OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 7. kapitola

11.09.2015 (10:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1432×

7. kapitola

„Nemôžem tomu uveriť. Ste tak strašne naivná, profesorka. Študenti sa nezmenia, len preto, že ich budete chrániť. Na vašom mieste by som ich dala okamžite vyraziť.“

Ležím na lôžku u doktorky Roxy a počúvam jej výstup. Po tom, čo som jej povedala o včerajších udalostiach, sa príšerne naštvala. Mierne sa na ňu usmejem.

„Podľa mňa je vzťah medzi učiteľom a študentom základ. Pokiaľ mi nebudú veriť, ako ich mám prinútiť, aby chodili na moje hodiny alebo pochopili to, čo ich chcem naučiť?“  Nadvihnem obočie a čakám na jej odpoveď. Ona však mlčí. „Ak by som dala vyhodiť každého študenta, ktorý je proti mne, nenávideli by ma ešte viac. A riaditeľ by bol nútený ma prepustiť.“

Roxy si povzdychne. „Aj tak nechápem, že im tie výstrelky tolerujete. Strápnili vás pred Asociáciou démonov, nechodia vám na hodiny a teraz vás skoro zabili. Čo príde nabudúce – vyhodia vašu izbu do vzduchu?“

Donútim sa k smiechu. Doktorka len hádala, no podľa predpokladaného stupňovania to bolo naozaj možné. Strasiem sa, keď si predstavím, že zhorím v pekelnom ohni. Zdvihnem sa do sedu.

„Pokiaľ sa im skutočne podarí ma zabiť, prídem vás sem strašiť. A urobím vášmu kráľovi zo života peklo.“ Poslednú vetu poviem skôr pre seba, než pre doktorku. Obe sa však nad tou predstavou pousmejeme.

Za závesmi niečo buchne a my spozornieme. Roxy sa postaví zo svojej stoličky a podíde k závesu. Odhrnie ho a zalapá po dychu. „Slečna Tyreková. Prebrali ste sa.“

Zoskočím z lôžka a strčím hlavu cez záves. Ciar Tyreková sa  skutočne prebrala. Dokonca vyzerá lepšie, než keď som ju prišla navštíviť po prvýkrát. Do misovitých líc nabrala ružovú farbu a v jasno-modrých očiach jej iskrí život. Roxy jej znalecky skontroluje čelo a zároveň aj prístroje, na ktoré je napojená.

„Vyzerá to, že už budete v poriadku. Ale nahnali ste nám veľký strach, slečna Tyreková. Hlavne profesorke Drane,“ oboznámi ju Roxy a pokynie na mňa. Začervenám sa. Vojdem do lôžkovej časti a obídem posteľ.

„Ako sa cítite, slečna Tyreková?“ opýtam sa jej.

Sama popritom odolávam nutkaniu načiahnuť ruku a presvedčiť sa, že vysoká teplota jej už zmizla. Ciar sa zaprie do postele a doktorka jej pomôže posadiť sa. Blond kučeravé vlasy jej skĺznu na plecia a vankúš. Na niektorých pramienkoch je popritom ešte stále vidieť jej zaschnutá krv.

„Už mi je lepšie. Prepáčte, že ste si o mňa museli robiť starosti. Ležala som tu dlho?“ smeruje otázku na Roxy. Tá mávne rukou.

„Len pár dní. Ale aspoň som tu mala nejakú spoločnosť.“

Dievča prikývne. Posadím sa na druhé lôžko. „Slečna Tyreková, povedzte nám, o čo vlastne išlo, keď vás vaša spolužiačka napadla. Pretože pochybujem, že to bolo len kvôli vyliatemu nápoju.“ Snažím sa to odľahčiť úsmevom, no Ciar Tyreková na to reaguje úplne opačne. Sklopí pohľad do svojho lona, kde si žmolí ruky. Môjmu zraku neujde, že sa jej potia.

„Je to preto, že som prestúpila z jedného druhu do druhého,“ odvetí a stíchne, akoby tá krátka veta vysvetľovala úplne všetko.

Spomeniem si na riaditeľove slová – Ciar Tyreková kedysi patrila k Svetlým démonom, no po udalostiach v rodine musela prestúpiť k Temným. Chcem o tom vedieť viac, ale nechcem na ňu tlačiť. Preto si zahryznem do pery, aby som nepovedala niečo nevhodné.

„Minulý rok moju rodinu napadla skupina Potomkov,“ začne šepotom a hlas sa jej láme pri každom slove. „Otec s mamou mali neliečiteľné zranenia, bol zázrak, že ešte dýchali. Naša krv nepomáhala, a tak brat vyhľadal temné knieža Temných démonov. Acheronova krv zachránila moju mamu, no otec zomrel. Za oplátku sme všetci traja prestúpili k Temných démonom.“

Spakruky si zotriem slzu stekajúcu po mojom líci. Nemôžem uveriť, že taký dôvod sa skrýval v prestupe Ciar Tyrekovej a jej rodiny k Temných démonom. Dokonca nedokážem uveriť ani Acheronovej šľachetnosti. Aj keď, popravde, svoju krv naozaj nepredal lacno – získal do svojej rasy ďalších démonov a svetlá strana o nejakých prišla.

Roxy si hlasno vyfúka nos do bielej vreckovky a mňa to preberie. „Takže preto ťa tá študentka napadla, rozumiem. Najskôr však nepoznala dôvod tvojho prestupu a cítila k tebe zášť ako ju cíti aj väčšina Svetlých démonov k Temným.“

„Čo s ňou teraz vlastne bude?“ spýta sa polohlasom.

Vymením si s doktorkou Roxy pohľad. Obom nám je jasné, že jej musíme o smrti spolužiačky povedať teraz, inak sa to dozvie od niekoho iného. Ale zároveň ju nechceme raniť. Nebola to predsa jej chyba.

Keď už dlho mlčíme, krátko kývnem doktorke, čím jej dám najavo, že jej tú zlú novinu oznámim ja. „Ciar,“ začnem neformálne, „tvoja spolužiačka, ktorá ťa napadla, hneď po tom incidente utiekla zo školy. Vybrali sme sa za ňou, no prišli sme neskoro. V meste ju napadol Potomok a ona to neprežila.“

„Čože?“ zhíkne. Vystrie sa na posteli a tvár sa jej skriví od bolesti. „Ako sa také niečo mohlo stať? Prečo je Potomok tak blízko školy? Čo tu robí? Ja to nechápem.“

Roxy ju zatlačí späť na do postele skôr, než sa úplne zrúti. Vezmem ju za ruku a silno ju stlačím. „Neboj sa. Toho Potomka rozhodne vystopujeme a zabijeme. Nie je tvoja vina, čo sa stalo. Bola proste len v zlom čase na zlom mieste.“

„Lenže nebyť mňa, neušla by zo školy a teraz by ešte žila,“ protirečí mi.

Neviem, čo na to povedať, pretože má pravdu. Na druhej strane, jej smrť nebola zas taká zlá – zadržala Potomka, ktorý sa blížil ku škole. Vlastne odhalila jeho prítomnosť v meste. Nebyť jej, teraz mohlo byť viac mŕtvych.

Nič z toho Ciar Tyrekovej ale povedať nemôžem. Ak by sa po škole roznieslo, že Potomok to mal namierené k nám, začala by panika, ktorú by sme nezvládli. Zahryznem si do pery.

„Dnes sa bude konať rozlúčka na jej počesť. Ak by si chcela, môžem ťa na tých pár hodín prepustiť z nemocnice,“ navrhne jej Roxy.

Rozlúčku usporiadal riaditeľ, aby rodina mohla prijať našu úprimnú sústrasť. Okrem všetkých študentov a učiteľov mali podvečer prísť aj jej rodičia. Preto bolo dnes zrušené v poobedňajších hodinách vyučovanie. Roxy prítomnosť Ciar na rozlúčke myslí dobre, no ja si nie som istá, či bude jej prítomnosť vhodná. Ciar mi však nedovolí nič povedať. Okamžite s Roxynov ponukou súhlasí so slovami, že tam pôjde, aj keby musí z ošetrovne utiecť.

Podvečer zájdem do svojej izby, aby som sa prezliekla do uniformy. Potiahnem si biely kabátik a vlasy si nechám pre tentoraz rozpustené. Keď sa vraciam späť na ošetrovňu, v salóniku na internátoch sa už zhromažďujú študenti. Jeden z profesorov im dáva jasné pokyny, aby sa správali slušne a pripomína im, že sa jedná o smútočný obrad. Ďalšia z profesoriek rozdeľuje študentom sviečky.

„Pôjdeme?“ spýtam sa Roxy a Ciar.

Obe sú už pripravené vo svojich čiernych uniformách s bielym lemom. Podám obom sviečky. Roxy ich mávnutím ruky naraz zapáli a potom sa pripojíme k ostatným, ktorí pomaly vyprázdňujú salónik. Zástup študentov vedie zbor učiteľov. S Roxy a Ciar Tyrekovou kráčame na konci, aby sme svojim pomalým krokom nezdržovali ostatných. Až dôjdeme ku koloseu, zoradíme sa do lavíc, no nikto si nesadne.

Priestor nie je osvetlený, jediným svetlom sú horiace sviece v našich rukách. Je to nádherné a zároveň to vyvoláva mrazenie na zátylku. Na pódiu je postavený mikrofón a stojan s fotkou mŕtvej. Po oboch stranách horia štyri vysoké sviece. Ciar vedľa mňa sa zapotáca a ja mám čo robiť, aby som ju zachytila pred pádom. Roxy ju objíme okolo ramien.

Davom zaznie šepot, ako keď v korunách stromov zašuští vietor. Náhle znovu všetci stíchnu a na schodoch sa objaví malá skupinka. Vpredu kráča riaditeľ John Erick, hneď za ním idú rodičia zosnulej a posledné sú dve Svetlé študentky, ktoré nesú sviečky. Skupina prejde k pódiu. Študentky sa rozídu na obe strany a ostanú stáť pri pódiu ako dva ochranné stĺpy. Rodičia sa postavia do prvého prázdneho radu a riaditeľ podíde k mikrofónu.

„Dnes sme sa tu stretli, aby sme sa rozlúčili s našou študentkou,“ začne svoj prejav.

Pripomína mi to jediný pohreb, na ktorom som kedy bola. Bolo to v tej dobe, keď som študovala na Americkej Univerzite, môj strýko sa pomiatol a zavraždil päť členov ľudskej domácnosti. Nikdy ho nechytili a moja rodina preto ešte viac trpela. Aj keď mám niektoré spomienky z tej doby zahmlené, na hromadný pohreb tej rodiny som si spomínala veľmi dobre.

Zišli sa tam stovky ľudí – príbuzní, susedia, reportéri a démoni. Vtedy som po prvýkrát videla riaditeľku Asociácie démonov. S mojou rodinou sme stáli dosť ďaleko, aby sme nevyzerali podozrivo, no podľa Svetlých démonov naša prítomnosť nebola vítaná. Aj ten pohreb bol veľmi dojemný. A rovnako ako vtedy, aj teraz cítim pocit viny. Vynorí sa z ničoho nič a na pár krátkych sekúnd sa ma snaží roztrhať na kúsky. Nerozumiem tomu. No potom sa zas vytratí a mne sa v očiach objavia slzy.

„Prach si a na prach sa obrátiš. Lebo Zem ťa porodila a zem ťa aj pohltí,“ zakončí John Erick.

Všetci ako na povel skloníme hlavy a doprajeme mŕtvej minútu ticha. Počítam posledné sekundy, keď niečo padne. Prudko zodvihnem hlavu. Na pódiu sa prevrátila jej fotka a sklo sa rozbilo. V radoch študentov sa ozvú hlasy. John Erick zodvihne fotografiu, ktorá mu náhle vzbĺkne medzi prstami. Odhodí fotografiu znovu na zem a tá sa roztriešti na popol.

„Čo to, dopekla,“ nedokončí Roxy. Zaznie plačlivý výkrik matky mŕtveho dievčaťa.  

„Ticho!“ skríkne John a utíši tak vravu, ktorá sa rozbehla. Aj z diaľky za tlmeného svetla vidím jeho naštvané blčiace oči. „Kto to bol?“ zvolá. Nikto sa neozve. Zatne päste a premeria si každého z nás. Ešte nikdy som nevidela Johna takého rozhorčeného. „Pýtam sa, kto to bol?!“ zreve, až ma zabolia citlivé ušné bubienky. Nikto však nemá odvahu sa ani nadýchnuť, nie to sa ešte prihlásiť.

Prvý, kto sa pohne, je matka mŕtvej študentky. Tackavo vykročí na pódium a padne k popolu. Vezme ho do rúk, no jemný prášok jej rozfúka vietor, ktorý sa zjaví odnikadiaľ. Pohľad mi padne na študentov o pár radov nižšie. Jeden z nich má zdvihnutú ruku a otáča ňou v priestore. V duchu zanadávam a odolávam nutkaniu vykrútiť mu krk. Miesto toho opatrne pustím Ciar zveziem sa o rad nižšie. Temní študenti ma prebodnú pohľadom, no ja si len priložím prst na pery.

Matka na pódiu znovu zvrieskne v plači. Prach z fotografie sa zodvihne zo zeme a zvíri sa okolo nej. Niektorí šokovane zhíknu. Prekonám ďalšie dva stupne a nechýba mi veľa k tomu idiotovi.

„Ty,“ ozve sa nečakane. Zamrznem na mieste a pohľadom strelím na matku. Postaví sa a ukáže mojim smerom. No neukazuje na mňa, lež na študentov pár radov podo mnou. „To robíš ty,“ zopakuje. „Ako sa opovažuješ robiť si z pamiatky mojej dcéry posmech! Ako sa opovažuješ špiniť jej existenciu svojou temnou mágiou!“ Jej hlas sa zvyšuje. Už neznie žensky, ba ani ľudsky. „Stojíš tu a máš uctievať jej pamiatku, no miesto toho si uťahuješ z našej bolesti. Ale ja ti ukážem, čo je to skutočná bolesť. Nebudete sa hrať na nevinných – všetci budete dnes trpieť s nami!“ vykríkne a v tom obráti ruky nad seba.

Doteraz jasnú oblohu zatiahnu mraky. Vzduch sa zvíri okolo nás a jeho teplota sa rapídne zvýši. Z neba sa vyformuje malý lievik pripomínajúci tornádo. Lenže toto má červenú farbu a je tvorené výlučne ohňom a dymom. Horký vzduch mi spáli končeky vlasov. Ohnivé tornádo sa vyformuje k zemi a k rukám šialenej ženskej na pódiu. John Erick sa k nej snaží priblížiť, no jedna dobre mierená rana ho odhodí niekoľko metrov do strany. Pár študentov vykríkne a začne panika. Žena sa rozosmeje.

„A teraz si na rade ty,“ začujem v pišťaní vetra.

Sledujem jej pohľad k študentovi. Inštinktívne sa vrhnem dopredu a prekonám tých pár metrov, ktoré nás delia. Ohnivé tornádo sa odrazí od majiteľky ako od zrkadla a svoj špicatý koniec ostrý sťa meč zamieri do hľadiska. Temný študent veternej energie stojí ako obarený na mieste. Premýšľam, ako ho čo najviac ochrániť. Ak na neho skočím, moja váha ho nezvalí na zem, napadne mi v jeden krátkej stotine sekundy. Vrhnem sa pred neho nastavím ruku pred seba. Ako náhle sa jej dotkne špička plameňov, nadýchnem sa.

Moje telo zaplaví horúčava. Som v sopke, uprostred žeravej lávy a visím len na tenkom lanku. No aj to teplý vzduch začína trhať na nitky. Dýcham prerývane a na kolenách prosím o chladný severný vietor s príchuťou morskej soli. Moje telo pohlcuje ohnivú energiu a snaží sa zničiť všetky plamene. Ale je to náročnejšie, než som si myslela.

„Sophia, aké poznáme pokročilé obranné techniky?“

Otočím hlavu k riaditeľovi. Odložím svoj čaj späť na podnos a ruky spustím na stehná. „Pokročilých obranných techník je päť. Väčšina z nich je na krátku vzdialenosť – sú to pohltenie priamym dotykom, energetická bariéra, zrkadlová bariéra a stratenie. Piatou technikou je celkové pohltenie, ktoré sa dá použiť ako na krátku, tak aj na dlhú vzdialenosť pri útoku živlom.“

John Erick sa usmeje. „Správne. A vieš, prečo sa posledná technika učí na škole iba teoreticky?“

„Pretože pri veľkej protivníkovej sile hrozí, že ma jeho živel úplne pohltí a ja zomriem. Je to veľmi nebezpečné,“ odrecitujem naučenú formulku.

Riaditeľ pokynie a ja si znovu vezmem do rúk čas. Odpijem si z neho. Je ovocný a sladký ako med. Šťastne sa usmejem na riaditeľa, že ma znovu pozval na jeden z jeho špičkových čajových posedení.

„Sophia,“ osloví ma po krátkej pauze. „Chceš sa tú techniku naučiť?“

Cítim, ako mi horí ruka. Bodavá bolesť mi preniká od dlane cez lakeť až po rameno. Zaškrípem zubami a potlačím výkrik. Nadýchnem sa vriaceho vzduchu, ktorý mi pomaly rozožiera pľúca. Tornádo sa pomaly zmenšuje, no stále je príliš veľké. Našťastie žena nemôže otočiť svoj hnev na niekoho iného, pretože pri pohlcovaní som jej oheň spútala.

Koloseum je už skoro prázdne. Celý útok trvá len pár sekúnd, no mne to pripadá ako celé storočie. Plamene nečakane zmiznú a vzduch sa vzápätí ochladí. Na pódiu zbadám ženu ležiacu na zemi. Nad ňou stojí Rais a ruku zviera v päsť. Že to nikoho nenapadlo skôr, pomyslím si. V kolenách pocítim slabosť a zveziem sa na sedačku. Hlava sa mi točí a v ruke ešte stále cítim ohnivé šklbanie.

„Si v poriadku, Drane?“

Nemusím dvíhať hlavu, aby som zistila, kto to je. Pozriem sa na svoju dlaň – koža mi zmizla a je vidieť len krvácajúce kosti a potrhané šľachy. Pri tom pohľade ma napne a zároveň som prekvapená, že necítim ešte väčšiu bolesť. Možno je to šokom.

„Na.“ Vzhliadnem.

Acheron mi podáva hodvábnu bielu vreckovku. Zaváham. Znechutene si odfrkne, kľakne si a obviaže mi dlaň. Keď zatiahne, skoro zošaliem od bolesti. Potom sa narovná. „Vieš, mala by si si prestať robiť dlhy, ktoré ti ostatní nikdy nesplatia.“

„To malo byť ďakujem za záchranu tvojho Temného démona?“ podpichnem ho.

Chladne sa uchechtne. „Moji Temní démoni tvoju pomoc nepotrebujú, Drane. Na ochranu tu majú svojho kráľa.“

„Skutočne? A je ti jasné, že keby som nepribehla, jeden z nich by bol teraz na popol?“

„Pomohla si mu, ale pozri sa ako vyzeráš. Ak by to nebol totálny idiot, do takejto šlamastiky by sa nedostal. Mala si to nechať tak.“

Otvorím ústa. „Ako môžeš takto hovoriť o svojom vlastnom,“ lapám po dychu od rozhorčenia. Postavím sa a svet sa mi zatočí pred očami. Skoro sa zveziem späť na sedačku, keď ma Acheron inštinktívne zachytí. Nahne sa a mne do nosa udrie jeho sladká kolínska zmiešaná s dymom.

„Náš svet nie je také priateľské miesto, ako sa zjavne domnievaš, Drane. Tak prestaň byť naivná a konečne otvor oči. Temní ani Svetlí démoni na tejto univerzite ťa nepotrebujú, pretože nie si nič. Na svoju ochranu tu majú mňa. A dám ti ešte poslednú radu – odíď zo školy skôr, než ťa to bude ešte viac bolieť.“ Ash mi stisne zničenú ruku a mňa to úplne odzbrojí.

Pustí ma. Skĺznem späť na sedadlo a druhou rukou si chytím zranenú. Pulzuje mi v nej bolesť, no vďaka hnevu ju ledva vnímam. Znovu ma ten čiernovlasý lev naštval, ale tentoraz nemôžem robiť nič, len sa pozerať na jeho široké odchádzajúce ramená a čierne vlasy, ktoré sa mu vlnia k pleciam.

Hlasno vydýchnem.

„Profesorka, ste v poriadku?“ Pribehne ku mne zadychčaná Roxy. Nadvihnem ruku a pokrútim hlavou. „Panebože. Mám vám nejako pomôcť?“

Usmejem sa na ňu. „Bolo by fajn, ak by ste mi pomohli do mojej izby, aby som sa mohla zotaviť.“ Roxy ma podoprie a pomôže mi vstať. „A kde je vlastne Ciar?“ spýtam sa, keď si uvedomím, že ju nikde nevidím.

„Požiadala som dve Temné študentky, aby ju odviedli na internáty. Hneď potom som sa ponáhľala späť. Neviem, čo ste to presne predviedli, ale som rada, že ste to urobili. Inak by tu bolo veľa mŕtvych.“

„Aspoň niekto si to myslí,“ uškrniem sa.

Pri odchode z kolosea ešte kútikom oka zazriem na pódium. Pri žene v bezvedomí kľačí jej zronený manžel. John Erick niečo hovorí Acheronovi a Raisovi, no nemám chuť ich odpočúvať.

Na izbe uistím Roxy, že som skutočne v poriadku a za chvíľu bude moja ruka vyzerať ako nová. Keď odíde, zamknem a odšuchcem sa do kuchyne. Z chladničky vytiahnem pivovú fľašku. S jednou rukou s problémami zložím vrchnáčik a napijem sa. Ústami mi prejde niekoľko deci studenej krvi. Po toľkej horúčave mi to však vôbec neprekáža. Aspoň schladí moje rozžeravené pľúca i telo. Odmotám si z ruky vreckovku a pozriem sa na ranu. Na kostiach sa pomaly začínajú formovať šľachy a mäso. Posadím sa na posteľ. Po pol hodine sa na ruke objaví nová koža, jemne ružová ako na detskej tváričke.

Ponaťahujem si prsty, keď mi náhle stuhne krv v žilách. Dlaň i prsty mi obklopia oranžovo-červené plamene. Ticho blčia a nepália akoby boli len ilúziou. Zadržím dych. Načiahnem druhú ruku a chcem sa ich dotknúť, no skoro sa popálim. Fúknem do plameňov. Oheň sa zakmitá, ale horieť neprestane. Nasajem vzduch.

„Sophia, čo urobíš, ak ťa obranná technika premôže?“ spýta sa ma riaditeľ John Erick.

Zadychčane sa zodvihnem na štyri. Ruky mám spálené na uhoľ a je zázrak, že ešte držia pokope. Cítim neuveriteľnú bolesť a nedarí sa mi potlačovať slzy. Nikdy som pri tréningoch s riaditeľom nefňukala, ale tentoraz chcem, aby už prestal. Povedať to nahlas sa však bojím.

„Sophia, čo urobíš?“ zopakuje svoju otázku.

Zalovím v pamäti. Nedarí sa mi vyhľadať správnu odpoveď. „Ja neviem,“ zafňukám. Nepoznám odpoveď, ktorú odo mňa chce a hlava sa mi ide z toho rozletieť. Umriem – napadá mi, no viem, že John Erick má na mysli niečo iné.

Zodvihnem k nemu pohľad. Plamene okolo neho zmiznú a on si vyberie zo zadnej kapsy vyťahovací nôž. Pomaly sa blíži ku mne a ja dostanem náhle strach. Postavím sa, aj keď ma nohy sotva udržia. John však nenamieri nôž proti mne, lež proti sebe. Zastaví, oči nespustí z mojej tváre. Pevnejšie chytí rukoväť a podreže si zápästie.

„V krvi sa skrýva sila,“ šepnem, keď si spomeniem na riaditeľove slová. Obrátim do seba zvyšok krvi vo fľaške a prizerám sa, ako plamene na mojej ruke pomaly miznú. O chvíľu už nevidieť nič. Keď sa to stane, vydýchnem si úľavou.

Nič podobné sa mi ešte nestalo, ani som to nevidela. To preto muselo byť používanie tejto obrannej techniky také nebezpečné. Aj keď som si vždy myslela, že ma nepriateľov živel pohltí už na mieste pri súboji. Zdalo sa, že som sa zmýlila. 

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 7. kapitola: