OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ako chutí "Veľké jablko"? 8. časť

17.10.2012 (19:00) • Mims • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 782×

Ahojte, tentokrát pridávam čo-to od speváka Gotye.

Je to belgicko-australský spevák (podľa mňa celkom good-looking), ktorý asi najviac prerazil pesničkou Somebody That I Used To Know, ale verte, že to nie je jediná skvelá z jeho albumu Making Mirrors!  Názorným príkladom je aj Eyes Wide Open. 

(Výber pesničky je celkom náhodný, dávam sem to, čo mi práve hrá môj iPhonik :D)

Je možné, aby mesto zmenilo človeka?

Hovorí sa, že v NY nikomu na nikom inom nezáleží okrem samého seba. Že tam nenájdete milých ľudí, ktorí by sa vám len tak prihovorili na ulici a začali by nezáväznú konverzáciu. Je to také veľké mesto, že každý si v ňom  musí pomáhať úplne sám. Vraj každý, kto sa do NY presťahuje, sa po pár dňoch, mesiacoch alebo rokoch sa stáva chladnejším a odolnejším proti citom.

Ja som mala však úplne opačnú „diagnózu“.  Nikdy som nebola precitlivená. Vždy som všetko brala s chladnou hlavou a zriedka som mala slzy v očiach. Proti ľudom som bola odmeraná a mala som rada okolo seba hlúčik ľudí, ktorých som dobre poznala a nikdy som si nehľadala nových kamarátov. Doslova som nenávidela miesta, ktoré sú ako určené na spoznanie nových ľudí - párty. A taký život mi nesmierne vyhovoval. 

Ale teraz by najradšej obehala všetky párty a spoznala toľko ľudí, koľko by sa len dalo. Cítila som sa osamelá a zraniteľná a to aj napriek tomu, že vedľa mňa ležal on.

Svitalo, cez vysoké budovy do izby nevnikali lúče, ale vonku bolo každou chvíľou jasnejšie. Radšej som sa pozerala von do blba ako na neho. Vedela som, že keby sa otočím, znovu prídu na rad slzy. Tento, pre mňa, fenomén sa mi stal za posledných dvanásť hodín mnohokrát. Nechápala som tomu.

„Dobré ráno, zlato,“ povedal sexy chrapľavým hlasom a pretrel si oči.

„Ahoj,“ odpovedala som, ale neotočila som sa.

„Si v pohode?“

Nie, nie som v pohode! Samozrejme, že nie som! Ty dneska odchádzaš a ja ťa už zrejme nikdy neuvidím. Milujem ťa a zomieram túžbou s tebou zostať! Prosím ťa, ostaň, kričalo moje vnútro, ale jazyk sa to neodvážil povedať. Namiesto toho som odpovedala áno a usmiala som sa. Pre tento krát som si vybrala to jednoduchšie riešenie.

Peter hneď samozrejme bežal spraviť kávu, bez ktorej zrejme nemôže žiť. Ja som ostala ležať v posteli opustená. Na tento pocit si budem musieť navyknúť.

„Mám pre teba prekvapenie,“ vrátil sa za pár minút s dvoma šálkami.

„Aké?“ Rýchlo som chcela vypadnúť z tohto bytu.

„Prečo by som to asi potom nazval prekvapenie? Za tridsať minút vyrážame.“

Nastúpili sme do taxíka a Peter pošepkal niečo zarastenénu Indovi s turbanom. Následne mi Peter zaviazal oči a chytil ma za ruku na znak toho, že sa nemám ničoho báť. Cesta trvala neskutočne dlho a počas nej som veľmi rozmýšľala, kam môžeme ísť. Dokonca mi napadol aj obchod s bielym mäsom. Našťastie moje šialené myšlienky vyrušil zvuk vypnutia motora. Keď sme vystúpili z auta, ovial ma prúdiaci vzduch, toto znamenalo, že sme veľmi ďaleko od nášho maličkého ostrovčeka. Peter ma držal za ruku a viedol ma. Nakoniec ma vyviedol hore po schodoch a usadil do sedadla. Konečne mi dal dole šatku z očí a ja som bola... V lietadle! Teda presnejšie v helikoptére. 

„Vitajte na palube," povedal muž, zrejme pilot, ktorý sedel vedľa mňa. 

Bola som úplne zaskočená, nezmohla som sa na slová, tak som len prikývla. 

„Máme pred sebou polhodinový let nad Manhattanom, podrobnosti o pamiatkach vám vysvetlím až vo vzduchu. Keďže ste prišli neskôr, musíme vyraziť hneď. Je to v poriadku?" pokračoval. 

„Áno, poďme do toho." S veľkým úsmevom som mu odpovedala.

Pozrela som sa na Peťa, sedel za mnou.

„Dúfam, že sa nebojíš výšok," šepol mi do ucha.

„Nie. Toto je najkrajšie, čo kedy pre mňa niekto spravil." Dala som mu rýchly božtek, pretože sme už začínali štartovať.

„To na dnes ešte nie je všetko!"

Ten krásny výhľad z Empire Stare Bulding oproti tomuto bolo úplné nič. Z tej výšky bol Manhattan naozaj maličkým ostrovčekom s pár vyššími budovami. Najkrajší pohľad bol na Cenral Park, obrovský zelený fľak v kamennej džungli.

Ako naznačil Peter predtým, toto nebola naša posledná zástavka. Pred budovou nás čakal ten istý taxikár. A mňa čakal znova ten istý scenár. Jediný rozdiel bol ten, že tu som nemusela zdolávať žiadne schody, tentokrát nás pohodlne odviezol výťah. Vedela som kam ideme, šli sme jednoznačne na vrch nejakej budovy. Znova ma ovial čerstvý vzduch a on mi odviazal oči. Boli sme na streche mrakodrapu, kde bol pripravený stôl s obedom. Zrejme by to tu bolo ako romantickejší večer, ale Peter odlietal už o siedmej.

Po obede sme si ľahli na deku, ktorá tam bola rozprestrená. Peter chcel zrejme, aby ani jeden z nás dnes nemyslel na tom, že odchádza. Ale teraz keď sme len tak ležali, nič iné mi po rozume nebehalo. 

„Čo bude s nami dvoma, keď odídeš?" nevydržala som to. 

Ticho. Obidvaja sme vedeli, čo bude. Rozchod. Nič iné sa nedalo robiť. 

„Ver mi, rád by som  tu ostal, ale ja už nevládzem! Toto mesto ma každým dňom ničí. Áno, ty si to tu spríjemnila na pár dní, ale čo ak... Čo ak by nám to nevyšlo? Zas by som to ostal trčať opustený. Ten pocit už nechcem zažiť. Ja mi to ľúto. Prepáč."

„Ja by som ťa neopustila. Nikdy." Sakra, znova tie slzy. 

„Toto som už počul. A dokonca som mal k tomu papier, volalo sa to sobášny list."

„Prosím ťa, nerob to. Neporovnávaj ma stále s ňou! Ak si si to ešte nevšimol, ja som úplne iná osoba!" 

„Ja viem. Prepáč," zobral ma do náručia, „len to vtedy neskutočne bolelo a bojím sa, že sa to stane znova."

Už mi slzy tiekli prúdom. 

„Zašpinila som ti sako." Mal veľký mokrý fľak na čiernom saku. 

„Kašli na to." Utrel mi slzu palcom a usmial sa. 

Usmiala som sa aj ja a pobozkala som ho. Dlho a vášnivo. Ani neviem ako, ale zrazu naše oblečenie ležalo na zemi. 

Ďakujem za prečítanie! :)

Pridávanie pesničky zatiaľ neotravuje?

Autor: Mims (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako chutí "Veľké jablko"? 8. časť: