Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 14 • OurStories.cz ~ naše povídky

Klietka padla

17.09.2021 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 539×

Kapitola 14

Ani to, že ju nikto vlastne nepodozrieval, neznamenalo, že sa dostane von zo svojej cely.

Ailis si povzdychla a čelo si oprela o kolená pritisnuté k hrudi. Cítila, ako jej po zátylku a následne dole chrbtom steká pot. Pritom ju mrazilo, každú chvíľu musela potlačovať nutkanie obrátiť sa. Pretože jej to pripadalo, že tam ktosi stojí a hypnotizuje ju pohľadom.

Pripomínalo jej to minulosť. Odmietala sa však podvoliť. Vedela, čo tam uvidí. Chmúrne hranice jej momentálneho životného priestoru. Hlas v hlave ju navyše už nedokázal rozptýliť. Nedokáže dlhodobo odolávať. Ešte niekoľko hodín a bude na kolenách prosiť, aby ju odtiaľ konečne vypustili.

Tie storočia ti neprospeli. Očividne si sa zmenila na patetickú hysterku, urážal ju hlas.

Nemala silu reagovať. Neponúkla odpoveď, nebránila sa. V podstate tam sedela, akoby ju opustila vôľa žiť. Hlavu však nakoniec zodvihla. Náhle a bez predošlého premýšľania. Automatická reakcia na prekvapivý zvuk. Niekto sa k nej blížil. Postavila sa, hoci stuhnuté kosti jej protestovali. Zavetrila. Aj bez potvrdenia vedela, koho uvidí stáť pred mrežami.

Pohľad na jeho tvár ju predsa trochu prekvapil.

Podvedome ustúpila o dva kroky.

V malej cele sa jej zle manévrovalo, no podarilo sa jej neoprieť chrbtom o stenu.

„Ty si ten posledný, koho by som čakala... Nate.“

Oslovený na ňu vyceril zuby. „Musel som prísť. Keďže trváš na tom, že tu zostaneš. Akoby ti voda z jazera vyplavila všetok mozog. Namiesto úteku radšej ostávaš zatvorená. Si snáď masochistka?“

Zodvihla bradu. „Aspoň nie som vrahyňa.“

Tak. Naozaj to povedala. Lebo očividne zažila v živote málo bolesti, že provokovala pravdepodobného masového vraha magických bytostí. Väčšinu pozornosti venovala tomu, ako si v duchu nadávala za svoju horúcu hlavu. No istá časť stále sledovala Natea. Zdalo sa jej to, alebo naozaj vyzeral, akoby mu práve odľahlo?

Možno sa naozaj chcel dať chytiť.

Nate si povzdychol. „Dobre, toto sme si vyjasnili. Teraz už poď.“

Ailis až príliš veľa času strávila pozorovaním ostatných. Mnohokrát jej to zachránilo život. Aj vďaka tomu teraz v Nateovom postoji videla akúsi rezignáciu. Práve ho niekto obvinil, že je vrah, ale miesto obrany alebo hnevu, v ňom ostala len divná úľava a rezervovanosť. Pokoj. Ale nie ako ticho pred búrkou. Skôr ako mlčanlivosť niekoho, kto nemá silu niečo vysvetľovať.

„Čo stráže?“ snažila sa získať trochu času.

„Spia,“ prskol a zadíval sa ponad plece. Potom sa opäť sústredil na Ailis. „Tak čo bude?“

Ostala však stáť na mieste. Svoju nedôveru ani nemusela predstierať.

Na jej zdroji predsa až tak nezáležalo.

„Tvrdohlavá... samoľúba... aby... všetko...“ šomral si popod nos, miestami tak potichu, že ani Ailis nedokázala rozoznať jednotlivé slová. Podvedome stuhla.

Nakoniec pokrútil hlavou a namiesto vyzývania vkročil do cely.

V ten moment sa za ním mreža s buchnutím zavrela.

Nate zavrčal. „Mal som to tušiť.“

Nesnažil sa k mreži vrátiť, nezačal ňou lomcovať a dokonca sa ani neoboril na Ailis. Tá tam stála, takmer premenená na sochu, a márne sa snažila odhaliť, čo sa to vlastne deje. Z toho všetkého, čo videla a aj pre to, o čom sa predtým s ostatnými rozprávala, nakoniec usúdila, že Nate bol vlastne spokojný. Ako niekto, kto celý čas vie, že pácha čosi hrozné a neodpustiteľné, ale nedokáže sa zastaviť, a tak dúfa, že to urobí niekto iný.

No vo svojej opatrnosti bol až pridobrý a nikto ho neodhalil.

Až do momentu, kým sa nerozhodol priznať.

Aj tentoraz Ailis vedela, koho kroky počuje blížiť sa k svojej cele.

„Nakoniec si na to prišiel,“ skonštatoval Nate. V jeho hlas opäť absentoval hnev.

Toren si ho premeriaval s výrazom sklamaného rodiča.

„Šikovne si sa skrýval,“ uznal Toren, ale z toho prejavu rešpektu až mrazilo. „Nebyť toho, ako si to v posledných dňoch kazil, nikdy by som sa o tebe nedozvedel. Čo ma núti myslieť si, že si to robil schválne. Už ťa nebavilo skrývať sa v prítmí?“

Nate pohodil plecom. „Stačilo vás trochu nasmerovať.“

„Teraz nám už neujdeš.“

V protiklade k tým slovám sa Toren naklonil a odomkol celu. Vošiel dnu, telo napäté a pripravené na útok. Sila však nebola potrebná. Nate sám sa k nemu otočil chrbtom a dovolil Torenovi, aby mu zviazal ruky. Ailis opäť prišlo na um, aké príšerne jednoduché to celé bolo.

Práve chytili vraha, čo celé roky vyčíňal v magickej komunite a nikto z nich necítil zadosťučinenie. Torenovu reakciu bolo náročné prečítať, ale predpokladala, že tá jeho rezervovanosť pod sebou neskrývala spokojnosť. Ona sama mala stále viac otázok ako odpovedí. A Nate... len sklonil hlavu a kráčal, kam mu Toren povedal. Ailis ich nasledovala.

Musela uznať, že Toren mal pravdu aspoň v tom, že Nate sa určite vráti. Jednoduchá, ale účinná pasca splnila svoj účel. V duchu si urobila poznámku, aby Edimeu nikdy nenaštvala. Pôsobila takmer krehko a nevinne, ale jej čary dokázali byť rovnako zákerné ako čary každej čarodejnice.

Lebo zatiaľ čo zvyšok bytostí využíval len mágiu vo vlastnom tele, čarodejnicu jednak posilňovalo čerpanie energie skrz afinitu a tie mocnejšie dokázali ovládať realitu a zakriviť ju podľa svojich predstáv. Mohla to byť len ilúzia, ale stále to bolo vrcholne desivé.

„Nemali by sme počkať na príchod Kongresu?“ spýtala sa Ailis, keď dorazili do domu, do tej istej miestnosti plnej stolov a stoličiek, kde predtým doviedli aj ju. Očividne plánovali viesť svoje vlastné vyšetrovanie.

„Kongres už je prítomný,“ odpovedal jednoducho Toren.

Postával trochu stranou od ostatných a opieral sa o stenu. Ailis, Edimea a Amalthea s Lukeom si posadali na stoličky. Nate takisto sedel, ale bol osamelý a vydaný im na milosť. Ailis však nesledovala jeho, miesto toho sa zadívala na priateľku, ktorej Toren venoval možno až príliš významný pohľad.

„Amalthea?“ oslovila ju a nahla sa dopredu, aby ju videla. „Nechcela by si mi niečo náhodou vysvetliť?“

Očakávala, že sa Amalthea zasmeje. Mávne rukou a povie jej, že je len paranoidná a všetko si len predstavuje. Ona sa ale tvárila rovnako vážne ako v súdnej sieni, tesne pred prednesom záverečnej reči, ktorá mohla nahnúť misky váh v jej prospech – alebo v prospech jej klienta.

„V tomto vyšetrovaní zastupujem Kongres.“

Ailis si povzdychla a zodvihla obočie. „Kedy si mi chcela povedať, že si členkou Kongresu?“

„V tom sa mýliš. Ja pracujem pre nich, nie s nimi.“

„V čom je rozdiel?“ čudovala sa.

Amalthea si preložila nohu cez nohu a pohľad upierala kamsi za Ailis. „Kongres vykonáva rozsudky v prípadoch, ktoré majú potenciál prezradiť existenciu magických bytostí.“ Ailis to, samozrejme, vedela už predtým, ale napriek tomu prikývla na znamenie, že rozumie.

„V podstate ale majú právomoc rozhodovať v akomkoľvek prípade, ale na to je Kongres príliš malý a magická komunita... nie je síce až taká rozsiahla, ale rozvetvená po celom svete. Kongres preto zamestnáva bytosti ochraňujúce spravodlivosť, aby v ich mene viedli vyšetrovanie a tie umiestňuje do rezervácií a komunít, ako je táto.“ Ailis neušlo podpichnutie ukryté v tých slovách. No zdalo sa, že to je len medzi Amaltheou a Torenom, tak sa Ailis rozhodla byť veľkorysá a mlčala. „Ja som harpya. Dokážem spoznať, keď niekto klame.“

Ailis sa zamračila. Viac ako skutočnosť, že o svojej priateľke nevedela toľko, ako si myslela, nakoľko odžité storočia mali tendenciu stvoriť v živote jednotlivcov nejedno tajomstvo, Ailis rozrušila iná záležitosť – pomyslenie, že ju Amalthea mohla prinútiť hovoriť pravdu. V duchu sa vrátila k niekoľkým úprimným rozhovorom, ktoré spolu viedli. V hrudi ju bodal veľký osteň. No chcela dúfať, že svoju priateľku predsa len aspoň trochu pozná.

„O tom by som rada vedela už predtým,“ pretisla pomedzi zuby.

Mala pocit, že prekvapenie, čo vytrysklo z ostatných pri jej tóne, sa mohlo pokojne posadiť na stoličku. Také obrovské bolo.

„Ja nenútim ostatných, aby hovorili pravdu,“ opravila ju Amalthea s jemným náznakom úsmevu, no oči ostávali vážne. „Takú moc nemám. A aj keby som mala, nepoužila by som ju,“ uistila ju a Ailis cítila, ako sa jej plecia pozvoľna uvoľňujú. „Len odhaľujem, kedy klamú. Vďaka čomu je zo mňa lepšia právnička.“

Ailis pomaly prikývla a podľa vyhladzujúcich sa vrások na Amaltheinom čele vedela, že jej priateľka pochopila skrytý význam toho gesta.

Odkašlala si. „Takže teraz čo? Vypočuješ si Natea a povieš nám, či klame alebo nie, aby ho Toren mohol zabiť?“

Amalthea pokrútila hlavou. „Také jednoduché to nie je. Lebo Kongres je na ceste. O Nateovom prípadnom osude budú hlasovať.“

Nikto z nich už nemusel nahlas povedať, čo ho čaká.

„Ale rozhodnú sa podľa toho, čo im povieš.“

„Aj podľa toho,“ zdôraznila, akoby sa na poslednú chvíľu snažila obmedziť svoju moc.

Napokon sa v miestnosti rozľahlo takmer až neznesiteľné ticho. Viselo nad nimi ako gilotína, ktorá sa už-už mala uvoľniť a odrezať im všetkým hlavy. Očividne nikto nechcel prehovoriť ako prvý. Jediný pokojný medzi nimi ostal Nate a Ailis to opäť prišlo nanajvýš zvláštne.

Ten, čo prijal svoj osud, sa ho zriedkakedy bojí, ozval sa hlas v jej hlave.

Ailis si až vtedy uvedomila, že bublina okolo miestnosti praskla.

Akoby sa Toren rozhodol, že tento rozhovor môže počúvať ktokoľvek, kto o to bude mať záujem. Možno za tým bola len snaha eliminovať prípadné otázky. Aby nemusel každému opakovať, čo sa deje a prečo, tak im dovolil skrátka načúvať. Alebo mal pre to celkom iný dôvod, ktorý Ailis unikal.

„Začneme,“ ozvala sa zrazu Amalthea a Ailis zapochybovala, či jej priateľka naozaj nemá nejaké skryté nadanie, keď znie tak rázne a rozhodne. „Nate,“ oslovila ho, no on len naklonil hlavu na stranu, „si obvinený z toho, že si zabil a po smrti zohavil minimálne dvadsať rôznych magických bytostí v rozmedzí niekoľkých rokov. Pričom ich tiel si sa zbavoval a vyberal si si obete, ktoré nikomu nebudú chýbať. Čo hovoríš na svoju obhajobu?“

Nate ani nezaváhal. „Som vinný.“

„Spravodlivosti si unikal naozaj dlho. No teraz sa bez zaváhania priznávaš. Prečo?“

„Chcel som, aby ste ma chytili.“

Ailis dúfala vo veľkolepejšiu odpoveď. Vo vysvetlenie, v čokoľvek. Miesto toho Nate ponúkal len strohé reakcie bez emócií. Odpovedal na otázky, ale nemienil prezradiť nič viac. Aspoň zatiaľ nie.

„Prečo tie srdcia?“ pridal svoju otázku Toren.

Amalthea jeho smerom ani nepozrela. Pravdepodobne len rešpektovala jeho postavenie.

Nateovi myklo kútikom úst. Ak by ho Ailis nesledovala tak pozorne, uniklo by jej to.

„Pretože v srdci sa ukrýva moc. Zjedz srdce a získaš moc protivníka.“

„Takže o to išlo? O snahu zosilnieť?“

„O to predsa ide vždy.“

Na chvíľu zavládlo ticho, akoby Amalthea čakala, či sa Toren ešte niečo spýta.

Nespýtal.

„Prečo si po rokoch začal loviť tak blízko pri domove?“

„Pretože som už viac necestoval za prácou.“

Nasledujúce otázky si vyžadovali také krátke odpovede, že sa z vyšetrovania stal podivný nevyrovnaný tenisový zápas.

„Koľko bytostí si zabil?“

„Nepoznám presné číslo.“

„Koľko rokov si takto zabíjal?“

„Roky.“

„Koľko presne?“

„Nepoznám presné číslo.“

„Vie tvoja družka o tom, čo si robil vo voľnom čase?“

„Nepredpokladám, že by to vedela.“

„Nepredpokladáš?“

„Niečo by povedala, ak by to zistila.“

„Tvoje správanie sa jej teda nijako netýka?“

„Obaja sme samostatné bytosti so schopnosťou robiť vlastné rozhodnutia.“

Nasledovalo ešte niekoľko otázok, ktoré však vo svojej podstate boli veľmi podobné tým predošlým. Akoby sa Amalthea snažila prichytiť ho pri prípadnom klamstve, no Nate ani na sekundu nezaváhal. Jeho odpovede boli rýchle a presné. Neplytval slovami a nezdalo sa, že by sa snažil niečo zamlčiavať. Hoci slová samotné niekedy boli až príliš nejednoznačné.

Napokon to Ailis u nevydržala a keď Amalthea stíchla, lebo možno vyčerpala otázky, zapojila sa do výsluchu aj ona.

„Prečo ja?“ vyslovila, čím na seba upútala pozornosť všetkých, ale ju zaujímal len Nate. „Len teraz som sem prišla, nepoznáme sa, nikdy sme sa nestretli, a predsa si sa na mňa zameral. Prečo?“

„Lebo si ma videla,“ odpovedal bez zaváhania a celý čas jej pozeral do očí. „Keď si bola námesačná, zazrela si ma. Nemohol som si byť istý tým, čo si videla. Tak som si pomyslel, že telo v smetiaku by ťa mohlo vydesiť. Nestalo sa. Tak som musel pritvrdiť.“

Ailis zvraštila obočie. „Nepamätám si, že by som ťa videla.“

Z nočných prechádzok si toho vo všeobecnosti veľa nepamätala, ale ak by narazila na Natea, ktorý by práve páchal čokoľvek nekalé, iste by si to skôr alebo neskôr bola vybavila. Aspoň tomu chcela veriť. Hoci jej pamäť sa občas ponášala na čiernu dieru zatratenia.

„Mám dohodu s čarodejnicou.“

Párkrát zažmurkala. „S... čarodejnicou?“

„Ja jej dodávam to, čo chce ona a ona mi pomáha v mojej snahe.“

„Vie o tom, komu pomáha?“

„Ak to niekedy uhádla, nikdy to nedala najavo.“

„A to je všetko?“ oborila sa naňho, keď stíchol. „Skrátka som bola v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a za to som si vyslúžila toto všetko?“

„Väčšina ľudí sa dostane do problémov preto, že bola v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.“

Aký génius, komentoval hlas v Ailisinej hlave jeho slová. Pritom zabudol, že ide o mágiu.

Ailis ostala príliš ohromená – jeho slovami, skutočnosťou, že za jej uväznenie a všetko ostatné bola zodpovedná náhoda a zo všetkého najviac jeho suverenitou. Stál tam, nemyklo mu jediným svalom a odpovedal pokojne, akoby komentoval počasie. Musel si byť poriadne istý sám sebou, že niečo podobné dokázal. Asi mu to vraždenie a fakt, že ho tak dlho neodhalili, stúpli do hlavy.

„Má ešte niekto otázky?“ spýtala sa Amalthea.

Pôvodne sa chcela prihlásiť Ailis. Ostalo toho veľa, čomu nerozumela a v príbehu vznikali diery a trhliny, ktoré nevedela polátať. No nemala silu vysloviť čo i len jedinú otázku. Musela o tom viac porozmýšľať, ale najskôr sa bude musieť dostať do miestnosti, v ktorej jej budú steny viac vzdialené. Alebo ešte lepšie – vyberie sa k jazeru. Možno ju to všetkého podpichovanie hlasu neznámej entity aspoň na chvíľu rozptýli.

„Verdikt?“ pýtal sa práve Toren a Ailis si uvedomila, že výsluch sa nachýlil ku koncu.

Amalthein hlas švihol ako bič. „Neklamal.“

Kapitola 13 ¤ Kapitola 15

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování