Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 8 • OurStories.cz ~ naše povídky

A pátranie pokračuje...

03.08.2021 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 439×

Kapitola 8

Ailis sa prebudila náhle.

V jeden moment sa vznášala vo vlastnej hlave a bojovala s výjavmi zo života niekoho iného, v ten nasledujúci prudko roztvorila oči a posadila sa. Uvedomila si, že leží na rozmernom gauči v nejakej obývačke. Všetky steny s výnimkou jednej boli pokryté policami so všakovakými knihami. Podľa všetkého nebola Edimea jediná v tejto komunite, kto mal slušne zásobenú knižnicu. Možno to patrilo k postaveniu vodcu svorky.

Pootočila hlavu, pretože nemohla dlhšie odolávať Torenovmu upretému pohľadu.

Sedel v jednom z kresiel oproti pohovke. Aby získala čas a utriedila si myšlienky, pootočila sa tak, aby mu sedela čelom. Zvláštne bolo, že necítila únavu. Možno preto, že jej schopnosti výnimočne mlčali. Asi si predtým medzi ľuďmi skrátka vypálila poistky. A potom tu bol ten magický likér, ktorý jej Faye naliala. To by odrovnalo asi každého.

Sluch jej prezradil, že v miestnosti sú sami. Ale v dome sa pohybovalo niekoľko osôb.

„Neustále sa stretávame,“ prehodila Ailis zachrípnuto a len preto, že niečo potrebovala povedať.

Toren si odfrkol. „Trváš na tom, že budeš vyrábať problémy.“

„Vyrábať? To, čo som urobia v bare, bol presný opak výroby problému!“

Zodvihol obočie. „Možno si jednému z oslavujúcich náhodou tou táckou zachránila život, ale potom si sa zrútila a takmer prezradila pred ľuďmi. Predtým tu bolo to srdce v tvojej kuchyni. A predtým mŕtvola v smetiaku. Takže sa ťa opäť pýtam – čo o tom vieš?“

„Že ti tu pobehuje niekto očividne nebezpečný a možno aj šialený?“ nadhodila, ale keď a na ňu naďalej díval, povzdychla si. „Neviem, dobre? Rada by som ti dala inú odpoveď, ale pravdou je, že netuším, čo sa deje a prečo sa to deje okolo mňa. Kým som sem neprišla, viedla som pomerne nudný život.“

„A to je ďalší problém, ku ktorému sa dostávame,“ reagoval ihneď, „prečo si sem vôbec prišla?“

V duchu zvažovala, čo by mu mala povedať.

Nepoznali sa dostatočne dobre na to, aby mu prezradila, že sa tu vlastne ukrýva, lebo osoba, ktorá ju väznila a správala sa k nej ako k svojej osobnej hračke, síce bola vážne zranená, keď ju videla naposledy, ale napriek tomu je len otázkou času, kým ju nájde. Niekto taký plný mágie a nenávisti sa nenechá zastaviť niečím takým maličkým, ako je vážne zranenie.

To si rovno mohla zbaliť kufre.

Rozhodla sa preto pre aspoň čiastočnú pravdu. „Dúfala som, že sa dozviem niečo viac o tom, kým som a aké presne mám schopnosti.“ Očakávala jeho výsmech alebo spochybnenie. No nič z toho neprišlo. Len sa na ňu naďalej díval. „No čo je?!“ ohradila sa nakoniec. „Hovorím pravdu!“

„Ja viem, že hovoríš pravdu.“ Jasné, meniči väčšinou dokázali odhaliť, či niekto klamal, alebo nie. Pretože každého klamára skôr či neskôr prezradí jeho vlastné telo. Určite to malo niečo spoločné s pachom. „Ale čakám na vysvetlenie.“

Idiot. „A čo ti mám vysvetliť? Že netuším, kto som a odkiaľ pochádzam? Že moje schopnosti sú také čudné, že sa o nich nepíše ani len v knihách? Že som cítila silné spojenie s týmto miestom, až nakoniec kamarátke napadlo, že bude fajn skrátka ma sem poslať?“ Mávla rukou. „Bola to strata času. Schopnosti sa mi zbláznili a aj tak stále nie som o nič bližšie k pravde.“

„Preto si sa správala ako šialenec.“

Určite mu viaceré osoby referovali o tom, čo vyvádzala.

„Pri Mabinom zadku, ty vieš, ako žene polichotiť.“

Na chvíľku prižmúril oči. Akoby netušil, v koho mene práve nadávala.

„Ak ma chceš presvedčiť, aby som ťa nevyháňal, odvádzaš vážne mizernú prácu.“

Zodvihla bradu. „Ak si myslíš, že budem prosiť, tak si na omyle.“

Neodpovedal. Pretože aj on určite začul zvuk zvončeka a neskôr kroky, ktoré sa blížili k zatvoreným dverám obývačky. Osoba na druhej strane trikrát zaťukala a dvere otvorila, no nevstúpila dnu, takže Ailis netušila, o koho išlo. Hlas jej však bol neznámy.

„Prepáč, Toren, ale prišla Hazel. Našli ďalšie telo.“

Toren zahmkal. „Povedz jej, že hneď prídem.“

Tým sa preňho debata skončila a očividne si to uvedomil aj chlapík na chodbe, pretože za sebou potichu zavrel a odkráčal do inej časti domu. Ailis cítila, že ju Toren pozoruje, tak sa rozhodla mu pohľad opätovať. Nebol práve príjemný, ale predsavzala si, že jeho váhu vydrží. Aby mu ukázala, že nemá čo skrývať – čo bola očividne lož, pretože toho skrývala pomerne dosť, ale na druhej strane mohla pokojne vyhlásiť, že svoj voľný čas nevenuje terorizovaniu svojho okolia.

„Ak ma chceš obviniť z vraždy, musím ťa sklamať. Zabíjanie nepatrí k mojim koníčkom.“

„Viem,“ prijal jej slová, ale nijako ich nekomentoval. „Ale pripadá mi to zaujímavé.“

„Čo presne?“

Zodvihol sa. „Doteraz sme nikdy nenašli žiadne telo. Dozvedeli sme sa o zmiznutiach a sem-tam o nálezoch krvi na miestach zločinu z novín. Ale nikdy sme nenašli telá. Povedz, čím si taká výnimočná, že si prinútila toho vraha správať sa takto nezodpovedne?“

Nečakal na jej odpoveď, skrátka sa jej otočil chrbtom sa vybral sa k dverám.

„Urob si pohodlie, zatiaľ čo na mňa budeš čakať,“ vyzval medzi dverami.

Odfrkla si. Mohlo to tu vyzerať ako krásna obývačka, ale bola to len lepšie zariadená cela.

Nedostala však príležitosť lepšie sa povenovať vlastným myšlienkam, pretože vzápätí sa dvere opäť otvorili a dovnútra vošiel Luke. Ailis začínala mať podozrenie, že sa dobrovoľne pasoval do úlohy jej strážcu. Popravde mu za to bola aj vďačná, na jeho prítomnosť si už zvykla a aspoň sa k nej snažil byť milý – a hlavne si nehundral popod nos o tom, že je šialená. Ona sama si o sebe myslela, nepotrebovala počúvať podozrenia ostatných.

„Zdá sa, že sa vám tu len tak mimochodom objavujú telá,“ nadhodila.

Vlastne sa snažila zistiť, čo je ochotný jej prezradiť – čo jej vlastne prezradiť môže.

Pohodil plecom. „Hlavne sa objavujú len časti tiel, čo znamená, že polícia bude potrebovať prístup do rezervácie a podľa toho, ako sa tvárila Hazel, si veľmi dobre uvedomuje, že presvedčiť Torena nebude jednoduché.“

Takže Toren mu asi nezakázala hovoriť. Zaujímavé.

Ailis si pošúchala bradu. „Čo má proti ľuďom? Nenávidí ich?“

Vedela, že veľa magických bytostí malo k ľuďom podobný prístup.

„Vlastne nie,“ odmietol, ale slová až príliš opatrne premieľal po jazyku na to, aby mu uverila. „Nemá rád to, čo by mohli predstavovať.“

„To mi vysvetli.“

Pošúchal si bradu. „Ľudia žijú okolo nás a niektorí o našej existencii vedia a iní v ňu len dúfajú. Ale všeobecný názor na mágiu je taký, že ide len o rozprávky pre slaboduchých. A bude lepšie, ak to tak ostane. Pretože ak sa niečo stane a naša existencia sa prevalí, mohli by si ľudia uvedomiť, akú veľkú prevahu nad nami majú.“

„Ľudia sú slabí,“ dodala začudovane.

Luke prikývol. „Ale je ich viac. A nikto z nás by nechcel stáť na opačnej strane ich prípadného útoku.“ Rozhodil rukami, akoby sa tým všetko vysvetľovalo. „Takže je lepšie držať ich bokom od našich záležitostí.“

„No a potom sa tu objaví mŕtvola.“

Luke sa na ňu len pozeral. Nevedela, na čo presne myslí, ale predpokladala, že asi zvažuje, čo všetko by jej mohol prezradiť. Ailis nevedela, ako na tom vlastne je. Ako ju vníma miestna komunita, čo si o nej myslia alebo prečo vlastne skončila v dome miestneho alfu. Chcel ju mať pod dozorom? Alebo len cítil potrebu postarať sa o ňu, aby sa neprezradila pred ľuďmi, ktorí by mu mohli prísť klopať na dvere s čudnými otázkami? Mala chuť vyhlásiť, že išlo o ten druhý príklad, ale niečo jej našepkávalo, že by to mohla byť kombinácia oboch.

Nakoniec vydýchol, akoby tým uzatváral debatu so svojím podvedomím.

„Hazel tu už niekoľkokrát pátrala. Síce sa neobjavili mŕtvoly, ale v okolí zmizlo veľa magických bytostí, niektorí z nich prechodne žili aj tu v rezervácii. Problém je, že nikto nikdy nič neobjavil. Len pachové stopy, ktoré náhle končili, akoby ich niekto dôkladne zničil.“

Rovnako ako pachová stopa u mňa v dome, uvedomila si Ailis.

Čo vtedy hovoril hlas z jazera? Že voda dokáže zničiť všetky stopy?

„Skúšali ste hľadať v okolí jazera?“

„Niekoľkokrát, ale bez väčšieho úspechu.“

Pretože sa nesnažili! ohradil sa hlas v Ailisinej mysli. Niekoľkokrát som sa s nimi snažila rozprávať, ale sú hluchí a slepí k všetkému, čo nepoznajú a čoho sa nedokážu dotknúť. Pritom už pred mesiacmi mohli nájsť telá. Aj teraz mi tu nejaké pohodili, no nedokážem jazero držať donekonečna. Potrebuje sa nasýtiť.

Jazero zabíja tých ľudí? vyzvedala opatrne Ailis.

Prišlo jej nanajvýš bizarné takto s niekým komunikovať.

Ale ak to fungovalo, nechcela to príliš pitvať.

Jazero nezabíja! skríkol hlas mocne, až musela Ailis potriasť hlavou, aby sa zbavila náhlej bolesti. Len zbiera zvyšky, ktoré po sebe necháva niekto iný. Ak chceš niečo z toho nájsť, mala by si sa ponáhľať.

V nasledujúcom okamihu sa jej v hlave objavil obraz konkrétneho miesta.

Nikdy tam nebola, ale presne vedela, kde sa nachádza.

Natiahla sa a chytila Lukea za ruku. Ten pohyb bol taký prudký a nečakaný, až sa Luke trhol a pokúsil sa od nej odtiahnuť. Nebrala to osobne. Vlastne si jeho reakciu sotva uvedomovala, pretože ju naplnila naliehavosť, ktorá len sčasti patrila jej.

Keď to skončí, bude si musieť s hlasom pohovoriť o tom, čo je spoločensky prípustné.

„Musím ti niečo ukázať,“ naliehala a ťahala ho za ruku.

On sa však ani nepohol. „Nemyslím, že je to dobrý nápad.“

Zamračila sa naňho. „Tak pozri, buď tu budeme sedieť a čakať, kým sa tí dvaja budú hádať,“ dokonca aj teraz počula ich zvýšené hlasy a jasnú frustráciu v Hazelinom hlase, „alebo ma môžeš poslúchnuť, schmatnúť tých dvoch, aby sme mohli zistiť niečo, čo tomuto pátraniu konečne aj pomôže.“

Možno ho nakoniec presvedčil jej hlas a jeho otravnosť, možno ho dopálilo to, ako ho neustále ťahala za ruku, no nakoniec stroho prikývol a predsa sa postavil. No jej pomoc neponúkal. Cítila, že jej telo je slabé, ale už predtým ho prinútila spolupracovať v horších situáciách. Na vratkých nohách vykročila za ním z miestnosti – pretože ho odmietala mať za chrbtom. Jej schopnosti síce mlčali, a hlas mrmlal niečo o tom, že ešte nebola pripravená, ale napriek tomu sa jej chveli kolená a v hlave jej hučalo. Potrebovala poriadne dlhý spánok a tiché miestečko, kde by mohla premýšľať.

Alebo by si mohla mojej vode dovoliť, aby ti pomohla.

Spomienka na to, ako sa jej vlhkosť pchá do úst a do nosa, ju prinútila otriasť sa.

Vošli do miestnosti na prízemí, ktorá vzdialene pripomínala pracovňu. V nej stál Toren so založenými rukami na hrudi a mlčky zazeral na Hazel. Tá mala pre zmenu ruky vbok a zdalo sa, že narazili na prekážky, ktoré nemienili len tak ľahko prekonať.

Luke si odkašlal, akoby nevedel, ako začať.

Tak ho Ailis predbehla: „Možno viem o niečom, čo by vás mohlo zaujímať.“

Toren ju prepaľoval pohľadom, ale až príliš rýchlo kývol hlavou.

Ailis to prišlo nanajvýš podozrivé, ale nemala čas sa stým zaoberať. Len im pokynula, aby ju nasledovali a vlastne jej bolo jedno, kto ju poslúchne. Hoci počula šúchanie troch párov nôh. Celkom sebaisto sa vybrala na prechádzku do miest, kde nikdy nebola. Nemusela sa rozhliadať, neviditeľná ruka ju viedla a o niekoľko minúť neskôr dorazila k zarastenému brehu jazera, ktorý videla vo svojej vízii.

Rukou ukázala na neveľkú skalu. „Tamto. Za skalami.“

Nedívala sa tým smerom. Vedela, že sa tam vybrali všetci traja. No vedela, čo tam uvideli. Kus mŕtveho tela. Nemalo hlavu a v hrudi ostala diera v miestach, kde mali mať ľudia srdce a pravú nohu navyše niečo odhryzlo. Presne to isté, čo sa teraz zakrádalo k miestu, kde stáli Luke, Toren a Hazel. V duchu vyzývala hlas, aby s tým niečo urobil.

Tak s tým niečo urob ty! vyzval ju hlas miesto toho.

Ailis sa zachmúrila. Neviem ovládať vodu.

A skúsila si to vôbec?

Niečo v tom hlase, v tom jasne provokatívnom tóne, ju nakoniec prinútilo, aby to aspoň vyskúšala. Cítila, ako sa voda pohybuje, plná vlastnej mágie a zlovestnej vôle niekoho, kto je vyhladovaný a práve mu na stôl pod nos položili čosi lahodné a voňavé. Bola to obrovská masa mokrého živlu, ale pre ňu to predstavovalo sotva znateľnú váhu. V mysli vytvorila múr a zistila, že voda na ňu reaguje – pred miestom, kde ležala mŕtvola, sa zodvihla vodná stena.

Hovorila som ti to, zhodnotil jej snahu hlas.

Ako si vedela, že to dokážem?

Podobnými trikmi si ma ohurovala už vredy, keď sme sa streli prvýkrát.

Nikdy predtým sme sa nestretli.

A prečo si si tým taká istá? Vravela si predsa, že si na nič nespomínaš.

Podišiel k nej Luke, ktorý ju rozptýlil – ale stena ostala vztýčená.

„Ako si vedela, že tu to telo je?“ oslovil ju.

Pokrútila hlavou. „Neviem, prečo viem to, čo viem. Dúfala som, že tu nájdem odpovede, ale našla som len otázky. Viem len toľko, že som toto telo videla vo vízii a tiež som vedela, že ak sa nepoponáhľame, už ho nikdy nenájdeme. Predpokladám, že patrí k tej hlave, ktorú našli policajti.“

„Nehovorili sme o hlave.“

Lukeov hlas nabral nebezpečne tichý tón. Ailis sa však nedotkol.

„Mám svoje zdroje.“

„Si plná prekvapení, čo?“ skonštatoval nakoniec a odvrátil sa od nej.

Vzdal to pomerne rýchlo, čo znamenalo, že sa k tomu ešte neskôr vrátia. Toren sa k tomu určite vráti. Ale teraz boli ochotní prijať jej vysvetlenie. Možno preto, že znela tak presvedčene. Alebo si skrátka len všimli, ako jej z nosu začala tiecť krv. Jej telo bolo mocné a plné mágie, ale tie schopnosti ovládali ju a nie naopak. Bola zoslabnutá po rokoch v zajatí a zotavovala sa len pomaly. To jej povedala aj Amalthea a priateľke dôverovala. Teraz cítila, že na to mala dôvod.

Navyše do nej stále čosi štuchalo v snahe preskúmať ju.

A čo si čakala, že sa stane, keď si sa sem vrátila? podpichol ju hlas.

Ale na otázky, o čom hovorí a kedy sa stretli, neodpovedal.

Bola odsúdená na nevedomosť. A netušila, či sa to niekedy zmení.

Kapitola 7 ¤ Kapitola 9

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování