OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 21. part

24.07.2014 (11:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 698×

Míňali sa tak na tri metre, Stano otočil hlavu k Ralphine s Ixchel v náručí. Hľadela na neho dlhé sekundy, potom siahla po ruke brata. Danu absolútne prehliadala.

„Čo je, Fíí? Chceš odísť, keď je Dana vonku? Alebo ti vadí pán?“ naklonil sa k nej, šepol.

„Nie. Panter, môžem si pána sportrétovať?“ Vzhliadla vysoko do hnedých dúhoviek.

„Ehm, spýtam sa. Myslím, že hej,“ milo prekvapený aktivitou.

„Ďakujem, stačí mi pol hodina, nechcem vám rozbíjať rodinný program.“

Bernard sa zaškľabil. „Bez obáv, slniečko, to sa ti nepodarí! My sme rozbití už dobre dávno.“

Stano aj napriek malému ovíneniu pochopil hneď dve veci. Má sedieť modelom mladej umelkyni a rodina Kollárovcov nie je súdržná v názore na vhodnosť jej prosby.

Dana bola zásadne proti, už naberala na decibeloch, no zastavilo ju tiché Bernardove: „Spomeň si, ako som ti dohovoril naposledy v spálni, keď si vybehla na Ralphinu!“ Ešte dodal:, „Choď si prepudrovať nos, skús namaľovať na zúrivý face milý úsmev, alebo nabrúsiť vidly pomsty, ale skôr ako o hodinu sa sem nevrátiš!“

Neochotne poslúchla... veď pomsta je tak sladká, má tisíce podôb!

„Výborne! Predstavím vás. Ralphina, moja mladá priateľka, umelkyňa, jej brat Wystan, tiež nadaný maľbou a toto je Stano, môj spolužiak zo strednej. Stano zmizol na osemnásť rokov do sveta a pred dvoma dňami sa objavil. Ok, slniečko, ako si to predstavuješ?“

„Tam sa posaďte.“ Nič viac.

Dievčatko sústredene hltalo tvár chlapa. Posadila ho do stoličky oproti, vzala skicár, chvíľku vymeriavala. Čerň rozbehla po belostnom poli. Už ich vôbec nevnímala.

Stano sedel bez pohnutia, uvoľnený, usmieval sa nadšeniu malej, počúval Bernardove historky s Nerou, Wystanom. Hodina ubehla rýchlo.

„Smiem sa pozrieť, prosím?“ Stano pokusne natiahol ruku.

„Uhm, nie,“ studeno odmietla.

„Prečo? Sám kreslím, vážne by som chcel vidieť kúsok tvojho umenia. Prosím,“ žobral o skicár.

„Čo kreslíte?“ Ošila sa.

„Nič veľké, len filmové postavičky, navrhujem reklamy a tak.“

„Ok, ale buďte opatrný pri listovaní... mám tu samé originály.“

Váhavo podala dosky.

„Ježiši! WTF, to je sila! Dievča, ty si obrovský talent! Kde študuješ? Barcelona? Londýn? Mníchov? Kde?“ nevychádzal z úžasu.

„Nikde. Som číry samouk, občas konzultácie na umelke a pár súkromných hodín s profesorom z Katedry maľby na VŠVÚ,“ špitla.

„Čo?! To je trestuhodné mrhanie! Kde máš rodičov, hneď s nimi musím hovoriť! Ty patríš do svetových galérií, viem ako to vonku chodí, mus...“ rozohnil sa, mával rukou ako veterný mlyn.

„Stano, skľudni hormón, jej rodičia si veľmi dobre uvedomujú, aký poklad majú doma. Nechaj to na nich, jasné? Okrem maľby vyniká aj v iných oboroch,“ pyšnil sa Bernard.

„V akých?“

„Medicína, matika, fyzika a návšteva špeciálnej školy pre nadané deti ju zastrešuje.“

„Ech, malý Einstein v sukničke! IQ nad dvesto, ohóó. Hráš aj na husle?“ Stano s úsmevom vrátil skicár.

„Nie.“

„Dokonalé kresby, som uveličený... škoda, obrovská škoda ťa zahrabať v tejto diere sveta, ale mám to nechať na tvojich rodičoch, ok. Bolo mi cťou Vám sedieť modelom, slečna Ralphina. Prepáčte, musím za paňou domu.“ Nešikovná úklona.

„Stano, idem ešte na chvíľku s tebou za Danou, potom zmiznem s umelcami preč.“

Wystan celú dobu sledoval počínanie Fíí. Niečo ju zaujalo, hnalo vpred, keď si pohovorila s cudzím človekom a ešte ho portrétovala.

Dievčatko vytrhlo zo skicára portrét Marion, priložilo ku Stanovmu.

„Vidíš to, bracho?“

„Vidím, dvakrát tvár vyvedená v čiernej a čo?“

„Pozeráš a nevidíš! Sleduj základné genetické rysy! Tu, tu a tu! Máš?“

„Nie.“

„Bože! Tupec! Marion je dcérou Dany a Stana!“ rozhodne riekla polohlasne.

„Čo trepeš?! Sklapni, Ralphina! Môžu ťa počuť!“ Zbledol, vydesene sipel a zízal na kresby.

„A čo?! Ja si to obhájim. Mám dokonalý pozorovací zmysel, viem dosť o genetike, porovnať a vyhodnotiť tiež zvládnem a z Bernarda nemá nič! Nič, žiadnu črtu v tvári, ani držanie tela, pohyby, pózy, gestá, spôsob vyjadrovania, myslenia, nič! Pozeraj, oči, nos a vrch líc má z Dany, ale celé pery a tvar hlavy sú Stanove. Wystan! To musíš vidieť už aj ty!“ zúrivo šepkala.

Pršteky nekompromisne ukazovali „pravdu“? Je to možné? Ak hej... kriste na nebi, čo s tým?

„Zavolaj Pantera. Poviem mu to a ukážem,“ rozhodla sa náhle.

„Nie! Zásadne nie! Chceš mu hodiť odistený granát rovno do tváre? Nemá dosť nešťastia? Prišli nedávno o dieťa a teraz mu medzi rečou šplechneš do očí, že ani Marion nie je jeho?! Nikdy! Ralphina, tu končia všetky ústupky k tebe. Neopováž sa kecnúť! Je to ich súkromná vec!“ Wystan zúrivo hučal do sestry, silne jej stisol ramená.

„Ale ke...“

„Nie! Daj sem portréty!“

„Sú moje! Čo s nimi bud...“

„Odložím ich na inokedy... neviem, Fíí, bojím sa niečo také oznámiť. Čo ak sa mýliš? Prestaň sa nadúvať! Môžeš sa mýliť! Chceš spôsobiť ďalšiu tragédiu v ich rodine?!“

„Wystan! Tá podoba je neodškriepiteľná! Ako DNA testy. Tu máš, sú tvoje, rob ako myslíš. Budem čušať, ale pozorovať!“

Hodila mu kresby, vzala Ixchel i Neru ku kôlni, musela sa poradiť s bohyňou. Samú ju to zaskočilo, ale už prvý pohľad na Stana bol jasný. Je otcom Marion, tak ako Dana jej matkou! Dana, temná žena, koľko má tvárí?

- - -

Bernard s Nerou odprevadili blond súrodencov domov. No cesta to bola podivná. Slniečko hľadelo do zeme, občas zaškúlilo na brata a Wystan nervózne tekal pohľadom okolo.

„Dobrú noc, vyspite sa do ružova obaja. Nera, k nohe!“ rozmrzelo podotkol, kráčal preč.

„Ahoj, Panter.“ Zmizla v dome.

„Ahoj, Berni... ja... nie, poč-počkaj ešte,“ zakoktal Wystan. Vzal obrázky k sebe, rozbehol sa k nemu.

„Áno?“

„Berni... v živote som nebol v takejto situácií... fuck! Chcem ti niečo povedať, ale bo-bojím sa následkov,“ šepkal zúfalo.

„Wysty, nie som včerajší, celú cestu domov o tom dumáte aj so slniečkom, že?“

„Hm.“

„Tak to vysyp.“ Pristúpil k chlapcovi, podvihol mu bradu a zadíval sa priamo do zelených smaragdov.

„N-no, segra maľovala Stana, aj Marion a... ona... ježiš, ja to nepoviem.“ Ustúpil o krok, schoval tvár do dlaní.

„Stano a Marion. Ďalej, Wysty. Čo je s nimi?“

„Poď sem pod lampu. Tak a sleduj,“ uložil obrázky k sebe. Obaja sklonení.

„Prekrásne, detailné, skoro ako fotky. Nie, lepšie... Fíí dáva do ťahov aj dušu, to som na žiadnej fotke nevidel,“ usmieva sa.

„Presne, Berni, detailné! Pekelne detailné. Kurva... a práve preto si Ralphina dovolí tvrdiť, že Stano je otec Marion,“ zašepkal a natočil chlapa k sebe.

Bernard nechápavo zamrkal, stratil reč, myšlienky, ostalo len prázdno. Nič. Nemo hľadel bokom na obrázky a kyslíkový dlh rástol. Čože to? Stano je otec Marion?!

„Berni! To vôbec nemusí byť pravda! Jasné?! Ja... len som ti to chcel povedať skôr, ako to Fíí nemiestne vybafne. Ona si nechcela dať vysvetliť, že zle vidí a tak... Berni?! Vnímaj ma!“ Zatriasol ním, Bernard sa konečne sípavo nadýchol.

„Áno... chápem, dobre. Ehm... Wystan, musím preč. Musím...“

„Počkaj! Kam? Nie je to pravda! Jasné! Marion je tvoja, rozhodne! Rozum...“

„No, áno... moja, môj chrobáčik. Hm, môžem si vziať tie kresby?“

„Áno, sú tvoje. Berni, idem s tebou!“

Chlapec sa bál o svoju lásku. Takúto ťarchu mu naloží na kríže!

Kurva, kurva! Mal držať hubu aj on!

„Nie, choď domov, ahoj. Nera, bežíme!“ zachraptil, zdrapol kresby a vyšprintoval k domovu, nasledovaný jediným verným priateľom.

- - -

Päť dlhých pracovných dní hľadal Bernard duševnú silu, aby získal od Dany telefónne číslo na Stana. Týraný pohľadom na obrázky, pochybnosťami, otázkami. „Je to pravda? Nie je? Ak je, kedy a ako sa to stalo? Prečo? Prečo, Bernard? Čo ďalej?“

Celých päť dní nebol schopný vidieť blond súrodencov, ani im dvíhať hovory. Len krátkou správou oznámil, že potrebuje čas pár dní.

Nie, nevinil ich za omračujúci objav a možnú pravdu, veď je to pol na pol. Nebol schopný komunikovať s nikým.

Číslo na Stana už mal, hlboko v sebe vedel, musí s ním pohovoriť a pohnúť sa ďalej. Možno táto myšlienka trošku opílila hroty týrania, utiahla uzdu duševnej trýzni a bol schopný pozvať blond súrodencov na návštevu.

Prišli, obaja vyplašení, tichí. Bernard ich asi sto ráz ubezpečil, že je v poriadku, vec si vyrieši sám, nech to pustia z hláv. Wystan pobudol len chvíľku, musel pomôcť mamine, ale dohoda bola jasná. Ralphina sa pohrá s Nerou, užijú si stratený celý týždeň, Bernard dokončí prácu v kôlni a za dve hoďky sa všetci stretnú na hrádzi, pôjdu vykúpať psa.

Plány sa plánujú a temná kráľovná manipulácie ich dokáže zhatať. Vydráždená prítomnosťou malej drzane chodila domom ako fúria. Skoro týždeň si užívala Bernarda „len“ pre seba. Hoci odmeraného, až nevraživého, ale pre seba.

A teraz zasa prikvitla blond prísavka, Berni v ten moment ožil, usmieval sa. „Huch! Toto musí skončiť! Varovala som ťa, malá fľandra! Neberieš do úvahy slová, bolesť ťa presvedčí!“ zlovestne štekla, v rýchlosti skontrolovala pozíciu Bernarda pri kôlni a vyrazila na verandu.

Dievčatko nadšené hrou s Leonbergerom popustilo opraty detskej hravosti. Híkala radosťou, hádzala Nere loptičku do rôznych strán záhrady a nadaný pes chytal, aportoval, vrtel chvostom.

Posledný hod smerom ku terase pes nechytil, loptička sa zakotúľala pod kresielka a Nera nebola schopná prehrabať sa k nej. Ralphina v zápale hry vybehla schodmi, preplazila sa pre loptičku.

Už keď vstávala, periférne zbadala rútiacu sa Danu k nej, ale nestihla ujsť do bezpečia.

„Zakázala som ti k nám chodiť! Zabudla si? Bolesť ta naučí poslúchať ma!“ zašepkala zúrivo, napriahla dlaň a z celej sily vyťala malej facku.

No, mala to byť facka, lenže Ralphina má rýchle reflexy, stihla zdvihnúť ruky a chrániť si líce. Rana dopadla na ruky v obrane takou razanciou, že ju pootočila, dievčatko zakoplo o zmotanú hadicu na terase, vykríklo desom a zrútilo sa nešťastne vzad dolu schodišťom.

Výkrik naštartoval Neru. Mala príkaz vodcu svorky strážiť dievčatko. Štekala na Danu, cvakla po nej zubami, ale Dana v amoku pomsty silným kopom ostrou topánkou trafila psa do slabín a prchala do spálne. Nera zavila bolesťou, klesla k zemi.

Všetko sa odohralo za pár sekúnd.

„Pomsta si sladká! Ja ťa naučím po kostole hvízdať, krpaňa!“ Spokojná Dana si pomädlila ruky. Nemala šancu vidieť pár očí za plotom, ani ruku, čo stlmila výkrik hrôzy nad sadistickým divadlom pani Kollárovej.

- - -

Bernard pochodoval chodbou nemocnice ako nepríčetný tiger, blesky pobúrenia z neho sršali. Panter, lev, pardál, čo mu Osud nešťastnou náhodou zranil najmilšie mláďa. Zabíjal by, zúrivosťou trhal, hnevom štvrtil, ale nemal koho!

Tak len hore-dolu rázoval pred operačkou, kam pred chvíľou odviezli Ralphinu na okamžitý zákrok s otvorenou zlomeninou píšťaly. Čakal tiež na Wystana a žrali ho výčitky svedomia. Úraz sa stal na jeho záhrade a neochránil milované slniečko!

Stupídna hadica a drblý Osud! Roky tam ležala a nikto sa o ňu ešte ani raz nepotkol, až dnes. Kristepane!

Keď začul pri kôlni detský výkrik, štekot a pišťanie Nery takmer zamrel hrôzou. Niečo sa stalo, niečo veľmi zlé. Vyletel, akoby ho hnali pekelné ohne a pod schodmi našiel tichú skrútenú krvácajúcu Ralphinu v šoku, ešte s loptičkou v trasúcej ruke. Nera kňučala pri nej a lízala si narazený bok.

„Do riti! Čo sa stalo? Slniečko, prosím, ukáž, čo ťa bolí? Noha a ešte?“

Ralphina nedostala zo seba ani slovo, len ticho plakala, ukázala na nohu.

Pobolievalo aj zápästie a narazený bok, ale najviac zlomená nôžka.

„Spadla si? Čo? Zakopla?“

Dievčatko očami naznačilo smer hadice a Bernard to v rýchlosti vyhodnotil ako nešťastnú nehodu. Dana mu ani vo sne neprišla na um. Okamžite poskytol prvú pomoc, gázou prekryl zlomeninu, psa si nevšímal, naložil dieťa do auta a letel do špitála.

Cestou porušil snáď všetky predpisy a keby ho zastavili policajti, prinútil by ich k sprevádzaniu pod majákmi do špitála.

Vydesený, stečený z nervov utešoval malú, volal Wystana, nech okamžite príde a stále dookola sa ospravedlňoval.

„Wystan! Vzali ju na operačku, že musia kosť napraviť operatívne a zafixovať! Ježiši, Wystan, prepáč, prepáč... ja, neustrážil som ju. Hrali sa s Nerou, bol som za kôlňou... musela vybehnúť na terasu a zavadiť o hadicu. Kurva! Nikto sa mi doma ešte takto vážne nezranil... prepáč, mrzí ma to, Wysty...“ Bernard sa vrhol po chlapcovi, ako ho zbadal, drmolil slová a chytal novú paniku.

„Pokoj, Bernard! Dobre, zoperujú ju a bude fit. Je dieťa, ľahko sa oklepe. Ale ty sa upokoj, lebo mi tu skolabuješ! Berni! Posaď sa, no tak! Hneď, sem!“ Wystan nekompromisne nariadil, vtlačil muža s panikou do stoličky.

„Ja... nechcel som... slniečko moje, prepáč.“ Bernard schoval tvár do dlaní, zadržiaval slzy. Ani voči Marion necítil nikdy také výčitka, ako teraz. Úraz bral ako osobné zlyhanie.

„Pokoj, napi sa, všetko bude dobré, áno? Už sme na to dvaja. Mamine som ešte nevolal, neboj, ona všetko pochopí. Berni, Fíí je dieťa a úrazy sa stávajú dnes a denne.“ Objal chlapa okolo pliec, mierne sa kolísali v sede.

Bernard si doprial pár hltov vody, ale kľud neprichádzal, srdce mu šlo roztrhať žiaľom.

Dievčatko ostalo v špitály na pozorovanie, nohu malo napravenú, no len v dlahe. Sadru dostane neskôr a pár dní si poleží na oddelení.

Mamina sa postarala o pohodlie a zaplatila dcére VIP izbu, kde dievčatko ležalo samé, malo k dispozícií vlastnú kúpelku s toaletou, televíziu, prístup k internetu, skrátka luxus.

Po prebudení z narkózy bola zasypaná láskou brata i Bernarda. Privliekli jej takmer celú detskú izbu. Knihy, maliarske potreby a podobne. Ixchel už dávno sedela v rohu postele, na všetko dohliadala.

Ralphina pre všetkých razom použila verziu nešťastného pádu, Nera kňučala, pretože dievčatko na ňu spadlo a štekotom zrejme volala o pomoc Bernarda. Danu nespomenula ani písmenkom. Nechcela na ženu s chorou temnou mysľou míňať energiu, bála sa jej a podvedome uhýbala aj myšlienkam na ňu.

K večeru všetkých „vyhodila“ z izby, že si ide čítať a „konečne ju nikto nebude obťažovať a jediné čoho ľutuje, že do špitála Neru nepustia.“

„Pani Juliana, ešte raz prosím o prepáčenie, som zlomený chlap. Ja toto snáď neprenesiem cez srdce, zveríte mi dieťa v plnej dôvere a ja pohorím ako nemohúci babrák.“ Pobozkal ruku dáme a červené vyplakané oči plné osobnej porážky uprel do zeme.

„Bernard! Wystan vám už všetko vysvetlil, súhlasím s ním, nehoda je nehoda. Hlavu hore, priateľu, depresia a seba obviňovanie nikam nevedie. Trápi ma to, ale Fíí sa rýchlo spamätá a tu je o ňu kvalitne postarané. No, chlapci, musím do laboratórií, vrátim sa až zajtra. Wysty, vezmi Bernarda k nám, dajte si ľahkú večeru, trošku vínka a vypnite obaja.“

„Ok, mamina, mám ťa rád. Daj na seba pozor,“ pobozkal matku na líce.

„Tak? Ideš k nám?“ obrátil sa na Bernarda.

„Neviem... ehm, musím sa ísť umyť, prezliecť a postarať o psa.“

„Dobre, idem s tebou, auto necháš doma, pôjdeme mojim. Čisté veci berieš so sebou, u nás si dáš vaňu s relaxačnou penou. A vezmeme Neru k nám. Ok?“

„Wysty, najradšej by som zaliezol pod zem a...“

„Počul si moju matku, je lekárka, vedkyňa, vie čo potrebuješ,“ usmial sa na zdrveného muža.

„Tak asi hej. Ženy v mojom okolí zvyknem poslúchať...“ povzdychol si ticho.

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 21. part :