OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 11

27.08.2021 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 598×

Kapitola 11

Agónia sa zmenila na požiar, ktorý ju zachvátil. Napriek neznesiteľnej páľave strácala schopnosť naplno všetko precítiť. Na miestach, kde predtým sálala horúčosť bolesti, teraz tlela necitlivosť. Ailis sa nedokázala pozrieť nadol, no zároveň nevedela odvrátiť pohľad. Hlava jej padla akosi sama a ona sa čoskoro dívala na zmes krvi a niečoho inofarebného, mäkkého či tvrdého, čo sa viac nenachádzalo na pôvodných miestach.

O anatómii toho veľa nevedela, no aj ona si uvedomovala, že jej hrudník by nemal vyzerať ako kráter sopky. Za ten čas otupela. Ostal len neznesiteľný puch krvi a prázdnota tam, kde prebývali hnev a bojovnosť. Nepredstavovala si, že niekedy nastane koniec jej utrpeniu. Pretože nič také nejestvovalo.

„Neboj sa, nechcem ti ublížiť...“ odrážal sa od stien naliehavý sykot.

Na jej tvár dopadol tieň...

Ailis vysilene zodvihla hlavu. V hrdle mala sucho, takže vedela, že opäť strávila dlhý čas kričaním. Sny a spomienky na vlastnú minulosť ju prenasledovali každú noc, v tomto stiesnenom priestore, uväznená v tme a nečinnosti, navyše mala až príliš veľa príležitostí spať. Jej telo bolo vyčerpané a myseľ spomalená. Akoby to, čo sa jej stalo, nejakým spôsobom zožralo všetku jej energiu, alebo aspoň jej drvivú väčšinu.

Priestor, ktorý jej tak veľmi pripomínal jej vlastné slabosti a panické strachy, zase neprospieval jej podvedomiu. Pretože vedome sa dokázala ako-tak ovládať. Kým sedela uprostred cely a nesnažila sa dotýkať stien. A keď mala zatvorené oči. Stačilo však zadriemať a zmenila sa na príšeru plnú obáv. Našťastie sa len raz zobudila na to, že nechtami driape stenu.

Odvtedy sa jej končeky prstov zahojili a nechty boli v procese dorastania.

Spomienka však celkom postačila.

„Opäť sny?“ spýtala sa z chodby Faye.

Tá jediná sa nesnažila predstierať, že Ailis zatvorili právom a snažila sa jej robiť spoločnosť. Ailis sa, bohužiaľ pre Faye, cítila nesmierne nespoločensky. Takže ju väčšinu času ignorovala. Tentoraz urobila výnimku. Pravdepodobne to malo niečo spoločné so známym pachom, ktorý priľnul k Fayeinej pokožke ako vytrvalý parfum.

„Ľudskí vedci zistili, že ľudia snívajú pravdepodobne každú noc,“ zachripela Ailis a jej hlas znel, akoby ho nepoužívala mesiace – alebo akoby dlhý čas vrieskala z plných pľúc. „Podľa ich štatistiky však najskôr nežije človek, ktorý by si to uvedomoval. Existuje malá skupina tých, ktorí si svoje sny pamätajú detailne aspoň niekoľko hodín po prebudení. Väčšinou sa prebudia len s pocitom, že sa im niečo snívalo, ale nepamätajú si čo. Ten zvyšok sa ráno zobudí bez toho, aby si predchádzajúce sny vôbec uvedomoval.“ Rukou si pošúchala mŕtvolne studené čelo orosené ešte ľadovejším potom. „Aké úžasné by bolo byť smrteľníkom.“

Faye zašúchala nohami. Ailis sa na ňu nedívala, ale hádala, že si kľakla pred jej celu.

„Možno by pomohlo, ak by si mi o tom povedala.“

Ailis dopriala Faye aspoň toľko veľkorysosti, že sa v jej návrhu pokúsila nepočuť ten skrytý zámer.

„Sny nie sú ako strach,“ odmietal šeptom, „nezmiznú, keď si uvedomíš, že sa nie je čoho báť. A so snami, ktoré pripomínajú minulosť, je to ešte ťažšie.“ Mala dodať „nemožné“, ale jej zmysel pre melodrámu akosi pokrivkával.

Faye zahmkala. „Ak si to rozmyslíš, som tu,“ ponúkla jej. Ale dôverný okamih medzi nimi považovala za ukončený, pretože sa, Ailis tak usúdila podľa opätovného šušťania oblečenia, postavila. Mohla si to jednoducho overiť, ale nechcela otvárať oči. Tma jej pomáhala. Čo bolo vrcholne zábavné, keďže ju znervózňovala aj tá. Alebo skôr nevedomosť, ktorá sa s nedostatkom svetla spájala. Ktokoľvek tam na ňu mohol číhať.

„Niekto za tebou prišiel,“ uzavrela nakoniec Faye nešikovný pokus o rozhovor.

Ailis pokyvkala hlavou. „To boli dlhé dva dni.“

Spoza mreží sa ozva smiech, ktorý Ailis v poslednom čase počula len v telefóne.

„A pritom som sa naozaj snažila, aby som dorazila čím skôr.“

„Kde máš Clarencea?“

Amalthea si odfrkla. „Nechala som ho v tej malej chajde, kde bývaš. Je úplne mimo mňa, ako to miestni môžu nazývať bývaním. Veď je to kôlňa na drevo.“ Tón hlasu a aj prekvapivo uštipačný komentár sa k Amalthei veľmi nehodil. Čo znamenalo, že ju niekto z miestnych stihol rozčúliť. Inokedy by sa na tom Ailis zasmiala. „Ale nechala som ho tam. Niektorí... obyvatelia z neho boli nervózni.“

Ailis sa zachechtala. „Clarence sa predvádzal?“

„Veď ho poznáš.“

Vtedy si Faye odkašlala, akoby sa chcela pripomenúť.

Akoby Ailis mohla čo i len na sekundu zabudnúť, že tam stojí.

„Vy dve sa už poznáte?“ zahundrala nakoniec otázku.

„Áno, už sa mi stihla predstaviť,“ vyhŕkla rýchlo Amalthea.

Ailis vycítila, že si tie dve asi veľmi nepadli do oka.

Alebo sa ten dojem snažila Amalthea navodiť. Nemala energiu na premýšľanie.

„Už pôjdem,“ ukončila nakoniec trápnosť Faye. „Cestu von iste nájdeš aj sama.“

A potom bez rozlúčenia skrátka odkráčala.

„Pohádali ste sa?“

Amalthea sa zasmiala. „Ale vôbec nie. Popravde sme sa ešte ani poriadne nestihli porozprávať. A tak to bude musieť aspoň chvíľu ostať. Som predsa tvoja právnička, musím sa tváriť profesionálne. Takže žiadne dôverné rozhovory so žalobcami.“ V úplnom protiklade k vlastným slovám si takmer až zasnene povzdychla. „Čo je škoda. Ten Luke je rozkošnučký. Ešte viac, ako som si myslela.“

„Pozor naňho, je to šéfov brat,“ upozornila celkom zbytočne Ailis. Amalthea to predsa musela vedieť.

Preto prekvapene zodvihla hlavu, keď sa zasmiala.

„Jeho brat? Ale čo ťa nemá. Je to jeho syn.“

„Jeho syn? Ale veď...“ Ailisin hlas sa vytratil. Chcela namietnuť, že jej to sám potvrdil, ale to nebola celkom pravda. Keď vyslovila svoj predpoklad o tom, že Luke je jeho brat, nič jej na to neodvetil a skrátka tie slová ignoroval. Ailis ich vnímala ako potvrdenie. No vzhľadom na ich doterajšie rozhovory nadobudla pocit, že Toren skrátka neodpovedá na to, na čo odpovedať nechce.

„A teraz si predstav, že Toren je pre Lukea nasraný na Kongres a pritom ho musel sám privolať, aby riešili túto záležitosť. Mňa by asi porazilo,“ škerila sa Amalthea. Nie preto, že sa rada ostatným vysmievala. Skrátka si len užívala tú dramatickosť.

„Kongres je na ceste sem?“

Magický kongres pre reguláciu a utajovanie mágie, alebo skrátene Kongres, bol riadiaci orgán magickej komunity. Tvorili ho zástupcovia všetkých známych magických frakcií a dozeral na dodržiavanie pravidiel. A pri ich porušení cestoval po svete a staral sa o nápravu – a tiež o trestanie. Niečo ako ľudská polícia a súdny systém v jednom, ale omnoho brutálnejší. Vo svete mágie neexistovali druhé šance.

Amalthea si odkašlala. „Toren nemal na výber. Našli ťa s vražednou zbraňou nad stále teplým telom. Hoci vie, že si nič neurobila, musí sa k tebe správať ako k oficiálne obvinenej. Ale celé je to len fraška na vylákanie skutočného páchateľa. Vďaka tej čarodejnici, čo ťa našla.“

„Edimea?“ čudovala sa Ailis. „Tá sa tvárila, akoby ma na mieste chcela upáliť.“

Od stien sa odrazilo jej ostré odfrknutie. „Neviem, čo si myslíš, že si videla, ale to ona ako prvá Torenovi oznámila, že toto celé je podvrh. Keď išla okolo, zacítila silu kliatby, ktorá ťa tam doviedla.“

„Hej? A ako mu to asi povedala, keď nehovorí?!“ oborila sa na ňu Ailis.

„Sú rôzne spôsoby, ako s niekým hovoriť.“

Ailis si odfrkla. „Napríklad môžeš niekomu šomrať v hlave.“

Kritizovať dokáže každý, zareagoval okamžite hlas a následne sa vytratil.

„Sklapni,“ zasyčala na ňu v odpovedi.

„No dovoľ?!“ ohradila sa Amalthea.

„To nepatrilo tebe,“ upokojovala priateľku Ailis. „Len odkedy som prišla na toto miesto, začali sa so mnou diať divné veci. Toto je ako čerešnička na torte.“ Pošúchala si bradu, aby na chvíľu zastavila tras prstov. So zatvorenými očami si intenzívnejšie uvedomovala, ako rýchlo sa k nej vracia ozvena vlastného hlasu. „Má v mojom uväznení prsty?“

Určité záležitosti Amalthea nevedela, no boli zase iné, ktoré pred ňou Ailis nedokázala utajiť. Vďaka tomu teraz Ailis nemusela vysvetľovať, o kom presne hovorí a Amalthea to ihneď pochopila. Napriek tomu jej v reakcii na vyslovenú otázku po chrbte prebehol mráz. Celá sa otriasla. V snahe udržať ilúziu normálnosti, si zaťala nechty do kolien.

„Nie,“ odpovedala jednoducho a rezolútne Amalthea. „A ak áno, tak to potom skrýva veľmi dobre. Posledné mesiace sa nepohol z miesta a s nikým sa nestretáva. Vyzerá to tak, že si ešte stále líže rany. Alebo niečo plánuje a nechce sa pri tom nechať vyrušovať.“

Ailis si od momentu, keď utiekla od toho šialenca, uvedomovala, že má len obmedzený čas. Vtedy ho nedokázala zabiť a možno toho ani nikdy schopná nebude – hlavne ak sa jej nepodarí zistiť, kým je a ako používať schopnosti. Teraz odpočívanie jednotlivých sekúnd počúvala o čosi intenzívnejšie. A miesto toho, aby sa konečne pustila do pátrania, trávila voľný čas zatvorená v cele za niečo, o čom všetci vedeli, že to nespáchala.

Ak by bol teraz Toren niekde nablízku, hodila by mu topánku do hlavy.

„A ja medzitým sedím zavretá tu,“ zahundrala Ailis.

Amalthea sa zachechtala. „Nanešťastie si prilákala pozornosť nejakého miestneho šialenca.“

„Možno ten niekto o mne niečo vie,“ zamyslela sa Ailis.

„Ako to myslíš?“

Ailis si opäť pošúchala studené čelo.

O jej nepohodlí momentálne vypovedal len mierne zrýchlený dych.

„Pravdepodobne som len bola v nesprávny čas na nesprávnom mieste, a tým som prilákala pozornosť nesprávnej bytosti, ale...“ Odmlčala sa a odkašlala si. Čím sa len snažila získať čas, no vedela, že bez ohľadu na to, ako bude tie slová upratovať, stále vyznejú dosť šialene. „Napadlo mi, že ten vrah, nech je ním ktokoľvek, sa mnou cíti byť ohrozený, lebo vie, kto som.“ Ailis ticho vyčkávala, no nakoniec Amaltheu vyzvala: „Len do toho, smej sa. Neurazím sa. Viem, že to znie šialene.“

„Vlastne to vôbec neznie šialene,“ prekvapila ju Amalthea svojou odpoveďou.

Ailis dokonca otvorila oči. „Čože?!“

Vzápätí ich však zatvorila, keď si uvedomila, ako blízko jej sú dvere a steny.

„Clarence mi povedal, že pravý vrah je niekto, kto ťa pozná,“ začala vysvetľovať Amalthea. „Spočiatku som si myslela, že by to mohol byť nejaký obyvateľ rezervácie. Niekto, s kým si sa tu zoznámila. Ale keď tak uvažujem nad tým, čo si povedala... Clarence to pokojne mohol myslieť tak, ide o niekoho, kto o tebe veľa vie, nie nutne niekoho, s kým sa poznáš osobne.“

„Alebo môže ísť o kombináciu oboch,“ zahundrala Ailis.

Amalthea súhlasne zamručala. „Možno je to niekto, kto o tebe veľa vie a zároveň sa s ním poznáš. Môže to byť niekto z rezervácie,“ pripustila. „Ale túto možnosť si radšej necháme pre seba. Žiadny šéf nechce počuť o tom, ako niekto, kto je pod jeho ochranou, možno hromadne vyvražďuje magické bytosti. Pričom nikto presne nevie, prečo to robí.“

Ailis si pomyslela, že násilníci sotvakedy potrebujú poriadny dôvod.

No predstava toho, že vrah môže byť nablízku, jej rozochvela telo.

Toren by vyskočil z kože, ak by vedel, že aj jeho ľudia sú podozriví.

Kapitola 10 ¤ Kapitola 12

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 11: