OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 5. kapitola

22.08.2015 (13:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1398×

5. kapitola

Päsť narazí do tváre čiernovlasého leva a ten sa zapotáca dozadu. Nečakám, kým sa spamätá, a vzápätí mu druhou rukou vrazím pod hrudník. Tentoraz niečo zapraská. Dúfam, že sú to jeho kosti.

„Miesto tej figuríny si tam niekoho predstavujete, mám pravdu?“

Zazriem na Roxy. Sedí na lavičke na konci telocvične, jednu nohu má prekríženú cez druhú a rukou sa opiera o lavičku, zatiaľ čo v tej druhej drží pohár kávy. Bezstarostnejší postoj som ešte v živote nevidela. V tom okamihu by som chcela byť na jej mieste. Alebo aspoň mať možnosť udrieť si do skutočného Acherona Uliella.

„Čo vám ten fešák urobil také zlé, že ste sa rozhodla ho rozsekať?“

Zamračím sa nad jej slovníkom. No keď sa pohľadom vrátim späť k červenej figuríne pred sebou, jej plast na hrudi je skutočne prasknutý. Sťažka vydýchnem a nechám figurínu figurínou. Vezmem si uterák a posadím sa obkročmo oproti doktorke Roxy. V tomto okamihu som šťastná, že som sa s ňou včera zoznámila. Teraz som aspoň mohla niekomu povedať, aká som naštvaná.

„Chcela by som rozsekať vášho kráľa. Povedzte, Acheron sa už narodil taký arogantný a namyslený, že s ním človek nevydrží zostať v jednej miestnosti viac ako päť minút inak dostáva vážne tiky ho zavraždiť alebo k týmto „cnostiam“ prišiel časom?“

Roxy sa zasmeje a ruka jej vystrelí k ústam. „Prepáčte. Takže to on vás tak veľmi vytočil? Ani sa nečudujem. Keď sa stretnú dve výrazné povahy ako tie vaše, musí dôjsť k nejakému iskreniu.“

„Čože?“ skríknem.

Roxy si na svoju obranu zodvihne ruky a krátko nimi zamáva na znamenie, že som ju zle pochopila. „Chcela som len povedať, že Acheron nie je taký zlý ako sa javí. Na svoj vek je veľmi rozumný. Asi to súvisí s jeho detstvom. Už keď mal päť zistilo sa, že je novým kráľom západného pobrežia. Takže musel rýchlo dospieť. Je síce pravda, že nemá príliš v láske Svetlých démonov, ale ako kráľ je dobrý.“ Hlas doktorky Roxy bol nežný, akoby nehovorila o tom divokom levovi, ale o milom a priateľskom plyšákovi.

Odfrknem si. „Nemá rád je prislabý výraz,“ oponujem. „Ash nás nenávidí. Sme pre neho len odpad a asi by vybuchol od zlosti, ak by mal niekoho z nás počúvať. Typujem, že to kvôli nemu odišli všetci Svetlí profesori. A ani sa im nečudujem. Skákať ako on píska... Taký hnusný...“ Vykríknem a tresnem uterákom o zem. Roxy nadskočí. Bojazlivo sa usmeje.

„Máte pravdu, niekedy to už preháňa, ale na druhú stranu by sme mu to nemali vyčítať. Je všeobecne známe, že keď mal necelých desať rokov, uniesli ho Svetlí démoni. Bol to ešte malý chlapec, ktorý sa musel sám oslobodiť. A také niečo na ňom určite zanechalo svoje stopy.“

Sklopím hlavu. Nevedela som o tom. Príde mi ho ľúto. Zabránim si predstaviť malého čiernovlasého leva, ako si musí vybojovať cestu z rúk únoscov, no už len tá skutočnosť dokázala rozdrásať srdce. V tom sa však zarazím a spomeniem si na všetko, čo sa stalo od môjho príchodu na Americkú Univerzitu. A na jeho hnusnú, povýšeneckú, prihlúplu tvár s čiernymi chladnými očami!

Udriem päsťou do lavičky tak silno, až mi ruka bolestivo zabrní.

„To mu nedáva právo robiť si z nás otrokov! Alebo sa vyvyšovať, aj keď som jeho profesorkou! Malý fagan!“

Roxy zamľaská. „Technicky ste od neho mladšia vy, nie? Koľko je to, dva roky?“

Zmrazím ju ostrým pohľadom. Túto skutočnosť mi nemusí pripomínať. Veľmi dobre si uvedomujem, že každý študent je odo mňa o rok, dva či tri starší. Pri nikom mi to však nevadí viac ako pri Acheronovi.

„Na veku nezáleží. Nemal právo urobiť to, čo urobil.“ Moja nová priateľa kývne hlavou, čím ma vyzve k pokračovaniu. Urobím grimasu a preložím si nohy na jednu stranu. „Včera večer dovolil druhákom – svojim Temným démonom – z druhej skupiny, že ma môžu vyštvať zo školy. Vraj im na to bude stačiť týždeň, aby sa tu objavil nový profesor na Nočné vyučovanie.“ Povzdychnem si. „Už pri nástupe mi bolo jasné, že to tu bude ťažké. Hlavne, čo sa týka Temných démonov. Vedela som, že im nebude po vôli, aby ich učil niekto ako ja. Ale myslela som si, že sa to časom ustáli a nechajú ma niečo ich naučiť. Lenže je to ešte horšie. Ani jeden z nich mi nechce dať šancu a preto mi je smutno. Som sakramentsky naštvaná, ale taktiež ma to mrzí,“ opravím sa.

„Na vašom mieste by som už asi dávno ušla,“ zasmeje sa Roxy. „Zahrávať sa s Temnými démonmi nie je žiadna sranda, to vám môžem odprisahať. Obzvlášť, keď ide o dospievajúcu mládež. Preto by som odišla skôr, než sa niečo naozaj stane.“

Vydýchnem. Vedela som, že povie niečo podobné. Že aj ona ma bude nabádať, aby som opustila školu. Koniec koncov, patrí k Temným démonom.

„Ale,“ zastaví sa a zahľadí sa niekam za mňa. Na tvári má popritom milý úsmev. „Ak by som mala vašu povahu, určite by som neodišla. Ste dosť drsná viete? Žiadny profesor tu nie je ako vy, a tak si Acheron aj ostatní študenti robia, čo chcú. Keď som na Americkú Univerzitu chodila ja, spolužiaci takí nebývali. Mali rešpekt a učitelia sa ich snažili viesť správnym smerom.“

Pousmejem sa nad jej sentimentálnym výrazom. „Typovala som, že máte okolo tridsať, Roxy. Ale teraz mám z toho iný pocit. V ktorom desaťročí ste sa to narodili?“

Uštedrí mi malý buchnát. „To nie je vtipné, i keď musím poďakovať za kompliment. Vyzerám tak mlado len vďaka zdravému životnému štýlu a relaxu. Mojim životným krédom je vyhýbať sa aj tomu najmenšiemu stresu. Inak mám už sedemdesiat.“ Priložila si ukazovák na pery. „Ale nikomu to nepovedzte. Chcem, aby ma aj naďalej niektorí študenti zvali na rande.“

So smiechom súhlasím s jej prianím. No som prekvapená. Na svoj vek vyzerá neskutočne krásne. Dokonca sa na jej tvári neobjavili ešte ani prvé vrásky či iné príznaky starnutia. Na živote démona bolo úžasné to, že sa niekedy mohol dožiť až dvesto rokov. Popritom keď umieral, nevyzeral ani na päťdesiat. Démoni starli štyrikrát pomalšie, než obyčajní ľudia, ale neboli nesmrteľní. Dokonca aj králi a kráľovné časom museli zomrieť prirodzenou cestou.

Zohnem sa po uterák a omotám si ho okolo zápästia. Telo ma trochu pobolieva po hodinovom búšení do hlúpej figuríny, no cítim sa lepšie, než včera večer. Po tom rozhovore Acherona s druhákmi mal ešte tú drzosť neprísť na hodinu Nočnej praxe. Vlastne, nie len on – nikto z jeho skupiny sa tam neukázal. Sedela som v koloseu tri hodiny, kým som pochopila, že sa neobjavia. Prekliaty čiernovlasý lev!

„Profesorka,“ osloví ma Roxy, čím upúta moju pozornosť. „Chcem, aby ste vedeli, že nie všetci na tejto škole sú proti vám a chcú vás vyštvať. Je tu riaditeľ, ktorý by vás v opačnom prípade nenajal, potom som tu ja, ktorej nová ženská pomoc v učiteľskom zbore príde vhod a v neposlednom rade sú tu Svetlí démoni. Ako ste si už určite všimla, zostalo ich veľmi málo. Niektorí sa začlenili k Temným, pretože museli, ale myslím si, že stále je tu niekde skupinka, ktorá má strach z tohto prostredia ovládaného nami. Aj keď to nepovedia, určite sú radi, že sa na škole objavila profesorka, Svetlá démonka, ktorá môže byť ich hlasom a určite im pomôže, keď bude treba. Tým všetkým som chcela povedať, aby ste sa nebáli a neodchádzali tak ľahko – bez boja.“

Mala som chuť ju objať. Ako mamu, keď som bývala malá. Miesto toho som však iba prikývla a rozhodla sa zobrať si jej radu k srdcu. Ak už nie kvôli sebe, musela som všetku šikanu zniesť kvôli všetkým Svetlým študentom na tejto škole.

„Takže mne nepomôžete?“ ozve sa hlas z druhej strany telocvične.

Obe sa naraz otočíme tým smerom. Vo dverách stojí Justin Mallback, celkom talentovaný a snaživý, i keď trochu nafúkaný tretiak. Nie som si istá, odkedy tam stojí a koľko počul z nášho rozhovoru, no aj tak sa nepríjemne zahniezdim.

„Čo potrebuješ, chlapče?“ spýta sa ho Roxy a jej hlas zjemnie.

Justin vykročí k nám. „Chcem, aby mi profesorka Sophia dávala súkromné hodiny a naučila ma jednu z tých super techník, ktoré vie. Napríklad tú, ktorú predviedla na našej prvej hodine. To by bolo fakt perfektné.“

Jeho slová mi na niekoľko sekúnd vyrazia dych. Keď podíde bližšie, postavím sa a uštedrím mu pohlavok. Zatacká sa dopredu a ja si uvedomím, že som tam dala priveľa sily. „Zbláznil si sa?“ zvýšim na neho hlas.

„A vy? Mlátiť študenta,“ zavrčí a ďalej si trie boľavé miesto na temene.

Prekrížim ruky na hrudi. „Tie techniky sa budeš učiť so svojimi spolužiakmi o dva týždne na Nočnej praxi. Žiadne súkromné hodiny. A navyše, až po pár testoch na sto percent zistíme či si schopný skutočne zvládnuť takú pokročilú techniku.“

„Som! Určite som. No nechce sa mi čakať dva týždne, kým sa do toho pustíme. Prečo nás nemôžete učiť už teraz?“

„Pretože najskôr musíme prebrať bezpečnosť. Nesprávne použitie takejto techniky by ťa mohlo vážne zraniť alebo zabiť. To snáď nechceš.“

Mávne rukou a odvráti tvár. „To už nechajte na mňa. Vy mi len dajte súkromné hodiny. Môj otec vám zaplatí koľko len budete chcieť.“ 

Zovriem prsty do pästí. Nasajem vzduch, že na neho poriadne nakričím, keď sa predo mňa náhle postaví doktorka Roxy. Priateľsky mu jednu ruku položí na rameno. Justin sa na ňu otočí a nadvihne obočie.

„Vieš, na svoju otázku si si nevybral práve najlepšiu dobu. Profesorka nie je práve v nálade, aby sa mohla rozprávať o niečom podobnom. Skús za ňou prísť niekedy inokedy, dobre?“

Justin strasie jej ruku z ramena a ustúpi ku mne. Na jeho mieste by som poslúchla doktorkin milý hlas a už bola preč. On je však zjavne zaťatý ako mulica.

„Ani sa odtiaľto nepohnem, kým mi profesorka nesľúbi, že ma bude učiť.“ Prekríži si ruky na prsiach. Roxy prevráti oči v strop a venuje mi upokojujúci pohľad. Prehltnem svoj hnev.

„Pán Mallback, tu nejde o peniaze. A je mi absolútne jedno či tu vystojíte aj dieru. Hovorím nie, a to platí. Počkajte s ostatnými svojimi spolužiakmi.“

Zohnem sa po uterák a naznačím Roxy, aby ma nasledovala. Justin naštvane vykríkne. „Dajme si o to súboj.“ Zastavíme. Obzriem sa cez rameno. „Vyzývam vás na súboj. Jeden na jedného bez používania schopností či techník. Ak vyhrám, musíte ma naučiť používať obranné techniky. Pokiaľ vyhráte vy, už vás s tým nebudem nikdy obťažovať.“  

V jednu sekundu mi príde jeho návrh absolútne šialený, no vzápätí sa mi to celkom páči. Otočím sa na päte. „Mám lepší nápad. Ak vyhrám, postaráte sa o to, aby všetci študenti chodili na moje hodiny. Dnes ráno ste dokonca aj vy chýbali na teórii.“

Prestúpi z nohy na nohu a poškriabe sa vo vlasoch. „To na mne nezáleží. Svojim spolužiakom nemôžem rozkazovať – nepočúvali by ma.“

Nakloním hlavu a lišiacky sa usmejem. „Lenže to sú moje podmienky. Pokiaľ chcete mať aspoň nejakú šancu, aby ste sa naučili techniky skôr, než vaši rovesníci, musia všetci začať chodiť na hodiny. Pokiaľ to nezvládnete, viac ma neotravujte.“

Otočím sa späť k východu. Doktorka Roxy ma nasleduje. „Viete, že sa mu to nepodarí. To, že sa študenti vzbúrili a nechodia na vaše hodiny, má najskôr na svedomí Acheron. Aj keď je meno Mallback veľmi uznávané vo svete démonov, pretože jeho otec patrí k najbohatším démonom na svete, Acheronove slovo je na škole zákon.“

Zažmurkám. Jeho priezvisko mi prišlo známe už na hodine, ale nespomenula som si odkiaľ. Teraz sa mi v mysli vybavila korporátna spoločnosť so sieťou firiem po celom svete a vráskavá tvár staršieho démona, ktorému sa po sto rokoch života konečne narodil syn. Jeho meno sa často objavovalo aj v najnovších výtlačkoch Démonologie, kde jeden škandál striedal druhý.

„Ja viem,“ vrátim sa späť k Roxy. „Práve preto som ho o to požiadala. Pokiaľ má aspoň trochu rozumu a vie o čo ho vlastne žiadam, nikdy nebude súhlasiť s tým súbojom. A to aj hlavne preto, že som ho už raz porazila.“ Bola som si tým istá. A k tomu všetkému boli moje podmienky nesplniteľné.

„Koho ste to porazili?“

Roxy vykríkne a mňa hodí o krok späť. Ušné bubienky ma nepríjemne zabolia. Pred nami sa z ničoho nič na tmavej chodbe zjaví riaditeľova sekretárka Maya. Na tvári má povýšenecký pohľad, v ktorom sa jej leskne odpor voči mojej osobe. Doktorka hlasno vydýchne.

„Pane bože, Maya! Úplne ste ma vydesili.“

„Prepáčte, doktorka. Hľadám profesorku, ktorá mala byť vo svojom kabinete. Máte mať konzultačné hodiny.“

Urobím grimasu. „Keďže ste ma našli, zrejme ste čítali lístok na dverách, že som v telocvični. Alebo snáď máte na mňa nejaký špeciálny radar?“

Roxy sa potichu zasmeje, zatiaľ čo Mayin výraz ešte viac stvrdne.

„Prišla som vás informovať, že prišla najvyššia rada z Asociácie démonov na obhliadku tela. Riaditeľ vás ihneď potrebuje v ošetrovni.“

Z tých slov mi po chrbte prejde mráz. Asociácia démonov. Najvyššia rada. To sú dve veci, ktoré neodlučiteľne patria k sebe a zároveň som ich najviac neznášala. Asociácia démonov bola organizácia tvorená najlepšími Svetlými démonmi z celého sveta. Každý z nich musel prejsť špeciálnym výcvikovým programom, aby mohol loviť Potomkov, či v prípade núdze neskôr pomôcť pri konfliktoch medzi rasami. Väčšina z nás pracovala v dvojčlenných tímoch, ale bolo aj niekoľko takých, ktorí lovili  samostatne – rovnako ako ja.  

„Sophia?“

Hlas doktorky ma vráti späť do prítomnosti. „Idem,“ šepnem. Vykročím za Mayou a doktorka nás nasleduje. Tajne popritom dúfam, že moje športové oblečenie nebude najvyššej rade prekážať.

Prejdeme cez vestibul a vyjdeme von zo školy. Aj keď je to cez spojovaciu chodbu rýchlejšie, nič nepoviem a ďalej nasledujem Mayu. Keď prechádzame popri škole, z internátnej budovy práve vychádza skupinka Svetlých démonov s riaditeľom Johnom Erickom na čele.

Už z diaľky spoznám riaditeľku Asociácie démonov. Staršiu ženu s bielymi prefarbenými vlasmi a tým najdesivejším a najchladnejším pohľadom, aký som kedy videla. Popri nej kráčajú aj ďalší z najvyššej rady. V bielych oblekoch okolo nich stoja traja bodyguardi, ktorí úskokom sledujú temné knieža vedľa riaditeľa.

„Čo ten tam robí,“ precedím medzi zubami a pohľadom prebodnem Acherona.

John Erick nás zaregistruje a zmení smer celej skupiny. Rada sa pomaly blíži k nám a Maya zastaví. Keď sú už skoro pri nás, zastavia. Riaditeľka urobí krok dopredu a spolu s ňou sa pohnú aj dvaja muži z ochranky.

„Sophia Drane!“ zvolá hlasom bez akéhokoľvek zafarbenia.

V duchu sa strasiem, pretože mi príde chladný. Ako od robota v ľudskej koži. Navonok však nič nedám znať a len kývnem hlavou staršej žene i zvyšku rady. „Riaditeľka, som rada, že vás znovu stretávam.“

„Dlho sme sa nevideli. Ako sa darí vášmu otcovi?“

Viem, že je to v skutočnosti to posledné, čo ju zaujíma. Donútim sa k úsmevu. „Je mu už lepšie. Ďakujem za opýtanie.“

Prikývne, no jej mimika sa nepohne ani o milimeter.

„Pozor!“ vykríkne náhle jeden z ochranky a stiahne riaditeľku k sebe.

Telo sa mi napne v domnelí blížiacej sa hrozby. Chcem sa obzrieť, keď mi niečo lepkavé pristane na hlave. Automaticky zavriem oči. Hustá tekutina sa mi rozleje po tvári a rukách a pomaly sa plazí mojim telom k zemi. Hneď potom nasleduje niečo mäkké, čo ma zaťaží ako závažie a keď sa nadýchnem, rozkašlem sa. Otvorím oči a pozriem sa na ruky. Žĺtky z vajíčok sa mi tlačia medzi prstami snažiac sa ujsť pred belasou múkou. Som tým oblepená všade, od hlavy až po päty. Kýchnem, keď sa mi múka znovu dostane do nosa.

Vyvrátim hlavu dozadu a pohľadom prebodnem otvorené okno z internátnej izby. Začujem smiech.

„Drane, čo to má znamenať?“ spýta sa riaditeľka.

Spakruky si zotriem múku a vajíčka z úst, aby som mohla hovoriť. „Na vašu otázku nepoznám odpoveď, pani riaditeľka. Museli by sme sa ísť spýtať študentov v tej izbe.“ Ukážem na okno nad sebou. Riaditeľka zovrie čeľuste.

„Myslím, že túto situáciu vyriešim ja. Je to predsa moja škola. Osobne tých študentov potrestám,“ zachráni situáciu John Erick.

Riaditeľka na neho nepríjemne fľochne pohľadom, ktorý by usmrtil aj nesmrteľného a riaditeľ ustúpi. Stiahnem si z rúk čo najväčšiu vrstvu vajíčok a múky a snažím sa rozdýchať situáciu. Do žíl sa mi vleje nová vlna hnevu. Ak ich nájdem, vlastnoručne z nich vymlátim dušu.

Niekto sa zasmeje. Pohľad mi okamžite vystrelí k Acheronovi. Nemýlim sa. Svoj smiech sa ani nesnaží skryť. Riaditeľka nepríjemne zasipí ako had chutnajúci vzduch.

„Vráťme sa späť k práci, slečna Drane,“ navrhne jeden z rady.

„Už sme videli telo,“ pokračuje riaditeľka a modré oči jej ešte viac schladnú. Naháňa mi to husiu kožu. „Nepochybne ide o útok Potomka. Podľa práce veľmi mladého, neskúseného. S riaditeľom Johnom Erickom, sme sa zhodli, že je veľmi zaujímavé, že narazil práve na jedného z démonov tak ďaleko od mesta. Preto si myslíme, že mal namierené v tej chvíli do školy.“ Nasajem vzduch prekvapením. Niečo také mi nenapadlo, ale dáva to logiku. Riaditeľka zopne ruky dopredu a veľavýznamne sa na mňa pozrie. „Ochrana študentov je v tejto chvíli najvyššia priorita. Preto nemienime ponechať nič náhode. Máte na to týždeň, slečna Drane. Využite akékoľvek prostriedky, aké budú potrebné k jeho zabitiu. Nesmie byť napadnutý ďalší démon.“

Je mi jasné, kam jej slová smerujú. „A čo sa stane po týždni, ak sa mi to nepodarí?“

„To čo sa väčšinou stáva, keď jedinec zlyhá. Príde komando, ktoré to vyrieši bez ďalšieho zdržovania. A vy predstúpite pred disciplinárnu komisiu. Byť Strážcom a nechať si ujsť Potomka priamo pred nosom, taká hanba.“ Odfrkne si a na tvári sa jej náhle objaví tieň znechutenia. Hneď na to však zmizne a ona prekoná tú malú vzdialenosť medzi nami. Chladné oči zabodne do mojich.

„Viem, že vy lovíte Potomkov podľa vlastných pravidiel, Sophia. Ale tie vám tentoraz nepomôžu. Zoberte si príklad zo svojich kolegov a použite ľudí ako návnadu. Ide tu o lov Potomka. Nikto vás súdiť nebude.“ Chcem niečo povedať, keď sa riaditeľka zvrtne na päte. „Máte na to týždeň. Ani o deň viac.“ Po tých slovách s celou delegáciou odíde. Maya sa pridá k Acheronovi, ktorému smiechom zablikajú oči a potom aj oni odídu za riaditeľom.

Zostanem stáť na mieste ako obarená a vzduch okolo mňa akosi schladne. Vajíčka mi stále stekajú po tele až sa podo mnou začína tvoriť malá kaluž. Múka mi s nimi schne vo vlasoch a cítim ju aj pod oblečením. Nič z toho však nevnímam, pretože mi v hlavne stále znejú riaditeľkine slová.

„Netušila som, že je riaditeľka taká drsná. Čo je vlastne to komando?“ spýta sa Roxy. Neprítomne k nej nakloním hlavu.

„Je to skupina Strážcov, ktorá uháňa Potomka nepretržite dvadsaťštyri hodín, až pokým sa neunaví alebo ho nedostanú. Nemám komando rada. Nezáleží im na ľuďoch, aj keď sú to všetko Svetlí démoni. Pri poslednej akcii dokonca zničili polovicu mesta.“

„To snáď nie,“ zalapá po dychu Roxy.

Súhlasne prikývnem. Už použitie ľudskej bytosti ako návnady mi príde celkom prehnané, nie to ešte zničenie mesta. Nepochybujem, že ak by k tomu nakoniec došlo, niečo podobné by sa odohralo aj v meste blízko školy. Preto musím chytiť Potomka čo najskôr, aj keby mám hliadkovať v meste dňom i nocou.

„Idem sa pripraviť na Nočnú prax,“ oznámim Roxy a zamierim do svojej izby. Aj keď mám ešte pár hodín do ôsmej, som si skoro istá, že zmytie všetkej tej múky z tela a hlavne z vlasov, zaberie minimálne polovicu času.

●●●

Aj tak neprídu,  pomyslím si nahnevane. No aj napriek tomu si musím zobrať pomôcky na hodinu Nočnej praxe a ísť do kolosea. Ak by o tom riaditeľka z Asociácie démonov vedela, že tu tak zbytočne strácam čas, miesto toho aby som hľadala nebezpečného Potomka, pravdepodobne by ma vykopla až na Mesiac. Okrem toho problému s Potomkom som musela čo najskôr vyriešiť aj dochádzku svojich študentov, inak hrozilo, že ma bude musieť riaditeľ vyhodiť.

„Akoby jeden problém nestačil,“ zamrmlem si pre seba v tmavom lesíku pri škole. Predo mnou sa po chvíli chôdze objaví koloseum vyhĺbené do zeme. Osvetľuje ho rada lámp  z oboch strán. Vonku popri tom pofukuje príjemne teplý vánok, aj napriek tomu, že sa nachádzame v druhom najchladnejšom štáte Ameriky. Vykročím po kamenných schodoch.

Koloseum zíva prázdnotou rovnako ako včera. V polovici schodov musím zastaviť. Predo mnou leží suchý konár spadnutý zo stromu. Zohnem sa, keď ma čosi zrazí k zemi. Zvalím sa dole schodmi a popritom cítim každú ostrú hranu, ktorá mi narazí do tela. Keď konečne zastavím, celé telo mi pulzuje bolesťou. Zasipím. Ruka mi vystrelí k zátylku. Na prstoch cítim lepkavú tekutinu.

„Dočerta,“ zanadávam a zodvihnem sa na lakťoch. Dve postavy zbehnú dole schodmi a zastavia sa nado mnou.

Sú to študenti - jeden Temný, druhý Svetlý démon. Obaja sú nervózni, no ani jeden z nich sa nezohne, aby mi pomohol na nohy. Takže ma vážne tresol jeden z nich.

„Viete o tom, že za napadnutie učiteľa môžete byť vylúčení?“ spýtam sa oboch.

Svetlý ťažko prehltne. Temný zodvihne ruky, v ktorých drží baseballovou pálku. „Sklapni,“ zreve a udrie ma po druhýkrát. Svet mi pred očami potemnie. 

Na konci tejto kapitoly by som sa chcela poďakovať všetkým, ktorí poviedku čítate. Aj keď mi to naposledy trvalo skoro mesiac, kým som kapitolu napísala, budem sa snažiť pridávať túto poviedku pravidelne každý týždeň. :)

A špeciálne by som sa chcela poďakovať pravidelným komentujúcim: mima33, Trisha, majka587 a Arminka. Vaše komentáre ma občas pobavia, ale vždy mi dodajú energiu písať ďalej. Za to vám patrí dievčatá jedno veľké Ďakujem. :)

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 5. kapitola: