OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 22. kapitola

29.12.2016 (17:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1263×

22. kapitola

„Kapitán, myslíte si, že tu ide o vojnu gangov?“ spýta sa redaktorka v štúdiu staršieho muža v policajnej uniforme.

„Určite nie, Tracy. Fordthrain je príliš malé mesto na to, aby sa nám tu bili dva gangy, navyše také silné. Podobné útoky boli hlásené v mestách po celom západnom pobreží a obete sú náhodné, preto sa domnievame, že ide o menšiu skupinku pobláznených fanatikov.“

„To znie, akoby ste už mali nejakú teóriu. Poviete nám o tejto skupinke viac, kapitán?“

„Zatiaľ sú to všetko len dohady. Spolupracujeme s našimi kolegami na ďalších stopách, no...“

Odvrátim pozornosť od špeciálneho vysielania v televízore a obzriem sa po bare. Vzhľadom k tomu, že si obyvatelia Fordthrain myslia, že im v meste vyčíňajú fanatici, je vonku celkom rušno. Nikto si nenecháva ujsť začiatok víkendu a po preplnenom týždni plného práce si veľa miestnych odpočinie aspoň pri pive a biliarde.

Aj keď je teória policajtov úplne mimo a ich pokusy chytiť páchateľov najskôr skončia neúspechom, bolo to lepšie akoby sa mali dozvedieť pravdu. Že všetok ten zmätok, všetkých mŕtvych majú na svedomí Potomkovia a jeden im ešte stále behá po meste. Neviem si predstaviť, ako by takú informáciu vzali. Alebo skôr nevzali.

„John Sedwick, ktorý bol nezvestný tri dni, sa dnešným dňom stal oficiálne dvanástou obeťou neznámych útočníkov, ktorí v posledných týždňoch vyčíňajú v našom meste. Stopy sú veľmi nejasné, preto prosí polícia obyvateľov mesta, aby sa s akoukoľvek informáciu, ktorá by mohla pomôcť pri vyšetrovaní, prihlásili na políciu. To je na dnes všetko.“

Reportérka zakončí špeciálne vysielanie obvyklou frázou a nasleduje reklama. Barman, postarší muž so šedivými vlasmi a veľkým bruchom, prepne kanál na šport. Krátko mu pokyniem, aby mi znovu nalial to isté, pričom mi nezabudne venovať ďalší zo svojich pochybovačných pohľadov.

Jednou vecou bolo byť démonom, ktorému ani dvojitá whisky zavretá pár desiatok rokov toho veľa neurobí. Druhou vecou zas byť mladým démonom, ktorý sa prišiel napiť medzi ľudí. Vďaka bohu za ľudí dosadených na vysokých postoch, ktorí môžu robiť falošné ľudské občianky.

Ale to, že som na takomto mieste, má svoj dôvod. V bare u Troch havranov boli naposledy videné posledné dve obete Potomka. Nanešťastie nie som jediná, kto túto informáciu postrehol. Na druhej strane miestnosti sedia dvaja muži. Nech už sa snažili byť akokoľvek v civile, lesknúce zbrane pri opaskoch ich prezradili. A nie som jediná, kto vie o ich totožnosti – barman, ktorého pohľad tam putuje každých desať minút to vie tiež.

Predo mnou sa objaví ďalší pohárik. Automaticky si z neho uchlipnem, zatiaľ čo pohľadom sledujem nového návštevníka Troch havranov. Pri dverách si opráši z pliec novo napadnutý sneh, no nezloží si kapucňu z tváre. Miesto toho si ju ešte viac stiahne do očí a pokračuje k voľnému miestu pri pulte. Zamrvím sa na stoličke. V čižme ma tlačí hlaveň, pod bundou cítim chladné ostrie dvoch dýk. Nepáči sa mi, keď si niekto skrýva tvár v tme, pokiaľ to nie som ja.

Na ramene zacítim chladnú dlaň. Mám čo robiť, aby som v tom okamihu nevyskočila z kože. Na stoličku vedľa mňa sa zvalí mladý muž vo veselej nálade.

„Tak čo, bavíme sa?“ Jeho hlas je škrekľavý a z úst mu tiahne odporný zápach zvratkov a alkoholu. Nadvihne sa mi žalúdok.

„Hej, barman! Dvakrát to isté, čo má tuto dievčatko. Vypiješ si so mnou, však?“ Usmeje sa a oči sa mu zúžia do sotva postrehnuteľných čiarok.Potom načiahne ruku. „Som Alex Cheng. Teší ma.“

„Sophia.“ Krátko si s ním potrasiem a obrátim pozornosť späť na muža v kapucni. Stále sedí na mieste, pred sebou má veľké pivo. Zvesím ramená – to nebude môj cieľ.

„Takže Sophia. To je pekné meno. Vieš o tom, že v gréčtine to znamená múdrosť?“

Prekvapene sa otočím na môjho „nového priateľa“ a obzriem si ho od hlavy po päty. Nie je odo mňa taký starý – tipovala by som niečo pred tridsiatkou. Na červenej košeli má bundu, dosť hrubú na to, aby ho ochránila pred chladom vonku a ak by nebol tak odporne páchol, možno by sa mi zdal v niečom aj príťažlivý. No ani na um by mi nebolo zišlo, že začne baliť babu s gréčtinou.

„Skutočne? Ako to môžeš vedieť?“

Usmeje sa od ucha k uchu. „Pretože som mal na Harvarde gréčtinu.“

Nadvihnem obočie. Buď bol Harvard taký zúfalý alebo taký opitý, že ani nevedel, čo vlastne hovorí. Nech je to akokoľvek, mávnem nad ním rukou.

Barman pred nás postaví dva poháriky. Harvard zodvihne svoj do výšky a pripije si na dnešný večer, pričom si so mnou štrngne tak silno, až sa mu polovica vyleje na zem.Obrátim do seba celý obsah na jedenkrát. Neviem, čím som si dnes vyslúžila takúto spoločnosť, no v jednom okamihu sa prekľajem, že som miesto lovenia Potomka radšej nezostala na univerzite a nevenovala sa nejakej dobrej knihe.

Čas ubieha a ja sledujem vchod. Mladému mužovi vedľa mňa venujem pozornosť len na polovicu. Ešte stále nie som taká opitá, aby ma zaujímal jeho život. Muž v kapucni si vzal svoje pivo a odkráčal na druhú stranu baru. Tesne predtým sa mi však zazdalo, že som pod jeho čiernou kapucňou zahliadla dva čierne uhlíky.

Harvard na mňa opäť položí ruku – už asi piatykrát za ten krátky čas, čo sedí vedľa mňa – a ja sa na neho nevoľky otočím. Zodvihne jeden prst, nahne sa dopredu. „Prepáč, láska, už budem musieť ísť. Akosi mi to dnes nesadlo. Aj keď s tebou by som sedel pri tomto bare do konca sveta.“ Pokúsi sa usmiať, no vznikne z toho nepekná grimasa. Jeho tvár je bledšia, než by mala byť a oči drží ledva otvorené. Jedna moja časť je nadšená. Tá druhá sa nedokáže nespýtať:

„Zavolám ti taxíka?“

Harvard pokrúti splašene hlavou, až neviem, či ide o súhlas alebo odmietnutie, kým nedodá: „Určite nie. Som tu autom.“

Prevrátim oči v strop. To zjavne povedal každý hlupák, ktorý si za volant sadol opitý a teraz už vonia kytičky na druhej strane. Kývnem na barmana, že zaplatím, no skôr, než to stihnem urobiť, sa Harvard vymotá zo stoličkya zosype sa mi k nohám. Ujde mi nadávka.

„Mám zavolať taxík?“ spýta sa starý muž. Poďakujem, no rozhodnem sa to vyriešiť sama. Viem, je to človek. Navyše človek, ktorého nepoznám, preto za neho nenesiem žiadnu zodpovednosť. No i tak mám pocit, že by som ho mala posadiť aspoň do toho taxíka. Keď už bol taký „milý“, že mi robil hodnú chvíľu spoločnosť.

Zodvihnem ho za golier zo zeme, akoby bol vrece zemiakov a prehodím si jeho ruku okolo ramien. Pár ľudí sa na nás pozrie usmievavými pohľadmi, no nikoho z nich nenapadne, že by mali úbohému dievčaťu pomôcť s o hlavu vyšším chlapom.

Vonku je zima. Netuhne, no to len vďaka prvému snehu, ktorý sa zosypal na Fordthrain. Nie je ešte ani november, no na severe je takéto počasie prirodzené. Ani sa nenazdám a vlasy mám biele. Harvard urobí nečakane pukerlík a vyvráti žalúdočné šťavy do bielej pokrývky. Ledva stihnem uskočiť, aby tým nezafarbil moje čižmy a on sa zatiaľ zvalí na štyri. Znechutene odvrátim tvár. Toto na ľuďoch neznášam najviac.

Vytiahnem telefón a vyhľadám nejakú taxi službu, ktorá by ho odviezla domov. Dispečerka mi povie, aby som počkala dvadsať minút. Nie je mi po chuti byť tak dlho v zime, no Harvard aspoň vytriezvie.

Prešliapnem z nohy na nohu. Ruky mám zabalené v rukaviciach a schované hlboko vo vreckách. Pritom si hryziem líce z vnútornej strany, aby som zahnala nudu. Strávila som hodiny bez pohnutia na strechách, v úkrytoch, ktoré smrdeli po moči a bolo v nich počuť chodenie potkanov, no aj to my prišlo menej trýznivé ako dvadsaťminútové čakanie na taxík. Navyše pre niekoho iného. Pozriem sa smerom na Harvarda – objíma strom a tvári sa, že je to jeho najlepší priateľ. Alebo priateľka? Nie som si istá.

Znovu skontrolujem čas. Dnešný večer je pre mňa absolútny prepadák. Len čo som minula ďalšie peniaze, za ktoré som si radšej v peknom butiku mohla kúpiť niečo na seba. Niečo pekné. Šaty s dlhými rukávmi a veľkým výstrihom s čipkou na chrbte. K tomu lodičky na vysokom opätku. Náušnice s malými perlami. Perlový náhrdelník v tvare srdca...

 Na druhej strane parkoviska niečo hlasno buchne. Vystriem sa na nohy a siahnem po dýke, akoby do mňa niekto pustil elektrický prúd. V tme a husto padajúcom snehu však nič nevidím. Ani Harvarda.

Rozbehnem sa dopredu. Dýku už pevne zvieram v ruke a v druhej držím odistenú pištoľ. Za starými pick-upom na konci parkoviska sú prehádzané kontajnery. Krásu snehu narúša čierna mláka krvi a stopy. Srdce mi vyletí do spánkov. Potomok? Zahryznem si do pery skoro až do krvi. Istejšie by som sa teraz cítila so šabľami, no tie ostali v aute na druhej strane ulice. Ak by som sa po ne vrátila, Harvard už mohol byť po smrti.

Prekľajem všetkých bohov a rozbehnem sa po stope. Pohybujem sa rýchlo, potichu, i keď vo vŕzgajúcom snehu to ide len ťažko. Krvavá stopa ma vedie ďalej od baru k úzkemu chodníku až do hustého lesa. Tmou sa ozve mužský výkrik. Vo vzduchu zacítim silnejší hrdzavý pach krvi.

Po chvíli o čosi zakopnem. Zvalím sa dopredu, spravím kotrmelec a rýchlo sa pozbieram späť na nohy. Dýka mi vypadne, no zbraň stále pevne držím. Namierim ju na neznámu vec na zemi, pripravená vystreliť bez mrknutia oka.

Vec sa pohne. Bledá, zakrvácaná ruka sa vystrie na snehu. Ozve sa ston a kašeľ.

„Harvard?!“ zašepkám. Skloním sa k nemu. Je živý, krv mu tečie len z rozdriapaného ramena.

V Asociácii démonov nás učili, že Potomkovia dokážu zabiť človeka i démona behom niekoľkých sekúnd. Zlomiť väzy, rozdriapať hrdlo, vytrhnúť srdce... Kŕmenie im trvalo o čosi dlhšie. Práve to bol čas, kedy boli najviac zraniteľní a teda existovala najväčšia šanca na ich zabitie. Lenže Harvard bol stále živý.

Nestihnem sa otočiť. Obrovská ruka ma zdrapí sa vlasy a trhne mnou dozadu. Udriem sa o strom, no viac, než rebrá, ma bolí hlava na miestach, kde sa vlasy vytrhli i s korienkom. Do očí mi nabehnú slzy. Smrknem. Pokúsim sa postaviť, no to už sa znovu ocitnem vo vzduchu. Ešte dvakrát mnou prehodí zo strany na stranu, akoby som bola bábika na nitkách a ja vždy narazím bolestivejšie do niektorého z kmeňov stromov. Zbraň mi vypadne z ruky. Po spánkoch sa mi dolu vlasmi lenivo plazí horúci pramienok krvi.

Potomok ma znovu väzme do vzduchu, no už mnou nehodí. Miesto toho mi jednou rukou zovrie krk a prirazí o strom.

Je ozrutný. Má vyše dvoch metrov a svaly má ako pneumatiky. Jeho telo dobre vidím vďaka dotrhanému tielku, ktoré mu stačí, aby sa chránil pred zimou. Silno stisne zuby – žlté a veľké, stiahne obočie. Zachvejem sa od strachu. Nikdy som väčšie monštrum nevidela. Frankensteinove monštrum...

Potomok sa mi nalepí na telo. Je chladný ako ľad. Vyvráti mi hlavu do strany a pričuchne k mojim vlasom. „Nádherná,“ zachrapčí. Silnejšie mi zovrie hrdlo, až sa mi prestane dostávať vzduchu do pľúc. Donútim svoje prsty, aby sa netriasli. S ťažkosťami vytiahnem poslednú dýku a vrazím mu ju do krku. Zreve, pustí ma na zem a ja sa rozkašlem.

Harvard na cestičke niekoľko metrov od nás zakňučí. Rada by som mu pomohla, no mám väčší problém, než jeho zranenia. Obrovský Potomok si vytiahne dýku z krku, akoby išlo len o včelie bodnutie. Pozrie sa na mňa a zasmeje sa nad mojim chabým pokusom.

Vstanem. Tak rýchlo, ako mi to roztrasené nohy dovolia. Som bez zbrane, preto môj mozog pracuje na plné obrátky.

Monštrum sa na mňa vrhne – vyhnem sa mu ľahkým kotúľom do strany, nevšímajúc si bolesť pri každom pohybe. Zvrtnem sa a udriem ho lakťom do zátylku. Nič. Žiadny výkrik, žiadna reakcia. No mám čo robiť, aby som sa mu znovu vyhla. Útoky opakujem stále dookola. V mysli si prehrávam najzraniteľnejšie miesta v tele, udieram do nich s presnosťou chirurga, no ani jeden úder ho nijako neoslabí, nezraní. Akoby ich ani necítil.

Zadychčane sa skloním. Jeho päsť narazí do ihličnanu a na zem sa zvalí poriadna dávka snehu. V mysli mi bliká výstražné svetielko – nesmiem sa nechať znovu udrieť, pretože tým sa všetko skončí.

Potomok rozzúrene zreve. Udriem ho do achilovky, čím sa zvalí na jedno koleno. Využijem svoju príležitosť, načiahnem sa po dýke zahrabanej kúsok odo mňa pod snehom a pribodnem mu ruku k stromu. Zaznie ďalší výkrik. Ubolene vstanem, postavím sa k nemu odzadu a chytím ho za hrubý krk, keď sa načiahne po mojej bunde a hodí mnou pred seba.

Vypľujem krv. Na krku náhle pocítim chladnú mohutnú dlaň, ktorá ho zovrie ako hrdlo fľaše. Zalapám, zasyčím. V okamihu si uvedomím, že tento raz ma plánuje uškrtiť bez ďalšieho zdržovania. Načiahnem sa za jeho tvárou. Poľahky mu zlomím obrovský nos, až sa mi na tvár vyvalí jeho krv. No neprestane ma zvierať. Druhú ruku má stále pripevnenú k stromu, musí prežívať obrovskú bolesť, tak prečo... Pred očami sa mi začne zahmlievať. Ruka mi oťažie, klesne k zemi, ale druhou sa snažím nahmatať oči. Ak by sa mi podarilo ich stlačiť dovnútra, možno by... Sama už nič nevidím. Len tmu. A cítim bolesť, takú obrovskú, až sa mi chce kričať. Je mi zima. Potrebujem...

Oheň. Zjaví sa mi v ruke skôr, než v mysli. Prudké a rozbesnené hadie dračie chvosty šľahajúce vysoko do nebies. Nepoddajné, nezastaviteľné. Smrtiace.

Kovová obruč okolo krku sa mi uvoľní a môj vlastný ston zanikne v ohlušujúcom výkriku. Na tvár mi dopadajú veľké snehové vločky, slzy mi z tváre zmývajú krv. Hrdlo i pľúca mám v bolestivom zovretí, no i to prekoná pulzujúca bolesť v mojej pravej ruke. Nadvihnem ju ku korunám stromov. Rukavica i kus vetrovky je spálený. Ruka je čierna, avšak len začmudená od ohňa, nie spálená. Oheň je preč, no stále v nej cítim pulzovanie tak obrovskej sily, akoby sa mi mali každou chvíľou rozletieť bunky a vypustiť ju von.

Prevrátim sa na bok. Ozrutný Potomok leží niekoľko metrov odo mňa v mláke vody. Nehýbe sa. Vyškriabem sa na nohy a pritisnem si ruku k prsiam. Zatackám sa k jeho mŕtvole. Má spálenú tvár, oči nemá žiadne. Ruka, ktorú som mu pribodla o strom, je rozďavená na dvoje. Kopnem do neho – bez reakcie. Aj by som sa zasmiala, ak by ma všetko nebolelo.

V snehu nájdem svoje dýky a pištoľ. Zasuniem všetko späť na miesto, až potom sa poberiem k Harvardovi. Už sa dokázal pohnúť, no nezašiel ďaleko. Chúli sa pri strome, akoby to bol jeho jediný oporný bod. Keď sa k nemu priblížim, vytreští na mňa vydesené oči a nozdry sa mu rozšíria. Zdá sa, že už úplne vytriezvel.

„Neboj sa, neublížim ti,“ ubezpečím ho najskôr. „Si v poriadku, Harvard?“ spýtam sa a každé jedno slovo mi spôsobuje väčšiu bolesť.

„Čo? Kto?“ vyjachtá.

Chvíľu sa na neho pozerám ako na blázna, no potom si uvedomím vlastnú chybu. „Ah, Alex,“ opravím sa, „môžeš chodiť? Si v poriadku?“

Harvard si obzrie všetky končatiny, potom váhavo prikývne. Rana na ruke mu stále krváca, no nie je to také zlé. Pomôžem mu na nohy. Trvá hodnú chvíľu, kým sa dostaneme späť na parkovisko pred bar. Najskôr je to spôsobené mojou kolísavou chôdzou. Bar je ešte stále otvorený. Ozýva sa z neho rovnaký rev a smiech ako predtým, akoby sa nič nebolo stalo. Vchodové dvere pritom osvetľujú predné svetlá taxíka.

Bolestivo sa uškrniem. Dal si naozaj načas.

Hroziť Alexovi Chengovi veľmi nemusím. Po prvé, je taký dezorientovaný, že zajtra ani sám nebude vedieť či niečo z dnešných udalostí bola pravda. Po druhé, zdá sa, že videl dosť z môjho súboja s Potomkom a je zo mňa príliš vydesený, než aby niekomu niečo povedal. Posadím ho do taxíka a pošlem ho do nemocnice. Sama pritom nasadnem do auta.

Pri bráne krátko kývnem dvom démonom, ktorí si už zdá sa že zvykli na moje „krvavé“ príchody. Zaparkujem a poberiem sa do svojej izby. V hlave mi hučí, som celá dolámaná, no i tak cestou pošlem ešte správu na súkromné číslo do Asociácie. Niekto by mal toho obra odpratať skôr, než sa oňho budú zaujímať ľudia. Je to zvláštne. Naposledy, keď boli čističi v tejto časti štátov, upratovali neporiadok po Potomkovi, ktorý zabil doktorku...

„Doriti!“ zanadávam. Adrenalín mi znovu vyskočí do výšky, keď pred sebou uvidím Ciar Tyrekovú.

„Prepáčte, pani profes-“ zarazí sa. „Ste v poriadku?“

Chytím si rukou miesto, kde je srdce. Nasajem vzduch a čo najviac sa upokojím. „Ciar. Čo tu robíte tak neskoro v noci?“ Je už pol tretej. Čas, kedy aj tí najťažší ponocovači už opustili spoločenskú miestnosť a zaľahli.

„Nemohla som spať, preto sa prechádzam. Je to- Je to krv? Stalo sa vám niečo, profesorka?“

Usmejem sa nad jej stiahnutým obočím. „Nič, som v poriadku. Len malá potýčka v meste s Frankensteinovým monštrom.“

Ciar nerozumie mojim slovám, avšak to nie je ani potrebné. Sama sa nad tým zamyslím. Mimovoľne poprajem Ciar dobrú noc a pokračujem v ceste.

Pravda je, že som nikdy ozrutnejšieho a strašnejšieho Potomka nestretla. Skutočne skôr pripomínal výsledok pokusov. Alebo dlhodobého brania steroidov. Akoby ho niekto vykrmoval, až pokým sa z neho nestalo toto. Nie, toto nebol obyčajný tínedžer. Žiadny potomok človeka a démona. Na tomto bolo niečo poriadne zvláštne.

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 22. kapitola: