OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 12. part

04.07.2014 (13:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 677×

„Tak čakaj! Tatušo! Stoj!“ Vydesená vyhlásením otca, že od nich odchádza, vybehla na ulicu za ním.

Bernard bezhlavo šprintoval ulicou smerom k lesoparku a Marion nemá šancu ho dobehnúť. Čo teraz?

S riešením prišla Nera. Nervózne kňučala pri Marion, ťahaná túžbou nasledovať vodcu svorky, ale mala zákaz. Keď vykoľajený Bernard vybiehal z dvora, prikázal: „Nera, zostaň!“ 

Marion zavelila pevným hlasom psovoda a vystrelila ukazovákom vpred. „Nera, prines Bernarda!“ Akoby uvoľnila kotvu drakovi. Nera šťastne štekla, tryskom vytrielila ulicou. Ak bol Bernard alfa samec svorky, tak Marion je beta samica a tú predsa Nera nemôže sklamať.

Už sa Marion stratili z dohľadu obaja, ohyb ulice im poskytol azyl. Sekundy neistoty pichali do srdca. Zaskočená vlastným riešením situácie. Krajnej situácie.

Stalo sa to prvý raz. Zneužila Neru proti tatuškovi a negovala jeho príkaz.

- - -

Otec s dcérou majú jasnú dohodu pri výchove Nery, ich príkazy sa nesmú negovať navzájom. Dodržujú to pre poriadok vo svorke, pre duševné zdravie psa. Protichodné príkazy by miatli Neru, ničili vzťahy, degradovali poslušnosť, až by nastala anarchia a Nera by na každého hodila bobok.

Zvláda poslúchnuť veľa príkazov a jedným z nich je „prines“. Tiež pozná, kto je Bernard a Marion, slová si spojila s osobami.

To bolo jedno slnečné dopoludnie, Nera lietala lúkou hore dolu, Bernard vyvalený v tieni popíjal minerálku, oči lúskali rozčítanú knihu, ignoroval otázky Marion. Chcel to skrátka dočítať, ale dcéra mu bzučala okolo uší, nedala sa odbiť, tak ju odstrihol a prestal vnímať okolie.

Marion sa nafúkla. Odvrhnutá kula pomstu za horúca.

Odbehla obďaleč, privolala Neru k sebe. Raráškovia zasvietili v očiach. „Nera, prines Bernarda!“ Zámerne hlasno zvolala, aby to počul aj on.

Kým do začítaného mozgu prenikol význam príkazu, už bol atakovaný Nerou. Šesťdesiat kíl chlpatého Leonbergera ho ťahalo za tenisky, rukávy trička, bermudy, šmýkalo telo trávou. Keď sa tatušovi podarilo pozviechať na nohy, sácala ho labami, postrkovala čumákom k Marion, štekot pomáhal tiež.

Už-už chcel psa okríknuť a zastaviť, ale to by porušil pravidlo dohody negácie, tým by utrpela vzájomná dôvera. Spravodlivý Bernard bral dcéru ako rovnocenného partnera.

„Chápem. Vyhrala si.“ Usmiaty, s potrhanou odedzou a riadne vyváľaný lúkou postával pred dcérou.

„Šikovná, Nera,“ hlasná pochvala od Marion. Psisko pyšne čnelo za Bernardom, strážilo ho. Čo keby zdrhol? Musela by ho zasa pracne gúľať lúčinou.

„Nemáš sa hrať na hluchého. Sme tu spolu, tak sa mi venuj. Dobre, prepáč, asi je to moc, čo? Zničila tričko i gate.“ Marion zneistela, previnilo vzhliadla spod viečok.

„Nie, chrobáčik, dala si mi za vyučenú. Kreatívne spojila môj trestík, tvoju pomstičku s cvičením psa. Fakt by ma nikdy nenapadlo, že ju raz použiješ proti mne, vo svoj prospech.“ Láskavé pohladenie po líčku, iskričky smiechu v hnedých očiach, vzduch prečistený odpustením.

„Díky, tatuško. Čakala som, že ju hneď zastavíš a odvoláš môj príkaz.“

„Pôvodne som chcel, ale pravidlo negácie platí pre oboch rovnako. Máme dohodu a dôveru.“

- - -                                                                                       

„Kurva fix! Dobehla ho? Našla?“ soptí Marion pred bránou. Nevydržala nečinne čakať, vybehla im oproti.

Ohyb ulice vyriešil rébus. Rýchla Nera dobehla Bernarda, zastavila „zbeha“ s účinnosťou vojenského komanda, spacifikovala, zajala a teraz ho kmáše ulicou k Marion. Zahryznutá do látky nohavíc, občas zavrčí, keď sa zbeh vzoprie.

„No doriti makovej,“ zastonala, „Šikovná Nera, pusť! Sadni!“

Bernard, bledý, spotený, je zrejme v šoku, alebo má „zástavu mozgu“, tichý, apaticky hľadí do nikam. Drobné bojové zranenie v podobe škrabancov na lýtkach od Nery, ľavá nohavica kraťasov natrhnutá nad kolenom, z pravej visí vyšklbnutý vačok, za ktorý bol zbeh dotiahnutý do cieľa.

„Tatuš, tatuško môj, čo mi to robíš? No tak, pozri na mňa!“ Trasie bezduchým telom. „Sakra, vnímaj ma! Bernard!“

To pomohlo, zadíval sa do šedých očí oproti. Marion používa oslovenie Bernard len vo vypätých situáciách a táto k nim rozhodne patrí, ak to nie je vôbec najvypätejšia, akú kedy zažila.

„Ďakujem, vystrašil si ma. Tatuš, kam a prečo utekáš? Prepáč, použila som Neru, nedostihla by som ťa sama a ty si ma nepočúval. Tak kam? Zničila som tvoje obľúbené adidas kraťasy! Kam bežíš? Hovor so mnou! Som Marion, tvoja Marion, tvoj chrobáčik! Povedz už niečo! Si môj tatuš, ľúbim ťa.“ Melie jedno cez druhé, šedé studničky utápa v slzách. A hoci je o hlavu nižšia, strhla otca k sebe v divokom objatí.

Správna medicína. Obaliť telo i dušu bičovanú bolesťou, beznádejou. Zaliať udupanú dušičku otca vlnami lásky dieťaťa, čičíkať, prehriať v náruči, uistiť ho, že je to všetko pravda. Srdce, ktoré teraz bije len pre Bernarda. Náruč, čo ho bráni, chráni a nevydá žiadnej xantipe. Že srdce a náruč dcéry sú tu len pre neho. Na pár chvíľ ho vezmú preč zo slzavého údolia, nechajú slobodne nadýchnuť, zrelaxovať, osušia slzy nemohúcnosti, dodajú novú energiu. Srdce a náruč pochopia, budú ho sprevádzať, podporovať a všetci spoločne sa zasa vrátia čeliť realite. Realite, tej zákernej mrche, s písmenom D na začiatku mena.

Na terasu vošiel padlý baránok, podopieral ho anjel strážny, sprevádzajúci cerberus výhražne zavrčal na Danu.

Skrížila im cestu na moment, zhodnotila biedny stav manžela, vtisla Marion do ruky fľašu fínskej vodky.

„Čo s tým? Tatuš nepije, ja tiež.“

„Teraz si dá, ver mi. Odchádzam k našim, prespím u nich. Dobre sa bavte na vašej párty.“ Buchli dvere auta a bola preč.                            

„Hm, aspoň, že má toľko chochmesu, vie kedy vypratať pole. Tatuš, my ideme do mojej izby, potrebuješ sa chvíľku prespať.“

Bernard celú dobu mlčal. Marion ho posadila do kresielka, prezliekla mu suché tričko, škrabance ošetrila dezinfekciou. Naliala do neho malú minerálku a ponúkla veľký pohár vodky. Vypil.

„Už je lepšie?“ Kľačiac pred ním, skúmala hnedé oči, do ktorých sa pomaličky vracala prítomnosť.

„Nie, ale ďakujem.“

„Už povieš kam a prečo si bežal?“

„Preč od nej, lebo by som jej fyzicky ublížil.“

„Chápem, vytočený na maximum. A fakt chceš odísť od nás? Odo mňa? Vziať Neru a nechať ma tu samú s mamou?“

Bernard sklopil zrak, prsty sa nervózne hrajú s natrhnutým vačkom kraťasov. Hnedé dúhovky skáču z Nery na dcéru, prvé výčitky rodiča nahlodávajú svedomie.

Bunky precitajú z ochromenia, otvárajú oči, mozog našiel rozum a pátrajú po srdci. Pribehne logika, prebudí zodpovednosť, všetkých uväzní v nekompromisnom zovretí.

„Áno, chcem. To bolo prv...“

„Tatuš! Nebudem tu s ňou sam...“

„Počkaj, neprerušuj. Chcem odísť, zmiznúť z jej nátlaku, manipulácie, podrazov... hm, teda chcel som, ale nemôžem. Si tu ty. Jednoducho prvotný impulz, skrat. Prepáč. Poď sem.“ Vzal Marion do náruče, schúlila sa na prsiach a vošla sa tam celá.

V šedých odleskoch očí sa zrkadlil Bernard, tatuš, tatuško, ten čo sa vracia, precitá, ľúbi a bude ju chrániť.

„Nemôžem odísť, som zodpovedný za teba, za Neru, za to maličké. Nech už ma Dana odrbala akokoľvek, som budúci otec, či sa mi to páči, či nie. Sú tu všetci štyria starkí, boli by minimálne sklamaní, moja matka zrútená.“

„Bola moja mama vždy takáto?“

„Nie, spočiatku určite nie... ech, myslím, že nie, nezdala sa mi a nemal som času nazbyt. Škola, problém s bývaním a ty si sa drala na svet. Potom práca, zháňať peniaze na dom, ty si rástla a možno kdesi tu sa zmenila. Alebo nie? Bola rovnaká, len som to odmietal, nevidel, nechápal? Ak áno, som o to horší a vinný.“

„Blbosť! Nechaj to. Čo ďalej?“

„Žiť po boku Dany a nezabiť ju. S nadsázkou, sorry, stále je to tvoja matka. Prinútiť Danu nefajčiť, takmer nemožné. Pripraviť doma podmienky pre maličké. Musíš jej konečne povedať pravdu o tvojej orientácií. Teraz pár hodín spať, potom gril párty.“ Vtisol bozk do hnedých vlasov.

„Už si to zasa ty, dobre. Ďakujem, bála som sa. Dáš si ešte vodku?“

„Nie, radšej chvíľku zalomím... a, no, vieš... veľmi si vážim, čo si pre mňa urobila, ďakujem tebe a Nere, že ste ma priviedli späť.“             

- - -

Gril párty v plnom prúde, prvé kolo „obžerstva“ majú za sebou. Bernard rozžeravil dva grily razom, práca šla od ruky. Obracal sa ako profi kuchár. Ralphina vykúzlila kuchársku čapicu z bieleho papiera, všetci prítomní sa na ňu podpísali hrubou, čiernou fixkou a Bernard ochotne držal, keď mu ju Marion špendlila na vlasy.

Marinované mäsko, rybky, zelenina, klobásky, k tomu mäkký biely i tmavý chlebík, dressingy. Brušká doliate pivkom, zasmažené alkoholom, občas preblesklo aj nealko.

„Pôžitok! Výborné a ja už nemôžem. Ách, Bernard, pokušiteľ, mučíš ma!“ skučal Domi s natrieskaným žalúdkom.

„Presne! Satanáš v koži kuchára zašitý, odstúp od pekelnej vyhne, prestaň už grilovať ďalšie kúsky. Oči by jedli, ale už nemáme miesto,“ sťažuje sa Yuki. Aj Lukáš s Wystanom fučia, hladkajú precpané brušká, vyvalený pod košatým orešiakom. 

„Dobre, mládež, satan odložil žeravý dvojzubec. Vyhlasujem siestu,“ zazubil sa Bernard.

Z veľkého hrnčeka stúpala para. Pristál vedľa Ralphiny, Bernard k nej zložil telo, natiahol stodeväťdesiat cenťákov trávou. „Smiem?“

„Poď, Panter a rovno mi podrž Ixchel, prosím. Susedov Murko je pri múre, chcem ho prilákať k nám.“

„Bojíš sa, že ti ju zasa ukradne a vynesie do oblakov?“

„Presne.“ Murka maškrtnosť a nosík pritiahli k Ralphine, pochutnával si na zvyškoch mäska, dajaká Ixchel mu bola voľná.

„Čo ťa opäť trápi, Panter? Máš smútok v očiach, popíjaš bylinky. Cítim jazmín, harmanček.“

„Ixchel kecala?“ zažartoval.

„Ona nikdy nekecá!“

„Problém v práci. Vyriešim. Máš dosť, nie si hladná, smädná?“

„Budem sa opakovať, Panter. Zle klameš a ešte horšie odvádzaš pozornosť,“ sucho odvetila, našla skicár, ceruzky a čiary pribúdali na papier.

Dcéra pána domáceho je hltaná očami celú gril párty. Lukášovými.

„Marion, nechaj upratovanie, poď si ku mne sadnúť.“

„Ok, čo by si rád?“ zviezla sa do trávy bokom.

„Nešla by si niekedy von? Kino, divadlo, klub, prechádzka?“

„No, možno... ehm, aj so Zuzi.“

„Si krásna víla, stačíš mi sama,“ zubí sa Luki.

„So Zuzi to bude lepšie, príde neskôr, spýtam sa jej,“ zahrala do autu.

Wystan jedným uchom vníma snaženie Lukáša zlákať Marion. Dobre si spomína na vášnivý bozk Marion s druhým dievčaťom pred umelkou. Má to povedať Lukimu, nemá? Nie, Marion to vyrieši sama.

Privrel oči, spomínal na Bernarda v kuchárskej čapici pred grilom. Boh dokonalosti ladne otáčal mäská, nenútene nakladal plné taniere a každému pridal žiarivý úsmev. Ten pre Wystana bol spojený so žmurknutím a šeptom „dobrú chuť, Wysty a ešte raz díky za pomoc.“

Srdce vynechalo úder, líčko zružovelo, „nie, to nie je možné, Bernard so mnou neflirtuje. Nie, ale kiežby.“

Vyhľadal očami svojho boha, ležal pri Ralphine, o niečom družne diskutovali. Túžil si ľahnúť vedľa, len počúvať, nasať vôňu, dotknúť kúskom kože.

Zabudol sa v myšlienkach, hypnotický pohľad Bernard ucítil, pootočil hlavu, oči sa stretli. Vyslal k chlapcovi milý úsmev, už úplne automaticky jedno hnedé oko žmurklo. A vrátil pozornosť i hlavu k Ralphine.

Wystan strácal dych a pribúdala farba v tvári.

Musel preč z jeho dosahu, prešiel na terasu, zapadol do kresielka, do očí mu vpadli potrhané adidas kraťasy. Marion prechádzala okolo.

„Čo to je?“

„Tatuškove najobľúbenejšie.“

„A preto ich rozdriapal?“

„Nie, to ja.“

„Och, domáce násilie? Musím Lukiho varovať!“

„Skús a natrhnem aj tvoje!“ So smiechom zmizla v dome.

Vyškerený Wystan našiel visačku kraťasov, vybral telefón a čosi sústredene zapisoval.

„Yuki, poďme si zahrať futbal,“ navrhol Domi.

„Si hňup? Som nažraný, skočím a tyčka vyletí. Môžeme použiť len hlavy bez pohybu tela.“

„Dobre, tááák... koľko je tretia mocnina z dvadsaťsedem?“ tresol Domi.

„Tebe žrádlo udrelo na hlavičku. Neviem.“

„Devätnásťtisíc šesťstoosemdesiattri,“ hlesla dievčinka

„Čooo?!“ Yuki i Domi užasli.

„Ralphina má pravdu, druhá mocnina z dvadsaťsedem je sedemstodvadsaťdeväť a tretia presne devätnásťtisíc šesťstoosemdesiattri,“ zastal sa jej Bernard okamžite.

„To si vyrátal z hlavy? Teraz, narýchlo?“

„Iste,“ nechápal Bernard, prečo sa čudujú.

„Domi, musíme preč, je tu nebezpečne veľa IQ, môžu nás poškodiť!“

A Luki híkal smiechom, presadol za Ralphinu, sledoval jej rúčku pri kreslení.

„To je krásne! Marion ako živá! Dáš mi ju?“

„Ešte nie je hotová.“

„Už teraz si ju dokonale vystihla. Bože, nemám slova. Tak dáš?“ slintal Luki.

„Čarovné slovíčko a protislužba?“

„Hej! Trošku vydieranie, nie?“ naježil sa.

„Nie, len ponuka a dopyt.“ 

Bernard už hodnú chvíľu pozoroval vznikajúci portrét svojej dcéry, vskutku prekrásny, navyše ho Ralphina kreslila z hlavy. A bublal smiechom nad dievčatkom, bol s ňou opäť chvíľku šťastný.

„Oki-doki. Prosím, prosím si Marion.“ Luki znel úctivo.

„Vidíš, že to ide. A protislužba?“

„Nemám šajnu, čo chceš. Čokoľvek, ja tú maľbu proste chcem.“

„Hm, bude tvoja, ale o týždeň nám zarecituješ v originály Puškinovu báseň Я вас любил. Osem riadková, krátka a nádherná,“ usmiala sa na Lukiho. Okolie ľahlo smiechom.

„V ruštine?!“ zdesil sa.

„Hm, presne. Obrázok si do tej doby ponechám.“

„Ralphina, neviem rusky ani ň, nestačil by anglický preklad?“

„Nie, mne sa ruština páči. Počúvaj aká je k uchu prítulná,“ podotkla a začala recitovať.

„Я вас любил, любовь еще, быть может

В душе моей угасла не совсем;

Но пусть она вас больше не тревожит;

Я не хочу печалить вас ничем.

Я вас любил безмолвно, безнадежно,

То робостью, то ревностью томим;

Я вас любил так искренно, так нежно,

Как дай вам бог любимой быть другим. Krásna, že?“ Dievčatko hodilo úsmev do onemelého pléna. Jediný Bernard začal tlieskať. Ralphina je úžasná.

Telefón v batôžku šalel vyzváňaním, kým dievčinka dobehla. „Ahoj, Maty. Čo sa deje?“

„Hi, Ralphina, nevieš kde je Wystan? Neberie mi telefón.“

„Je tu s nami, u Pantera. Asi ho má na ticho. Je to súrne? Dám ti ho, počkaj.“

„Nie, nie, neruš ho, máte tam veselo, počujem.“ Maty závistlivo zafunel.

„Počkaj, len sa niečo spýtam,“ dobehla k Bernardovi, „Panter, môžem sem zavolať Matyho? Je to môj a Wystanov dobrý priateľ a pomáha mi.“

„Samozrejme, vaši priatelia sú tu vítaní, už nech je tu,“ zazubil sa na dievčatko, šťastný, že jej môže vyhovieť.

„Maty? Čakáme ťa na tejto adrese, švihaj.“ Nadiktovala a zložila.

Už sa začalo stmievať, Maty kráčal ulicou, hlučnú párty nemohol minúť. Len pár minút pred ním dorazila Zuzi.

Chalani ho hlučne privítali, zoznámili s domácim pánom.

„Ahoj, som Bernard, tykaj mi a buď u nás vítaný, ako všetci Wystanovi priatelia.“

Matymu privítanie mierne zhorklo, lebo jeho najdrahší Wystan mu nevenoval takmer pozornosť.

Wystan zámerne ignoroval Matyho pokusy sa dovolať, nechcel ho tu. Sám cítil zmätenosť pred Bernardom, Matyho prítomnosť by všetko násobila a nemé výčitky by nedali na seba dlho čakať.

„Wystan, poď chvíľku bokom, prosím.“ Nečakane pristúpil Bernard ku chlapcovi. Už hodnú chvíľu sa rozhodoval. Musí sa spýtať.

Matyho pálčivý pohľad plný hnevu ich sprevádzal.

„Áno?“ neisto zdvihol zelené dúhovky ku hnedým.

„Wysty, necítiš sa u nás dobre? Prepáč, ale mám pocit, že sa nebavíš ako ostatní. Môžem s tým niečo spraviť?“ Bernard mierne naklonil hlavu bokom, úprimne zadívaný do tváre oproti. Cítil jeho nervozitu, plachosť, túžil pomôcť odbúrať blok, nech je Wystan uvoľnený a užíva si párty.

Wystan v duchu zastonal „Kriste ježiši, zbláznim sa z tvojich očí! Keby si ty vedel!“ Ošil sa, zúrivo hľadal prijateľnú odpoveď. „S-som ok. Len mi niekedy trvá, kým si zvyknem na nové tváre.“

„Oh, odľahlo mi, vážne som chytal tik neúspešného hostiteľa. Ale toto dokážem napraviť. Jednoducho sa budeme častejšie vídať, oveľa častejšie. Najlepšie denne.“ Bernardova dlaň jemne pohladila rameno, dobrosrdečný úsmev, žmurknutie a sľub Wystana stál posledný kyslík v hrudi. Bledol, červenal, horel.

„Pokoj, Wysty, dýchaj. Si mi sympatický ako Ralphina, si milý, rád s tebou strávim kopec času. Ralphinu som si priam zamiloval, moje múdre, nadané slniečko a čertík v jednej koži. Si jej brat, vieš o nej a keď si len z polovice taký ako ona, zamilujem si aj teba.“

Wystanova rozpoltenosť šalela. Jedna časť žiarila šťastím „budem s ním denne, zamiluje sa do mňa! Bernard si ma zamiluje!“ Druhá kontrovala jačaním „nemyslí to tak, ako povedal! Denne možno budete spolu, ale iba ako nevinní kamaráti! Nikdy milenci!“

„Prosím, všetci sem, spravíme foto. Párty sa Panterovi vydarila, však?“

Ralphina usádzala postavičky pred horou naukladaného dreva. V podstate klády všetko začali. Spojili ich osudy a Ralphina v tom mala pršteky.

Bernard s kuchárskou čapicou v strede, po stranách Wystan a Ralphina s Ixchel, vpravo sa drzo vocpal Luki medzi Marion a Zuzi, obe si pritiahol do náruče. Vľavo Yuki s Murkom, Dominik a Maty. Nera ležala vpredu.

Maty síce stál pri Wystanovi, ale nemohol sa ho ani dotknúť. Mali starú dohodu a Maty dnes už ticho zúril. Cítil ohrozenie.

Šťastný Bernard z vydarenej párty, že má pri sebe Ralphinu i Wystana, si oboch vtiahol do náruče. Chcel čosi povedať Wystanovi, otočil k nemu hlavu, obaja sa naklonili k sebe a cvakala samospúšť. 

- - -

Fotky dievčatko poslalo všetkým na mail.

Zúrivý Maty práve sledoval spoločnú fotku vo veľkom zväčšení a bol si už istý. Bernard je nebezpečný. Veľmi nebezpečný.

Monitor neľútostne zobrazoval Wystana v objatí kuchára Bernarda.

Bernardove pery hlboko zaborené v blond hrive, hnedé oči žiarili šťastím z tesnej blízkosti chlapca. Wystan oddane držal, užíval si dotyk, oči slastne privreté, pery zmyselne pootvorené. Z tela sálala zamilovanosť.

Matymu hruď zvierala úzkosť a srdce bilo na poplach. 

- - -

To Dana u rodičov bola úspešnejšia. Prvé kolo v ringu s Bernardom takmer prehrala. Na druhé sa musí starostlivo pripraviť. A nielen ona.

Najlepšie bude zaangažovať všetkých starkých.

Áno, to je správna cesta, ako skrotiť, pokoriť náhle vzpurného Bernarda.

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 12. part :