OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 12. kapitola

18.05.2016 (20:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1414×

12. kapitola

Preletím po chodbe a schody beriem po dvoch. Prebehnem po vstupnej hale von dvojkrídlovými dverami. Vzápätí zastavím.

Delegácia z Asociácie démonov ešte stále ležérne vystupuje z čiernych áut. Podľa bielych vlasov stroho zastrihnutých pri ramenách, okamžite spoznám riaditeľku Margaret Coln. Pripoja sa k nej traja postarší muži, ktorí už dávno prekročili vekovú hranicu sto päťdesiatich rokov. Nepoznám ich mená, no viem, že sú to najváženejší členovia najvyššej rady. Zvyšok skupiny tvorí komando. Pri pohľade na čierne uniformy s bielym znakom koruny na pažiach sa strasiem. Akoby ku mne prenikol chlad tých vraždiacich strojov, ktorý sa im odrážal v tvári.

Margaret vykročí dopredu a ja si až v tom všimnem riaditeľa Johna Ericka. Má rovný chrbát ako pravítko. Snaží sa pôsobiť pokojne, no jeho prsty na pravej ruke sa nervózne šúchajú o seba. Maya, stojaca vedľa neho, je jeho presným opakom. Prestupuje z nohy na nohu, ošíva sa. Jej nervozita a strach sú hmatateľné. Neprestane, ani keď k nim podíde riaditeľka so svojimi prisluhovačmi.

„Margaret, netušil som, že prídete tak skoro,“ povie riaditeľ miesto pozdravu. Mimika jej tváre sa nepohne.

„Lehota uplynula. Je načase, aby sme sa zbavili nezodpovednosti a chytili sa toho moji ľudia,“ odvetí príkro. Jej pohľad sa vzápätí presunie na mňa a ja v tom okamihu pochopím jej slová, aj jej príchod.

Popri tom všetko, čo sa na univerzite dielo, mi úplne vyfučalo z hlavy, že mám ultimátum na chytenie Potomka. Bolo po polnoci a to znamenalo, že týždeň na jeho chytenie už uplynul. Teraz bolo na rade komando. V hlave sa mi začali premietať všetky prípady, kedy muselo zasiahnuť. Úspešnosť bola stopercentná, no počet mŕtvych ľudí sa počítal na desiatky.

Roztrasene zovriem päste a urobím pár krokov dole schodmi. Dostanem sa na úroveň riaditeľa, ktorý sa na mňa ani nepozrie. Mysľou mi prebleskne, či vedel o ich príchode už pred pár hodinami a z nepochopiteľných dôvodov mi nič nepovedal. Potom sa moja pozornosť presunie na riaditeľku. Snažím sa tváriť pokojne, akoby som sa nebála a jej príchod očakávala.

„Ospravedlňujem sa, že som nedokázala splniť úlohu,“ poviem pevným hlasom.

Margaret šklbne lícom. „Ospravedlnenie nie je na mieste, slečna Drane. Pokiaľ nie ste schopná zbaviť sa jediného Potomka, nemali by ste sa nazývať Strážcom. Lenže, keďže ním ste, musíme vyvodiť patričné dôsledky.“

Zadržím chvenie. Nedovolím tej beštii, aby videla, ako ma jej slová vydesili. Nasajem vzduch. „Som Strážca pripravený prijať trest, ktorý mu bude udelený,“ odvetím formálne a krátko skloním hlavu.

„Najskôr preberieme všetky potrebné záležitosti. Zložíme sa v niektorej z posluchární. Pán riaditeľ, prosím, ukážte nám cestu.“ John Erick zaškrípe zubami. Nikomu z prítomných neuniklo, že to nie je žiadosť, lež príkaz zabalený do strohosti. Riaditeľ sa však aj napriek tomu  bez slova otočí na päte a zavedie nás do vnútra budovy.

Zarývam nechty do dlaní. Po štyroch hodinách už vidieť stopy krvi, no ani to nie je dostatočná bolesť, aby utlmila môj hnev. Rada mi kladie stále rovnaké otázky. Nútia ma celý príbeh opakovať znovu a znovu, až kým ma nebolí hrdlo a v ústach mám vyprahnuto ako na púšti. Margaret Coln ma neustále prerušuje a pýta sa na detaily. Pritom sa ma snaží nachytať a urobiť zo mňa zradcu. Vo svojej výpovedi si však dávam pozor na každé slovo a hovorím pravdu. Aj keď nie sú práve nadšení, že som zobrala na lovenie Potomka študenta, obraňujem sa tým, že je to kráľ Temných démonov a s lovom má už isté skúsenosti.

Ešte pred obedom mi je jasné, že ma uznajú za vinnú. Bez ohľadu na to čo poviem, budem musieť prijať trest. Jeho váha sa však bude odvíjať od ich konečného rozhodnutia.

„Ďakujeme. Zatiaľ, čo sa budeme radiť, počkajte nás vonku,“ vyzve ma Margaret náhle. Bez jediného slova sa postavím na strnulé nohy a odídem z prednáškovej miestnosti.

Na chodbe pri dverách stoja dvaja muži. Na sebe majú čiernu uniformu so znakom, vďaka čomu spoznám, že ide o členov komanda. Ich tváre sú bledé a oči studené. Cítim chlad na zátylku, keď prejdem na druhú stranu chodby a zosuniem sa pozdĺž steny na zem. Ďalej sa ísť neodvážim. Som si istá, že majú nariadené zaútočiť pri sebe menšom pokuse o útek.

„Sophia!“

Otočím sa za hlasom. Doktorka Roxy sa ocitne na druhej strane chodby a rozbehne sa ku mne. Nehľadiac na statných chlapov, zosunie sa na zem vedľa mňa.

„Sophia, si v poriadku? Urobili ti niečo?“ vychrlí na mňa. Vlasy má popritom neupravené a v rozšírených očiach jej ešte vidieť stopy po spánku. Z miesta, odkiaľ prišla doktorka, si to teraz ku mne miery aj riaditeľ John Erick a jeho sekretárka Maya, lež oveľa pomalšie. Očkom mihnem na dvoch Strážcov, no tí ostávajú pokojní. Zatiaľ.

„Nemali ste sem chodiť,“ poviem Johnovi Erickovi skôr, než stihne zastaviť. Na jeho tvári badať únavu. Je ešte väčšia, než predtým, keď na mňa nakričal v kancelárii. Som však prekvapená, že ho na túto zábavu tiež nezavolali.

„Ako ti je?“ prejde moje varovanie bez povšimnutia.

Pokrčím plecami. „Vzhľadom na to, že ma bolí chrbát a necítim si nohy, ako tam stále sedím a vykladám im to isté dookola, tak celkom fajn,“ zaklamem. V tejto chvíli nič nebolo fajn a vedeli sme to obaja.

Keď riaditeľ nič nepovie, nadýchnem sa a pohľad namierim na dvere. „Celý čas ma len vypočúvajú,“ priznám. „Vo vnútri sa skloňovali slová ako zrada a neschopnosť. Odsúdia ma na trest, no ešte neviem aký. Margaret ma nikdy nemala práve v láske, preto očakávam niečo veľké a bolestivé.“

Maya zalapá po dychu a Roxy sa tiež roztrasie. „Aké tresty sa tam u vás vlastne používajú?“ spýta sa sekretárka. V jej hlase začujem skôr zvedavosť, než skutočnú starosť. Samozrejme, určite by sa veľmi rada pozerala na to, ako ma Margaret mučí – a to nebola na škole jediná.

„Ako to prebieha tu?“ zmením tému.

„Príchod komanda všetkých znervóznel. Študenti sú na nohách, no snažím sa ich s učiteľmi udržať na internátoch. O chvíľu budeme mať poradu, kde sa rozhodne, či zrušíme dnešné hodiny. Podstatné je, aby sme ich udržali v čo najväčšom bezpečí a čo najďalej od všetkých... lovcov,“ sťažka dokončí John Erick a vrhne pritom pohľad na dvoch chlapov.

Prikývnem. Aj keď by som bola radšej, aby študentov aspoň učenie odviedlo od toho rozruchu, pokiaľ by sa mali stretnúť s členmi komanda, bezpečnejšie bolo udržať ich mimo budovu školy.

Opriem si hlavu o stenu a zadívam sa do stropu. Nikto už nič viac nepovie a mne to pripadá ako celé storočie, kým sa dvere znovu otvoria. Vyjde z nich starší muž, ktorý ma krátkym pokynom hlavy zavolá späť dovnútra. John Erick mi nečakane podá pomocnú ruku a pomôže mi zo zeme.

Telom mi prejde triaška, keď vchádzam cez pootvorené dvere do prítmia posluchárne. Istým krokom prejdem ku stoličke, na ktorej som predtým sedela, postavím sa za ňu a spotené ruky si zopnem za chrbtom. V hlave mi šrotuje. Premýšľam, aký trest mi udelia. Bičovanie? Elektriku? Väzenie? Sťažka prehltnem a s predstieraným  odhodlaním sa pozriem na Margaret. Dvere sa v tom zabuchnú za dvomi statnými chlapmi z chodby.

Margaret sa postaví. V jej chladných očiach sa objaví lesk, akoby sa mi už teraz vysmievala. A náhle, do úplného ticha, začne: „Sophia Drane, dvadsiata siedma členka Bieleho pluku armády komanda, Strážca Modrej koruny,“ vymenuje moje chabé zaradenie v Asociácii démonov a urobí teatrálnu pauzu, aby zvýšila napätie. „Na základe situácie, ktorá nastala na území Americkej Univerzity a jej okolia, aj napriek vašej prítomnosti, za smrť študentky Allysii Kate a niekoľkonásobnej vraždy občanov mestečka Fordthrain, vás týmto najvyššia rada Asociácie démonov uznala vinnou z dôvodu neschopnosti. Ako trest vám bol vymeraný trinásťtýždňový pobyt vo väzení na základni Asociácie a zároveň budete s okamžitou platnosťou zbavená svojej hodnosti. A keďže sa zdá, že vám sloboda neprospieva, po uplynutí tohto trestu sa znovu začleníte do radov komanda.“

Proti trestu sa nie je možné odvolať, odrecitujem v duchu frázu poznanú z kriminálnych seriálov. Margaret Coln to však nemusí povedať nahlas, vidieť jej to v tvári. Rovnako ako na nej vidieť, ako veľmi sa trafila do môjho trestu.

Väzenie? Nevadí. Trinásť týždňov nebolo vo väzení v Asociácii skoro ničím. Bolo tam len pár ciel, ktoré boli využívané na občasné tresty vojakov, ktorí nezvládali výcvik. A to bolo tisíckrát lepšie, ako keby ma poslali do Ruskej kobky či Červenej diery v Izraeli, čo i len na jeden deň.

Dokonca pre mňa nič neznamenalo ani zbavenie hodnosti. Nebola zas taká vysoká a skôr sa získavala za počet zabitých ako za odslúžené roky, čo mi vždy prišlo zvrátené i keď išlo o Potomkov.

Kameň úrazu, ktorý ma zrazil na kolená, prišiel až na koniec. S faktom, že sa po uplynutí trestu budem musieť vrátiť späť do služby. Jeden by si myslel, že po takom fiasku, aké som predviedla, ma bude chcieť Asociácia od svojich brán držať čo najďalej. Lenže to bol pravý opak myslenia Margaret. Tá veľmi dobre vie, ako ma práca v komande ubíjala. Ako veľmi som chcela odtiaľ von aj za cenu vlastného života. Nestalo sa jej po vôli, keď sa mi nakoniec podarilo opustiť jej rady, ale nikdy som si nemyslela, že až tak prehne po mojom návrate.

Kedysi som sa však zaprisahala, že sa tam už nevrátim. Aj keby to malo znamenať útek.

„Rozumeli ste trestu?“

Zaklipkám viečkami a skleneným pohľadom pozriem na Margaret. Odvetím a zároveň jej chcem vraziť ten samoľúby úsmev až do lebky.

„Dobre. Teraz môžete ísť. Za hodinu však začíname hlavné rokovanie, kde preberieme ďalšie kroky. A vaša účasť je pritom nevyhnutná.“

Krátko prikývnem.

„Tak čo?“ Nalepí sa na mňa doktorka, len čo zavriem dvere.

Vidieť jej priateľskú tvár ma hreje na srdci, no vďaka dvom gorilám za pätami sa neviem zbaviť napätia. Súčasne sa mi v hlave jedno moje ja smeje, že som sa práve dostala z kaluže pod odkvap. Dočerta.

„Udelili ti trest,“ vyčíta mi z tváre John Erick.

„Dostala som trinásť týždňov väzenia v Asociácii démonov a budem zbavená hodnosti.“

Maya sa zarazí. „Páni. Tak to nie je až také zlé. Čakala som niečo, čo ja viem, viac fyzické?“

Prekvapene ju preskenujem pohľadom a venujem jej sarkastický úsmev. „No, ak chceš niečo fyzické, môžeš si ku mne prísť vyskúšať guľky, ktoré používam na Potomkov,“ odseknem na jej hlúpe reči. Maya znovu otvorí ústa, avšak John ju rýchlo schladí. 

„Nie je to všetko. Mám pravdu?“ spýta sa.

Nemá cenu klamať mu. Pozná ma lepšie ako ja sama a pokiaľ sa to nedozvie odo mňa, Margaret isto nebude čakať ani sekundu, aby mu to oznámila. „Po ukončení trestu sa vraciam späť k lovcom. Čo znamená, že si za mňa budeš musieť nájsť náhradu.“

„Čože?“ vyhŕkne Roxy. „To môžu? Len tak?“

„Asociácia môže všetko. Keďže sa stará o bezpečie nie len Svetlých démonov a ľudí, ale aj Temných, môže si dovoliť používať vyššie karty, než riaditeľ či ktorýkoľvek z Temných kráľov,“ vysvetlím.

„Tomu neverím. John?!“ Roxy sa obráti na riaditeľa, no obaja veľmi dobre vieme, že s tým nebude môcť nič urobiť, aj keby sa tomu pokúsil skutočne zabrániť. Túžim doktorku nejako povzbudiť, no sama nenachádzam vhodné slová pre vlastnú útechu. Steny okolo sa začnú stláčať a ja náhle ucítim potrebu po čerstvom vzduchu.

„Za hodinu sa začne zasadnutie, kde by sa mal prebrať postup jednotky,“ oboznámim ich. „Bude to ešte dlhý deň, preto odporúčam, aby ste si ešte všetci trochu oddýchli.“ Krátko im kývnem hlavou a vytratím sa z ich spoločnosti. Moje kroky mieria von z budovy, čo najďalej od školy. Dvaja strážci ma nasledujú.

Hompáľam sa na hojdačke a sledujem päticu členov komanda, ako sa skrývajú za školou a pobafkávajú z cigariet. Rovnako ako alkohol, aj špecifický nikotín vo väčšom množstve môže démonom spôsobiť na pár minút opojenie. Podľa sladkastej vône, ktorú ku mne privanie chladný vietor však usúdim, že tentoraz radšej zvolili trávu. Oliznem si pery.

Vyvoláva to moje, ani nie tak dávne, spomienky na môj príchod do školy. Sedela som na rovnakom mieste, keď som po prvýkrát narazila na čiernovlastého leva a jeho psiu svorku. Možno, ak by som vtedy nezakročila, do týchto problémov by som sa nikdy nedostala. Lenže každá akcia vyžaduje svoju...

Spoza rohu sa vynorí vojak. Je vysoký, má široké ramená a rázny krok. Pätica okamžite zašliape svoje cigary do zeme. Všetci sa vystrú a zasalutujú. Nepočujem, o čom sa zhovárajú, no zjavne to nie je nič príjemné. Mladá žena sa nakrčí. Netrvá dlho a všetci okamžite zmiznú. Vojak sa rozhliadne a spočinie pohľadom na mne a dvojici Strážcov za mojim chrbtom. Je príliš ďaleko na to, aby som mu videla do tváre a výhľad mi neumožňuje ani čierna armádna čiapka, ktorú ma zasadenú hlboko do tváre. Vykročí našim smerom.

Jedným očkom skontrolujem čas. Do začatia rokovania ostáva ešte pol hodina. Stráže stále stoja za mojim chrbtom – na môj vkus až príliš blízko – a neodrovnala som ich pre svoj útek. Preto nevidím dôvod, aby k nám išiel. Až keď zastaví pár metrov predo mnou a nadvihne si šilt, padne mi sánka.

„Sofija Drane. Dlho sme sa nevideli,“ zaznie hrubým hlasom.

Ten prízvuk ma zaklincuje do zeme. Vzápätí vystrelím dopredu, hojdačka sa odrazí na druhú stranu a hodím sa príchodziemu okolo krku. Tým vyrazím dych sebe i jemu. Chvíľu trvá, kým si uvedomím, čo robím a odtiahnem sa od neho. Narovnám sa v chrbte, no široký úsmev na tvári nemôžem zadržať. 

„Roman Arey, chýbal si mi.“

„Nápodobne, Sofija. Ale, ak by som vedel, že ma čaká takéto privítanie, rozhodne by som sa ozval skôr,“ zavtipkuje. Obaja sa tomu zasmejeme. Potom sa jeho opálená tvár znovu vráti k vojenskej tvrdosti.

„Sklamala si ma, Sofija. Už síce nie som tvoj nadriadený, lenže nechytiť jediného Potomka, to sa na teba nepodobá.“

Kyslo sa usmejem. „Loviť sama je iné ako vo dvojici. Alebo v komande. Nielenže som ho musela loviť, no musela som si pritom kryť aj vlastný chrbát. A, navyše, tento Potomok je taký inteligentný, že za mnou len tak z dobrej vôle nepríde.“

„Áno, počul som o tom. Akoby nestačilo, že tie beštie sú profesionálni zabijaci, teraz to musia byť inteligentní profesionálni zabijaci,“ povzdychne si. „Hovoril som s pár ľuďmi. Od nás, veď vieš. Väčšina z nich operuje v Európe, no je tu aj pár z východnej Ázie. Trochu som sa ich pýtal a hovorili, že sa s niečím podobným ešte v živote nestretli. Stále platí prvé pravidlo: Potomkovia sú hlúpi a môžeš ich nachytať na krvi démona. Takže pokiaľ sa objavil nejaký inteligentný, objavil sa len u nás.“

„Rozumiem. To znamená, že tu nedochádza k žiadnej evolúcii a my si môžeme vydýchnuť.“ Aspoň jedna dobrá správa.

„No, stále ho musíme chytiť. A keďže na neho nezaberá krv ako návnada, budem dúfať, že tento raz príde Margaret s nejakým lepším plánom, ako bol jej posledný.“

Neveselo sa nad jeho slovami usmejem. Naposledy, keď Margaret viedla komando, skončilo mesto plné nevinných Američanov v plameňoch. Koľko ľudí spáli teraz, aby zastavila jedného Potomka?

„Kapitán?“ zvolá muž v čiernej uniforme z rohu budovy. Pokynie rukou a ukáže, že je čas na zasadnutie. Prekvapivo sa obrátim späť na svojho bývalého veliteľa s chorvátskymi koreňmi. Jeho uniforma je čierna ako uniformy všetkých ostatných Strážcov. No znak na jeho paži je iný, ako si pamätám. V prevrátenom bielom štvorci sú staré ornamenty a uprostred červená koruna.

„Povýšili ťa. Stal si sa Strážcom Červenej koruny,“ dedukujem. Jeho ubiehajúce oči mi to len potvrdia. „Myslela som si, že svoje miesto v Modrej miluješ. Čo sa stalo?“

Roman pokrúti hlavou. „Nebudeme to teraz rozoberať, dobre? Je čas vymyslieť plán na chytenie tvojho Potomka, nie na otváranie starých rán. Poďme, inak bude Margaret netrpezlivá,“ odvetí chladne. Nečaká na moju reakciu. Otočí sa a vykročí späť k budove.

Dlho sa jeho odpoveďou nezaoberám. Poľahky ho, i s dvomi Strážcami za chrbtom, dobehnem, no zaprisahám sa, že neskôr sa k tejto téme určite vrátime. Najskôr však musím vyriešiť svoj problém.

***

„To je predsa hlúposť. Nemôžete si len tak vziať pár ľudí ako návnadu a hrať s nimi, kto bude rýchlejší,“ rozčuľuje sa doktorka Roxy.

Rokujeme v prednáškovej miestnosti, kde predtým prebiehal môj výsluch. Miesto jednej stoličky je však teraz pred tabuľou dlhý stôl s radom stoličiek, na ktorých sedia členovia rady v strede s Margaret Coln.

Na moje veľké prekvapenie, okrem riaditeľa a doktorky, pozvala Margaret na rokovanie aj kráľa Temných démonov. A kam išiel Acheron išli aj jeho dve pijavice. Zdá sa však, že podobne ako ja, aj Ash je tu navyše, pretože ho ani raz nepustila k slovu a keď sa mu náhodou aj podarilo prehovoriť, jeho názor bol pre ňu nepodstatný. Ak by nešlo o tak vážnu situáciu, možno by som sa nad tým aj zasmiala. Miesto toho však ležérne sedím v poslednom rade medzi dvomi Strážcami a všetko pozorujem len z diaľky. 

„Doktorka, na váš názor sa nikto nepýtal. Ste tu len preto, že aj napriek vášmu pochybnému vzhľadu máte lekárske vzdelanie, čo by sa mohlo pri prípadných úrazoch hodiť,“ uzemní Margaret Roxy, ktorá sa po veľmi hlasnom nadýchnutí posadí späť na miesto. „Keďže sa zdá, že tento Potomok je nadmieru inteligentný a nereaguje na krv démona, zhodli sme sa s radou na tom, že najlepším spôsobom bude nalákať ho na návnady voľne sa pohybujúce po meste a temných uličkách. Táto stratégia väčšinou funguje a ja nevidím najmenší dôvod, prečo by nezabrala aj teraz.“

„A keď nezaberie?“ ozve sa John Erick. Zložím si nohy zo stola napriamim sa na stoličke. John toho za tých pár hodín zatiaľ veľa nepovedal. „Budeš mať ďalších pár mŕtvych, Margaret. Čo nie je žiadna zmena v porovnaní s tým, čo sa tu dialo doteraz. Len ich smrť budeš mať na rukách ty.“

Margaret sa uškrnie a oči jej zlomyseľne zablýskajú. „Odkedy zaujíma Temného démona smrť človeka?“

Jej slová museli riaditeľa poriadne zabolieť, no v podstate trafila do čierneho. Riaditeľ sa však tak ľahko nevzdáva. „A odkedy smrť človeka nezaujíma Svetlých démonov. Nemali by ste byť náhodou práve vy tí, ktorí majú chrániť nevinných?“

Uškrniem sa. A máš to, ty stará čarodejnica.

Margaret zatne sánku. „Smrť pár ľudí neznamená nič v porovnaní so smrťou démona. To si zapamätaj, John. A na druhú stranu, nie je našou úlohou chrániť ľudí, len ich nesmieme jesť. To je rozdiel.“ Margaret sa odmlčí a všetci čakáme na Johnovu reakciu. Keď ticho trvá pridlho, Margaret pokračuje. „Pokiaľ nemá nikto iný ďalší návrh, myslím, že sa všetci zhodneme na použití návnady. Alebo mám o tom dať hlasovať, pán riaditeľ?“ Na bledú tvár sa jej vráti úsmev a ja si uvedomím, že nejako podobne, ako teraz ona, sa musel cítiť Hitler pred dobitím Francúzska. „Tak dobre, je rozhodnuté. Kapitán Roman Arey povedie útok. Zatiaľ pripraví podrobnejší plán operácie a svoju jednotku. Do zotmenia vyrazia do mesta spolu so Sophiu Drane, ktorá sa v meste vyzná. Uisťujem vás páni, že dnes v noci toho parchanta chytíme a ešte sa stihneme vrátiť aj na raňajky.“

Tentoraz sa už neubránim úškrnu. Nikdy sa s takým Potomkom nik nestretol a aj chytanie hlúpeho Potomka trvá niekoľko dní, tobôž inteligentného. Lenže úradníčka ako ona, ktorá dokáže len šéfovať, by nemala tušenie o čo ide, ani keby jej Potomok zabil celé komando priamo pred očami.

Margaret Coln rozpustí zasadnutie a ja sledujem, ako John Erick prvý opustí miestnosť. V pätách mu kráča Acheron a podľa jeho ráznej chôdze usudzujem, že ani jemu sa Margaretin plán ktovieako nepozdáva. Vzápätí mi to potvrdia jeho slová.

„Je snáď hlúpa?“ vyštekne na chodbe. „Aj keď ľudí nemám práve v láske, tváriť sa v ich meste, že je to naše ihrisko, by nás mohlo stáť odhalenie. To chce naozaj riskovať tak veľa, len kvôli jednému Potomkovi?“

„Nepoznáš Margaret. Bola by ochotná zabiť aj vlastné dieťa, ak by jej to uľahčilo život. Samozrejme, to by najskôr nejaké musela mať.“

„Čo tým myslíš?“

„Pokiaľ dôjde k odhaleniu vedz, že to bude náš najmenší problém. Margaret sa už raz postarala o vypálenie jedného menšieho mesta, takže som si istý, že by podobný rozkaz vydať aj tu pre ňu neznamenalo žiadny problém.“

„To snáď nemyslíš vážne.“

„Ale myslím. Preto by sme mali urobiť všetko preto, aby sme jej v tom zabránili. Bude najlepšie, ak sa o to ty...“

„Roman volá Sofiju.“

Prekvapene otvorím oči. Romanov hlas ma vyruší z počúvania a ja v duchu zanadávam, že mi unikla pointa ich rozhovoru.

„Znovu si robila tú vec so sluchom. Som rád, že to ešte stále dokážeš. Pripomína mi to staré časy,“ povie a usmeje sa od ucha k uchu. Už zas to nie je môj bývalý nadriadený, ale kamarát. „Takže, koho súkromie si narušila?“

„Nikoho súkromie som nenarušila,“ okamžite zareagujem na svoju obranu. „Len som kontrolovala niekoho... ďalšie činy. Ubezpečovala som sa, že neurobí nič neuvážené. Ale veľa som sa toho nedozvedela.“

Roman skričí čelo. „Má to niečo spoločné s dnešným večerom?“

Na túto otázku mu neviem odpovedať. Riaditeľ niečo plánuje, no netuším, do akej veľkej miery to môže ovplyvniť operácie komanda. Avšak skôr, než začnem vymýšľať konšpiračné teórie, ubezpečím Romana, že to s tým nesúvisí. Sám túto tému ďalej nerozvíja.

Z prednáškovej miestnosti sa presunieme na ihrisko. Tam za posledných pár hodín vyrástli dva sivé stany. Roman ma spolu s ďalšími dvomi členmi komanda – podľa tvrdého výrazu tvárí usudzujem, že ich hodnosti sú dosť vysoké - a mojimi vlastnými strážcami, zavedie do menšieho z nich.

Stan je zariadený veľmi skromne, zjavne aby sa dal v prípade potreby do pár minút zložiť. Jeho zariadenie tvorí veľký stôl, niekoľko stoličiek a pár ďalších kovových stolov plných zbraní. Stan predeľuje v rohu záves, ktorý je trochu odhrnutý. Spoza neho si všimnem provizórnu posteľ. Napadne mi, že je to zrejme oddychové miesto pre najvyššieho veliteľa – v tomto prípade kapitána Areya.

Roman na stôl rozloží plány mesta a jeho blízkeho okolia. Podrobne všetkým zúčastneným ukážem, kde všade boli zaznamenané vraždy a kde som na Potomka narazila ja. Bez ďalších prieťahov prejdeme priamo k plánu. Keď skončíme, je ešte stále pred zotmením a Roman ma zdrží v stane.

„Je ešte niečo, čo chceš so mnou prebrať ohľadom plánov mesta?“ spýtam sa. Neodpovie, len prejde k jednému sivému neotvorenému kufru v rohu. Sledujem, ako z neho vyťahuje niečo lesklé a ostré.

„Premýšľal som a myslím, že už viem, prečo si nemohla chytiť toho Potomka. Nebolo to preto, že by si bola nezodpovedná alebo neschopná, ako tvrdí Margaret. Ale preto, že si si pri svojom odchode u mňa zabudla toto.“ Zodvihne ruky a podá mi dve šable.

Ochromene sledujem chladný kov, ktorý sa zatáča do vrchu a na konci je hrubší. Vďaka tomu pripomína hák a zároveň pri súbojoch môže spôsobiť väčšie škody. Rukoväť je popritom jednoduchá ako celá zbraň. Je potiahnutá čiernou kožou a vykladaná kovovými ornamentmi, ktoré ešte pochádzajú z dôb, keď sa démoni zaoberali alchýmiou.

„Ďakujem,“ vytesním zo seba, ako náhle si ich prestanem obzerať. Sú presne v takom stave, ako si si ich pamätala.

„Za málo. Ale vedz, že ak by som ťa dnes nestretol, asi by som ich o pár rokov predal na čiernom trhu. Keďže pochádzajú zo sedemnásteho storočia a sú dobre zachované, myslím, že by som za ne dostal pár drobných.“

Fľochnem po ňom rozhorčeným pohľadom typu ako si dovoľuješ niečo také povedať o mojom drahocennom poklade, čo ho rozosmeje. Odstúpim od Romana a poťažkám si šable lepšie v rukách. Párkrát ich popretáčam okolo prstov, pričom svojimi citlivými ušami vnímam ich sladký hvizdot vo vetre.

„Sú pekne ostré,“ šepnem, keď sa prejdem prstom po jednom hrote a objaví sa na ňom kvapka krvi.

„Predsa som tie dve krásky nemohol nechať len tak, keď ich už ich majiteľka opustila. Len mi, prosím, sľúb, že s nimi nebudeš aj spávať ako kedysi.“

„Nič nesľubujem,“ odvetím s grimasou. Roman mi podá ešte dve pošvy, ktoré som si kedysi viazala na chrbát a vyprevadí ma zo stanu. Vonku sa skoro zrazím s Acheronom.

„Drane, čo tie meče? Chystáš sa niekoho v škole ubodať k smrti?“ podpichne ma. Na niečo také hlúpe nemám chuť odpovedať, a preto ho len obídem, akoby tam ani nebol. Na odchode ešte mrknem na Romana. Acheron s ním mieri do stanu.

Neskoro večer vyrazí konvoj áut do mesta. V šere a bez svetiel prídeme z boku do radov osídlených budov. Zastavíme. Všetci sú už oboznámení s Romanovým útokom, no ten ho ešte pre istotu raz zopakuje. Plne ozbrojení následne zamierime do západnej časti mesta, kde som Potomka videla naposledy.

„Všetci na svoje miesta,“ zaznie v slúchadle, ktoré mám v uchu. Veľká skupina Strážcov sa rozdrobí a stratí v tme. Ja sa poberiem s tromi ďalšími chlapmi na strechy. Na rozdiel od nich však nemám veľké sniperky zavesená na chrbte, lež dve šable od Romana. S nimi predstavujem skôr vojaka vhodného do terénu, na priami súboj s Potomkom. No vďaka svojmu dokonalému sluchu som vhodnejšia na vyvýšené miesto, kde môžem skôr zachytiť nepriateľa.

„Tím alfa. Ohláste svoju polohu,“ zaznie Romanov hlas.

„Sme na mieste. Návnada je vypustená. Práve vstupujeme do opustenej budovy.“

„Rozumiem. Buďte ostražití.“

Nastane rádiové ticho. Zo stredu mesta počuť hučanie áut a hovor vychádzajúci z reštaurácii. Niekde uprostred budov matka hreší svoje deti a ženie ich dovnútra. Naproti sa zas háda muž so svojou manželkou. Otočím sa a pohľadom zavadím o čierny fľak rozložený na streche. Sniper leží bez pohybu a jeho dych je sotva počuteľný. O niekoľko ulíc ďalej uvidím ďalšiu špičku pušky.

Mesto náhle ožiari blesk. Vzápätí sa ozve ohlušujúci hrom, na ktorý sa myknem. Na strechu začnú čoskoro dopadať dažďové kvapky a v nepravidelnom bubnovaní zvyšovať svoj počet. O pár minút som premočená na kosť, oblečenie sa mi lepí na telo, no nepohnem sa zo strechy. Len urobím nepríjemnú grimasu a ďalej sledujem okolie.

Prší celú noc. Oblečenie na mne je nasiaknuté dažďom a váži snáď dvadsať kíl. Pri presunoch sa mi nohy zabárajú do premočených podrážok a kde tu zadržím kýchnutie. Po polnoci začne fúkať chladný vietor od pobrežia, nesúci so sebou aj pach soli. Drkocem zubami a sťahujem si čiernu bundu bližšie k telu naivne dúfajúc, že zadrží zostávajúce teplo v mojom tele. Každú chvíľu čakám, že sa v slúchadle ozve Romanov hlas, ktorý celú akciu odvolá. Aj napriek tomu, že niektoré tímy sú pred nemilosrdným dažďom skryté v útrobách budov, väčšina z nich sa pohybuje po uliciach. Navyše, krv démona nastavená ako návnada, už iste zmyli kvapky vody.

V slúchadle sa ozve šumenie, ktoré mi prejde celou hlavou a porazí na kolená. Znie to, akoby niekto zapol a vypol vysielačku. Bolí ma ucho, no prv, než si slúchadlo stihnem vytiahnuť, sa ozve hlas: „Máme ho. Mieri na sever. Delta, pripravte sa. Bude u vás za pár sekúnd.“

Postavím sa a otočím svoju pozornosť na sever. Cez hustú dažďovú záclonu len sotva niečo vidím a už tobôž počujem. Odstúpim od okraja budovy niekoľko krokov dozadu, rozbehnem sa a preskočím na ďalšiu strechu. Rovnaký proces ešte dva razy zopakujem, čím sa dostanem bližšie k postaveniu delty.

„Chce nám utiecť zadnou uličkou," zaznie znovu.

Zažmúrim oči a svoj sluch namierim na tri ulice pred sebou. Začujem vŕzganie otvárajúcich sa dverí, šramot padajúceho kontajnera a zrýchlený dych. Neváham. Zoskočím dole zo strechy pričom si dopomôžem železným schodiskom. V premočenom oblečení sa mi ťažko beží, no aj tak sa do toho snažím dať čo najviac. Prebehnem dve ulice a vzápätí pred sebou zbadám tieň. Za chrbtom pritom počujem Strážcov, ktorí sa práve vymotali zo spleti uličiek. Sústredím sa však na tieň pred sebou. Je rovnako nemotorný ako ja. Preto pridám a poľahky ho dobehnem. Odzadu skočím neho a zhodím ho k zemi. Urobím kotúľ a ešte v ňom sa natiahnem po šabľu v pošve na chrbte. Som rýchlejšia než Potomok. Pristúpim k nemu odzadu, schytím ho za vlasy, vykrútim mu hlavu dozadu a ostrým hrotom sa mu priblížim ku krku, keď sa v tom zarazím.

„Justin?“ Ochromene vyvaľujem oči na zmáčanú tvár svojho študenta.

„Zdravím, pani profesorka,“ prednesie nevinným tónom.

Strážci nás dobehnú, no ja im jediným pohybom ruky naznačím, aby neútočili. Obrátim sa späť na Justina. „Čo tu robíš?“

Nakrčí čelo. „No, chcel som sa s vami rozprávať. Večer sme mali mať hodinu, ale riaditeľ zrušil vyučovanie. Teda, mohli by ste ma ale najskôr pustiť?“ Ukáže na svoje vlasy, ktoré mu silno zvieram. Pustím ho a Justin vstane.

„Prečo si ma hľadal? A ako si sa, doriti, dostal sem.“

„No,“ znervóznie, „hľadal som vás pol dňa a keď som vás konečne našiel, nastupovali ste do jedného z tých parádnych áut, ktoré prišli. Tak som sa do jedného z nich schoval. Nevedel som, že idete loviť. Chcel som vás najskôr počkať v aute, ale keď sa tí chlapi vracali, spanikáril som a ušiel. A potom ma začali prenasledovať ako divý. Strieľali po mne a chceli...“

Napriahnem sa a vrazím Justinovi pravačkou do tváre. Padne späť na zem.

„Čo si myslíš, že robíš, ty idiot? Chceš sa snáď nechať zabiť!“ skríknem na neho. Náhle ma zachvátil taký obrovský hnev, že mám sto chutí otrieskať ho o múr a dolámať mu všetky kosti v tele. Pevne zovriem rukoväť šable a snažím sa pripomenúť si, že to je len študent – nevinné dieťa.

„Sophia, čo sa deje? Kto to je?“

Otočím sa za Romanovým hlasom. Práve prišiel aj so svojím tímom.

Zaškrípem zubami. „Je to študent Americkej Univerzity. Vyviezol sa s nami v aute preč z areálu. Skoro sme ho zabili.“

Roman zanadáva. V tom okamihu si obaja uvedomíme, aké vážne následky by nieslo zabitie študenta. John Erick by nebol nadšený. Acheron by zúril. No a Margaret by nás oboch zjavne poslala jednosmernou letenkou do nejakého väzenia. Mali sme zvláštne šťastie, že som sa rozhodla prenasledovať ho a včas ho spoznala. Ale najväčšie šťastie mal Justin.

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 12. kapitola: