OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 26. kapitola

14.01.2017 (17:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1239×

26. kapitola

„Kvôli tebe som obvolal polovicu sveta, Sofija. Bohužiaľ, všetci hovoria to isté. Žiadne zvláštne správanie Potomkov. Žiadna zvýšená inteligencia. Proste sa správajú ako vždy.“

Zahryznem si do pery. Nie, nesprávajú sa ako vždy.

Roman Arey si na druhej strane linky povzdychne. „Neviem, ako ti pomôcť. Jediné, čo som zistil a príde mi zvláštne, že na východnom pobreží Štátov je akosi hlásených menej prípadov Potomkov. Za posledných päť rokov sa lov znížil o sedemdesiat percent.“

Spozorniem. „Akoby sa všetci Potomkovia rozhodli presťahovať na západ,“ premýšľam nahlas. Rais oproti mne nastraží uši, no ďalej sa tvári, že číta knihu. Ja však viem, že počúva.

„Presne tak. Lenže tam sa ich počet za tých päť rokov nezvýšil. Až doteraz.“

Romanovo zistenie je zaujímavé. Potomkovia, ktorí sa zgrupujú, cestujú, myslia. Možno sme svedkami evolúcie, no prečo sa deje iba v Amerike? Potomkovia sa predsa objavujú po celom svete, dokonca aj v takých odľahlých častiach, ako Aljaška či Sibír. Tak čo je na Spojených štátoch také výnimočné?

„Ďakujem, Roman. A čo sa týka tej knihy-“ Pozriem sa na knihu pred sebou v čiernej koži s ošúchanými rohmi.

„Našiel som ju v knižnici v Berlíne. Poslal som to ako urgent. Do večera by ti ju mali skopírovať a preposlať.“

Srdce mi zaplesá. Aspoň jedna dobrá správa. Možno sa konečne dozviem niečo viac o tej veci, ktorá mi dnešnú noc nedala príliš spať – ako môže démon využiť Potomkov.

 „Sofija,“ ozve sa v slúchadle akosi tlmene. „Súvisí tvoje pátranie s Potomkom, ktorého telo sa nenašlo?“

Informácie sa šíria naozaj rýchlo. Najskôr Johne Erick, teraz Roman... „Vidím, že v Asociácii pracujú samé klebetnice,“ zasmejem sa, čím sa snažím odľahčiť tému. Roman na druhej strane linky súhlasne pritaká. „Klamala by som, aby som nepovedala, že to s ním nesúvisí, Roman. Práve preto potrebujem nejaké informácie.“

„Rozumiem. Ale ak by si potrebovala akokoľvek pomôcť, vieš, že na mňa sa môžeš vždy obrátiť, však?“

„Viem.“ Si jediný, na koho sa môžem v dnešnej dobe obrátiť, dodám v mysli. Na hlas mu však poprajem už iba veľa šťastia a rozlúčim sa s ním. Nemôžem mu povedať niečo podobné. Moje slová by ho natoľko vydesili, že by sem okamžite lete a to je to posledné, čo potrebujem.

Roman už viac neloví. Po tom fiasku, ktoré komando zažilo na Americkej Univerzite, urobila Margaret Coln a jej prisluhovači pár zmien v zriadení. Aj keď je stále kapitánom Červenej koruny, rozhodli sa ho posadiť na istý čas za stôl v pobočke ďaleko v Európe, odkiaľ nemôže povedať nič inkriminujúce na osobu najvyššieho generála.

Tak to je dobre. Správne. Doteraz mám pred očami jeho bledú tvár, roztrasené ruky, jeho doráňané telo na úzkom lôžku. V ušiach mi znie jeho hlas, keď mi rozprával o tom, čo sa vlastne jednu noc odohralo v meste. Aj napriek tomu, že som teraz sama a mám strach, som rada, že je Roman tak ďaleko. V bezpečí.

Skryjem si unavenú tvár do dlaní. Iba vďaka krvi prijímanej cez bunky z krvavých obkladov, o ktoré sa pravidelne stará Rais, som sa ešte nezbláznila. Alebo nezložila z nedostatku spánku. Stále je toľko starostí, práce mám nad hlavu a pritom žijem v strese. Z Raisovej ustavičnej prítomnosti. Z Acheronových skrytých zámerov, zo Sarithiných vražedných chúťok.

Som unavená. Potrebujem dovolenku. Niekde na slniečku, ďaleko od všetkých démonov a Potomkov. Ďaleko od vrážd a krvou zaliatych ulíc mesta. Chcem byť niekde sama, v teple a pokoji. Hlavne v tom tichu...

„Drane?“

Strhnem sa. Ruky mi padnú ku stolu, hlava mi poskočí dopredu. Na jeden sladký okamihu som zaspala.

„To si práve spala?“

Acheron stojí vo dverách, v tesnom závese za ním je Sarith. V posledných dňoch mi pri pohľade na jej opálenú tvár nabehne husia koža. Rýchlo ma to preberie z únavy.

„Nie,“ zaklamem. Narovnám sa na stoličke a mimovoľne zhrniem papiere pred sebou do úhľadnej kôpky. „Potrebuješ niečo konkrétne?“

Ash zavrie dvere. Psa nechá za sebou – jeden doberman mu v mojej kancelárii stačí. Rozvalí sa oproti mne na stoličku, až mám pocit, že je tu viac doma než ja.

„Mám chvíľu čas, preto som myslel, že sa prídem spýtať, ako sa máš.“

Jeho otázka znie umelo. Strojene. Akoby potreboval nejaký iný dôvod, prečo za mnou opäť prišiel. Prečo za mnou vlastne stále chodil. Jeho priveľká starosť o moje zdravie je viac než podozrivá.

Zodvihnem obviazané ruky a pomykám prstami ako na klavíri. „To je jediné, čo ma na tých rukách už nebolí,“ odvetím. Klamem. Znovu. Ruky ma prestali bolieť už úplne. Lenže svojej výhody proti nemu sa nemienim vzdať tak ľahko.

Ash sa na mňa skúmavo díva, potom zamľaská. Pred jeho podozrievavým pohľadom si radšej schovám ruky pod stôl.  

„Zistil si už niečo o tej špeciálnej triede?“ zemným tému.

„Nie som taký rýchli ako ty, drahá. Moje pátranie si vyžaduje čas. Nerád robím veci okato.“

Prejdem jeho urážku. Prvú aj druhú. Ignorovať ich je lepšie, ako sa s ním púšťať do jednej z ďalších nezmyslených bitiek. No Rais akoby len na to čaká. Urobí krok dopredu, aby ma tento raz stihol zastaviť skôr, než Acheronovi vylepím alebo ho znovu tresnem knihou po hlave. Ash možno čaká na to isté. Chce ma vidieť naštvanú, aby mohol povedať opäť niečo múdre alebo urobiť niečo hlúpe.

Tento raz sa nič z toho nestane. Som poučená z vlastných chýb, a tak si svoje ťahy radšej nechám na neskôr. Možno na dobu, kedy zvedieme súboj na život a na smrť.

„Takže nemáš nič,“ zhodnotím. „Chceš, aby som sa do toho zapojila?“

Čiernovlasý lev sa na mňa ešte chvíľu pozerá s nádejou, potom to vzdá. Zvalí sa na operadlo i Rais sa znovu uvoľní.

„Nepotrebujem, aby si sa do toho hneď miešala, Drane. Zariadim to sám, len potrebujem trochu času. Priebežne ťa budem informovať spolu s riaditeľom.“

Kývnem rukou. V tomto som ochotná dať Acheronovi plnú moc. Nakoniec nejde o nič veľké. „Pokiaľ je to všetko, mám ešte nejakú prácu.“ Slušne mu hovorím, aby vypadol. Na dôvažok zodvihnem papiere pred sebou a zamávam nimi vo vzduchu. Acherona to pobaví. Vstane.

„Nechám slečnu pracovať. No keď už sme pri tom riaditeľovi, o druhej sa musíme stretnúť v jeho kancelárii. Nemám rád, keď niekto mešká takže-“ Výstražne zodvihne prst, lež potom ho namieri na Raisa. Už si zo mňa skutočne uťahuje – Rais má dohliadnuť, aby som prišla včas?

„Čo odo mňa riaditeľ chce?“ spýtam sa rovno. Nestojím o žiadne neželané prekvapenia.

Ash sa tajnostkársky zasmeje a odvetí, že to sa dozviem až na mieste. Potom vypochoduje z miestnosti ladným krokom šelmy. Pohľad obrátim na Raisa. Zapremýšľam, či by som z neho vedela vypáčiť odpoveď, no keď sa na mňa tiež pozrie, rozmyslím si to. Riaditeľ ma predsa nezaujíma.

Napriek predchádzajúcemu tvrdeniu, presne o druhej zaklopem na riaditeľove dvere. Výnimočne ma Rais nemusel nikam ťahať, sama som sa postavila zo stoličky. Premohla ma zvedavosť.

Na vyzvanie vstúpim. Rais zostane za dvermi. Acheron už sedí na mieste. Pri mojom príchode sa sotva pohne.

Usadím sa vedľa čiernovlasého leva a čakám. Riaditeľ tu ešte nie je. Ide o ďalší z Acheronových zlých vtipov? Prečo sa ma snaží nasrať tento raz?!

Celej veci som ochotná dať akademických pätnásť minút. S Acheronom sedíme potichu v prítmí riaditeľovej kancelárie. Vzduch je ťažký, horúci. Mohol by byť aj príjemný, keby mi spoločnosť nerobil niekto ako on. A keby to nebola kancelárie Johna Ericka.

Hypnotizujem vypreparovanú ľudskú lebku na podstavci, až sa mi nakoniec zdá, že prišité viečko sa jej myklo. Zažmurkám, pretriem si oči. Nedostatok spánku si vyberá svoju daň – začínam halucinovať.

Dvere sa otvoria a dnu vojde John Erick. Na perách má smiešne ospravedlnenie. Acheron and tým mávne rukou, čím si odo mňa vyslúži nepekný pohľad. Kde sa stratilo jeho tvrdenie o chodení načas?

„Sophia, rád ťa znovu vidím.“

Prevrátim oči. Kiež by to nebol stále hovoril. Možno by som ho neznášala o čosi menej.

„K veci,“ poviem znechutene.

Riaditeľov pohľad zosmutnie alebo ide o ďalšiu halucináciu.

„Myslím, že sme dnes s riaditeľov vyriešili tvoj problém s bývaním,“ začne Acheron.

Toto som nečakala. „Myslela som, že ten problém je vyriešený. Bývam u teba, kým sa moja izba neopraví.“

„To bola improvizácia. Na teraz. Nešlo o dlhodobejšie riešenie,“ vysvetlí ako malému dieťaťu. 

„Nemôžeš sa vrátiť späť do svojej izby ani keď sa opraví, Sophia. A rozhodne nemôžeš zostať bývať s Acheronom v jeho izbe. Kým sa nenaučíš ovládať svoj živel, musíš odísť zo školy.“

Padne mi sánka.

Presne toto som od začiatku hovorila. Že odídem. Vrátim sa späť domov, poradím si so svojim problémom sama... To oni chceli, aby som tu zostala, tak prečo to robili, keď ma teraz vyhadzuje sám riaditeľ? Chce sa mi smiať.

Konečne! Dostanem sa z područia Acherona i z dohľadu jeho desných psov. Prečo od Raisa i Sarith.

Chcem sa ozvať, odsúhlasiť ich osvieteneckú myšlienku, keď ma Ash predbehne: „Preto sme vymysleli nový plán. Aby si neohrozila životy študentov, presťahujeme sa na loď.“

 Krvi by sa mi nedorezal. Čumím na Acherona i na riaditeľa. Obaja čakajú na moju reakciu, odpoveď, pritom sa tvária, že ide o niečo prevratné, takže by som mala padnúť na kolená. V mysli teraz vidím jediné slová: Loď. Voda. More. Ja a Acheron.

Čím dlhšie si nechávam ich predstavu v hlave, tým viac začínam panikáriť. Nevydržím to. Vyletím zo stoličky. „Nie,“ poviem rázne.

Zdá sa, že moja odpoveď ich vôbec neprekvapuje. „Zdá sa, že nechápeš situáciu, Sophia. Nemôžeš zostať na internátoch. A Acheron bude s tebou bývať na lodi len kvôli tvojej vlastnej bezpečnosti.“

Riaditeľ ma chce do toho natlačiť. Lenže on tomu nerozumie. „Vykašľať sa na Acherona. Proste nie! Nebudem bývať na lodi a tým to hasne!“ Prudko odstrčím stoličku, takže dopadne na operadlo a vypochodujem z miestnosti. Som naštvaná. Zároveň mi je veľmi nepríjemne. Ešte na chodbe sa roztrasiem. S ich nápadom jednoducho nemôžem súhlasiť. Rozbehnem sa. Za sebou počujem Raisove kroky, no cez slzy v očiach ho sotva vnímam. Vybehnem von zo školy a nezastavím sa, pokým nedobehnem ku zasneženej hojdačke.

Je mi zima. Celá sa trasiem, na plecia mi padá sneh a končeky vlasov mám už biele od mrazu. Na sebe mám oblečenú bielu sukňu s čiernym lemom, tenké pančušky a čierny svetrík s krátkymi rukávmi. Sako som si nechala v kancelárii. Škola je taká vyhriata, že som ho nepotrebovala. Nič z toho ma však teraz nezaujíma. Dokonca sotva vnímam, keď mi Rais okolo ramien prehodí svoje čierne sako.

Pomaly sa kníšem na hojdačke v rytme, ktorý poznám len ja. Z konárov stromu pritom opadáva sneh. Potrebujem sa upokojiť. Acheronov návrh ma úplne rozhodil. Spomenula som si pritom na časy, na ktoré som sa snažila dlhé roky zabudnúť.

Predo mňa sa na kolená zosunie Acheron. Vážne sa mi pozrie do tváre, preto svoj zrak zameriam cez neho do prázdnoty.

„Neseď tu. Tvojim zraneniam takéto správanie vôbec nepomôže,“ kára ma. Je mi to jedno. Ruky sa mi prestali chvieť strachom iba vďaka mrazu. „Vrátime sa späť k riaditeľovi. Do tepla. Tam si o všetkom v pokoji pohovoríme.“ Nechcem. Ani vidieť riaditeľa, ani sa niekam vrátiť s týmto démonom. A už vôbec nechcem o niečom z toho hovoriť.

„Ak nepôjdeš, odvediem ťa násilím.“ Žiadna reakcia. „Zoberiem ťa na ruky,“ dodám.

Bez slova sa silnejšie odrazím z miesta a dovolím snehu, aby mi zasypal hlavu. Pár vločiek mi zostane na mihalniciach. Acheron si opráši bielu pokrývku z čiernych vlasov. Dokonalý vrkoč na temene sa mu pritom rozpadne.

„Dočerta, Sophia. Je to kvôli mne, že ti úplne preskočilo? Vadí ti, že budeme bývať spolu? Doteraz sa nič nestalo, to si o mne naozaj myslíš, že by som ti niečo urobil na tej lodi?“

Popravde, áno, myslím. Ale o to my nejde. Nech sa Acheron aj jeho psy strčia do riti. Poriadne hlboko.

Lev ma vyzve, aby som mu odpovedala. Nechcem. Je zbytočne mu čokoľvek hovoriť, keď to aj tak nepochopí a bude si trvať na svojom. Možno by to ani nechcel pochopiť. Nakoniec, som jeho hračka. Nič viac.

Skôr, než si uvedomím, schytí ma za ruku a trhne ňou dopredu. Zvalím sa na štyri do snehu. Ruky mám ľadovom snehu tak dlho, až sa namočia obväzy a presiakne červená farba. Nemo sledujem nové škvrny, ktoré zničia čistotu, kým ich Ash prudko nevytiahne a neskryje vo svojich obrovských dlaniach. Vďaka teplu ma zaštípu prsty.

„Nebudeš so mnou hovoriť?“

Nie. Nebudem.

Acheron zopakuje otázku ešte dvakrát, keď to konečne vzdá. Hodí mi ruky späť do snehu so slovami: „Tak si tu zamrzni!“ Odíde. Rais ho nasleduje.

S ťažkosťami sa posadím späť na hojdačku. Vrátim sa k svojmu pravidelnému rytmu podľa neznámej piesne. Nepreskočilo mi. Nie som blázon. Už nie...   

●●●

Mám sen. Nočnú moru. Začína sa rovnako ako tie posledné.

Ležím na bielej zemi, ktorá pripomína napadaný sneh. Vysoko nado mnou sú konáre stromov. Temnota sa zjaví odnikiaľ. Nahne sa nado mnou, naberie pevnejšie tvary, no skôr, než sa ma stihne dotknúť, sa zem podo mnou prepadne. Ako ľad. Otvorí sa, pohltí ma a znovu sa zavrie.

Plávam bez kyslíka v čiernej vode. Zaháňam sa rukami, kopem nohami. Oči mám otvorené dokorán snažiac sa nájsť akýkoľvek záblesk svetla. Všetko je márne. Pomaly sa dusím. Panikárim. Presviedčam myseľ, nech ešte chvíľu vydrží, nech sa nenadychuje vody, no ona ma neposlúchne. Nasajem vodu akoby to bol vzduch, naplním ňou pľúca. Ten hlúpy čin ma úplne paralyzuje.

Voda okolo mňa sa vyjasní. Čierna farba sa úplne vytratí. Ostane modrá sťa nebeská obloha. Voda je všade. Napravo, naľavo, podo mnou. Iba kdesi ďaleko nad sebou uvidím svetlo. Jasné slnečné lúče, ktoré sa mi snažia osvetliť cestu. Prikážem ruke, aby sa pohla. Urobím jeden záber, potom druhý. Nestrácam nádej.

Znovu hrabnem rukami, kopnem nohami do prázdna, keď ma čiesi ruky drsne potiahnu dozadu. Narazím do čohosi pevného. Biele prsty mi zakryjú oči. Nevidím svetlo, ani vodu. Nič. Zato pocítim ostrú bolesť na krku. Voda okolo mňa sa ešte viac ochladí. Topím sa...

Prudko otvorím oči. Chvíľu trvá, kým si uvedomím, že žiadna voda okolo mňa nie je. Strop nado mnou mi je povedomí. Na tú lampu som sa dívala počas posledných nocí. Vezmem ju ako pevný bod a pokúsim sa upokojiť svoje zrýchlené dýchanie. Ide to veľmi ťažko. Ten sen som nemala roky.

„Si hore. Výborne.“

Pootočím hlavu. Acheron mi na čelo plesne bielu handru. Je mokrá. Studená. Lev má rozpustené vlasy. Splývajú s čierňavou za oknom.

„Na tej hojdačke si odpadla. Rais ťa zaniesol dnu, spala si pár hodín,“ informuje ma. Hovorí to bez štipky súcitu, s podráždením v hlase. „Mala si zlý sen? O čom to bolo?“

Neodvetím mu. Bojím sa, že ma zradí hlas.

„Keď sa na to budeš cítiť, doniesol som ti krv z jedálne. Napi sa a znovu si ľahni. Bude dobré, ak sa do rána zbavíš teploty aj svojej zaťatosti.“  Vstane a nechá ma samú. Po prvý raz, čo u neho bývam, zavrie dvere na hlavnej izbe. Tesne predtým za dverami zazriem Johna Ericka.

Pozriem sa na krv na stole. Poslušne ju vypijem do poslednej kvapky. Necítim sa však lepšie. To, čo cítim, totiž nemôže vyliečiť žiadna krv.

Schúlim sa späť pod prikrývku. Mám na sebe dve. Pozriem sa späť na lampu. Acheron povedal, že si mám pospať. Možno by spánok pomohol môjmu telu, avšak mojej mysli nie. V tomto okamihu by som radšej brala strašenie od Sarith ako svoju nočnú moru. A možno naozaj zaspím. Netuším. Viem len, že dnes by som radšej znovu bdela.  

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 26. kapitola: