priečok v Naj poviedka mesiaca októbra. So Sophiou Drane ĎAKUJEME. :)

P.S.: Áno, pri písaní tejto poviedky sa zo mňa vždy stáva akýsi schizofrenik.

9. kapitola

„Preukaz,“ zavelí muž s kamennou tvárou.

Pri pohľade na neho ma strasie, no aj tak bez reptania vytiahnem z tašky školský preukaz a podám mu ho. Chvíľu porovnáva moju tvár s fotkou. Druhý chlap si obzerá moje auto zvláštnym, skoro röntgenovým pohľadom. V jednu chvíľu mám pocit, že mi povie, aby som odparkovala nabok, nech môže moje auto rozobrať a detailnejšie sa presvedčiť, že neprevážam žiadneho Potomka.

„Môžete ísť,“ povie ochranka.

Podá mi preukaz a ja naštartujem. Brána sa otvorí a konečne ma prepustí späť do bezpečia školy. Bez ďalšieho zdržania dupnem na plyn a stratím sa tak dvom statným chlapom, ktorí sa včera podvečer objavili na Americkej Univerzite.

Riaditeľ John Erick dostál svojmu slovu a najal bezpečnostnú službu na ochranu univerzity. Doteraz som stretla len dvoch stojacich pri bráne, no keď som včera večer odchádzala, neunikli mi tiene vysokých postáv zakrádajúce sa medzi stromami. Aby ochránili celý ostrov, museli dohliadať i na pláž a útesy. Nevedela som, z akej agentúry tieto svalnaté hordy pochádzajú, no dúfala som, že v prípade ohrozenia budú schopní protiútoku. Inak mali zakázané púšťať von študentov, povolenie opúšťať školu mal len riaditeľ a niektorí profesori.

Zaparkujem auto na vyznačené miesto v garážach. O rad ďalej sa pri jednom kabriolete dohaduje niekoľko Svetlých démonov, ktorí by na víkend radi opustili školu a išli sa niekam zabaviť. Keď ma uvidia, na okamih zmĺknu, no potom znovu pokračujú v hovore. Z kufra vytiahnem čiernu tašku so zbraňami, ktoré potrebujem vyčistiť a zamknem auto.

Ani dnešní lov mi nepriniesol žiadne ovocie. Dokonca by sa mohlo zdať, že Potomok opustil mesto a ja tam chodím zbytočne. Inštinkt mi však hovorí, že je to len ticho pred búrkou. A aj keď ho nevidím, on mňa určite áno. Pri takej myšlienke som samej sebe pripadala paranoidne, no vyvraždenie mladej rodiny ma len utvrdzovalo v mojom konaní.

Vojdem do školskej haly a vybehnem hore schodmi. Zaklopem na riaditeľových dverách. Keď sa ozve Mayin hlas, vojdem.

„Je tu John Erick?“ spýtam sa bez pozdravu.

Túto spoločenskú zdvorilosť som u niektorých profesoroch vypúšťala, rovnako ako u riaditeľovej sekretárky. Zdalo sa mi to nepotrebné, pokiaľ sa nedala čakať žiadna odozva.

„Nie. Riaditeľ skoro ráno odišiel na rokovanie. Nechal vám tu toto,“ odvetí a načiahne ruku s obálkou.

Začudovane si ju vezmem a poprevraciam v rukách. Na prvý pohľad je to obyčajná trochu zažltnutá obálka, na spojovacej časti je však čierny pečatný vosk a do neho vyrazený erb školy. Zlomím pečať a z obálky vytiahnem snehobiely list.

Drahá Sophia,

musel som ráno odísť na stretnutie Rady školy. Vrátim sa o niekoľko dní. Je mi ľúto, že som ťa včera večer už nezastihol a nemohol ťa požiadať osobne, ale bol by som rád, ak by si aj napriek tomu, v mojej neprítomnosti dohliadla na študentov. Keďže na škole nemáme niečo také ako zastupujúceho riaditeľa, odkedy odišiel posledný do dôchodku, bol by som rád, ak by si sa ňou dočasne stala ty. Samozrejme, o nič si nemusíš robiť starosti. Všetky úradné dokumenty vybaví Maya, ty sa len postaraj o to, aby študenti nespálili školu do základov. Ak by si mala s niečím problém, obráť sa na Acherona.

Želám ti veľa šťastia.

John Erick, riaditeľ Americkej Univerzity

P.S.: Dúfam, že lov prebehol bez zranení.  

Jeho slová mi vyrazia dych. Zaklipkám viečkami na tých pár riadkov a zosuniem sa do kresla naproti Mayi. Prebehnem celý text ešte raz, či mi niečo neuniklo alebo som to, nedajbože, zle pochopila. Ale všetky slová sú tam, kde aj predtým a ja si nespomínam, že by som jedla nejaké hríby, ktoré by mi spôsobili halucinácie.

„Čo je tam napísané?“ spýta sa Maya prekvapene. Nepočká však na odpoveď, nakloní sa dopredu a vytrhne mi papier z ruky. Oči jej utekajú z jedného okraja k druhému, ako dychtivo hlce slová. Potom zodvihne hlavu a rázne ňou pokrúti. „Nie. To nie je možné! Nemohol...“

„Nemohol,“ chcem zopakovať, no v hrdle mám akosi sucho.

„Ako vás mohol vymenovať do takej funkcie?! Musel sa zblázniť. Taký odpad ako vy nám nemôže... proste nemôžete...“ Snaží sa lapiť dych.

Vstanem a pevnejšie zovriem tašku v ruke. „Máte pravdu, nemôžem. Odmietam. Takže sa tvárme, že som ten list nedostala. Kým sa John Erick nevráti, máte to tu na starosť vy, Maya,“ odvetím a súhlasne si do toho prikyvujem, akoby som potrebovala, aby ešte nikto so mnou súhlasil. Otočím sa na opätku a vypochodujem z jej kancelárie. Dvere nechám rozčapené a ponáhľam sa do svojej izby.

Tašku hodím k nohám postele. Prstami si zájdem do vlasov, povolím gumičku a nechám ich padnúť na plecia. Rozstrapatím ich. Prekľajem riaditeľa.

„Že vraj ma nestihol, že je mu to ľúto... pche, taká hlúposť!“ zvýšim hlas. Jasne si spomínam, ako som sa večer s riaditeľom stretla, aby mi dal priepustnú kartu kvôli ochranke pri bráne. „Ten starý podliak. Urobil to naschvál. Doriti,“ zahreším a udriem päsťou do parapetnej dosky na okne.

Nevedela som, o čo mu týmto ťahom ide, ale rozhodne to nebolo nič dobré. Aby mňa – najnenávidenejšiu profesorku na Americkej Univerzite - vymenoval za zastupujúceho riaditeľa. To ma mohol rovno priviazať o stĺp a nechať študentov, aby ma obhadzovali zhnitou zeleninou.

Zakloním hlavu a povzdychnem si. Sledujem biely strop nad hlavou, všetky praskliny a póry, zatiaľ čo si masírujem stuhnuté plecia. Bolí ma skoro celé telo po tom, čo som vonku strávila v zime a v nehybnej polohe takmer celú noc. Nechce sa mi ani pohnúť. Najradšej by som si ľahla do postele a zaspala aspoň na tisíc rokov. Miesto toho však prejdem do kuchyne a spravím si čiernu kávu.

Je zvláštne, že kofeín obsiahnutý v tomto ľudskom nápoji pomáhal aj démonom udržať sa na nohách a nepociťovať únavu. Aj napriek tomu, že sme sa živili výhradne ľudskou energiou alebo krvou a na ľudské jedlo sme nemohli ani pomyslieť. Inak sa nám z neho už po jedinom súste dvíhal žalúdok a hrozilo, že zvnútra rozožerie naše citlivé orgány.

Kým mi vychladne, doprajem si rýchlu sprchu. Konečne popritom zo seba zhodím zaprášené tmavé oblečenie, ktoré už tretiu noc nosím na lov Potomka.

O pol hodinu sa posadím na posteľ a vytiahnem tašku, ktorú som si doniesla z auta. Na posteľ si rozložím všetky zbrane, ktoré obsahuje. Asociácia démonov preferuje sniperské pušky s ďalekým dostrelom, aby bol kontakt s Potomkom minimálny. No ja mám radšej niečo ľahšie, čo môžem v mestských uliciach či preplnených nočných podnikoch schovať do kabelky alebo za opasok. V prípade potreby sa takéto zbrane aj ľahšie zháňajú na čiernom trhu, u podomových predavačov či na uliciach a papiere na povolenie sa tiež dajú sfalšovať behom niekoľkých hodín.

Jednu po druhej ich rozoberiem a začnem čistiť. Medzitým nazriem do učebných plánov a snažím sa vymyslieť stratégiu, aby som si udržala svojich študentov na Nočnej praxi. Pravda, jedna z nich hovorila, že moja hodina bola zaujímavá, no ja som sa stále obávala, že keď najbližšie prídem do triedy, nikto v nej nebude. Nechce sa mi ani pomyslieť na to, čo by som robila, ak by som stratila túto prácu. Pravda, stále som bola Strážcom z Asociácie démonov, ale tých platili len pri ulovení nejakého Potomka. A naháňať sa za nimi bola príliš nebezpečná práca.

Strasiem sa. Posledné noci v meste sa mi zdali ako celé storočia. Minúty mi plynuli pomaly, nech som sa snažila už akokoľvek zabaviť. Už v minulosti som sa presvedčila, že naháňať sa za Potomkom je ako keď slepý kormidluje loď - pokiaľ nepoznám presné miesto jeho úkrytu, nie je šanca, že by som na neho natrafila. A preto som volila stratégiu, ktorou som sa ho snažila privábiť na svoju krv. Bola síce nebezpečná, ale na väčšinu Potomkov zaberala. Aspoň doteraz.

Niekto zaklope na dvere. Nadýchnem sa k odpovedi, keď sa samé otvoria a dnu vrazí Justin Mallback. Jeho náhli príchod ma zodvihne na rovné nohy.

„Už ste sa vrátili?“ vychrlí namiesto pozdravu. Podíde bližšie a jeho pohľad padne na posteľ. „Paráda,“ vypískne. Hupsne na posteľ a vezme si jednu ručnú zbraň. Vytrhnem mu ju skôr, než si ju stihne lepšie obzrieť alebo, nedajbože, stlačiť spúšť.

„Tieto veci do rúk malým deťom nepatria,“ napomeniem ho ostrým tónom.

Justin urobí nevinnú grimasu a zošuchne sa na zem vedľa postele. Oči popritom nespúšťa z veľkej sniperky, ktorá je jediná vyčistená, no nenačiahne sa, aby sa jej mohol dotknúť. Posadím sa späť na posteľ a jedným okom ho popri práci kontrolujem.

„Viete o tom, že ste technicky mladšia od nás všetkých?“ nadhodí akoby nič.

Nekomentujem to. „Prečo ste sem tak náhle vtrhli, pán Mallback?“

„Nemusíte byť taká formálna. Tykajte mi, inak sa cítim ako starý chlap.“

„Ak by som vám začala tykať, niekto by si to mohol zle vysvetliť. Prišli ste kvôli svojmu tréningu?“ spýtam sa, aby sme sa konečne niekam pohli. Justin prikývne.

„Chcel by som sa dnes naučiť tú super vec, ktorú ste predviedli na našej prvej hodine. Bolo to naozaj niečo. Proste ste pohltili všetku moju energiu. To bola bomba,“ zasmeje sa. Nadvihnem obočie a premeriam si ho. Keď sa na mňa pozrie, úsmev mu poklesne.

Pohrabem sa v čiernej taške a vytiahnem hŕstku papierov zopnutých spinkou. „Toto si zoberte a vyplňte. Potom sa vráťte.“

„Čo to je?“ spýta sa vzápätí.

„Váš psychologický test.“

Justin sa zamračí. Vezme si papiere a v krátkosti ich prebehne. „Veď je to aspoň tridsať strán.“

„Dvadsaťsedem,“ opravím ho. „Pokiaľ neprejdete testom, nemôžem vás učiť.“

Ochromene otvorí ústa a postaví sa na nohy. „Žartujete? Robíte to naschvál, mám pravdu?! Do tretieho ročníka som sa už predsa dostal, tak čo je toto za hlúposť.“ Zvýši hlas. Ani sa na neho nepozriem, keď mu odpovedám, len sa ďalej venujem čisteniu zbraní.

„Ten test čaká každého vášho spolužiaka. Je to súčasť vyučovania. V ňom prejavíte svoje logické myslenie v simulovaných kritických situáciách. Napríklad, ako by ste sa zachovali, ak by na použití vašej schopnosti záviseli životy démonov, no zároveň by ste riskovali odhalenie nášho druhu. Alebo ak by ste stáli proti Potomkovi a mali možnosť zachrániť jedného z dvoch ľudí, ktorého by ste si vybrali – lásku alebo člena kráľovskej krvi? Vyberajte si správne odpovede, pán Mallback, pretože vaše výsledky určia, či budete naďalej pokračovať v zdokonaľovaní svojich schopností.“

Justin prehltne. Je to také hlasné, že aj bez použitia svojej schopnosti počujem, ako mu slina prejde cez stiahnuté hrdlo. „Vyššie ročníky takýto test nemali. Vymysleli ste si ho!“ skríkne. Hodí test na posteľ. Papiere sa vyvlieknu zo spinky a rozsypú sa po zbraniach.

Povzdychnem si. „Nevymyslela. Je to test, o ktorom je zakázané hovoriť nižším ročníkom alebo svojim spolužiakom. Ak sa to dostane von, pokojne vás môžem vylúčiť zo školy a riaditeľ nebude namietať. Tak čo, ešte stále sa tak veľmi chcete dostať na moje súkromné hodiny?“

Justin ma prebodne pohľadom. Pobadám v ňom hnev, ale taktiež tieň zúfalstva. Dlho sa na mňa pozerá a zvažuje. Jedna moja časť dúfa, že to vzdá a ja sa s ním uvidím až na najbližšej hodine. Nakoniec však vezme papiere a pred odchodom na mňa ešte poslednýkrát fľochne pohľadom.

„Ešte sme neskončili,“ zasyčí a tresne dverami. Neubránim sa zasmiatiu nad jeho detinským chovaním.

●●●

„Ak sa prechádzate v noci po ulici a zájdete do tmavej uličky, kde uvidíte slabú ženu, ktorú s nožom ohrozuje lupič, čo urobíte? Za A, necháte to tak, za B, použijete niektorú zo svojich schopností, aby ste žene pomohli, za C, vyriešite to vlastnou fyzickou silou.“

Zapriem sa nohami do zeme, posuniem sa dozadu a potom sa pustím. Studený vzduch sa mi zapiera do tváre a sviští mi okolo uší. Hojdačka sa znovu rozhojdá do pravidelného rytmu spolu s mojim telom. Žiadny pohyb však nevnímam a ďalej počúvam Justina Mallbacka, ktorý už tri hodiny rieši môj test vo svojej izbe.

„Čo sú to, dočerta, za kraviny?! Pred ľuďmi predsa nemôžem použiť svoju silu. Ak to urobím, mohol by som skončiť v démonickom väzení. Ale ak to nechám tak, nemusela by to byť správna odpoveď. Profesorka si až príliš potrpí na živote, takže tomu človeku budem musieť nejako pomôcť. To znamená, že správna odpoveď je C.“

Pousmejem sa nad jeho logickým uvažovaním a znovu sa rozhojdám. Nohy stiahnem dozadu, dopredu a znovu dozadu.

„Ďalšia otázka,“ zašomre. Prestanem počúvať.

Spoza rohu sa vynorí doktorka Roxy. Rozpráva sa s niekoľkými študentmi, neviem o čom. Majú namierené od štadiónu a jeden z chlapcov v skupine má obviazané zápästie. Ostatní sú spotení ako myši. Keď si ma všimne, zastaví a zamáva mi na pozdrav. Zraky všetkých študentov sa náhle uprú na mňa. Sú dosť ďaleko na to, aby som videla ich tváre, no na tele aj tak cítim ostré bodanie. Strasie ma od toľkej zášti. Roxy im niečo povie a oni sa pohnú ďalej. Roxy odbočí ku mne s rukami zastoknutými v bielom plášti a úsmevom od ucha k uchu.

„Ahoj,“ pozdravím ju, keď zastaví predo mnou. Nohy spustím na zem, čím zastavím hojdačku. „Išlo o niečo vážne?“ spýtam sa a hlavou kývnem smerom k internátu, za ktorého rohom sa stratila partia študentov.

„Ale nie.“ Mávne rukou. „Hrali futbal a narazili do seba. Iba si zlomil ruku. Dala som mu to do obväzu, no ako náhle sa napije krvi, bude v poriadku.“

Prikývnem. Pohľad však nespustím z rohu internátu a ďalej sa bezmyšlienkovite pohojdávam. Doktorka Roxy sa oprie o strom, na ktorom je pripevnená hojdačka. Cítim, že sa chce niečo spýtať, o niečom sa pozhovárať, no akosi nemôže nájsť správne slová. Alebo odvahu. Nie som si istá.  Preto trpezlivo čakám.

„Profesorka,“ začne po dlhej chvíli, „je pravda, že ste novým zástupcom riaditeľa?“

Zamrznem. „Odkiaľ to viete?“

„Vedia to všetci. Hovorí sa o tom po celej škole,“ odvetí.

Zahryznem si do pery, aby som nezačala nadávať, no v duchu pošlem Mayu do horúceho pekla. Vedeli sme o tom len ja a ona a keďže ja som nikomu nič nepovedala... Doriti.

„Takže je to pravda,“ povie doktorka, no už to neznie ako otázka.

„Riaditeľ mi nechal list, ale na niečom som sa s ním nedohodla. Maya vie, že som tú funkciu hneď po prečítaní odmietla, takže nie som žiadnym zastupujúcim riaditeľom,“ ozrejmím jej celú situáciu a šepotom dodám: „Tá potvora to urobila naschvál.“

Roxy si vydýchne. Chytí sa hrude, akoby jej zo srdca padol obrovský kameň. „To som rada,“ zasmeje sa. „Teda, nechápte ma zle, pani profesorka, ale je dobré, že ste to odmietli. Študenti sú kvôli tomu nepokojní. Hnevajú sa na riaditeľa, ale predovšetkým na vás. Viete predsa, že vás nemajú príliš v láske. Nenávidia vás za to, že musia trpieť výučbu od Svetlej démonky. A boli by najradšej, ak by ste opustili školu. Ale to vy predsa viete, nemusím vám to pripomínať.“

Roxy sa usmieva, no jej slová sú chladné. Skutočne mi to len pripomína alebo sa aj ona pridala k tým, ktorí ma nenávidia a chcú ma odtiaľto vyštvať? Akokoľvek dlho sa na ňu pozerám, jej tvár je taká nečitateľná, že ja nie som schopná vidieť odpoveď. Pichne ma z toho pri srdci – žeby som naozaj stratila jedinú kamarátku na Americkej Univerzite? – no aspoň to vysvetľuje nenávistné pohľady študentov, ktoré ma dnes sprevádzali celý deň a kvôli ktorým som sa utiahla do svojej „skrýše“.

Povzdychnem si. „Viem, že ma študenti nemajú radi, doktorka,“ pritakám jej. „Bola chyba, že ma riaditeľ vymenoval za svojho zástupcu, no ako som už povedala, nemám a ani nebudem mať v pláne tento post prijať. Myslím si, že je tu dosť skúsených profesorov, ktorí milujú študentov a robia všetko pre ich najlepšie blaho, ktorí by sa na to hodili lepšie. Preto, keď sa vráti riaditeľ, ho požiadam, aby svoj názor zmenil. Myslíte si, že takto aspoň trochu ovlažím ich zlobu?“

Doktorka sa odlepí od stromu a posadí sa na zem, vďaka čomu sa už nevyhnem jej pohľadu. „Popravde si myslím, že to bude ešte pár týždňov trvať, kým vás úplne prijmú medzi seba. Aj keď všetci to hneď tak asi nebudú. Neviem, čo čakať od Temného kniežaťa, ale od Ciar Tyrekovej som počula, že sa na vašich hodinách konečne začínajú objavovať študenti. Nie je ich síce veľa, ale po týždni čakania je to veľký úspech, nemyslíte? Takže to vyzerá tak, že stačí, ak budete trpezlivá a všetko sa nakoniec nejako utrasie.“ Usmejem sa nad jej blahosklonnosťou.

Svojimi slovami ma usvedčí v predchádzajúcom presvedčení, že doktorka Roxy predsa len stojí na mojej strane, aj keď patrí k Temným démonom.

„Myslím, že vám za vaše rady dlžím kávu,“ poviem a spolu s ňou sa na tom zasmejem.  

„Profesorka!“ zaznie výkrik. S doktorkou nás postaví na nohy a obe uprieme pohľad na dve študentky, ktoré sa ozlomkrky rútia k nám.

„Čo sa stalo?“ spýta sa Roxy, čím mi tú otázku vytrhne z hrdla. Dobehnú k nám a vyčerpane padnú na zem. Jedna z nich zodvihne ruku, aby sme počkali, kým znovu popadne dych.

„Preboha, musíte ísť okamžite s nami. Tí dvaja... zbláznili sa!“ vykríkne jedna z nich.

Vyhrabe sa späť na nohy a schytí ma za ruku. Potiahne mnou tak prudko, až skoro spadnem, no na to akoby nebol čas a beží ďalej. Roxy vykročí za nami, keď ju druhá študentka, ktorá sa ešte stále nepostavila zo zeme, zastaví. Ešte stihnem začuť, že sa sťažuje na tlak v hrudi a nemôže sa nadýchnuť. Potom už zájdeme za roh a obe mi zmiznú z dohľadu.

„Čo sa vlastne stalo?“ chcem vedieť, kým sa dostaneme na miesto.

Míňame budovu internátu a blížime sa ku škole. Niekoľko študentov je rozvalených na tráve pred školou a užívajú si posledné slnečné lúče pripomínajúce leto.

„Neviem. Sedeli sme v knižnici... pracovali na projekte a zrazu sa začali biť,“ odvetí trhane. Rozrazí hlavné dvere a ťahá ma hore schodmi. Berie ich po dvoch, niekedy pot troch a ja mám čo robiť, aby som jej stačila.

„Prečo si nešla za najbližším profesorom,“ vyčítam jej, keď sme s dychom už obe na pokraji.

„Nemohla som. Potrestal by ich. Vy nie. A nakoniec, ste predsa zastupujúcou riaditeľkou.“

Zastavím uprostred schodov ako by ma obarila. Tým stiahnem aj ju. Zatacká sa a padne dozadu. Ak by tam nebola stena, spadla by dole schodmi a ja by som si to ani nevšimla.

„Profesorka?“

Zatrasiem hlavou, čím sa vytrhnem zo šoku. Pozriem sa na ňu, na jej vydesenú bielu tvár, na ktorej sa jej lesknú kropaje potu. Znovu ma potiahne a už bez slov sa dostaneme až na najvrchnejšie poschodie. V polovici chodby rozdeľujú čierne dvojkrídlové dvere, ktoré vedú do knižnice. Spoza nich sa ozývajú rany a nezrozumiteľné výkriky. Podídem bližšie k dverám, keď náhle všetko stíchne. Dievča vedľa mňa sa roztrasie. Pustí mi ruku a ostane stáť na schodoch.

„Bože, určite sa už zabili. Mňa dnu teda určite nedostanete,“ rázne krúti hlavou. Prevrátim oči. Tvári sa, akoby som ju tam tlačila.

„Dobre, počkaj tu.“ Ukážem na zábradlie. Študentka prikývne.

Otočím sa späť k dverám. Párkrát sa hlasno nadýchnem a potom načiahne ruku k pozlátenej kľučke. Potiahnem ju nadol a dvere sa so šťuknutím otvoria. Vo vnútri je tma ako v rohu. Okná sú zatiahnuté hrubými závesmi a svetlá sú vypnuté. V šere vidieť len obrysy políc s knihami, rad stolov a stoličiek tiahnucich sa stredom a veľkého glóbusu v kovovej obruči na druhej strane oproti dverám.

Keď vojdem, drevená podlaha mi zavŕzga pod nohami. Z toho zvuku ma zamrazí od strachu. Srdce mi hlasno bije ako keby bolo napojené na reproduktory. Spotené dlane si musím utrieť do nohavíc.

„Je tu niekto?“ spýtam sa a pripadám si hlúpo. Ako úbohá hollywoodska herečka, ktorá hrá v nejakom nízkorozpočtovom horore.

Vzadu niečo buchne. Akoby niečo padlo na zem. Vykročím tým smerom, no medzitým pozorne sledujem okolité tiene v domnelí, že by sa mohli pohnúť. Zahnem medzi police s knihami a zohnem sa po jednu z nich, ktorá je na zemi. V tom začujem praskanie dreva, ktoré je vystavené tlaku. Narovnám sa, keď sa náhle regál s knihami priblíži a padne na mňa. V poslednej stotine sekundy sa skrčím k zemi.

Regál zadrží druhý a mňa zavalia hrubé knihy. Ruky mi vystrelia k hlave, aby som si ju ochránila. Ale zvyšok tela zasiahnutý ťažkými knihami je ako pod paľbou penových guliek, z ktorých aj jedna dokáže vyraziť dych či zlomiť pár rebier. Kým to skončí, bolí ma každá kosť a sval. Nadýchnem sa – bolí ma hrudník. Otvorím oči. Čierne tiene sa mi roztočia pred očami v bláznivom tanci. Padnem na štyri a odhrabem pár kníh, aby som sa mohla dostať von. Keď už sa mi to konečne podarí, rozkašlem sa.

„Mali ste radšej upadnúť do bezvedomia,“ zachripí ktosi.

Otočím sa za tým hlasom a schytám päsťou do tváre. Z toho nečakaného úderu sa mi podlomia ruky. Padnem na zem. Začujem kroky. Chladné ruky ma chutia za zápästia a potiahnu mi ruky nad hlavu. Iný si na mňa sadne, čím mi zabráni v akomkoľvek pohybe.

„Čo to robíte?!“ skríknem a snažím sa vyvliecť. Klipkám viečkami a snažím sa, aby sa svet konečne prestal točiť. Prižmúrim oči, no vidím len obrysy ich tvárí. Sú traja. Podľa oblečenia študenti.

„Nič by sa vám nestalo, ak by ste dobrovoľne opustila školu,“ povie jeden. Je zadychčaný z toho, ako musí bojovať s mojimi rukami.

„Nechceli sme to urobiť, ale nedali ste nám na výber,“ pridá sa ďalší.

„Po tomto možno konečne pochopíte, že vás tu nechceme,“ dodá tretí.

Ten, čo ma drží za ruky, ma potiahne bolestivo dopredu, čím mi vytiahne nohy spod kníh. Tým mi pomôže, aby som kopla toho, čo na mne sedí, no akoby mi čítal myšlienky, posunie sa nižšie na moje nohy a posledný mi prisadne driek.

Zahmýrim sa pod jeho váhou. „Okamžite ma pustite! Za toto si ponesiete následky!“ skríknem.

Zasmejú sa ako jeden. „To si nemyslíme. Nikto vám totiž nebude veriť. A už tobôž nie Acheron, ktorý vždy stojí na našej strane,“ odvetí jeden z nich chladne.

Drsná ruka mi objíme krk, mierne ho stlačí, čím mi vyrazí na pár sekúnd dych. Potom však prejde nižšie a jediným rýchlym pohybom mi roztrhne košeľu. Ani sa nepohnem. Doteraz som nemala tušenie, čo so mnou chcú robiť, ale v tom okamihu ma to ovalí po hlave.

„Vy...“ nevládzem to dopovedať. Všetko sa zastaví, akoby svet, ktorý sa doteraz hýbal rýchlosťou svetla, zamrzol. A možno to iba myšlienky mi plynú hlavou rýchlejšie, než kedykoľvek predtým.

Je mi z nich zle. Chcem ich udrieť, chcem plakať a kričať o pomoc. Zdá sa mi, že všetko, o čo som sa doteraz snažila, vyšlo nazmar. Všetka bolesť a poníženie, ktoré som nechala prejsť bez následkov bolo zbytočné. Nič sa nenaučili. Nepoučili sa zo svojich vlastných chýb ani z chýb druhých. Práve naopak, ešte viac sa to zhoršilo.

„Je načase, aby ste odišli, pani profesorka,“ povie výsmešne jeden z nich a svet sa znovu pohne.

Otvorím ústa a vykríknem. Dám do toho všetko, svoje hlasivky i pľúca. A dúfam, že to bude niekto počuť. Dievča, ktoré stojí za dverami... Maya, ktorá sedí v kancelárii pod nami... Alebo jeden z profesorov, ktorý si niečo zabudol a musel prísť do svojej pracovne...

„Sklapni!“ zreve jeden a zakryje mi ústa. Môj výkrik skončí so škrekľavým zastonaním raneného zvieraťa.

Do očí sa mi nahrnú horúce slzy. V tej chvíli si prajem, aby mi vypálili zrenice a ja som sa nemusela pozerať na ich nechutné tváre. Podarí sa mu ešte viac mi roztrhať košeľu a úplne ju zo mňa stiahnuť. Som rada, že mi nesiahne aj po podprsenke, no zároveň ho prekľajem, keď mi rozopne opasok na starých džínsoch. Hmýrim sa pod jeho telom, trhám rukami, nohami sa snažím vykopnúť do vzduchu. Nič z toho sa mi však nedarí. Sú príliš ťažkí a sú v prevahe. Telo mám ako zapustené do cementu.

Od hanby a zúfalstva sa chcem prepadnúť pod čiernu zem. Slzy mi stekajú po lícach, strach mi sťahuje hrdlo. Chcem vymyslieť, ako sa dostať z tejto šlamastiky, ale mozog sa nemôže sústrediť, keď jeho studené slizké ruky behajú po mojom tele, sťahujú mi nohavice a tam, kde sa ma dotknú, ma páli pokožka viac ako po priložení žeravého uhlíka.

Mali ste radšej upadnúť do bezvedomia, zopakujem si v duchu sama pre seba ich slová. V tej chvíli ľutujem, že sa tak nestalo.

V knižnici sa rozsvietia svetlá. Prestane ma obchytkávať. Otočím hlavu a pozriem sa ku vchodu. Cez zaslzené oči vidím dve blížiace sa postavy. Nevidím im do tváre, no všimnem si, že jednou z nich je dievča. Zažmurkám.

„To nemáte nič lepšie na práci?“ spýta sa druhá postava. Ten hlas mi je povedomí. „No tak – vstaňte!“

Konečne rozoznám druhú mužskú postavu. Má čierne oblečenie a dlhú čiernu leviu hrivu stiahnutú gumičkou do malého copu. Tvár má bez výrazu, ruky ležérne zastoknuté do vreciek nohavíc až by sa mohlo zdať, že sa práve prebudil zo spánku. No nech už vyzerá akokoľvek, na jeho povel sa všetci postavia a ustúpia odo mňa.

Nadýchnem sa. Spakruky si rýchlo zotriem slzy, ktoré mi ešte zahmlievajú zrak, vyškriabem sa do sedu a opriem sa chrbtom o prevrátený regál. Pokrčím kolená a stiahnem si ich k brade, aby som si zakryla obnažený hrudník. Acheron podíde bližšie a dlho sa na mňa pozerá tmavo-hnedými očami, v ktorých sa mu náhle objavia červené iskričky. Sledujem ho veľmi pozorne, pripravená sa v prípade ďalšieho nebezpečenstva už brániť. On sa však otočí tvárou k ostatným.

„Prečo ste to spravili?“ spýta sa chladne.

Trvá im, kým odpovedia. „Chceli sme, aby odišla zo školy.“

„A preto ste ju chceli znásilniť?“

Dopredu vystúpi dievča, ktoré s ním prišlo. Pri lepšom pohľade si uvedomím, že je to to isté dievča, ktoré ma sem priviedlo. V ústach pocítim horkosť.

„Boli sme zúfalí. Nič na ňu nezaberalo. Zosmiešnili sme ju, pochovali ju zaživa, dokonca sa ju niekto pokúsil otráviť, ale ona nám tu stále strpčovala život. Chcel si ju mať preč. Tak sme pristúpili k radikálnejšiemu riešeniu. Ak by ju znásilnili, nemohla by tu ďalej učiť. Odišla by skôr, než by si sa nazdal. Ako tá predtým.“ Posledná jej veta sa stratí v priestore, no je stále dosť hlasná na to, aby sme ju všetci zaregistrovali.

„Kto predtým odišiel?“ chce vedieť Acheron.

Natočí hlavu a podľa toho, ako sa zatvária ostatní, musí vyzerať dosť strašidelne. Zjavne povedala niečo, čo povedať nemala.

„Nikto,“ odvetí jeden z chlapcov.

Acheron sa pohne rýchlo ako blesk. Chytí dievča a pritlačí ju s buchnutím o regál. Dievča zasyčí od bolesti, ako jej zviera ramená. „O kom hovoríš?“ zopakuje. Dievča pokrúti hlavou. Acheron zosilní svoje zovretie a ona vykríkne. „Tak hovor!“ zrúkne.

„To dievča minulý rok. Tá, čo sa zabila,“ odvetí s plačom. „Nechcela ti dať pokoj. Stále za tebou doliezala, aj keď si sa s ňou rozišiel. Len sme chceli, aby odišla zo školy, ale ona nechcela. Proste nám praskli nervy a oni ju znásilnili. Povedali, že potom určite odíde. Kto mohol tušiť, že sa zabije?!“

„Panebože,“ šepnem.

Zakryjem si rukou ústa, aby som už nevydala ani hlásku. Jej priznanie ma úplne šokuje. V tom okamihu zabudnem na vlastnú bolesť. Myslím na dievča, kvôli ktorému ma sem riaditeľ zavolal. Na dievča, ktoré sa obesilo vo svojej izbe.

Acheron pustí to dievča a ona sa skláti k zemi. Trie si boľavé miesta, kde Acheronove ruky zanechali tmavo-červené odtlačky. On sa otočí na chlapcov, ktorí ustúpia dozadu. Vzduch naokolo oťažie a nikto z prítomných si nedovolí hlasnejšie sa ani nadýchnuť. Ash stojí ako skala a premýšľa. Jeho široké ramená sa potom nadvihnú v hlbokom nádychu.

„Všetci štyria si ešte dnes zbalíte všetky svoje veci,“ začne. „Do dvoch hodín sa pred školou objaví čierne auto – nastúpite doňho. Svojim spolubývajúcim ani nikomu zo školy nepoviete, že odchádzate. Keď sa vás budú pýtať, proste to ignorujte.“ Otočí sa na dievča. „Ty zoženieš všetkých, ktorí sa na tom dnes aj predtým podieľali. Je mi jedno, koľko ich bolo, ale všetci nastúpite dnes do toho auta. Je vám to jasné?“

„A čo keď nenastúpim?“ opýta sa jeden z nich. Ostatní ho upozorňujú, aby radšej držal jazyk za zubami, no vidieť, že ich to tiež zaujíma.

Ash zovrie prsty do pästí, až mu zapraskajú. „Zabijem ťa. Roztrhám ťa na kúsky rovno v škole. A je mi jedno, čo na to povie riaditeľ alebo tvoji rodičia. Pokiaľ sa dozvedia, čo si urobil, nebude tvoja smrť nikoho mrzieť. Viete, že svoje sľuby plním. Takže ma neskúšajte podviesť.“

„Kam nás to auto zavezie?“ ozve sa tentoraz dievča s trasľavým hlasom.

Ash jej venuje suchý pohľad, no neodpovie na jej otázku. Dievča akoby to však vedelo, prikývne a pozviecha sa na nohy. Bez ďalších slov odídu. Pozerám sa za nimi a premýšľam, čo sa s nimi stane. Premýšľam, či ich ľutovať alebo nie. A hlavne o tom, či ich to auto zavezie na smrť.

„Keď sa prestaneš triasť, mohla by si sa postaviť. Alebo snáď čakáš, že ti pomôžem?“  

Nadvihnem hlavu. Ashovi sa na tvári znovu usadil ten nenútený výraz. No je akýsi falošný, akoby sa ním snažil zakryť svoje skutočné pocity a nedarilo sa mu to.

„Čo tu robíš?“ ignorujem jeho podpichnutie.

„Neprišiel som ťa zachrániť, ak myslíš na to. To len tvoj výkrik mi tak trochu zničil rande.“

Nenapadne mi nič, čo by som mu na to mohla povedať. Len pokyniem a pozriem sa pred seba. Čas plynie. Je mi čím ďalej tým väčšia zima, no aspoň sa prestanem triasť. Myseľ mám úplne vyprázdnenú, pokojnú. Dokonca aj srdce sa vrátilo do svojho pôvodného tempa. Už len bolesť hrdla a môj zovňajšok nasvedčujú, že sa niečo stalo.

Zasmrkám. Obzriem sa okolo a hľadám niečo, čoho by som sa chytila. Pri pohľade na tú spúšť mi napadne, že by som sa sem zajtra mala vrátiť upratať tie knihy. V zornom poli sa objaví ruka. Vyvrátim hlavu a stretnem sa s Acheronovým pohľadom. Ani som si nevšimla, že tam stojí celý čas so mnou.

Zachytím sa jeho nastavenej dlane a on mi pomôže na nohy. Vzduch pretne látka, ktorá mi pristane na pleciach. Je to čierne sako so striebornými kovovými gombičkami s erbom školy a bielym lemom. Stiahne mi ju okolo pliec a zakryje tak moje obnažené telo. Potom ma postrčí dopredu.

Vyjdem z knižnice a pomaly kráčam dole schodmi. Občas sa zastavím, akoby som si potrebovala oddýchnuť. Dostanem sa na druhé poschodie a pomalým krokom prejdem cez spojovaciu chodbu. Pred dverami zastanem s rukou na kľučke. Z druhej strany sa ozve smiech. Nechcem, aby ma niekto zo študentov či profesorov videl v takomto stave. Mohlo by to spôsobiť neželané otázky. Spustím ruku a opriem sa o sklo. Privriem oči.

„Nechceš, aby ťa niekto videl,“ povie Ash. Nie je to otázka, skôr mi číta myšlienky. Prikývnem bez toho, aby som otvorila oči. „Počkaj tu.“

Dvere sa otvoria a zase zavrú. Čakám, ako mi povedal. Nemám dôvod niekam ísť. Trvá mu to. Posadím sa na zem a schúlim do klbka. Bolí ma celé telo. Ak by som sa teraz vyzliekla, určite by všade na ňom boli modriny a podliatiny spôsobené padajúcimi knihami. Ale nechce sa mi naň dívať. Nie, pokiaľ na ňom bude stále cítiť jeho odporné ruky.

„Si príšerná, Sophia,“ povzdychne si Ash. Ani som si nevšimla, kedy sa vrátil. Náhle ma oblapia dve mocné ruky a zodvihnú do vzduchu. Ocitnem sa v jeho náručí. Prekvapene rozšírim oči. „Nútiš ma robiť veci, ktoré nerobievam,“ dodá.

Nohou otvorí dvere a vojde so mnou dnu. Spoločenská miestnosť je úplne vyľudnená. Žiadni študenti nie sú ani na schodoch či chodbách, aj keď ešte nie je ani hlboká noc práve naopak, vonku je stále vidno. Acheron ma vezme po schodoch na moje poschodie. Príde až k mojim dverám, kde ma postaví späť na nohy. Na jazyk sa mi tisne otázka, ako vie, kde bývam.

„Si ťažká. Mala by si schudnúť,“ povie nečakane a odfúkne si, aby pridal váhu svojim slovám. V tom zabudnem, čo som chcela a otočím sa k svojim dverám. No ešte predtým, než ich otvorím a vojdem, sa obrátim na čiernovlasého leva.

„Čo sa im stane, až nastúpia do toho auta?“ spýtam sa, aj keď som pôvodne chcela povedať niečo iné.

Ash sa usmeje. „To ťa už nemusí trápiť, princezná. Nikdy viac ich už neuvidíš.“

Nemala by som, no súhlasím. Už to viac nie je moja starosť. Acheron sa otočí na odchod.

„Ash,“ zastavím ho. „Ďakujem,“ poviem úprimne.  

Otvorí ústa. Chce mi na to niečo odseknúť, vidím to na ňom. Lenže hneď na to ich znovu zatvorí a mlčky odíde. S povzdychom vojdem do svojej izby a zabuchnem dvere.  

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 9. kapitola: