A Beautiful Lie - 7. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Je tu ďalšia kapitola, na konci ktorej sa Kaitlyn bude musieť rozhodnúť. Prajem príjemné čítanie.

14.02.2011 (14:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1209×

Môj život za zmenil. Konečne som bola naozaj šťastná. Zabudla som na Marka (dobre, nezabudla som naňho, ale zámerne som naňho nemyslela), nevyhľadávala som ho a ani s Alyson som sa nestretávala. Preniesla som sa cez to všetko. Lec mi naozaj pomohol, bol to konečne skutočný vzťah. Aj keď to nemám veľmi s čím porovnávať, pretože pred Lecom som chodila iba s Markom. Navyše Ethan a Lec boli kamaráti, veď vďaka tomu sme sa spoznali. Moji rodičia ho mali radi. Lepšie povedané, neprekážal im. Za tých päť mesiacov, čo spolu chodíme, si už naňho zvykli. Mám pocit, že som sa doňho zamilovala. A aj on do mňa. Inak by sme asi neboli spolu tak dlho. Väčšina vzťahov končí omnoho skôr.

Sedela som na posteli a pozerala sa von oknom. Sledovala som oblohu, vtáky a premýšľala som. Znova sa moje myšlienky uberali smerom k Markovi. Vedela som, že to nie je správne, chcela som myslieť na niečo iné, ale nešlo to. Čo asi tak robí? Pravdepodobne je s Alyson. Dlho som ho nevidela. Možno to bude tým, že je na výške.

Radšej som si zobrala do ruky knihu a začala si čítať. Nedokázala som sa sústrediť na dej. Našťastie sa otvorili dvere a dovnútra vtrhol Ethan s prekvapeným výrazom v tvári.

„Máš návštevu,“ oznámil mi.

„Je to Lec?“ opýtala som sa s nádejou v hlase, aj keď som si bola istá, že je to niekto iný. Lec by rovno prišiel za mnou.

„Nie. Pozri, viem, že keby si prišla dole a až tam zistila, kto to je, tak by si tú osobu vyhodila zavretými dverami, preto ti to radšej poviem. Je to Alyson,“ vychrlil zo seba a môj úsmev zmizol.

„Ďakujem, že si mi to povedal, ale aj tak ju vyhodím, ale možno najprv tie dvere otvorím,“ povedala som naštvane a pobavene zároveň. Ale jemu sa to nepáčilo, zavrtel hlavou.

„Zídeš dole, pozdravíš ju, usmeješ sa na ňu a dáš jej šancu, aby ti povedala, kvôli čomu sem prišla. Potom ju môžeš pozvať na večeru.“

„To myslíš vážne?!“ vyhŕkla som zo seba začudovane. „A to si vymyslel sám alebo ti to nariadila ona?“

„Kaitlyn!“ okríkol ma.

„Nechaj to na mňa,“ odvetila som.

„To by nedopadlo dobre. Prosím ťa, aspoň jej daj šancu,“ snažil sa ma obmäkčiť, no zbytočne.

„Ty si na jej strane?“ opýtala som sa ho.

„Nie som na nikoho strane,“ povedal. Prečo? spýtala som sa samej seba. Prečo nemôže byť aspoň raz na mojej strane? Čo by sa mu stalo, keby ju vyhodil?

„Ako vždy. Nikdy sa nepostavíš na tú moju,“ obviňovala som ho.

„Choď. A buď milá,“ povedal s úsmevom.

„Veď ma poznáš,“ zatvárila som sa milo, ale zároveň ironicky.

„Veď práve.“

Zišla som dolu. Sedela na gauči, pozerala si nejaký časopis, čo ležal na stole. Dobre, dám jej šancu, sľúbila som sama sebe.

„Ahoj Alyson.“ Tie slová zo mňa išli dosť ťažko. Keď si ma všimla, postavila sa a išla ku mne.

„Ahoj Katie. Chcela som ti povedať, že ma to mrzí. Je mi ľúto, čo sa stalo medzi nami. Nikdy som ti nechcela ublížiť.“ Asi čakala, že niečo poviem, ale ja som bola ticho. Modlila som sa, aby už zmizla. Nie som síce veriaca, ale ak nejaký boh existuje, dúfam, že ju odtiaľto vyprevadí. „Najlepšie bude, keď ti poviem úplne všetko. Od začiatku. Vieš, už prešlo dosť času, aby si to začala brať inak.“ Nastala dlhá pauza, no potom pokračovala.

„S Markom sa poznám dlhšie, ako si myslíš. Moja mama je architektka, to vieš, keď sa sem asi pred štyrmi alebo piatimi rokmi presťahovali, navrhovala im dom. Vtedy tu boli noví, nikoho nepoznali. Často sme sa navštevovali, takže onedlho sme už s Markom boli skvelí priatelia. No vo februári, na moje šestnáste narodeniny, som si uvedomila, že som sa doňho zamilovala. Vtedy ste spolu už niekoľko mesiacov chodili. Mňa štvalo, že chodí s tebou, páčila si sa mu. Vždy keď sme sa stretli, hovoril mi o tebe. Ale boli sme najlepšie kamarátky, nechcela som ti to kaziť. Chcela som, aby si bola šťastná.“ Pozrela sa na mňa, no ja som sa jej pohľadu vyhýbala.

„Ale po nejakom čase som pochopila, že ho nemiluješ a ani on teba, ale neuvedomoval si to. Veď vieš, aký je.“ Vedela som presne, aký je. Nie je typ, ktorý by nad tým premýšľal, nieto ešte, aby si uvedomil pravdu. „Potom som sa snažila, aby pochopil, ako to je. Povedala som mu, že ho nemiluješ, za jeho chrbtom sa mu vysmievaš a ohováraš ho,“ teraz klamala. Nikdy som niečo také nespravila. „Povedala som mu ešte všeličo iné a mala som pocit, že nakoniec to pochopil. Potom som ho pobozkala. No on sa s tebou nechcel ani tak rozísť. Naliehala som naňho stále viac a viac. Pomáhalo to. Dúfala som, že už sa s tebou konečne rozíde. Spomínaš si na ten ples, kde ste sa stali párom večera? Povedala som mu, aby sa tam s tebou rozišiel. Nespravil to. Myslela som, že nemám žiadnu šancu.“ Zhlboka sa nadýchla.

„No potom ma prekvapil. Povedal mi, že má plán. Rozíde sa s tebou na tvoje narodeniny. Nečakala som to. Vedela som, že je to strašne kruté. Ale nechcela som riskovať, že si to rozmyslí. Hovoril mi, že to spraví kvôli mne, lebo ma miluje a chce byť so mnou. Nespoznávala som ho. Bol z neho niekto úplne iný. Zmenil sa. Dospel. A ja som ho milovala stále viac a viac. Som s ním šťastná. Viem, že spolu nebudeme navždy, všetko raz skončí. Mrzí ma, čo som ti spôsobila, ale ak by som sa mala rozhodnúť znova, urobím to isté. Prepáč,“ ukončila svoj prejav. Najprv som nedokázala nič povedať, bola som šokovaná, ako dlho mi dokázala klamať. Ale úprimne, bolo mi to jedno. Aj tak ho už nezískam späť. Chcela som samu seba presvedčiť, že ho nechcem získať späť.

„Vybrala si si radšej jeho ako mňa? Toto si kamarátky nerobia,“ vyčítala som jej.

„Mrzí ma to. Ale...“ začala, no ja som ju prerušila.

„Mňa nezaujíma tvoje ale. Povedala si, čo si chcela, teraz odíď,“ povedala som jej s kamennou tvárou.

„Nechcem, aby sa to skončilo takto,“ povedala s ľútosťou.

„Na to si mala myslieť skôr, ako si to spravila. Už je neskoro.“ Vstala som a išla som jej otvoriť dvere.

„Dúfam, že sa ešte uvidíme,“ odvetila sklamane.

„Ja nie,“ vyhŕkla som jej do očí. Odišla. Cítila som sa taká opustená. Chýbala mi. Potrebovala som ju. Potrebovala som najlepšiu kamarátku. No žiadnu inú som nemala. Aspoň nie skutočnú. Pritom to bolo také jednoduché. Mohla som jej odpustiť, ale nedokázala som to urobiť.

Musím sa stretnúť s Lecom. Vytočila som jeho číslo.

„Ahoj Lec. Mohli by sme sa stretnúť?“ opýtala som sa ho.

„Samozrejme. Stalo sa niečo?“ zaujímal sa a ja som chvíľu premýšľala na tým, čo sa vlastne stalo. Prišla Alyson a zničila môj krásny deň.

„Áno, ale nechcem to rozoberať cez telefón. O tretej na našom mieste?“

„Budem tam. Maj sa.“ Položila som.

Čo mám spraviť? Na jednej strane by som jej najradšej všetko odpustila a zabudla na to. Veď má právo byť šťastná aj ona. No na druhej strane neznesiem myšlienku, že sú spolu. Potrebujem, aby mi niekto poradil. Išla som do svojej izby, aby som sa pripravila na stretnutie. Cestou som stretla Ethan.

„Udobrili ste sa?“ opýtal sa ma nenútene.

„Je to v riešení,“ odsekla som, no tým som myslela presný opak.

Bolo pol tretej, stála som pred zrkadlom a pozerala sa na svoj odraz v ňom. Bol to taký zasnený pohľad, keď človek premýšľa o všeličom a zároveň o ničom. Videla som síce v zrkadle človeka, a vedela som, že som to ja, ale tá postava sa mi zdala vzdialená. Mala čierne kučeravé vlasy, čierne oči, bola vysoká, štíhla a pekná. Mala oblečené džínsy a modré tričko na ramienkach. Neusmievala sa, iba sa na mňa stále pozerala. Chcela som sa jej dotknúť, ale keď som to spravila, zrkadlo sa rozbilo na miliardy malých kúskov. Jeden úlomok ma porezal na ruke. Z môjho snívania ma prebudil hlas. Otvorila som oči a zistila som, že zrkadlo nie je vôbec poškodené.

„Chystáš sa na rande s Lecom?“ spýtal sa ma povedomý príjemný hlas. Vystrašilo ma to, nechcela som sa otočiť. Potom som zbadala jeho odraz v zrkadle. Stál hneď za mnou. Položil svoju ruku na moje plece. Vtedy som sa otočila. Prvýkrát som mala dosť času na to, aby som si ho naživo poriadne prezrela. Vyzeral presne ako v sne, akurát bol ešte krajší a bol skutočný.

„Nastal čas, aby sme sa spoznali. Teda, aby si ma ty spoznala. Som Blake,“ povedal mi.

„Ja viem,“ odvetila som. Usmial sa, no potom sa zamračil. Chytil ma za ruku.

„Si zranená. Krvácaš.“ Mal pravdu. Na dlani som malá malú reznú ranu. Musela byť z toho skla. Ale ako je to možné? Veď zrkadlo je celé. Blake pomaly prechádzal svojim ukazovákom po mojej rane. Pálilo to, no krv mizla. O chvíľu tam nič nebolo.

„Musíš byť opatrná,“ povedal mi, ale ja som jeho slová vnímala len vzdialene. Prekvapovalo ma, aký je dokonalý. Prezrela som si každý kúsok jeho tela. Dostala som sa k očiam a videla som, že aj on ma sleduje. Usmieval sa na mňa a ja som zacítila nejaký zvláštny, neznámy pocit. Ale nebol nepríjemný, práve naopak...

„Neviem, ako si to spravil, ale ďakujem ti,“ odvetila som, keď som sa spamätala.

„Dlho som premýšľal nad tým, či mám za tebou prísť. Ale musel som.“

„Kto si?“ spýtala som sa ho. Jeho ruka bola na mojej tvári a cítila som, ako mi horúčava prechádza celým telom.

„Na túto otázku existuje veľa odpovedí, ale zatiaľ ti stačí jedna. Som tvoj ochranca.“

„To som si všimla,“ zasmiala som sa. „Zachránil si ma už trikrát. Aj keď... iba raz si to bol priamo ty. Tí ostatní...“ Moja tvár stuhla. Nedokázala som to vysloviť.

„Sú mŕtvi,“ dokončil namiesto mňa.

„Prečo to spravili?“

„Prikázal som im to,“ odvetil bez štipky smútku. Akoby to bolo niečo úplne bežné.

„A prečo ťa poslúchli?“ pátrala som ďalej.

„Nemali na výber.“

„Človek má predsa vždy na výber,“ namietla som.

„Bohužiaľ, nie vždy.“ Cítila som, že za týmito slovami sa niečo skrýva, že majú nejaký hlbší zmysel, ale netušila som, čo to bolo. „Kaitlyn, nerozoberaj to. Jednoducho, sú mŕtvi. To je všetko.“ Mala som z neho zmiešané pocity.

„Mám sa ťa báť? Zabiješ aj mňa?“ pýtala som sa. Videla som, že nad odpoveďou premýšľal, aj keď to trvalo iba chvíľu.

„Nie. Neboj sa ma.“ Nebola som si tým istá, ale zdalo sa mi, že odpovedal iba na moju prvú otázku.

„Už by som mala ísť,“ povedala som, aj keď som nechcela odísť. Trápila ma však ešte jedna otázka. „Odkiaľ vieš o Lecovi?“

„Viem o tebe všetko,“ odpovedal mi.

„Naozaj?“

„Tvoja mama sa volá Sophia. Pôvodom je Brazílčanka. Je to módna návrhárka. Otec je George. Podnikateľ, ktorý pre peniaze urobí skoro všetko. Ale veď nie je jediný.“ Pousmial sa.

„Chceš tým povedať, že robí nelegálne obchody?“ spýtala som sa prekvapene.

„Pochopila si to správne.“

„Nie! Môj otec by niečo také nespravil,“ namietala som.

„Kaitlyn, nevieš všetko. Ale aby som pokračoval, Ethan je tvoj brat. V novembri bude mať devätnásť. Je prvák na výške. Alyson bola ešte do nedávna tvoja najlepšia kamarátka. Zmenilo sa to deň po tvojich narodeninách, keď si zistila, že sa s tebou Mark rozišiel kvôli nej.“ Bola som stále viac prekvapená.

„Ale to všetko vie mnoho ľudí,“ nechcela som pripustiť, že tak dobre pozná môj život.

„Vieš to iba ty, Mark, Alyson, Ethan a Lec. Teda, tú poslednú časť. A samozrejme ja. Ale ak ti to nestačí, tak viem napríklad aj to, že pred dvomi rokmi si zmanipulovala výsledky o kráľovnú školy vo svoj prospech. Mala vyhrať Rebecca. O jeden hlas. To nevie nikto, však?“ Usmieval sa. Mal pravdu. Bohužiaľ pre mňa.

„Ako to vieš?“ opýtala som sa ho.

„To nie je podstatné. Ale neboj sa, neplánujem to použiť proti tebe,“ upokojil ma.

„Čo vlastne robíš?“

„To, čo sa odo mňa očakáva,“ odvetil. Vedela som, že to nič dobré nebude. Spýtala som sa ho teda priamo.

„Si zločinec?“

„Dá sa to tak povedať,“ odpovedal mi.

„A nebojíš sa, že ťa chytia?“ spýtala som sa ho.

„Nie. Pretože ani nevedia, že existujem.“ Bol pre mňa stále záhadnejší.

„Zabil si niekedy niekoho?“

„Áno,“ povedal bez okolkov. „Som vrah. Je to moja práca. Dokázal by som ťa zabiť tak rýchlo, že ani nestihneš vykríknuť.“ Neviem, či ma chcel vystrašiť, ale podarilo sa mu to.

„A spravíš to?“ opýtala som sa, no vtom mi zazvonil mobil. Otočila som sa od Blakea a zdvihla som to.

„Kaitlyn, kde si?“ počula som Lecov nervózny hlas.

„Prepáč, za chvíľu som tam. Niečo ma zdržalo.“ Položila som, no keď som sa otočila, Blake tam už nebol. Bola som zmätená. Nevedela som, čo si mám o ňom myslieť.

Prišla som o pätnásť minút neskôr, no Lec ma tam čakal.

„Prepáč. Naozaj ma to mrzí.“ Išla som k nemu.

„To nič.“ Pobozkal ma. „Čo sa stalo?“ opýtal sa.

„Môžeme sa prejsť?“ navrhla som.

„Iste.“ Chvíľu sme sa iba prechádzali. Potom sme si sadli na lavičku a ja som spustila.

„Dnes za mnou bola Alyson. Niekoľko minút mi rozprávala o tom, prečo to spravila. Ospravedlňovala sa a chcela, aby sme boli znova najlepšie kamarátky.“

„Chýba ti?“ zaujímal sa. Chytil ma za ruku a pozeral sa mi do očí.

„Asi áno. Ale neviem, čo mám urobiť. Nikdy jej neodpustím, čo mi spravila.“ Chytila som kameň a hodila ho do vody.

„To hovoríš teraz. Ale po nejakom čase na to zabudneš a bude ti ľúto, že si čakala tak dlho. Vieš, teraz sa ty s ňou nechceš rozprávať, ale možno ju prestane baviť čakať na to, ako sa rozhodneš a príde chvíľa, keď ťa už nebude potrebovať a nebude mať záujem sa s tebou kontaktovať.“ Nepáčili sa mi jeho slová, ale bola to pravda.

„Takže si myslíš, že by som jej mala odpustiť?“

„Kaitlyn, niečo ti poviem, ale nenahnevaj sa.“ Pustil mi ruku a jeho výraz stratil akýkoľvek náznak úsmevu.

„V poriadku,“ odvetila som, aj keď som ešte netušila, čo mi chce povedať.

„Podľa mňa to robíš kvôli niečomu inému. Keby ti išlo iba o Alyson, tak sa s ňou už udobríš. Veď odvtedy už prešlo niekoľko mesiacov. Ale tu ide o niečo iné, však?“ Nevedela som, o čo mu ide.

„Čo tým myslíš?“ opýtala som sa ho zmätene.

„Miluješ ho,“ povedal mi. Už som to chápala. Takže je to kvôli Markovi.

„Čože?! Nie!“ vykríkla som a postavila som sa. Bola som rozhorčená.

„Svojou reakciou si to iba potvrdila. Priznaj si to, záleží ti na ňom. Inak by si to už nechala tak,“ obviňoval ma.

„Toto si naozaj myslíš? Že to všetko robím kvôli Markovi? Pozri, milujem teba. A iba na tom záleží.“ Aby som to potvrdila, tak som ho pobozkala.

„Prvýkrát si povedala, že ma miluješ. Mrzí ma, že to bolo za takýchto okolností. Kaitlyn, ja len chcem, aby si si ujasnila svoje priority. Prosím, zabudni naňho. Inak...“ začal vetu.

„Inak čo? Rozídeš sa so mnou?“ opýtala som sa ho. Netušila som, že dnešok sa takto zvrtne.

„Nechcem, aby to zašlo tak ďaleko. Sľúb mi, že naňho zabudneš.“ Nechcela som o Leca prísť.

„Sľubujem.“ Pobozkal ma a privinul si ma k sebe.

„Musím už ísť, večer ti zavolám,“ povedal.

„Maj sa.“ Chvíľu som tam ešte stála a sledovala ho ako odchádza. Čo ak by odišiel a už sa nevrátil? Chýbal by mi? Myslím, že hej. Nasadla som do auta a rozmýšľala o tom, čo mi Lec povedal. Najhoršie na tom bolo, že mal pravdu. Milujem ho a chýba mi. Ale chýba mi aj Alyson. A ona pre mňa znamená viac. Navyše, nechcem stratiť Leca. Musím na Marka zabudnúť. Navždy.

« Zhrnutie »

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování