OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 8. kapitola

19.10.2015 (20:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1555×

8. kapitola

„Som v poriadku, naozaj,“ zaklamem znovu Johnovi Erickovi a on akoby predvídal každú moju lož, mi nechce uveriť.

Nakloním hlavu do strany a nespúšťam z neho milí pohľad. Musím klamať, pretože nemám odvahu povedať mu pravdu. Po tom, čo som včera použila techniku celkového pohltenia, sa u mňa na izbe objavil oheň, ktorý obkolesoval celú moju ruku. Viem, že je to následok môjho dobrého skutku, len neviem, či sa s to už vôbec niekedy stalo. Doteraz som si totižto myslela, že pokiaľ sa niečo pri používaní tejto techniky skutočne pokazí, tak uhorím na mieste a umriem bolestivou smrťou.

 „Tak dobre. Ale ak by sa čokoľvek objavilo, okamžite za mnou príď,“ povie konečne a vydýchne si.

Skrčím obočie. Spôsob, akým to povedal sa mi nepáči – ako keby vedel, že so mnou niečo nie je v poriadku.

„Je mi ľúto, čo sa včera stalo. Nikdy by som o svojich študentoch nepovedal, že urobia niečo také na rozlúčke. Možno som na nich príliš mäkký a už by som mal ísť do dôchodku,“ zasmeje sa neveselo.

Rozšírim oči. „Nebláznite, pán riaditeľ. To, čo sa včera stalo, nemohol nikto predvídať. Chyba nie je vo vás, ale v tom, ako to tu funguje. Temní študenti si dovoľujú príliš, pretože je tu ich kráľ Acheron, ktorý im ide zlým príkladom. A Svetlí ich nasledujú, pretože už nemáme vlastného vodcu. Problém je v Acheronovi, nie vo vás.“

John Erick ma sleduje starostlivým pohľadom a úsmev mu neschádza z tváre. Otvorí ústa, chce niečo povedať, no potom sa mu na tvári mihne tieň a tvár mu stvrdne. „Po škole kolujú nejaké chýry, Sophia. Dostalo sa ku mne, že študenti sa proti tebe búria. Vraj nechodia na tvoje hodiny, pretože ťa chcú dostať zo školy. Je to pravda?“

Zahryznem si do pery. Tvárim sa pokojne, no do chrbta mi náhle udrie tisíc nožov. Vyschne mi v krku.

„Nebolo to tak dávno, čo tu bola najvyššia rada z Asociácie démonov a oni na teba vyliali vajíčka a vysypali múku. Navyše sú tomu len dva dni, čo ťa pochovali zaživa. Acheron hovoril o vtipe, ale ja viem, že to tak nebolo. Tí dvaja všetko priznali. Povieš mi k tomu niečo?“

 „Prepáčte, pán riaditeľ,“ začnem, „ale veľmi dobre viete, aká som. Neudám nikoho, pokiaľ sa nejedná o niečo vážne. Musím priznať, že nič z toho nebol vtip. Ale páchatelia boli predsa potrestaní. Keď už nie mojou silou, tak vaším príkazom, keď ste ich donútili písať ospravedlnenie. Alebo aspoň pokiaľ to robili ako kedysi my – starými husacími perami, do ktorých nikdy nešlo nabrať príliš veľa atramentu. Viem, že zapísať takto jednu stranu trvalo aj tri hodiny, až z toho brnela ruka a na ďalší deň ste nemohli pohnúť prstami. Čo je podľa mňa dostatočný trest.“

John Erick sa usmeje. Jeho tresty vždy vyzerali mierne, no až také ružové to nikdy nebolo. Preto si každý vždy veľmi dobre rozmyslel, či si chce niečo také zopakovať po druhý krát.

„Takže vážne chcú, aby si odišla, Sophia?“ zmení tému a prestane sa usmievať.

Dlho sa na neho pozerám a v myšlienkach hľadám vhodnú odpoveď, ktorej by uveril a zároveň by nemala ďalšie dôsledky. V tom nás preruší zaklopanie a dovnútra vtrhne Maya.

„Máme poradu,“ zahriakne ju John Erick podráždene už pri prvých krokoch.

„Prepáč, John, ale toto je dôležitejšie,“ odvetí. Obíde stôl a položí pred riaditeľ červený notebook. Až teraz si všimnem, aká je zadýchaná a v tvári pobledlá. Nahne sa, niečo naťuká do klávesnice a spustí sa video.

„A teraz ďalšie správy. Mestečkom Fordthrain v štáte Washington otriasla včera večer šokujúca správa, keď niekoľko tínedžerov našlo v zadnej uličke v centre mesta tri ľudské telá. Polícia okamžite uzavrela oblasť ako miesto činu. Páchateľ je zatiaľ neznámi, no nám sa podarilo zistiť, že telá boli až neľudsky znetvorené. Podľa našich zdrojov sa jednalo o rodinu, ktorý bývala v jednom z neďalekých bytov. Jednou z obetí by mal byť aj šesť a pol ročný Tommy. O to je vyčíňanie masového vraha v takom pokojnom mestečku ešte horšie.“

Maya zastaví video jedným kliknutím a pozrie sa na Johna Ericka. Žalúdok sa mi prevráti. Cítim divný pocit, ktorý ma donúti postaviť sa a podísť k riaditeľovi z druhej strany. Zapnem video od začiatku a po chvíli ho stopnem. Nepríjemný pocit sa znásobí pri pohľade na zadnú uličku. Celé to miesto mi je veľmi známe.

„Predvčerom som tam bola. Je to najvyššie postavený dom v strede mesta – vybrala som si ho ako miesto na hliadkovanie,“ oznámim obom. Vrátim sa späť na miesto a padnem do kresla. Zem sa mi točí pod nohami.

„Ešte nie je nič isté, pokiaľ sa neskontaktujeme s našimi ľuďmi v márnici, ale zrejme to bude práca Potomka,“ povie Maya. Hlas sa jej pri poslednom slove zachveje strachom. Na krku jej vystúpi žilka a niekoľkokrát si otrie spotené dlane do nohavíc. Je na nej vidieť, ako veľmi sa bojí. Veď kto by sa nebál Potomka, ktorý je dvakrát tak silný, rýchli a oveľa viac krvilačný ako Temný démon.

„Ak sa skutočne jedná o Potomka, myslíš, že ťa sledoval?“ John Erick obráti svoju pozornosť na mňa.

Nemusím odpovedať, odpoveď poznáme obaja. „Snažila som sa ho nalákať na svoju krv, aby som ho mohla zabiť. Do rána sa neobjavil, tak som to vzdala. Cestou som narazila na toho chlapca a prehodila s ním pár slov. Určite ma sledoval. Počkal, kým odídem a potom na neho zaútočil. Počkal si, až mu nebude hroziť žiadne nebezpečenstvo. Zdá sa, že nie je hlúpy.“

John Erick prikývne. „Nie, to nie je. Všetky štúdie označujú Potomkov ako beštie, ktoré sú ovládané svojou túžbou zabíjať, aby uhasili svoj smäd po ľudskej krvi. Doteraz sa neobjavil jediný, ktorý by sa týmto pravidlom neriadil. Keďže si démon, ten Potomok mal na teba okamžite zaútočiť. Nie sa skrývať a čakať.“

„Takže tu máme inteligentného Potomka?“ zašepká Maya.

Obaja sa na ňu pozrieme a súčasne prikývneme. Riaditeľ odpovie: „Obávam sa, že o Potomkoch ani zďaleka nevieme všetko. Budem musieť okamžite kontaktovať Asociáciu démonov a aj bez zasadnutia Rady školy, posilniť ochranu študentov. Odo dneška až do odvolania platí zákaz opúšťania ostrova a vstupu do mesta. Maya, okamžite to vyhlás.“ Maya poslúchne bez ďalších otázok riaditeľov príkaz, no pri odchode sa jej nohy podlamujú na vysokých opätkoch.

Strasiem sa. Po celom tele mi nabehne husia koža a snažím sa zastaviť triašku skôr, než si to John Erick všimne. Som predsa Strážca - lovec Potomkov, ochranca démonov. Mám zakázané cítiť strach. Je mojou povinnosťou zastaviť Potomka skôr, než znovu niekoho zabije. A nezáleží na tom, či je inteligentný a iný ako všetci ostatní. 

Prehltnem a postavím sa. „Máte toho dnes pred sebou ešte veľa, nebudem vás zdržovať, pán riaditeľ.“ Krátkym pokývnutím ma prepustí a ja sa vyberiem k dverám.

„Sohpia,“ zastaví ma tesne pred odchodom. „Nevieme, čím nás ten Potomok ešte prekvapí. Buď opatrná.“

Donútim sa k úsmevu. „Samozrejme,“ odvetím a odídem z jeho kancelárie. Na chodbu som sprevádzaná pohľadom Mayi, no ja jej nevenujem pozornosť. Jej vydesená tvár by mi mohla zostať v pamäti a mohol by ma prepadnúť rovnaký strach, čo si nemôžem dovoliť. 

Zídem dole schodmi a zamierim cez spojovaciu chodbu do svojej izby. Na chodbe zahliadnem párik.

Svetlá démonka je opretá o sklenenú stenu a smeje sa zjavne na nejakom dobrom vtipe, ktorý jej rozpráva Temný démon. Skrivím pery. Na môj vkus je na nej až príliš nalepený a ruky drží tam, kde nemá. Dievča natočí hlavu a zaregistruje ma. Naraz sa prestane smiať. Sklopí oči a začervená sa od hanby. Temný démon sa odtiahne a otočí sa na mňa. Zastavím na mieste ako primrznutá k zemi, keď spoznám Acherona Ulliela. Má sklenený pohľad a zvodný úsmev, ktorý by roztopil snáď každú ženu na planéte. Okrem mňa. Pretože viem, že to všetko je len hra jedného namysleného leva, ktorý by si zaslúžil, aby mu niekto konečne zrazil hrebienok.

Znovu vykročím, aby som ich čo najskôr minula, keď v tom zapíska rozhlas. Zakryjem si uši pri nepríjemnom zvuku, ktorý sa mi snaží roztrhať ušné bubienky.

„Všetkým študentom,“ ozve sa Mayin hlas, ktorý je aj v rozhlase chvejiví. „Odo dneška až do odvolania platí prísny zákaz opúšťania areálu školy. Opakujem. Odo dnes platí zákaz opúšťania areálu školy. Nepretržite, až do odvolania.“ Na konci jej hlas trochu vyskočí a rozhlas sa vzápätí s rovnakým pípnutím ako na začiatku, vypne.

„Čo to má znamenať, Acheron?“ spýta sa Svetlá démonka a v hlase jej zaznie rozhorčenie.

Ten jej však nevenuje pozornosť. Miesto toho sa obráti na mňa a prepichne ma ostrým pohľadom. Vie, že poznám odpoveď a chce, aby som odpovedala za neho, ja to však nemám v pláne.

Pohnem sa dopredu, keď ma znovu niečo donúti zastaviť. Dvojkrídlové dvere na druhej strane chodby sa rozrazia a v nich sa objaví Justin Mallback.

„Profesorka, hľadal som vás,“ vydýchne. V tvári je celý červený a vlasy má rozstrapatené. Chcem sa ho spýtať, prečo ma hľadal, no on vzápätí pokračuje: „Budete mi dávať súkromné hodiny, keď som vám zachránil život?“ spýta sa nádejne.

Prevrátim oči. „Nie,“ odvetím okamžite a otočím sa na odchod. Justin skočí predo mňa a zatarasí mi cestu.

„Počkajte, nebolo by to fér? Predsa som vás zachránil.“

Skrivím pery. Má pravdu, avšak je mi proti srsti dávať mu súkromné hodiny len preto, že je bohatý. Zahryznem si do pery. „Áno, zachránili ste mi život, pán Mallback, ale to ešte neznamená, že si zaslúžite súkromné hodiny. Už som vám predsa povedala, že o peniaze nemám záujem.“

Rozšíria sa mu oči ako psovi, keď o niečo prosí. „Nemohli by ste pre tentoraz urobiť výnimku? Dobre, nebudem vás podplácať, ale dajte mi aspoň šancu na súboj jeden na jedného, ako som to od vás žiadal predtým. Potom sa rozhodne.“

Skoro mi padne sánka. Po tom všetkom, čo sa za posledné dni stalo, som na jeho hlúpy nápad so mnou bojovať skoro zabudla. On však zjavne odvtedy nemyslel na nič iné. Pravdepodobne dokonca ignoroval aj rozhlas, ktorý po celej škole určite spôsobil otázky.

Nadýchnem sa, aby som dokázala vstrebať jeho slová. „Ste teda pripravený splniť svoju časť dohody, pokiaľ prehráte, pán Mallback?“ spýtam sa ho bez obalu. Justin ani nemrkne. Tvári sa veľmi rozhodne a ja si v tom okamihu uvedomím, že tentoraz tak ľahko neustúpi.

„Acheron.“ Otočím sa za hlasom. Blíži sa k nám Rais, Sarith a Ellee. Všetci sú akýsi nervózny.

„Čo mal znamenať ten rozhlas? Zákaz? Prečo?“ pýta sa Ellee, skoro kričí.

Venujem rýchly pohľad Acheronovi, ktorý na mňa neprestal hľadieť. Tvári sa vážne a mne sa zdá, že aj trochu naštvane. Nechcem byť stredom jeho hnevu, takže sa otočím na päte a rýchlo sa prešmyknem okolo jeho prichádzajúcich priateľov. Začujem svoje meno, no to už som skoro vonku. Skôr, než sa však dostanem z chodby späť do školy, za sebou zazriem Justina.

„Pokiaľ to takto naozaj chcete, urobme to hneď – nemám na vás čas, pán Mallback,“ zasipím cez rameno.  Justin ma dobehne a poľahky so mnou udržuje krok. „Bude to zápas jeden na jedného bez schopností. Je tolerované používanie len čistej fyzickej sily. Zápas trvá pokiaľ sa jeden nevzdá alebo už nebude môcť pokračovať ďalej v boji. Súhlasíte?“

„Ak vám to takto vyhovuje, pani profesorka. Ale nebude vám prekážať, že som vo vyššej váhovej kategórii, než vy?“

Zasmejem sa. Zídem dole schodmi a zamierim do telocvične. „Pokiaľ ste dávali pozor na hodinách sebaobrany v druhom ročníku, mali by ste vedieť, že sila nie je všetko. Dôležitá je aj rýchlosť a myslenie.“

„To mám predsa tiež,“ šepne.

Pousmejem sa nad jeho slepou vierou vo vlastnú výhru. Zapriem sa do dverí a vojdem do telocvične. Svetlá sa rozsvietia a pred nami sa odhalí veľký priestor. Zamierim k dverám v stene a zo skladu vyberiem dva páry boxerských rukavíc. Jedny hodím Justinovi.

„Ak vás naozaj udriem, nevyhodíte ma zo školy, však?“

Zastavím sa pri nasadzovaní rukavíc a nadvihnem obočie. „Pokiaľ sa bojíte, ešte stále máte možnosť vzdať sa.“

„Aby by som sa vzdal, nemohol by som sa pozrieť otcovi do tváre. Pravidlom našej rodiny je nikdy sa nevzdávať, nikdy neustupovať. Inak by som nebol hodný mena Mallback.“

Jeho úprimnosť mi na okamih vyrazí dych. Niečo podobné sa však dalo očakávať od takej váženej rodiny, do akej Justin patrí. Tvár mu zvážnie a potom sa znovu usmeje. „Môžeme začať?“ spýta sa a na znak, že on je už pripravený, spojí ruky v rukaviciach v slabom údere.

Zazipsujem si druhú ruku a napodobním jeho pohyb. V duchu ľutujem, že som sa neprezliekla do niečo pohodlnejšieho, než je školská uniforma profesorky – sukňa a kabátik. Nech však nie som až v takej nevýhode, vyzujem si topánky na nízkom opätku a vrátim sa do pomysleného ringu bosá.

„Môžeme,“ prikývnem. Načiahnem ruku a ťukneme si.

Justin nečaká a okamžite zaútočí. Uhnem sa jeho pravému háku a ustúpim pár krokov dozadu. Obaja držíme ruky v obrannom postoji, chránime si hrudník a čeľusť. Skenujem ho pohľadom. Všímam si jeho kroky, ktorými ma ako pravý profesionál mätie. No aj keď sa všemocne snaží zakryť svoje útoky, iskra v jeho očiach ho prezradí.

Vrhne sa dopredu a znovu udrie. Skloním sa pred dvomi ranami a hneď ho udriem do nechráneného rebra. Zapotáca sa odzadu. Narovnám sa.

„Ste naozaj rýchla,“ vydýchne zadychčane. Neodpoviem mu, pretože už znovu útočí a tentoraz mám čo robiť, aby som sa mu vyhla. Nedovolí mi znovu sa skloniť, čím sa mu podarí do mňa biť ako do vreca zemiakov. Udrie ma do hlavy a ja musím ustúpiť. Zahmlie sa mi pred očami. Pokrútim hlavou a snažím sa urovnať si jasný obraz. Svet sa mi pohne pod nohami, no na poslednú chvíľu to dokážem ustáť.

„Stačilo vám, pani profesorka?“ podpichne ma Justin.

Zazriem na neho. Prekonám tú malú vzdialenosť niekoľkými rýchlymi skokmi a niekoľkokrát švihnem naprázdno na miesto, kde bola jeho hlava. Justin ustupuje dozadu, k stene telocvične, čo je presne miesto, kam sa ho snažím dostať. Keď sa už nemôže ďalej pohnúť, začnem do neho udierať ako do boxovacieho vreca na tréningoch. Justin sa stiahne do ulity – ruky si drží pri tele a nemôže s nimi pohnúť, inak by schytal poriadnu ranu. Čakám, dokedy to ešte vydrží, keď sa náhle otvoria dvere telocvične. Nepatrne poľavím a hlava sa mi chce automaticky otočiť za tým zvukom. No náhle do mňa udrie niečo pevné ako kov a ja skončím na zemi.

Zažmúrim. V ušiach mi zvoní a na zátylku cítim otupujúcu bolesť. Otvorím oči. Ostré svetlo z neónky ma na oslepí a ja musím čakať, kým sa mi oči z temnoty znovu prispôsobia na svetlo.  

„Vďakabohu, ste v poriadku. Poriadne ste ma vydesili. Myslel som si, že som vás zabil.“

Justin sa skláňa nado mnou a tvári sa, akoby mu zo srdca odpadol veľký kameň. Načiahne ruku a dotkne sa môjho čela. Zasipím od bolesti.

„Prepáčte, prehnal som to. Asi budete mať modrinu. Ale vy ste tiež na vine – mali ste sa viac sústrediť.“

Zamračím sa na neho. Odtiahnem jeho ruku a sama sa dotknem zasiahnutého miesta na hlave. Bolí to ako čert. Najskôr som kvôli tomu aj na pár minút stratila vedomie. Čo mi pripomína, že som prehrala. Zamľaskám. Prehra chutí poriadne horko. Navyše, keď som si myslela, že bez problémov vyhrám.

Načiahnem ruku. „Pomôž mi na nohy.“ Justin bez slov poslúchne a vytiahne ma hore. Pridržím sa jeho ramena, kým nenájdem stratenú rovnováhu. Krv mi stečie z hlavy späť do končatín. Pohnem prstami v rukaviciach, aby sa v nich stratilo mravčenie.

„Nikdy som si nemyslel, že uvidím skutoční súboj profesora a študenta.“ Otočím hlavu smerom odkiaľ prichádza hlas. „Ale ty ani nie si skutočná profesorka, Drane. Si len záskok a tak to potom aj vyzerá.“

Zaškrípem zubami. Acheron!

„Sleduješ ma alebo sa tu jeho veličenstvo ocitlo náhodou?“ spýtam sa nevrlo. Acheronovi zmizne z tváre jeho odporný sebaistý úsmev, no nepohne sa ani o milimeter. Stojí opretý o stenu a ruky má prekrížené na prsiach v ležérnom postoji. O jeho troch strážcoch sa to isté však len ťažko dá povedať. Ellee a Sarith sa napriamia ako dve dravé šelmy pripravené skočiť kedykoľvek im to ich cvičiteľ prikáže.   

„Priznávam, sledujem ťa,“ odvetí Ash a na tvár sa mu znovu prinavráti jeho úsmev, akoby som ho predtým vôbec nezaskočila. „Ale neľutujem to. Aspoň som videl, ako dostávaš poriadnu nakladačku.“

Pevne stisnem ruky do pästí a nasajem čerstvý vzduch. „Čo chceš, Acheron? Nemám čas sa vybavovať s takým rozmaznaným deckom ako si ty, ktoré sa hrá na kráľa zvierat. Tak ma ušetri sej frašky okolo a rýchlo povedz, čo chceš.“ Zahryznem si do jazyka. Neskoro. Už som to povedala a povedané sa nedá vrátiť späť. Svoju chybu si uvedomím, ako náhle to dopoviem. Acheron je rozmaznaný, sebestredný, arogantný, ale povedať to takto nahlas bolo trochu priveľa. Ako na učiteľa, tak aj na mňa.

Aj napriek vzdialenosti celej telocvične vidím, ako jeho tvár stvrdne a ostane nepriepustná akejkoľvek emócii. Jeho oči schladnú a prebodnú ma cez kožu, hruď až do srdca.

„Čo si to dovoľujete, vy špinavá,“ Sartih nedokončí, miesto toho sa rozbehne dopredu a načiahne ruku. Chvíľu to vyzerá ako kŕčovité zovretie môjho hrdla, keď sa jej okolo prstov nečakane sformujú vodné kvapky. Vytvoria malú guľu a potom vystrelia v ostrý šíp. Otočím sa a chytím si hlavu do rúk, aby som zabránila väčšiemu zraneniu. Očakávam bolesť, no nič sa nestane. Otočím sa späť k Sarith, no výhľad mi zakrýva Justin.

Prekvapene sledujem, ako jeho ohnivý draci tancujú okolo Sarithinej vody a celkom ju pohlcujú. Sarith musí skloniť ruku, aby sa nepopálila. Avšak tlaková vlna sprevádzajúca drakov ju aj tak odhodí niekoľko metrov dozadu na zem. Justin bez akejkoľvek námahy spustí ruku a jeho draci sa pomaly rozplynú vo vzduchu. V telocvični nastane ticho, ktoré by sa dalo krájať. Ochromene sledujem Justinove ramená, ktoré ma bez slov ochránili pred Sarithiným útokom. No čo ma najviac prekvapuje je fakt, že Temný démon a postavil Temnému, no nie len tak hocijakému démonovi, ale strážcovi Temného kniežaťa.

Trvá to len niekoľko sekúnd, no mne to pripadá ako celé storočie, keď sa Rais pohne z miesta. Podíde k Sarith a pomôže jej vstať. Tá skriví tvár a prebodne ma nenávistným pohľadom. Okolo malých pestičiek, ktoré má napriahnuté pozdĺž tela sa jej znovu začína formovať vodný živel. Tentoraz však tak ľahko nemienim ustúpiť. Postavím sa vedľa Justina, pripravená sa brániť.

„Sarith, to by stačilo!“ skríkne Ash chladným tónom, ktorý mrazí v kostiach. Ani ten najväčší odvážlivec by mu nebol schopný teraz odporovať a Sarith tiež rezignovane zvesí hlavu. Stretnem sa s  Acheronovím pohľadom a sťažka prehltnem. Mala by som sa mu ospravedlniť, napadne ma. No moja hrdosť mi zabráni vysloviť niečo také. Miesto toho poviem prvé, čo ma napadne:

„Kvôli tebe som prehrala západ, vieš o tom?“

Sarith sa nepriateľsky otočí, no Rais jej výhražne pokrúti hlavou, nech nezasahuje. Acheron sa slabo pousmeje.

„Zjavne si sa stavila o niečo dôležité, keď si teraz taká vážna, Drane.“

Pozriem sa na svojho protivníka a vymeníme si pohľady. Justin sa uškrnie ako malé dieťa, ktoré dostalo novú hračku. Mám chuť ho udrieť, no v poslednej chvíli sa zastavím. Povzdychnem si a začnem si odopínať boxerské rukavice.

„Drane, prečo riaditeľ vydal zákaz opúšťania ostrova?“

Nadvihnem hlavu. Acheron sa stále usmieva, no tvár má nečitateľnú. Jeho odmeraný postoj mi naznačuje, že mu mám odpovedať a za žiadnu cenu sa s ním nemám pustiť do novej hádky.

Vrátim sa späť k svojej práci. „Vo Fordthrain sa zdržuje Potomok. Zdá sa, že je inteligentný a sleduje každý náš krok. Kvôli mne zabil malého chlapca, pretože som sa s ním náhodou stretla. Takže musíme byť opatrní a zvýšiť bezpečnosť študentov. Preto ten zákaz,“ odvetím nezaujato.

„Ten Potomok ťa sledoval?“ Znie to skôr ako dedukcia, než otázka.

„Zrejme áno. Vie, že je tu škola pre démonov a čaká, kým vylezieme. Aby sa už neopakoval incident ako s Allysiou Kate, máte všetci až do odvolania zakázané opúšťať areál školy.“

„To znamená dokedy?“

„Kým Potomka nechytím alebo nezabijem,“ odvetím automaticky. Skloním sa k zemi a zodvihnem Justinov pár rukavíc. Keď sa znovu narovnám, všetci sa pozerajú na mňa, Justin trochu vydesene.

„Chcete umrieť, aby ste nemohli splniť svoju časť dohody?“ spýta sa vyčítavo.

„Samozrejme, že nie,“ skoro vykríknem.

„Tak prečo chcete urobiť takú hlúposť a ísť loviť Potomka?“ nedá sa.

Otvorím ústa, no Ash ma predbehne s odpoveďou: „Drane je Strážca, patrí k Asociácii démonov. Podstúpila tréning, takže to musí urobiť, je to jej práca. Aj keď pochybujem, že niekto taký hlúpy a nešikovný ako ona, by dokázal Potomka čo i len škrabnúť. Drane, mala by si odísť zo školy skôr, než ťa zabije a Americká Univerzita bude mať na krku ďalšiu obeť.“

Po tých slovách sa Ash otočí a odíde. Ostatní idú s ním a Sarith ma ešte naposledy prebodne ostrým pohľadom. S Justinom ostanem sama vo veľkej telocvični.

„O tom, čo ste tu práve počuli, nikomu nehovorte, pán Mallback. Ak by sa študenti dozvedeli o pravom dôvode, prečo je brána zatvorená, spanikárili by a mohlo by sa prihodiť nejaké nešťastie. Rozumiete?“

„Samozrejme. Nikomu to nepoviem,“ súhlasí. Nie som si istá, či jeho slovu môžem bezmedzne veriť, no nemám na výber.

 ●●●

V duchu sa prekľajem. A prekľajem aj čiernovlasého leva a jeho svorku divých vlkov. Nebyť jeho, vyhrala by som a Justin by musel splniť svoju časť dohody. Aj keď som nikdy skutočne neverila, že by mohol na moje hodiny dovliecť svojich spolužiakov, mala som aspoň slabú nádej. No teraz bolo všetko inak. Prehrala som a tak som musela splniť svoju časť dohody a začať mu dávať súkromné hodiny. Dokonca som mu to musela niekoľkokrát odprisahať, aby mi veril, že ja svoje sľuby plním a nikdy nič nevravím len tak do vetra.

S Justinom som sa na našej prvej hodine dohodla hneď zajtra. Celý deň som sa však snažila vymyslieť spôsob ako ho odpísať hneď na začiatku. „Ak by som mu dokázala, že to nezvládne, prestal by byť taký zapálený do nebezpečných techník,“ pomyslím si nahlas. Moje myšlienky ma donútia zastaviť v lesíku pri škole, no teraz sa už znovu pohnem po úzkom chodníku do kolosea. Na hruď si silnejšie pritlačím dosky s papiermi, aj keď veľmi dobre viem, že ich nebudem potrebovať. Celý týždeň som chodila na svoje hodiny v nádeji, že moji študenti prídu, no nikdy sa nikto neobjavil a ja som po polhodine čakania odchádzala naštvaná a sklamaná zároveň. Predchádzajúca hodina s prvákmi nebola iná a ja som vedela, že táto bude mať rovnaký priebeh. Navyše, piatková Nočná prax je s Acheronovým druhým ročníkom.

Vyjdem z lesa a zostanem obarene stáť na mieste. Koloseum je vysvietené ako v Paríži, no jeho reflektory tentoraz nedopadajú na prázdne kamenné lavice. Kde tu niekto sedí a jeho tieň sa šíri po celej dĺžke kolosea. Nechápavo kráčam dole schodmi a nemôžem spustiť oči zo študentov. Pravda, na ich zrátanie by mi stačili dve ruky, no aj tak niekto prišiel. To bol pre mňa neskutočný pokrok.

„Prišli ste na hodinu?“ spýtam sa pre istotu študentky sediacej najnižšie pri pódiu.

Svetlá démonka sa odvráti z kruhu svojich priateliek a žiarivo sa na mňa usmeje. „Samozrejme, pani profesorka.“

Zaklipkám viečkami – jej slovám len ťažko verím. Podídem k pódiu a sadnem si na jeho okraj. Papiere položím na stranu, no vytiahnem jeden prázdny list. Podám ho Svetlej démonke. „Prosím, zapíšte svoje meno, aby som vedela, kto je prítomní.“

Prezriem si ešte raz študentov a pohľadom zavadím o tri známe tváre. Patria do skupiny B, no prednedávnom mi dokázali, že svoje schopnosti vedia používať naozaj prvotriedne. Som prekvapená, že ich tu vidím a na jazyk sa mi tlačí otázka, ktorú však musím prehltnúť. Na druhom konci spodného radu sedí aj Ciar Tyreková, ktorá mi pripadá akási utiahnutejšia, než keď som ju videla naposledy.

„Dobre, začneme s úvodnou hodinou,“ začnem. „Na začiatok vám musím oznámiť, že toto môže byť váš posledný rok s praktickým používaním vašich schopností na Americkej Univerzite. Ako iste viete, na týchto hodinách musíte ukázať to najlepšie, čo pri ovládaní živlov dokážete a len tí najlepší z vás sa v treťom ročníku dostanú do výberového predmetu Pokročilého používania schopností.“

V malej skupinke Svetlých démoniek to zašuští a jedna z nich sa zasmeje. Nevšímam si ich a miesto toho sa venujem ďalej hodine. Po krátkom vysvetlení, čo sa budú na mojich hodinách učiť, ich po jednom vyzvem, aby mi predviedli to najlepšie, čo sa doposiaľ naučili so svojimi schopnosťami. Niektorí sú naozaj slabí – hlavne Svetlí démoni – no niektorí ma príjemne prekvapia. Pri troch Temných démonoch som viac v pozore, než pri ostatných v domnelí, že by svoje živly mohli obrátiť znovu proti mne. No oni ich smerujú, rovnako ako ich spolužiaci, do prázdneho priestoru.

Po hodine sa poďakujem za ich účasť a zároveň dúfam, že už nebudú vynechávať tento predmet. Otočím sa k svojim papierom a kontrolujem dochádzku. Z päťdesiatky ich prišlo len osem, no aj to považujem za obrovský úspech. Napadne mi, či to nie je Justinova zásluha, ale okamžite túto teóriu zavrhnem.

„Pani profesorka?“

Otočím sa. Predo mnou stoja tri Svetlé študentky s nesmelými úsmevmi. Jedna z nich sa načiahne a podá mi krémovo-bielu krabičku. Nechápavo sa na ňu pozriem.

„Prosím, vezmite si to od nás ako ospravedlnenie, že sme nechodili na vaše hodiny. Je nám ľúto, že sme boli také hlúpe, a tak by sme vašu stratu času chceli aspoň nejako nahradiť.“

Neisto sa pozriem na krabičku a potom na dievča. Chvíľu čaká, potom jej však padne úsmev, načiahne sa po moju ruku a krabičku mi do nej proste vloží.

„Vybrali sme tie najlepšie. Mimochodom, vaša hodina bola úžasná. Keď sa naši spolužiaci dozvedia, o čo všetko dnes prišli, určite začnú aj oni chodiť na hodiny. Dovidenia.“

Dievčatá sa slabo uklonia a odídu. Položím krabičku na pódium a otvorím ju. V skutočnosti je to bonboniéra. Vo vnútri je niekoľko čokoládových bonbónov zabalených v priesvitných obaloch previazaných pestrofarebnými stužkami. Vezmem jeden medzi prsty a odbalím ho. Aj keď nie som práve čokoládový typ, ich darček som nemohla odmietnuť.

„Na vašom mieste by som to nerobila.“

Zarazím sa s rukou na polceste k ústam. Ciar stojí opodiaľ a je celá nesvoja. „Prečo by si to nerobila?“ spýtam sa vľúdne.

„Aj keď tie dievčatá patria k Svetlým démonom, na tejto škole nemôžete nikomu veriť. Navyše ich dobre poznám a viem, ako veľmi sa chcú dostať do Acheronovej priazne. Nikomu by nedávali bonboniéru s čistým úmyslom, tobôž nie profesorovi. Možno sa mýlim, ale ja by som to proste radšej nejedla. Prepáčte.“

Ciar sa otočí a zmizne skôr, než ju stihnem zastaviť. Jej podozrenie sa zdá byť hlúpe, no čím viac sa pozerám na nevinný bonbón vo svojej ruke, tým viac nad tým musím uvažovať. Aj keď sa to jedna moja časť snaží zavrhnúť a jednoducho chce veriť, že existujú aj milí ľudia, druhá sa bráni faktom, ktorý jej podsunula Ciar.

Zavriem oči. Započúvam sa do ticha, ktoré ma náhle obklopí. V diaľke začujem rozbíjanie vĺn o kamenný útes, ja sa však vydám smerom ku škole. Začujem hovor.

„Keď to zje, už nám viac nebude prekážať.“

„Zabijeme dve muchy jednou ranou. Zbavíme sa nepotrebnej profesorky a zároveň si urobíme očko u Temného kniežaťa. Takže nás už viac nebude môcť označovať za použitý materiál.“

„Pozor na ústa, dámy. Nezabúdajte, kto ten plán vymyslel. Vy ste neurobili skoro nič.“

„Skoro nič? Neviem, že by si mala dobré známky z chémie a dokázala namiešať taký jed, miláčik. Sme v tom všetky - spoločne.“

Zabalím čokoládu späť do obalu a zatvorím krabičku. Znechutene si prezriem prsty, v ktorých som držala bonbón, na ktorých nie je ani stopa po čokoláde, no i tak si ich utriem do vreckovky.

„Tá bonboniéra, ktorú ste dali profesorke, bola napustená jedom?“ Zaregistrujem známy chlapčenský hlas Temného druháka ovládajúceho živel zeme.

„Čo sa do toho staráš? Acheron chce predsa dostať profesorku zo školy a my sme našli spôsob. Bude rád. Pochváli nás.“

Ozve sa posmech. „Acheron možno áno, ale pokiaľ sa o tom dozvie riaditeľ, pri najlepšom vás iba vyhodí zo školy. Viete o tom, že profesorka Sophia Drane je jeho obľúbencom?“

„Kašli na nich, Josh, nech si robia, čo chcú. Na druhej strane, to darovanie bonboniéry bolo celé akési podozrivé. Nemyslím si, že by bola profesorka Sophia až taká hlúpa a naozaj z nej niečo zjedla. Možno tak nevyzerá, ale je skutočne dobrá a jej hodiny sú tiež fajn.“

„Pche. Vieš, čo sa ti stane, ak to povieme Acheronovi?“ ozve sa naraz z troch dievčenských krkov.

„Čo? Potrestá ma? Nebuďte smiešne. Neurobila som nič, len som vyjadrila svoj názor, čo Acheron uznáva. No počuli ste dnes profesorku. Táto hodina je pre nás dôležitá, pokiaľ sa chceme dostať v treťom ročníku do výberu. Chcem sa naučiť čo najlepšie ovládať svoje schopnosti. Po škole bude každý z nás na všetko už sám, Acheron bude stovky, možno tisíce míľ ďaleko a nepríde nám pomôcť. Nezničím si budúcnosť len kvôli nemu.“

Zatreští mi v hlave. Odpojím sa od ich počúvania a zovriem si hlavu do rúk. Padnem na kolená a v hrdle mi zamrie výkrik. Trvá to len pár sekúnd, pokým nepočujem nič, dokonca ani vlastný dych. Avšak, keď ma prestane bolieť hlava, vráti sa mi aj sluch. Zaklipkám do tmy a v očiach sa mi objavia slzy. Utriem si ich spakruky. Zapriem sa do pódia a postavím sa na nohy.

Už sa nepokúšam počúvať ďalej ich rozhovor, no aj napriek doznievajúcej bolesti sa musím pousmiať nad slovami študentky. Prišla na to, prečo by sa nemali spoliehať len na Acherona a bezhlavo počúvať jeho príkazy. Lepšie by som to nezhrnula ani ja. V duchu som dúfala, že k rovnakému záveru nakoniec prídu všetci. 

Ahojte!

Asi ste ma všetci za ten mesiac, počas ktorého som nebola schopná pridať novú kapitolu AU, dosť preklínali, nenávideli apod. Viem, že ste čakali neskutočne dlho a za to sa ospravedlňujem. Na vysvetlenie len poviem, že sa mi začala škola, k tomu nová brigáda a ja som si akosi zle roztriedila čas už na začiatku, takže som náhle nemala čas absolútne na nič. Dokonca aj dopisovanie tejto kapitoly a písanie ďalšej išlo na úkor školy. Takže dúfam, že si u vás šplhnem aspoň jej dĺžkou a novým posunom v príbehu.

A ak vás čakanie neomrzelo, budem rada, ak sa stretneme aj pri ďalej časti! *Shaun*

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 8. kapitola: