OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 13. kapitola

25.05.2016 (09:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1366×

13. kapitola

Vyskočím z auta a Justina vytiahnem za sebou. Postrčím ho dopredu. 

„Mohli by sme sa už konečne porozprávať?“ spýta sa a otočí sa ku mne.

„Kráčaj!“ zasyčím.

„Ale no tak, pani profesorka, potreboval by som s vami prebrať...“

„Kráčaj tvárou dopredu,“ nenechám ho dohovoriť.

Justin sa mrzuto otočí a kráča pomaly k budove školy. Pri pohľade na jeho ramená a strapaté vlasy ma svrbí ruka, ktorá by sa najradšej natiahla po meči. Kvôli jeho hlúposti som sa musela celú noc hrať na opatrovateľku rozmaznaného študenta. Nemohla som loviť, len čakať v aute premočená na kosť a škrípať zubami.

Z budovy sa vynorí John Erick s Acheronom. Vidieť ich tváre hneď z rána mi ešte viac pohne žlčou. Riaditeľ zbehne dole po schodoch a obzerá si nás od hlavy po päty.

„Sophia? Čo sa stalo? Prečo vedieš Justina Mallbacka?“ spýta sa. Nemám náladu mu odpovedať a už vôbec nie mu to všetko vysvetľovať. Prejdem okolo neho bez povšimnutia a miesto toho fľochnem pohľadom po Acheronovi.

„Stráž si ho, Acheron, lebo ho zabijem,“ precedím a postrčím Justina k nemu. Justin sa zapotáca a padne na kolená.

Acheron sa rozčuľuje, že čo si to dovoľujem, no ja už jeho slová nevnímam. Prejdem cez školu na internát a zamierim rovno do svojej izby. Mokré oblečenie zo seba zhodím ešte v izbe. Následne sa vrhnem pod horúcu sprchu, pomocou ktorej sa pokúsim rozmraziť svoje stuhnuté končatiny.

Neskôr mi na dvere zaklope Roman. Aj on už je osprchovaný a na sebe má novú čiernu uniformu.

„Ako si ma našiel?“ spýtam sa ho, kým sa usádza na posteľ.

„Spýtam som sa toho tvojho študentíka. Je v peknom maléry, vieš to?“ Nemusel mi to hovoriť. Všetci sme boli.

Roman spod bundy vytiahne fľašku a podá mi ju. Zamračím sa na číru tekutinu. Keď ju otvorím, do nosa mi udrie silná vôňa alkoholu. Silno zažmurkám, aby som sa prebrala z oparu a Roman sa zasmeje. „Napi sa. Rýchlejšie sa zohreješ.“

Zaškúlim na neho. „Nemohol si mi to ponúknuť ešte v meste.“ Napijem sa a silno sa rozkašlem. Je to silnejšie, než som si myslela. Roman sa zasmeje.

„Ak by som vedel, že tu býva také psie počasie, určite by som si ju nenechal v taške na univerzite.“

Podám mu fľašku. Obráti do seba jej obsah a z horkosti prižmúri oči.  „Kedysi to bývalo lepšie,“ zachripí.

Posadím sa oproti nemu na stoličku a prejdem k vážnej tvári. „Čo povedala Margaret na to, čo sa stalo v meste? Určite už o všetkom vie. Nemýlim sa?“

Roman skryje fľašku a na čele sa mu objavia vrásky. „Je to horšie, než si myslíš. Margaret zatkla tvojho študenta v domnelí, že má niečo spoločné s tým Potomkom, ktorý behá po meste. Čaká ho vypočúvanie a podľa toho, aká bola naštvaná, ak ho neodsúdia za spoluprácu s Potomkom, tak aspoň za narušenie bezpečnosti školy a bránenie v love.“

„Je to Temný démon, nemôže byť súdený Asociáciou,“ namietnem.

„Nemôže, ale bude. Je to už skoro sedem rokov, odkedy zomrela posledná Kráľovná Svetlých démonov. Nemáme vládcu ani vodcu. Prešiel už príliš dlhý čas, počas ktorého sa neobjavil žiadny nástupca a naše rady sú pod neustále narastajúcim tlakom Temných démonov. Potrebujeme vodcu, kráľa, Sofija. Ešte nie je nič oficiálne, je potrebné počkať na rozhodnutie ostatných zemí, no Rada Európy sa už rozhodla. Pokiaľ sa do konca tohto roka nenájde dedič moci, stanovia Asociáciu démonov a Margaret Coln za najvyšší, vládnuci orgán Svetlých démonov.“

Obleje ma studený pot. Niečo také je neslýchané. Nepredstaviteľné. „Pochop,“ pokračuje Roman, „ešte ani raz nám nechýbal najvyšší veliteľ. Temní sú silní a starší sú zúfalí. Lapia sa akejkoľvek príležitosti, ktorá sa ponúkne, len aby sme si boli znovu rovní s Temnými démonmi.“

Prehltnem hrču, ktorá sa mi utvorila v hrdle. „S Temnými démonmi sme si rovní nikdy neboli a ani nebudeme. Starší by to mali vedieť lepšie, než ktokoľvek iný. Ale ak získa Margaret a jej organizácia ešte väčšiu moc, nastane obdobie strachu. Už teraz je ochotná obetovať mesto, aby zabila jedného Potomka. Roman, čo si myslíš: Čo Margaret obetuje, aby vrátila Svetlým démonom ich niekdajšiu slávu.“

Roman mi dlho pozerá do očí. V karamelových dúhovkách sa mu mihne obava. Potom zažmurká a usmeje sa. „Sme vojaci, Sofija. Ale predovšetkým sme Svetlí démoni. Nech už to bude vinou Margaret alebo niekoho iného, ak príde vojna, budeme musieť povstať proti Temným démonom. Aby sme ochránili naše rodiny a naše domovy. Aj keby mala pretiecť všetka naša krv.“

Stuhnuto sedím na stoličke. Náhle sa mi ťažšie dýcha. Vojna. Krv. To všetko mi vo vnútri rezonuje ako zvony. Ak príde vojna, Svetlí démoni prehrajú. Roman to nemusel hovoriť nahlas. Boli sme príliš slabí a bolo nás príliš málo. A spolu s vojnou sa o našej existencii dozvedia aj ľudia. Bude to koniec nášho sveta.

Vyskočím zo stoličky skôr, než ma stihne prepadnúť triaška. Nadýchnem sa ťažkého vzduchu a ponaťahujem si prsty. „Mala by som ísť vysekať pána Mallbacka z jeho problémov. A to skôr, než sa stane prvou Margaretinou obeťou. Uvidíme sa neskôr.“

Roman prikývne a ja sa vyvalím z izby. Kráčam chodbou a snažím sa z hlavy dostať chaos. Vojna medzi démonmi nebola od stredoveku. Vtedy padlo tisíce démonov, pretože sa králi dvoch rás nedohodli. Ak by Margaret získala skutočnú moc, bol by s ňou Acheron ochotný pristúpiť na dohodu? A ostatní králi Temných démonov?

„Profesorka.“

Otočím sa za hlasom. Na schodoch som sa minula so Sarith, ktorá ma oslovila. Som taká pohrúžená do svojich myšlienok, že som si ju vôbec nevšimla.

„Potrebujete niečo, slečna Sarith?“

„Išla som za vami. Acheron by sa s vami rád porozprával.“

Nakloním hlavu. „Ohľadom pána Mallbacka?“ hádam.

„Poďte so mnou,“ odvetí stroho. Chytí ma za lakeť a potiahne dolu.

Vzkypí vo mne krv a okamžite sa jej vytrhnem. „Slečna Sarith, nemali by ste sa takto dotýkať profesorov. Mohla by som to pokladať za napadnutie.“

Sarith si ma premeria od hlavy po päty, akoby moje upozornenie ani nepočula. Pod úzkymi očami má kruhy. Je vidieť, že ju celá situácia unavuje, možno je i znechutená z toho, že ju Acheron po mňa poslal ako nejakého psa. Znovu sa ku mne načiahne, lenže teraz si už dám pozor. Chytím ju za prsty a vykrútim jej celú ruku za chrbát. Sarith sa prehne. Zavrčí.

„Drane!“

Šklbne mnou. Na to oslovenie si nikdy nezvyknem. Rovnako, ako na jeho aroganciu.

„Pán Ulliel,“ opätujem mu pozdrav. Pustím Sarith a pozriem sa do hnedočervených očí čiernovlasého leva. Stojí v celej svojej veľkosti o pár schodov nižšie, no ja mám aj tak pocit, že sa mu dívam priamo do tváre. Je od mňa až strašidelne vysoký.

„Ak ste so mnou chceli prebrať prípad pána Mallbacka, mali ste prísť osobne a nie posielať psa.“ Zahryznem si do jazyka, ale už je neskoro. Ash zaklapne sánku a ja v jeho očiach zbadám modrý odraz. Na chrbte zacítim vánok. „Ak to urobíte, slečna Sarith, bude mi jedno, či ste dokonca aj Acheronova sestra. Poletíte z tejto školy skôr, než stihnete vymenovať názvy všetkých živlov,“ precedím.

„Sarith,“ zasipí Acheron. Sarith zanadáva a ja kútikom oka vidím, ako jej spomedzi rúk mizne vodná guľa. Upriamim svoju pozornosť späť na vodcu. „Je načase, aby si tomu urobila koniec, Drane. Odkáž tej svojej svorke, nech okamžite pustia Justina Mallbacka a zbavia ho všetkých tých smiešnych obvinení. Inak sa do toho vložím ja a nebude sa ti to páčiť.“

Z hlasu mu znie vyhrážka, ktorá by ma inokedy zamrazila v kostiach. No po tom rozhovore s Romanom ma malá potýčka s Acheronom len tak nevydesí. Aj keď je to kráľ Temných démonov. Jedno mu však musím uznať: Margaretine obvinenia boli smiešne.

„Mierila som práve za Margaret a Justinom, kým ma tvoj,“ zarazím sa a opravím, „Sarith nezastavila. Nie som z kameňa, pán Ulliel. Záleží mi na mojich študentoch ako som vám už raz hovorila. A som ochotná urobiť všetko, aby som z toho pána Mallbacka dostala. Teraz ma ospravedlňte.“ Kývnem hlavou a obídem ho.

„Justin je Temný démon. Na tom ti nemusí záležať, len urob, čo ti hovorím.“

Musím sa ovládať, aby som sa k nemu znovu neotočila a nezačala sa s ním ďalej škriepiť. „Nie som váš otrok, pán Ulliel. Nerobím, čo mi nakážete, ale to, čo je v záujme školy a študentov,“ odseknem mu a ďalej si jeho slová už nevšímam.

Justina držia v malom stane pred školou. Nemusím sa nikoho pýtať, aby som si bola istá. Pri svetlom stane stoja štyria Strážcovia a nepochybne sú ďalší – podobne hroziví – vo vnútri. Podídem k nim a som pripravená, že ma zastavia, no oni ma nechajú prejsť až dovnútra. Justin tam skutočne je. Je pripútaný k nepohodlnej stoličke, ošíva sa a ignoruje vyhrážky Margaret Coln.

„Počula som, že vaša rodina je veľmi pyšná. Váš otec si potrpí na tradície a je dobý v obchodovaní. Zrejme by sa veľmi nepotešil, ak by bolo jeho jediné dieťa obvinené s napomáhaniu Potomkovi. Potomkovi, ktorý zabil nespočetne veľa ľudí a démonov. Alebo aspoň jednu, o ktorej zatiaľ vieme.“

Justin sa prestane mykať a pozrie do prázdna. „Zrejme,“ odvetí. Margaret čaká, no nič viac z neho nevypadne. Zatne ruky a kývne na Strážcu, ktorý stojí naproti. Ten sa ujme výsluchu a Margaret vypochoduje von. Nasledujem ju.

Jej hnev sa mi páči. Ak si myslela, že len tak obviní nevinného a ešte z neho aj vytiahne priznanie, poriadne sa zmýlila. Pokiaľ teda nechcela pristúpiť k jednej z tých drastickejších metód, mučeniu.

„Zberba. Obyčajná chamraď,“ nadáva.

Margaret zastaví a otočí sa na mňa. Znechutene skriví pery. „Čo sa deje, Sophia? Prečo ma prenasledujete?“ Otvorím ústa, no ona ma predbehne: „Iba mi nehovorte, že je to kvôli tomu študentíkovi. Je vinný, viem to. A vinní musia byť potrestaní.“

„So všetkou úctou, pochybujem, že ten mladý študent, ktorý na hodinách sotva dokáže lepšie ovládnuť svoj plameň, by bol schopný pomáhať Potomkovi. Ako ste povedali, pochádza z dobrej rodiny. Navyše je múdry. Prečo by všetko riskoval a ešte k tomu aj svoj život, len aby pomáhal beštii? Nemyslím si, že Justin Mallback má niečo spoločné s Potomkom, ktorého naháňame. A preto by mal byť prepustený.“

Margaret podíde bližšie. Jej chladná tvár sa ma snaží vydesiť a úspešne sa jej to darí. No som rozhodnutá tak ľahko neustúpiť.

„Drahá Sophia. Veľmi dobre viem, že ten zasran je váš obľúbený študent. Dostalo sa mi dokonca do uší, že mu chcete dávať súkromné hodiny. Takže by som povedala, že váš názor predstavuje istý stred záujmov a je zbytočný. Ten chlapec bude ešte dnes súdený.“ Margaret si dupne. Otočí sa a vyrazí do školy. Keď je už skoro vo dverách, skúsim to ešte raz.

„Ako môže obyčajná riaditeľka Asociácie démonov, navyše Svetlá démonka, súdiť Temného démona?“ zakričím na ňu. Okamžite sa otočí. Podľa jej výrazu viem, že som pichla do živého. „Všetkých by ste chceli len súdiť, no mali by ste si uvedomiť, kde končí vaša právomoc. Justin je Temný démon žijúci na území Ameriky. Tým pádom podlieha pod kráľa Ameriky. A ja myslím, že ním je stále Acheron Ulliel, nie Margaret Coln.“

„Ako sa opovažuješ!“ skríkne. Po prvýkrát jej na tvári uvidím skutočnú emóciu. Lomcuje ňou zúrivosť. Margaret zbehne zo schodov a skôr, než si to uvedomím, mi strelí zaucho. Padnem pred ňou na kolená.

Sánka sa mi trasie od bolesti. Napadne mi, že ak by použila o kúsok väčšiu silu, asi by mi ju zlomila. To liečenie si nechcem ani len predstaviť. Utriem si rozbitú peru. Postavím sa a narovnám.

„Ak na tom tak veľmi trváte, súd bude,“ hlesnem. „Ale sudcom bude Acheron, nie vy. On nech rozhodne, či si pán Mallback zaslúži trest. A stanový aj jeho výšku.“

Margaret Coln škrípe zubami a ja vidím, že ma chce znovu udrieť. Jedno moje ja to chce tiež. Túži zažiť ďalšiu bolesť, aby jej to mohlo tisíckrát vrátiť. Margaret nie je vojak. Nie je cvičená. Je to len úradníčka. Už teraz mi napadá stovka spôsobov ako jej vziať život. Každý z nich však znamená smrť aj pre mňa.

„Ten nápad sa mi páči,“ povie ktosi a my obe sa otočíme ku dverám na Johna Ericka. Pogratulujem mu. Práve zachránil život Margaret aj môj. Riaditeľ podíde bližšie. „Drahá Margaret, Sophia má pravdu. Pokiaľ si vyžaduješ súd, nech je. Súhlasím s prešetrením celej noci. Ale ako už povedala tuto profesorka, Justin je Temný démon a podlieha pod Acheronovu právomoc. Nechajme teda, nech si mladý kráľ vyrieši svoje problémy sám. Rovnako, ako si si ty riešila tie svoje so Sophiou.“

Margaret bledne a ja sa musím ovládať, aby som sa nerozosmiala na plné hrdlo. Sledovať jej namosúrenú tvár je tisíckrát lepšie, než je podrezať hrdlo či len proste zlomiť väzy. Margaret sa síce ešte chvíľu škriepi s riaditeľom, no nakoniec musí súhlasiť.

John Erick nakoniec ide tú novinu oznámiť Acheronovi. Vrátim sa späť do izby, aby som si ošetrila svoje nové zranenie. Roman tam už nesedí. Keď je popoludní súd, prepašujem sa dnu, aj keď tam nemám čo robiť. Na moje veľké prekvapenie si ho Margaret nechala ujsť. Alebo skôr ju Acheron nepustil podobne, ako ona nedovolila zúčastniť sa jemu na mojom vypočúvaní. Nechýba však ani jeden z členov najvyššej rady, niekoľko Strážcov z komanda a v rohu sedí Roman Arey.

Väčšinu procesu vedie John Erick. Acheron sa iba občas niečo spýta Justina. Celé vypočúvania je rýchle. Nežiadajú od neho opakovanie ani mu nepodrážajú nohy zákernými otázkami. Ako rýchlo sa začalo, tak sa aj skončí a do dvoch hodín je po všetkom. Justin je zbavený všetkých obvinení a odíde s veľkou úľavou bez Strážcov za chrbtom. Ja ešte chvíľu sedím v poslednom rade v posluchárni a čakám, kým všetci ostatní odídu. Pritom sledujem Johna Ericka a čiernovlasého leva, ako sa spolu rozprávajú v prednej lavici. Zavriem oči.

„Myslíš, že to bude tej beštii stačiť?“ spýta sa Ash.

„Bude musieť. Viac jej nemienim dať. Margaret prekračuje svoje hranice – predchádzajúcich riaditeľov Asociácie by ani nenapadlo súdiť Temného démona a odoprieť tak túto možnosť jeho kráľovi. Tresty Temných kráľov bývajú tvrdé. Sám to určite vieš najlepšie.“

„Áno, viem,“ pritaká. „Preto sa obávam, že Margaret príde na náš malý podvod.“

Otvorím oči a nahlas sa rozosmejem. Obaja po mne šibnú pohľadom. Práve som premárnila dve hodiny svojho života. To všetko iba kvôli ich hre. Nešlo o žiadny súd, bolo to divadlo!

Postavím sa a stále v dobrom smiechu pozoskakujem tanečne zo schodov. Pri odchode sa ešte usmejem na riaditeľa.

Na tom, že som znovu krvácala kvôli Temnému démonovi, nezáleží. Čakám na trest od Margaret, že som sa jej postavila a skutočne na seba jej odpoveď nenechá dlho čakať. Bohužiaľ, nešlo o žiadne napísanie ospravedlnenia na desať hárkov papiera, ako to kedysi bolo na Americkej Univerzite. Keď mi do izby vtrhnú traja Strážci, nebránim sa. Nechám sa odvliecť do stanu pred školou a prijmem svoj trest potichu, bez jediného výkriku.

Keď mi neskôr večer príde Roman Arey ošetriť zakrvácaný chrbát, som otupená bolesťou. Sotva dokážem poriadne otvoriť oči.

„Kde sú tie časy, keď si sa nenechala bičovať a miesto toho si radšej ušla, až o tebe celý týždeň nikto nepočul?“ zaspomína môj bývalý veliteľ.

Chcem sa zasmiať, no telom mi prejde ostrá bolesť, ktorá môj smiech utne ešte v jeho zárodkoch. Miesto toho len zachripím: „Nezabúdaj, že trest, ktorý na mňa potom čakal, bol oveľa horší než ten, od ktorého som ušla. Ver mi, že som to vždy ľutovala, i keď mi trvalo, kým som sa poučila.“

„Doteraz neviem, kde sa v tom pokojnom, poslušnom dievčati občas objaví tá vzdorovitá rebelka.“

Urobím grimasu do vankúša. „Rebelka, ktorá vždy dostane za svoje činy nejaký trest. Zmizne, a potom si to musím odtrpieť ja.“

Zasyčím. Roman mi nanesie hojivú masť z krvi do roztvorených rán po bičovaní, aby sa rýchlejšie zacelili, no aj tak to neuveriteľne bolí. Keď skončí, venuje mi bozk do vlasov.

„Dnes s nami na lov nepôjdeš, aj keď si to Margaret želala. Poriadne sa vyspi.“

Otočím k nemu hlavu. Pokúsim sa aj nadvihnúť, no ruky sa mi skoro okamžite podlomia a ja klesnem späť na matrac. „Margaret bude naštvaná. Potrestá aj teba, ak sa o tom dozvie. Daj mi hodinu a môžeme hneď vyraziť.“

„Tak to ani náhodou,“ zahriakne ma. „Ostaň pekne ležať. Lepšie Margaretin hnev ako niesť tvoju mŕtvolu späť do školy. Vyspi sa, ráno ťa chcem už vidieť na nohách. Privítaš nás, keď  cez noc chytíme tú beštiu.“ Roman sa zasmeje. Nechám sa presvedčiť a unavene sa zababuším do prikrývky. Zavriem oči a čochvíľa zaspím.

Sedím v tme. Na drevenej stoličke ma bolí zadok. Ruky mám vyvrátené dozadu a priviazané silným lanom jednu k druhej. Boli ma lopatky. V priestore počujem len vlastný dych. Zodvihnem hlavu a zažmúrim. Všetko pohlcuje tma. Pokúsim sa roztrhnúť lano, no ruky ma len viac zabolia. Jemne zaklopem nohou o podlahu. Mramor. Skúsim to silnejšie a čakám na ozvenu. Nič. Akoby tam neboli steny. Privriem oči. Možno spím.

Sedím v tme. Náhle sa ozvú kroky. Pozriem sa do prázdna pred sebou. Nič. Nikde. Kroky pokračujú, približujú sa ku mne. Už sú ani nie na šírku ramena. Čakám, že sa zjaví postava. Nič. Odniekiaľ zafúka chladný vánok.   

„Aký je tvoj najväčší strach?“ šepne mi ktosi do ucha otázku. Strasiem sa. Ten hlas ma mrazí v kostiach. Neodvetím. Otázka sa zopakuje. Tento raz na druhej strane:

„Aký je tvoj najväčší strach?“

Stolička sa roztočí. Točí sa mi hlava, dvíha sa mi žalúdok a keď znovu zastane mám pocit, že som sa rozpadla na niekoľko kúskov. Pred sebou mám jasný lúč svetla vychádzajúceho z reflektoru. Pod ním je na zemi schúlené dievčatko. Nemôže mať viac než päť rokov. Dva vrkoče sa jej hompáľajú zo strany na stranu. Pohmkáva si akúsi uspávanku. Naraz zodvihne hlavu. Má bledú tvár, priveľké žlté oči a keď na mňa zavrčí, odhalí dva rady špicatých kovových zubov.

Zhrozene sa primknem ku stoličke.

„Potomok?“ spýta sa hlas. „Nie.“

Reflektor sa vypne a stolička sa znovu roztočí. Až zastane, povraciam sa. Predo mnou znovu zasvieti reflektor. Stojí tam muž. Má zatvorené oči a jeho rysy sa nedajú rozoznať. Je nahý a obalený v krvi. Najskôr nechápem, no potom sa mi z detstva dostane na povrch spomienka a ja silno prižmúrim oči.

„Nie,“ povie hlas. Stolička sa roztočí. Povrazy sa uvoľnia a ja padnem na kolená. Pred sebou mám príšernú scenériu.

John Erick je mŕtvy. Tak isto aj Roman, Roxy, moji priatelia zo školy, moji rodičia. Na vrchu hromady leží Justin Mallback, Acheron, Rais, Ellee a Sarith. Vidím Allysiu Kate a Ciar Tyrek. Ich tváre sú nemé. Oči vylúpnuté havranmi, ostali po nich len červené dierky. Nedokážem zadržať triašku. Je to len sen, pripomínam si. Pomaly sa pozviecham na nohy. Až teraz uvidím najvyššie ležiace telo. Seba. Dotrhaná na kusy, bez očí. Opäť sa mi zodvihne žalúdok.

„Áno,“ povie šepotom neznámy. „Najviac sa bojíš, že nikoho nezachrániš. Aké hlúpe, Sophia.“ Zasmeje sa škrekľavo. Po tvári mi začnú stekať slzy. „Ak chceš zachraňovať, nemala by si spať,“ ozve sa na druhej strane. „Zobuď sa!“

Posadím sa na posteli. Nemôžem lapiť dych a celá sa trasiem. Sen, hovorím si. Bol to len sen. No keď pozriem do strany, uvidím krv, ktorú som vyvracala. Rozšírim oči. Chrbtom mi pulzuje bolesť, takže toho už nemôže byť sen. Som hore, nespím. Vonku niekto zatrúbi. Odsotím prikrývku a schmatnem župan.

Srdce mi búši v hrdle. Preletím po chodbe, vrazím do dverí a schody beriem po troch. Občas zabalansujem vo vzduchu, no nakoniec zoskočím na mramorovú podlahu. Rany po bičoch sa mi pritom znovu otvárajú a cítim, ako mi po chrbte stekajú kvapky krvi. Ignorujem to. Roztvorím vchodové dvere a ocitnem sa v čiernej tme.

Pred školou znejú výkriky. Stojí pred ňou niekoľko áut a ich reflektory osvetľujú starú architektúru budovy. Stalo sa niečo zlé. Cítim to. Rozbehnem sa po štrkovej ceste k tomu chaosu.

„Potrebujem ďalšie obväzy! Rýchlo! Podajte mi tú deku, musí byť v teple. Tak kde je tá Maya?!“ Doktorka Roxy šteká pokyny na všetky strany. Je v župane, strapatá a celá od krvi. Čierne autá komanda sú doškrabané, až vidieť strieborné plechy. Okná po stranách sú vybité. Na krátky okamih pripomínajú pohrebné vozy. Priviezli desiatku zranených a možno aj mŕtvych. Všade sa šíri pach železa a bolesti.  

„Sophia! Sophia, rýchlo sem! Poď mi pomôcť!“ Z diaľky ku mne prichádza Roxin hlas. Otrasiem sa a pribehnem k nej. Práve kľačí pri démonovi s odtrhnutou nohou. Muž je zjavne v bezvedomí. Ak by som sa nevyvracala v tom sne, teraz by so urobila určite. „Stlač to. Musíme mu zastaviť krvácanie,“ repoce doktorka. Pritlačím ruky na pahýľ a silno pritlačím. Spomedzi prstov sa mi vyvalí horúca krv.

Odvrátim tvár. Zem okolo mňa je nasiaknutá krvou. Niekoľko Strážcov leží obďaleč s ľahšími zraneniami, hlavne škrabancami. Jednému z nich chýba oko, ale krv okolo očnej diery je už zaschnutá. Oproti dáva prvú pomoc jeden z profesorov. Muž sa nehýbe. Nevidím žiadne chýbajúce časti tela, no pri lepšom pohľade vidieť, že má dotrhanú vestu a je nasiaknutá krvou. Vedľa neho ďalší žiada o pomoc. Kričí. Zviera si brucho a ja nemám dosť guráže na to, aby som zistila aké má zranenie. Medzi nami leží ešte jedno telo. Malé, ženské a bez živote. Tvár má vyvrátenú dohora, oči má zakalené. Jej zranenie je jasné už na prvý pohľad – podrezané hrdlo.

Zavriem oči. V ušiach mi rezonuje bolesť Strážcov. Ich výkriky mi trhajú ušné bubienky. Dýcham plytko, aby som do seba dostala len minimum zápachu krvi. Po lícach sa mi kotúľajú horúce slzy a dopadajú mi na ruky. Je to presne ako v tom sne.

„Sofija.“

Prudko otvorím oči a postavím sa. Roxy na mňa vyštekne, aby som sa okamžite vrátila, no ja miesto toho strčím k pahýľu najbližšie prechádzajúceho profesora. Obzerám sa dookola. Hľadím na tváre a hľadám tú, ktorá volala moje meno. Konečne ju nájdem. Nohy sa mi skoro podlomia.

Roman Arey leží na tráve ďalej od ostatných. Polovicu jeho tela zakrýva tma. Vidieť len obrysy. Naštvane sa obzriem. Nikto z ošetrujúcich si ho zjavne nevšimol a ostatní Strážcovia mali dosť práce sami so sebou. Rozbehnem sa k nemu a padnem na kolená. V tom uvidím dlhý meč, ktorý mu trčí z pľúc. Podľa bielej rukoväti zistím, že je Romanov. Chytím ho za ruku.

„Nemôžem ho vytiahnuť. Vykrvácal by si,“ šepnem.

Roman má na tvári utrpenie, ale prikývne. Keď sa nadýchne, vyjde mu z hrdla bublavý, neprirodzený zvuk. Z pomedzi pier mu stečie pramienok krvi. Zahreším.

„Roxy!“ skríknem na doktorku. Cez hluk nezachytí moje volanie. Nemôžem ísť po ňu, mám príliš veľký strach, že dovtedy umrie.

„Myslela som si, že sa vrátite aj s hlavou Potomka. Liečila som sa, ako si mi povedal. Svoju časť dohody som splnila, tak prečo nie aj ty tú svoju.“ Táram dve na tri. Roman sa len znovu pousmeje. Na pár sekúnd privrie oči. Je slabý.

Otočím sa na doktorku. Nie je tam. Vidím len jej chrbát, ako sa vzďaľuje z miesta nasiaknutého krvou a traja statní muži jej pomáhajú preniesť toho s amputovanou nohou na ošetrovňu. Chcem na ňu zakričať a rozplakať sa. Ale to by Romanovi nepomohlo. Niekde vo mne sa objaví ešte posledná štipka logiky a pokoja. Skloním sa k jeho tvári.

„Viem, že si slabý. Lenže musíme vytiahnuť ten meč a uzdraviť ťa. Potrebujem, aby si sa sústredil iba na mňa. Na moju vnútornú energiu. Musíš si ju vziať, Roman!“ Zniem zúfalo. Roman pokrúti hlavou, no vie, že nemá na výber. Som jeho posledná šanca na prežitie.

Ak by som bola normálna, ak by som nemala tú hlúpu chorobu a živila sa energiou ako všetci ostatní Svetlí démoni, možno by som vedela preniesť svoju životnú energiu do niekoho iného. Záchrana Romana by pre mňa nebola problém. Lenže teraz to je všetko na ňom. Pokiaľ sa mu to nepodarí, zomrie. A ja si to nikdy neodpustím.

„Robil si to miliónkrát,“ šepnem. Opriem si líce o jeho a privriem oči. „Živím sa krvou, moja sila sa mi vráti skôr, než si myslíš. Tak si zober, koľko potrebuješ.“

Čakám. Najskôr zacítim záchvevy. Vzápätí na to ma čosi priklincuje k jeho telu a bolesť z chrbta sa rozšíri. Som slabá, vláčna. Trvá to len pár sekúnd, no mne to pripadá ako celé storočie. Rukou nahmatám rukoväť meča a jediným rýchlim pohybom ho vytiahnem. Roman vykríkne. Prestane čerpať energiu a neviditeľné zovretie sa uvoľní.

Narovnám sa. Roman je v bezvedomí, no stále dýcha. Rana na boku sa mu pomaly zoceľuje. Meč, ktorý zvieram v ruke je zlomený. Neviem, kde je druhá časť, no dúfam, že zabodnutá v hlave nejakého Potomka. Otočím sa. Potrebujem dostať Romana do ošetrovne k Roxy a zistiť, čo sa vlastne stalo. Svet sa mi však náhle zatočí a ja klesnem do krvavej trávi. 

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 13. kapitola: