OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 31. kapitola

Zaklopem na dvere do jeho kajuty. Spoza nich sa ozve bolestivé stonanie. Nečakám na pozvanie a rozčapnem dvere.

Acheron leží vo svojej posteli, spoly prikrytý dekou. Odhalená hruď sa mu nadvihuje v ťažkých nádychoch a po prsiach mu stekajú kropaje potu. Spí. Jeho výkrik bol následkom zlého sna.

„Acheron,“ zvolám. Pribehnem k nemu a zatrasiem mu rukou. Nereaguje. Hlava sa mu otočí z jednej strany na druhú a silnejšie prižmúri oči. Ešte raz ním zamixujem, zvolám na neho a potom ho prefackám. Po druhej facke ma chytí za ruku a silno ju stisne. Konečne rozlepí oči.

 „Sophia?“ Vyzerá dezorientovanie.

Vydýchnem si a zveziem sa na roh postele. „Konečne. Myslela som, že ťa nepreberiem. Pustíš ma?“ Zamykám rukou, aby som mu dala najavo, že ma stále drží. Keď ju pustí, posadí sa na posteli a chrbtom sa oprie o stenu.

„Čo sa stalo? Ako som sa dostal do postele?“

Zamračím sa. „Nespomínaš si? Bol si opitý, tak som ťa zniesla dole a nechala ťa tu. Musel si sa potom ešte raz prebrať, keďže si sa vyzliekol.“

„Čože? A prečo si-“ Nedokončí. Obzrie si ma od hlavy po päty a v očiach mu zablikajú lišiacke iskierky. Uškrnie sa.

Nasledujem jeho pohľad. Keď vykríkol, bola som v sprche. Tak veľmi som sa preľakla, že sa mu niečo stalo, že som dvakrát nepremýšľala nad tým, ako vyzerám, obmotala si telo do uteráka a vybehla za ním. Ešte teraz mi po tele tiekli kvapky vody a uterák nezahaľoval toľko, ako by mal.

Zanadávam. Vyskočím na nohy, no Acheron ma stiahne späť.

„Keď už si tu-“

Plesknem ho po ruke, až sa to ozve po celej kajute. Ukážem na neho výhražne prst. „Opováž sa tú vetu dokončiť, Acheron Ulliel! Opováž!“

Jeho úškrn prejde do úsmevu. „Ani nevieš, čo som chcel povedať. Na čo to tvoja hlava myslí? Ty perverzáčka.“

Do líc mi stúpne červeň. Cítim, ako by moja hlava mala čochvíľa vybuchnúť pod návalom tepla. Snaží sa na mňa hodiť svoje vlastné perverzné myšlienky? Chcem ho znovu udrieť, no ruka sa mi zastaví vo vzduchu. Aj keď žartuje, je až nezdravo bledý. Jeho oči, ktoré boli ešte pred necelými dvadsiatimi minútami plné alkoholového opojenia, teraz vyzerali prepadnuté a unavené. Je to kvôli tomu snu? Č sa mu snívalo, že sa tak vydesil?

„Čo si teda chcel povedať?“ spýtam sa len preto, aby som zahnala vlastné myšlienky.

Znovu si ma prezrie. „Keď už si tu, mohla by si tu zostať? Nie je mi práve najlepšie. A keďže som ti dal svoju krv, mala by si mi vrátiť láskavosť a dať na mňa dnes v noci pozor.“

„To tu mám zostať celú noc?“

„Niečo sa ti na tom nepáči? Koniec koncov, to kvôli tebe som takto dopadol.“

Kvôli mne? Čo s tým mám spoločné ja?! Zahryznem si do pery. „Chvíľu vydrž. Pôjdem sa obliecť a prídem. Zostanem, kým nezaspíš.“

Otočím sa k dverám, no on mi ruku nepustí. Spýtavo sa pozriem, ako mi ju zviera. „Nikam nechoď. Čo keď ti to bude dlho trvať, ja zaspím a bude sa mi snívať opäť niečo zlé? Dovolíš to svojmu svedomiu?“

„Vari chceš, aby som tu sedela len takto?“ Neveriacky sa na neho pozriem.

„Kto hovorí, že budeš sedieť?“ odvetí a poklepe na prázdnu polovicu postele vedľa seba.

Puknú mi nervy, vyšklbnem si ruku a pošlem ho dočerta. Z jeho kajuty pritom vypochodujem rýchlejšie, než som do nej vošla. U seba sa usuším a prezlečiem do čistého pyžama. Zhasnem svetlá a ľahnem si. Dlho však oči zatvorené mať nedokážem a posadím sa.

Ten hlúpy Acheron! Prečo žartuje, keď sa o neho bojím? Keď mu chcem pomôcť? Keď vyzerá... akoby mu niekto ublížil?

„Dočerta s ním,“ zafrflem. Vezmem si deku, vankúš a vyjdem na chodbu. Pred otvorením dverí zastavím, započúvam sa. Nepočujem však žiadne chrápanie, prehadzovanie sa či stony. V duchu viem, že toto zrejme ešte oľutujem, no i tak vojdem.

V kajute sa svieti. Acheron je stále v rovnakej polohe a díva sa do prázdna. Keď vojdem, hneď otočí hlavou a na tvári mu vidieť istú dávku úľavy tesne predtým, než ju pretne úškľabok. „Už som sa bál, že neprídeš.“ Posunie sa na posteli a ukáže na voľné miesto vedľa seba.

Prevrátim oči. No i tak prejdem k posteli z druhej strany, odhrniem deku a posadím sa vedľa neho. Na holé nohy si natiahnem vlastnú prikrývku.

„To chceš byť v tejto polohe celú noc?“ spýta sa.

„Radšej sa snaž zaspať, kým mám dobré srdce a zostávam tu,“ varujem ho.

Koná ako by to bol rozkaz. Stiahne sa dole, objíme mi nohy rukou a hlavu si položí do môjho lona.

„Ty-“

„Ticho. Inak nezaspím,“ zahriakne ma. Aspoň v duchu ho preplieskam a nakopem. Nahlas však nereagujem, Čím rýchlejšie zaspí, tým skôr sa budem môcť vyslobodiť a vrátiť k vlastnému spánku, aj keď ešte netuším, ako sa vymotám z jeho zovretia.

Načiahnem sa k svetlu a zhasnem. Acheronom mykne a pevnejšie mi objíme nohy. Jeho horúcu dlaň a tvár cítim aj cez prikrývku.

Chvíľu obaja mlčíme v tme. Loď sa pohojdáva zo strany na stranu a zhora počuť udieranie vetra do plachiet. Je to upokojujúci zvuk, no i tak sa mi nedarí sa uvoľniť a trochu odpočinúť. Cítim, že aj Acheron je napätý a nespí. Začne mi tŕpnuť chrbát. Pomrvím sa, no aj keď je to nanajvýš nepohodlné, myšlienku ľahnúť si vedľa neho okamžite zavrhnem.

Spakruky si utriem kropaje potu z čela a znovu ju spustím dole. Pritom však skončí na jeho hlave. Skôr, než si uvedomím, čo robím, pohladím ho po vlasoch. Sú mäkké. Na dotyk veľmi hebké. A pri tomto sústredení z úst vypustím niečo, čo ma naozaj zaujíma: „Čo sa ti snívalo?“

Acheron na pár okamihov prestane dýchať. Vie to vôbec, premýšľam. Alebo sa rozhoduje, či mi to povedať? Bolo to až také zlé.

„Prepáč, nemusíš to hovoriť. Vlastne mi do toho nič nie je,“ vezmem späť svoju otázku.

Acheronove ticho mi je súhlasom, keď náhle odvetí: „Snívalo sa mi o dobre, keď som bol malý a uniesli ma.“

Stiahne mi hrudník. Hlupaňa! Načo si sa pýtala.

Otvorím ústa, no on pokračuje. „Zase som bol spútaný, vysilený a mal som pocit, že umriem. No Kráľovná Svetlých démonov si odo mňa aj tak ďalej brala moju krv a vysávala zo mňa aj posledné zvyšky života. Akákoľvek moja snaha na útek prišla vnivoč. A keď sa mi to už konečne podarilo, prišla ona a zase ma zavrela. To sa mi snívalo.“

Jeho hlas je ponurí. Verím, že povedať mi to, pre neho nebolo vôbec jednoduché. A vôbec na to myslieť. Skutočne som zvedavá hlupaňa.

„Je mi to ľúto. Prepáč, nemala som sa pýtať.“

„To nevadí. Len som na to už dlho nemyslel, preto ma to tak dostalo. Neviem, prečo sa to stalo. Zabudni na to a radšej spi,“ odmávne celú konverzáciu akoby skutočne o nič nešlo. No ja mu neverím. Nemôžem. Sama som si prešla vlastnou hrôzou a viem, čo to urobilo so mnou. Dobre. Acheron možno je Kráľom Temných démonov, no to neznamená, že je obrnený titánovým štítom, cez ktorý nič neprenikne. Aj on má srdce, dušu a cíti bolesť, aj keď mi väčšinu času lezie poriadne na nervy.

Povzdychnem si. Vezmem jeho ruku a odsuniem ju so svojim nôh. Acheron sa nadvihne na lakťoch. Zosuniem sa dole a poriadne sa uložím na posteli. No tesne predtým, než sa mu otočím chrbtom, rázne ho varujem: „Ak sa ma do rána dotkneš, dolámem ti ruky.“

Acheron vzápätí moje slová odignoruje, keď sa mi pritúli k chrbtu ako domáca mačka a objíme ma jednou rukou okolo pása.

Si hlupaňa, Sophia, hovorím si. Ale zdá sa, že dnes budeš spať tu.

Áno, ozve sa moje druhé ja. Teraz mu to dovolíš, ale zajtra musíš znovu nastaviť hranice.

Presne tak, pritakám. Zajtra sa vrátime ku vzťahu profesor – študent. Ale dnes ho už trápiť nebudem. Nedáva to najavo, no tá nočná mora mu otvorila staré rany. Preto aspoň na chvíľu chcem byť len jeho... kamarátka.

●●●

Prebudí ma trasenie. Jemné, no dosť silné na to, aby ma vytrhlo zo sladkého spánku. Rozlepím oči. Predo mnou je Raisova tvár. Bledú, predĺženú tvár a zeleno-modré oči, v ktorých hrá istá otázka.

Zažmúrim. Pretriem ti tvár a vydvihnem sa, aby som sa obzrela po miestnosti. Z boku sa mi zošuchne Acheronova ruka. Jeho tvár je tesne pri mne a spokojne odfukuje. Rýchlo si spomeniem, ako som takto skončila, pozriem späť na Raisa a zahanbím sa. Celá očerveniem ako čili paprička.

„Profesorka, vy ste-“ spýta sa po šepky, no nedokončí. Neodváži sa. Napriek všetkému má Rais stokrát lepšie vychovanie ako jeho pán.

Pokrútim hlavou. „Nič také. Acheron len...“ sama sa zastavím. Rais je jeho dobrý priateľ a pravá ruka. No môžem mu naozaj povedať, prečo som s levom skončila v posteli? „Je to dlhý príbeh. Prečo si vôbec prišiel?“

„Je dosť hodín. Acheron sa neukázal na prvej hodine, tak som dostal strach a prišiel ho skontrolovať.“

Prikývnem. Acheron sa zamrví a ešte viac sa ku mne priblíži. Opatrne vstanem z postele a naznačím Raisovi, aby ma nasledoval von. Acherona necháme nerušene odpočívať.

„Acheron toho včera večer veľa vypil a mal ťažkú noc. Bude lepšie, ak ho necháme poriadne vyspať. Ak chceš, môžeš tu s ním ostať.“

„Ďakujem. Rád tu zostanem.“

Súhlasím, otočím sa k dverám do svojej izby, keď ma Rais chytí za lakeť a zastaví. „Profesorka, všimol som si na Acheronovom krku stopy krvi. Stalo sa mu včera niečo, keď bol opitý?“

„Nie. Dovolil mi, aby som sa napila jeho krvi.“ Skôr ma prinútil.

„Aha.“ Raisov pohľad sa zmení, no netuším prečo. Pustí ma a ja konečne vojdem do svojej kajuty. Ďalej to neriešim.

Keďže je utorok, väčšinu dňa mám voľno. Rozhodnem sa tento čas využiť na vyriešenie urgentného problému, ktorý sa včera objavil. A vo chvíli, keď sa stratím z dohľadu Acheorna i Raisa, dostanem skvelý nápad.

Aby sa problém mohol vyriešiť, je najskôr potrebné ho rozobrať, preskúmať a zistiť aký veľký vlastne je. Už viem, že moja novoobjavená schopnosť ovládať živel ohňa má vplyv na jednu z piatich pokročilých techník. Ale čo tie ostatné?

Aby som však tomu mohla prísť na koreň, potrebujem pomocnú ruku. Niekoho, kto sa nebude báť mi ublížiť a zároveň si nie je veľmi blízky s Acheronom a jeho skupinkou. Pche! To by teda už len bolo. Nepochybujem, že ak by sa o mojom probléme dozvedel Acheron, hneď by sa nahrnul mi pomáhať ako rytier v žiarivej zbroji. No už toho pre mňa spravil dosť – nemusí mi pomáhať úplne so všetkým. Inak si budem pripadať ešte viac neschopná a úbohá.

Schody v hlavnej budove vybehnem po dvoch. Je prestávka a študenti sa presúvajú z jednej učebne do druhej. Pred sebou uvidím Sarith a oblúkom sa jej radšej vyhnem. Na druhom poschodí zamierim doľava k učebni 7. Druháci sa práve usádzajú do lavíc na prednášku zo psychológie. Profesor tu ešte nie je.

Očami prehľadám študentov a nájdem tých, ktorých potrebujem. Zamierim k nim.

Josh ovládajúci živel zeme, Lana, ktorá ovláda oheň a Mark, ktorý sa rád hrá s vetrom. Traja druháci, ktorí mi pri príchode spôsobili nemalé problémy a nemalú bolesť. Jednoducho perfektní kandidáti!

„Ahojte. Chcete sa vyhnúť psychológii?“ spýtam sa, keď zastanem pred ich lavicou. Všetci traja si ma premerajú a pozrú sa na seba.

„Ako?“ spýta sa Josh.

„Nazvime to mimoškolskou aktivitou. Pripočítam vám za to body ku skúške z Nočného vyučovania.“

„To beriem,“ súhlasí Lana a rýchlo prikývne. Ani sa jej nečudujem. Aj keď na mojich hodinách vyniká, ostatné predmety jej veľmi nejdú. A kto by už len chcel sedieť na nudnej psychológii?

„Vezmite si veci a choďte sa obliecť. Vonku je zima. Stretneme sa pred internátom o päť minút,“ dám im príkazy.

Pobalia si veci a pri odchode sa zastavím u profesora, ktorý práve vojde do miestnosti. V skratke ich všetkých ospravedlním z jeho hodiny, pretože ich potrebuje vidieť riaditeľ. Keď spomeniem Johna Ericka, profesor bez ďalšieho zdržovania prikývne a pošle ma preč. Ani mu nenapadne, že by som mohla klamať. Zároveň však viem, že len takto si nebude profesor overovať, kam sme v skutočnosti išli.

O viac ako päť minúť všetci traja naozaj prídu pred internát. Na uniformách majú hrubé školské bundy a okolo krkov šále. Lana si dokonca vzala čiapku a urobila dobre. Vonku fúka chladný vietor, ktorý ohýba vrcholky stromov, keď ich vediem do lesa, po úzkom, vyšliapanom chodníku.

„Kam ideme?“

„A čo vlastne budeme robiť?“

Pýtajú sa, no poviem len, že sa všetko dozvedia na mieste. Po niekoľkých minútach chôdze zmením smer. Kráčame po nerovnom teréne, cez spadnuté stromy, húštinu a skaly, až sa pred nami konečne otvorí priestranstvo a my sa ocitneme na pláži. Vietor je tu ešte silnejší a zima ešte väčšia.

Zastanem a otočím sa na nich. „Toto je najvzdialenejšia pláž od školy,“ skríknem do vetra. „Nič nie je ďalej okrem skál na severe. Dôvod, prečo som nás sem priviedla je, aby nás nikto nepočul.“

Josh postúpi dozadu. „Chcete nám vrátiť ten útok?“

Uškrniem sa. Naozaj sa bojí? „Minulosť nechajme minulosťou. Aj keď sa naša práca tu bude dosť podobať nášmu prvému stretnutiu, zavolala som vás sem, aby ste mi pomohli. Teraz vám poviem a  ukážem niečo, čo musí ostať len medzi nami. Rozumiete?“

Mark sa uchechtne. „Až tak veríte?“

„Práveže vôbec nie. Ale viem, že sa radi zabávate nedovolením používaním vašich schopností a nebojíte sa ma dotknúť.“

„To máte pravdu. Tak o čo ide?“

Otočím sa k Lane. „Niečo sa stalo a ja potrebujem otestovať svoju schopnosť využívania piatich pokročilých techník. Chcem, aby sa proti mne postavil každý jeden z vás a zaútočil najsilnejšie, ako vie.“

„Jasné. A potom nás riaditeľ vyhodí.“

„Nič také sa nestane. Priviedla som nás sem, aby to mohlo ostať len medzi nami. Ak to sami nepoviete, nikto sa to nedozvie. Tak čo?“

„Mám otázku,“ ozve sa Mark. „Prečo ste o to nepožiadali svojho nového spolubývajúceho? Je dosť silný a navyše som počul, že ste si teraz celkom blízky.“

Zatnem zuby. Keď s Acheronom bývam na lodi okamžite to musí znamenať, že s ním spávam? To je celý svet skutočne taký skazený a každý mladý myslí len na sex?

„Ak to nechcete urobiť, fajn. Nájdem si na to niekoho iného. Môžete ísť,“ vyzvem ich nahnevane, no ani jeden z nich sa nepohne. Obaja sa pozrú na Marka a potom zas na mňa. Prekrížim si ruky na prsiach. Čakám.

„Nemusíte sa hneď čertiť. Urobíme to,“ odvetí po dlhej chvíli Josh.

„Ale všetko to pôjde na vašu zodpovednosť. Ak sa niečo stane, bude to vaša vina,“ pridá sa Lana.

Súhlasím. Je v tom isté riziko, no zvažovala som všetky možnosti a nemám veľmi na výber. Najväčšie nebezpečenstvo aj tak hrozí iba mne.

„Tak začneme.“

Prejdem po kamienkovej pláži ďalej od lesa a kabát si preložím cez kamene. Napriek mrazivému vetru sa ho rozhodnem radšej uchrániť od akéhokoľvek poškodenia.

„Prvou technikou je pohlcovanie živlu priamym kontaktom. Táto technika je najúčinnejšia pri živloch ohni a zemi. Vyberte si, kto chce ísť ako prvý.“

Lana vykročí dopredu, no Josh ju rýchlo stiahne späť a sám podíde bližšie. Tvári sa vážne. Čaká, čo od neho budem chcieť a napriek jeho pokoju vidím, ako si pod rukávmi trhá nechty. Uškrniem sa.

S Joshom neplánujem nič veľké. Navediem ho, aby sa sformoval do rovnakej hlinenej sochy ako to predtým urobila Maria Rodrigues. Aj keď je len druhákom, jeho schopnosti sú skoro na rovnakej úrovni ako tie Mariine. Predpokladám, že tieto decká sa len málokedy cez leto hrali ako obyčajný tínedžeri a oveľa radšej si precvičovali svoje živly.

Keď na Josha položím ruku, nemusím sa dlho sústrediť. Hlinená obrana sa v strede rozlomí a potom roztriešti na malé kúsky, a rozletí sa do všetkých strán. Automaticky sa prikrčím a zakryjem oči, keď okolo mňa letia hlinené kúsky. Mark stiahne Lanu pod svoje krídla a väčšiu úlomkov schytajú jeho ramená a chrbát.

Nasajem vzduch. Zatiaľ, čo na mňa decká ochromene hľadia, ja rozoberám situáciu.

Po prvé, necítim skoro žiadnu únavu. Akoby sa moje sily neodčerpali ani o piaď. Po druhé, celý proces prebehol omnoho rýchlejšie, než by mal. A po tretie, výbuch bol silný ako hodenie granátu doprostred rozoraného poľa.

„To bolo úžasné!“

„A desivé.“

Pozriem sa na trojicu pred sebou. „Bude to ešte horšie. Tak čo? Chcete v tom pokračovať?“

„Máme radi nebezpečenstvo,“ uškrnie sa Mark. „Som na rade,“ plesne rukami a podíde ku mne.

V duchu si želám, aby som ich skutočne nedostala do žiadneho nebezpečenstva. Ak by sa totiž o tom Acheron alebo John Erick dozvedeli netuším, ako by som im to vysvetlila.

„Druhou technikou je energetická bariéra. Tú som na vás použila pri našom prvom stretnutí. Mark, urobíte to isté, čo vtedy. Spomínate si na to?“

„Samozrejme. To bolo super! Ak by som vás vtedy tak veľmi neznášal, hneď by som išiel za vami a spýtal sa, ako ste to urobili.“

„Môžeme teda začať.“

Vzduchová bublina sa sformuje okolo môjho tela behom niekoľkých sekúnd. Ako som čakala, Mark do toho ide skutočne naplno a vôbec ma nešetrí. Zem sa mi stratí pod nohami a vyletím do výšky. Sila vetra rotuje v uzatvorenej guli, naráža mi do tela, chytá mi končatiny a snaží sa ma roztrhať. Nemôžem dýchať. Pľúca mám ako v ohni, oči silno privieram, aby mi ich vietor nevypichol. 

Celé telo mám napäté. Napriek tomu sa musím uvoľniť a snažiť vstrebať energiu vetra. Hneď, ako spustím techniku, bublina praskne a ja poľahky padnem na rovné nohy. Keď otvorím oči, v rukách mi trochu brní, no inak som v úplnom poriadku. To sa však nedá povedať o Markovi.

Druhák padne na kolená a sťažka vydychuje.

„Ako je to možné, dočerta?! Ani ste sa pri tom nezapotili.“ Lapá. Pred očami sa mi vynorí spomienka. Má pravdu. Vtedy to bolo iné. Aj keď bola intenzita vetra rovnaká, vtedy zo mňa skoro urobila sekanú. Teraz som ju však odstrčila, akoby išlo len o otravnú muchu.

„Zrkadlová bariéra. Lana, ste na rade,“ vyzvem ju.

„Počkajte,“ zastaví ma Josh. „Čo presne to znamená? Ak je to niečo horšie, než toto, pôjdem radšej ja.“

„Hrali ste na základnej škole vybíjanú, Josh? A čo vy, Lana? Zrkadlová bariéra slúži na odrazenie použitého živlu smerom, ktorým prišiel. Nie je to nebezpečné, pokiaľ sa tomu dokážete vyhnúť. Lana je malá, takže by mala byť aj rýchla. Vyhne sa svojmu vlastnému živlu skôr, než vy, pán Josh,“ vysvetlím. Polovici slov však sama nedôverujem. Čo keď bude aj toto inak? Čo keď zraním Lanu? Alebo niektorého z nich?

Nie, Sophia. Začala si to, tak to musíš aj dokončiť. Musíš zistiť, čo sa vlastne deje!

„To je v poriadku, Josh. Má pravdu – som rýchla. To zvládnem,“ ubezpečí ho Lana a postaví sa oproti mne. Napriek vlastným slovám má strach. Vidím to na nej, keď si trasľavou rukou vyberie zapaľovač z vrecka kabátiku.

„Takže stačí, keď sa uhnem, áno?“

„Presne tak.“

Štikne zapaľovačom a z malého plameňa rýchlim pohybom vytvorí guľu veľkú ako futbalová lopta. Plamene hrozivo blčia v dokonalom tvare. No Lana ju ešte nehodí. Miesto toho použije druhú ruku, aby ju rozdelila na polovicu a vytvorila dve menšie gule.

Rozkročím nohy a pripravím sa na útok. Je to rýchle, no očakávané. Bez problémov švihnem rukami k tvári, kam mieri ohnivá guľa, a na vzduch okolo nich sa na krátkych pár sekúnd sformuje do niečoho podivného. Na prvý pohľad to pripomína sklenené brnenie či štít, kým sa od neho guľa neodrazí a neletí rovnakým smerom odkiaľ prišla. Jej rýchlosť je však iná. Guľa rotuje vo vzduchu rýchlejšie a aj keď tam Lana už nestojí, s intenzitou narazí neďalekých skál. Skala sa otrasie, vyletia z nej malé kúsočky a ostane hlboká diera.

Nemám však čas lepšie si prehliadnuť škody. Lana ku mne vysiela ďalšie dve gule, každú pod iným uhlom. Švihnem rukou k bruchu, druhú odkopnem nohou. Gule odletia Laniným smerom, no tá sa im poľahky opäť vyhýba. Podobný scenár sa opakuje znovu a znovu, až kým unavená Lana nepadne na kolená do prívalu vody. Vlasy má strapaté, sťažka dýcha. Na rozdiel od nej, som ja úplne v poriadku. Napriek ohromnej sile som sa zadýchala len trochu.

„Ideme ďalej,“ zavelím. Posledné dve techniky. Už to skoro máme za sebou.

Otočím sa na Marka a Josha. Tento raz si môžu vybrať, ktorý pôjde. „Štvrtou špeciálnou technikou je stratenie. Jeden z vás na mňa vyšle svoj živel, no miesto toho, aby sa odrazil od nejakej bariéry, či aby som ho pohltila, dôjde k jeho úplnému rozplynutiu.“

Chalani súhlasia. Pozrú sa na seba a po mlčanlivom rozhovore vystúpi bližšie ku mne Mark.

Nasajem vzduch. Táto technika je nebezpečná v tom, že pokiaľ nebudem dostatočne rýchla, živel do mňa udrie v plnej sile.

Mark pomaly sformuje vietor do gule. Je malá, že sa mu zmestí do dlane. Chce na mňa ísť pomaly.

Pokrčím nohy a som pripravená na útok. Keď guľa vyletí, už mám vyprázdnenú myseľ. Vnímam priestor medzi mnou a ňou, jej rýchlosť i silu a čím je bližšie, tým rýchlejšie sa rozpadáva opäť na vzduch. Posledných pár metrov odo mňa sa vyparí úplne.

Mark bez zaváhania hodí ďalšiu, no silnejšiu a väčšiu. Výsledok je rovnaký.

Zamľaskám. Nie som celkom spokojná. Aj keď sa veterné gule rozplynuli dosť rýchlo a znovu cítim len štipky únavy, nenašla som v tejto technike žiadne viditeľné rozdiely z jej predchádzajúcou verziou. Okrem toho, že ak by som predtým použila štyri pokročilé techniky za sebou, najskôr by som už ležala tvárou k zemi.

„Posledná technika – celkové pohltenie,“ oznámim im bez čakania. „Môže ísť ktokoľvek okrem Lany.“

Zarazia sa. Lenže Lanu si k tejto technike nechcem zvoliť zámerne. Celkové pohltenie som naposledy použila na smútočnom stretnutí na začiatku školského roka, keď som do ruky pohltila značné množstvo ohňa. Už veľmi je mi dobre známe, aké to malo následky. Preto ma zaujíma, čo ďalšie by sa mohlo stať.

A ak to nedopadne?

Zahriaknem svoj vnútorný hlas. V krvi mi prúdi toľko adrenalínu, že teraz na pochybnosti nemám myšlienky. Na postup dopredu sa odváži Josh. Čakala som, že to urobí.

„Nemusíte zem do ničoho formovať. Tento raz nepotrebujeme žiadne gule ani nič podobné. Stačí, ak na mňa použijete celú jej silu vo forme, v akej je teraz. Skúste na mňa vychrliť prúd hliny a piesku. Ja by som mala úplne pohltiť jej silu. Pripravený?“

Josh prikývne. Kľakne si a dotkne sa dlaňami zeme. Už som zistila, že sa potrebuje svojho živlu dotknúť priamo, keď chce vyvolať čo najväčší útok.

Na prázdno prehltnem. Som v pozore ako ešte nikdy predtým. Táto technika je najnebezpečnejšia zo všetkých, no i najúčinnejšia. Démona, ktorý ju použije, by mala dobiť ako úder blesku superhrdinu. Ak pri tom neumrie.

Behom jediného zaklipkania viečkom sa pred Joshom objaví dvojmetrový stĺp hliny, piesku a kamenia. Zvíri sa do špirály, zatočí ako tornádo a potom sa z celej sily vrhne mojim smerom.

Zodvihnem pravú ruku. Chcem byť uvoľnená, aby mohla energia ľahšie prúdiť do môjho tela, no celá som akási strnulá. Mám strach. A právom.

Živel do mňa narazí sťa kamión. Ruku ledva dokážem udržať vystretú s roztvorenou dlaňou. Energia živlu zeme do mňa prúdi v litroch. Napĺňa ma až po okraj, preteká, no stále jej je ešte dostatok na pohltenie. V dlani cítim bodavú bolesť tisícich ihličiek. Pár kamienkov vyletí zo špirály a udrie ma do hlavy. Mám čo robiť, aby som si druhou rukou chránila oči.

Štrk pod mojimi nohami zaškrípe. Nohy sa mi samé od seba pohnú. Sila živlu ma odtláča k moru. Nevidím Josha, Lanu ani Marka. Všetko, čo je predo mnou, je zem. V ruke mi zapraskajú kosti. Zvriesknem od bolesti, lež môj krik sa stratí v ohlušujúcom výbuchu.

Svet mi zmizne pred očami. Objaví sa obloha, more, obloha, stromy, až nakoniec tvrdý pád na zem. Voda mi omyje telo. Vlasy sa mi rozprestrú okolo tváre a s odchádzajúcou vlnou zas klesnú dole. Na chrbte ma tlačia skaly, nad sebou vidím nebo.

Celé telo ma bolí, v ušiach mi hučí. Lenže tak, ako je to nepríjemné, je to i ten najsladší pocit. Bodavá bolesť na dlani mi nedovoľuje zovrieť ruku.

„Je to v poriadku,“ hovorím si.

Som omámená. Zdrogovaná. Naplnená silou živlov, s ktorými som sa dnes stretla. Ich moc mi pulzuje v tele, napĺňa každučkú bunku, dovoľuje mi cítiť moc.

„Profesorka!“

V zornom poli sa mi objaví trojica hláv. Sú vydesení k smrti.

„Ste v poriadku?“

„Ste niekde zranená?“

„Môžete sa postaviť?“

„Je to v poriadku,“ poviem znovu, skôr sebe, než im.

„Drane? Čo do-“